Temný únik 24

Jordane išli vybuchnúť pľúca. Keď sa pokúsila nadýchnuť, ústa jej naplnilo čosi odporne husté a slané. Oči ju štípali, akoby do nich niekto lial kyselinu. Vlastné telo ju neposlúchalo, zmietalo sa v neznámom prostredí.

Keď si myslela, že horšie to už nemôže byť, jej hlava sa odrazu vynorila nad hladinu a ona sa slobodne nadýchla. Otvorila uslzené oči a rozkašľala sa. Kde to je?

Obklopovala ju voda a akýsi prúd ju ťahal k pobrežiu. Úplne vysilená sa nechala nadnášať slanou tekutinou. Hlava sa jej krútila. Nespadla náhodou do sopky? Ako to, že je odrazu vo vode?

Vlna ju odhodila na blatistú pláž s nánosmi soli. Jordane sa podarilo dostať na všetky štyri a kúsok po kúsku vykašliavať zvyšky tekutiny z pľúc.

„Ale nie, ďalšia!“ povzdychol si ktosi kúsok od nej.

Danny zmätene vzhliadla a zistila, že sa k nej skláňa mladá žena so šatkou okolo hlavy. Vedľa nej stál muž, tiež v podivnom oblečení, a diskrétne odvracal pohľad, pretože sa zdalo, že kdesi medzi umieraním a objavením sa na tomto mieste, prišla o šaty.

„Len pokojne,“ tíšila ju žena. „Vykašli všetku vodu.“

Jordane sa podarilo kľaknúť si na päty a konečne nabrať do pľúc kyslík. „Hidžáb?“ bolo jej prvé slovo. Kde to skončila? Na Blízkom východe? Celá sa triasla.

Žena si zložila zložitý kus látky a odhalila svetlé vlasy. „Dýchaj. Pomaly. Si v bezpečí,“ prehovorila k nej po anglicky.

„K-kde...“ prišiel ďalší záchvat kašľa.

„Igor, prines jej oblečenie!“ otočila sa žena k spoločníkovi.

Jordana nadvihla obočie. Arab s menom Igor? Odhrnula si z tváre mokré vlasy.

Igor sa o pár sekúnd vrátil s jednoduchými bielymi šatami, ktoré by pokojne mohli slúžiť ako vrece na zemiaky. Jordana sa do nich ochotne nasúkala a postavila sa na neisté nohy.

„Toto je posmrtný život?“

Žena sa usmiala a podoprela ju. „Uisťujem ťa, že si živá. Aj ja som sem prišla ako ty. Volám sa Helen.“

„Prišla ako ja? Kde to sme? Umrela som v Keni. V Afrike.“ Čo ako sa obzerala, nevidela Menengai, ani hustý les.

„Práve si sa vynorila z Mŕtveho mora,“ informovala ju Helen. „V Jordánsku.“

Jordana sa znovu rozkašľala. Umrie a odrazu sa zjaví na mieste, po ktorom je pomenovaná? Čo sa vlastne stalo?

„Ne-nerozumiem.“

Igor jej podal pohár vody z batohu pri deke, na ktorej mali s Helen piknik, než sa objavila Danny. Tá ho do dna vypila. „Ešte si tu nebola, čo? Prvé znovuzrodenie?“

„Prvé čo?“ vyvalila oči.

„Radšej choď informovať Ich Veličenstvá o ďalšej obeti,“ šepla Helen ustarane. „Ja ju pomaly odvediem do mesta.“

Igor prikývol, zbalil batoh a rozbehol sa nenápadnou cestičkou kamsi mimo jej dohľad.

„A-ako som sa sem dostala? Ako to myslel so znovuzrodením? Kto ste vy dvaja a prečo predstierate, že ste Arabi?“

Helen ju pomaly viedla za Igorom. „Sme tigre ako ty. Tak ako ty sme umreli. A tak ako teba, nás vyplavilo more.“ Neisto sa usmiala. „Hej, naozaj si tu nebola? Pripadáš mi povedomá.“

Jordanu rozbolela hlava. Ona nie je mŕtva? „Kam ma to vedieš?“

„Máme tu malé mestečko, chránené pred ľuďmi. Väčšina znovuzrodených tu zostane žiť, je to bezpečnejšie. Nemusíš sa báť. Sme predsa z jedného druhu.“

„Stále nerozumiem. Ako som sa tu ocitla?“ Danny sa potácala po hrboľatej ceste a snažila sa pochopiť, že nie je mŕtva.

„Je to prastará mágia.“ Helen spomalila, aby ju nepreťažovala. „Naša história utrpela silné rany a preto sa zabudlo na to, čo nás mačky robí jedinečnými. Väčšina z nás na to príde, nuž, keď prvý raz umrie.“

„P-prvý raz?“

Helen nadvihla kútik pier. „Máme deväť životov. Vždy keď umrieme, mágia nás znovuzrodí v Mŕtvom mori, alebo pre nás Mori mŕtvych. Je to posvätné miesto tigorv, naša svätyňa. Ľudia si jeho názov len upravili podľa nás.“

Danny krútila hlavou. „More sa vytráca. Čoskoro bude nadobro preč.“

Helen sa s ňou otočila a ukázala na vodu. „Vytráca sa len v ľudskom svete. Pre nás nesmrteľných je ako predtým a naveky bude. Obklopuje ho mágia, cez ktorú nevidia.“

Keď prižmúrila oči, zistila, že vidí pláž omnoho ďalej než kde ju vyplavilo. Ľudia sa čľapkali v malom jazierku, zatiaľ čo tigre si užívali plnú kapacitu tohto miesta. Tak ako Menengai, nikdy neuvidia čo je určené nesmrteľným.

„Ja som skutočne nažive?“ opýtala sa s nádejou. A ešte k tomu jej pár životov zostalo? Ako to mohla nevedieť?

Helen prikývla.

Danny sa zasmiala a nadskočila. Musí sa dostať k Georgeovi! Znovu povedie svoj ľud a konečne ich dostane spoza Uralu.

„Len pomaly,“ tíšila ju Helen. „Dostaneme ťa do mesta a tam si trochu odpočinieš, dobre?“

Jordana nadšene súhlasila a už o niečo rýchlejšie sa nechala odviesť do mestečka pozostávajúceho z menších domčekov a niekoľkých polí s plodinami. Všade sa mihali muži aj ženy v arabskom oblečení.

„Prečo tie prevleky?“ nechápala Danny. „Hidžáb?“

Helen posmutnela. „Viacerí z nás boli zabití a obávame sa, že by nás niekto spoznal a dal vedieť nepriateľom. Jordánsko je moslimská krajina, tak sme sa prispôsobili. Muži si nechávajú zarásť tváre a my ženy nosíme na verejnosti hidžáb alebo burku. Nikto sa nad tým nepozastaví a ak nás aj nasnímajú kamery, žiadny program na rozpoznávanie tvárí nás nezachytí.“

„A nikomu nie je čudné, že väčšina z vás je modrooká?“

Mykla plecami. „Považujú to za miestnu raritu. Mesto chráni mágia a ľudia doň nikdy nevstúpia. Ak aj ideme na trh do susedných miest, nepozastavujú sa nad tým. Pre nich sme len uzavretá moslimská komunita.“

To je... podivne chytré. Odrazu jej však docvakla jedna súvislosť. Zastavila sa a otočila Helen k sebe. „Moji rodičia! Sú tu? Prežili?!“

„Možno. Ako sa volajú? Kedy umreli?“

Než stihla odpovedať, po hlavnej ceste sa k nim náhlila známa dvojica pod vedením Igora. Jordane sa takmer podlomili nohy.

„Mami! Ocko!“

Obaja od šoku zbledli a na chvíľu sa zastavili. Jordana na nich neveriacky civela. Helen ju znovu musela podoprieť, aby nespadla.

„Ty si Jordana Norwoodová?“ zašepkala prekvapene.

Danny nemala slov. Toľké roky ich oplakávala... A oni boli po celý čas nažive? Dopotácala sa k nim. Vyzerali presne ako si ich pamätala, až na ten prevlek. „Ste to naozaj vy?“

Jej mama Clara ju s plačom objala. „Moje dieťatko. Dúfali sme, že toto miesto nikdy viac neuvidíš.“

Krv jej stuhla v žilách. „Nikdy viac? Ja som tu už bola?“

Nešťastne prikývla. „David ťa prvý raz zabil ako dvojročnú.“

Danny sedela za neveľkým stolom v skromnej kuchynke a v ruke zvierala šálku s pariacim čajom. Mark, jej otec, cez ňu prehodil deku, aby sa trochu zahriala.

„David sa vždy chcel dostať k moci,“ spustila Clara smutne. „Nás tigre považoval za zlatú baňu. Náš systém moci, deväť životov, dedičské práva na Nikolaiov trón...“ vzdychla. „Nikdy nemal dosť. Keď sme odmietli jeho návrhy na znovuzískanie trónu, začal sa nás pokúšať zabiť. Nikdy sme však proti nemu nezískali dôkaz. Aspoň nie taký, ktorý by neskompromitoval aj nás a našu rasu.“

Danny sa striasla. Odpila si z čaju. „Čo sa stalo?“

„Naaranžoval našu smrť ako nehodu,“ pokračoval Mark. „Bývali sme v domčeku v lese, aby si mohla vyrastať blízko prírody. Poškodil plynové potrubie a na diaľku ho odpálil.“

Šálka jej takmer vypadla z ruky. „Nespomínam si.“

„Samozrejme. Bola si maličká. Všetci traja sme sa ocitli tu, ale už sme boli pripravení. David nás zabil ešte pred tvojím narodením. Ocitli sme sa v Jordánsku a počali sme teba. Preto si dostala meno Jordana.“ Usmial sa. „A keď sme sa tu ocitli aj s tebou, mali sme pripravené peniaze aj doklady, aby sme sa mohli vrátiť do Kanady. Svorke sme oznámili, že sme boli na krátkom výlete a ani sme nevedeli, že náš dom vybuchol. Davida takmer roztrhlo od hnevu.“

„Prečo ste mi to nikdy nepovedali?“ vytkla im.

„Chceli sme, miláčik,“ uistila ju mama. „Keď budeš staršia. Málokto vie o našich deviatich životoch a nechceli sme, aby si riskovala tie svoje len preto, že vieš že ich máš. Netušili sme, že David... udrie tak priamo. Len čo nás vyplavilo more, čakali sme celé dni aj noci, ale nikdy si sa neobjavila. Pochopili sme, že sa ti podarilo prežiť.“ Cez slzy sa usmiala. „Len tá myšlienka nás utešovala.“

„Nevrátili ste sa ku mne.“ Už plakala aj Danny. „Zostali ste tu.“

„Nemali sme na výber, miláčik,“ vysvetlil jej Mark nešťastne. „Vedeli sme, že naše telá sa našli hneď na druhý deň. Neexistuje vysvetlenie, prečo by sme mohli byť nažive. David bol stále v presvedčení, že jeho pokusom o atentát sme sa jednoducho vyhli. Netuší, že sme skutočne umreli. A ak by sme sa vrátili, celý náš svet by nás začal vyšetrovať a tigre by viac neboli v bezpečí. Lámalo nám to srdcia, Danny, ver mi. Neprešiel deň, aby sme nepremýšľali nad tým kde si a čo robíš. Vedeli sme však, že si silná a nejako sa ti podarilo dostať z Davidových pazúrov. Aspoň... doteraz. Zabil ťa, však? Nakoniec sa mu to podarilo.“

Jordana zaklipkala viečkami. „Och, zabila som sa sama.“

Obaja rodičia zbledli a rozplakali sa. „Moja maličká, prečo?“ Clara sa k nej presunula a uväznila ju v objatí. „Bol tvoj život až taký hrozný?“

Zagúľala očami. „Nie takým spôsobom, mami.“ Odložila šálku. „Počkať. Ak tu skončia všetky zabité tigre... je tu aj Cateline? Tá čo umrela v Británii?“

„Nikdy tu nebola,“ odpovedal Mark. „Po smrti neobživla.“

„Ako je to možné?“

„Podľa toho, čo sme zistili, je tu výnimka aj pre nás. Tehotné ženy prenášajú všetky svoje životy na plod, pretože tigrice sú náchylné k potratom. Mágia deviatich životov udrží dieťa zdravé až do narodenia a potom sa v nezmenenom počte životy vrátia matke. Je pravdepodobné, že Cateline bola tehotná.“

Danny posmutnela. Dúfala, že úbohá Cateline konečne našla svoje šťastie, ale zdá sa, že jej život je v rukách anjelov.

„Ale späť k tvojej smrti. Danny, čo sa stalo?“ naliehala Clara.

Jordana sa vystrela. „George. Bohovia! Musím sa vrátiť! Ako dlho som... koľko dní ubehne od smrti k znovuzrodeniu?“

„Tri až štyri.“

Vyskočila na nohy. „Ale nie! George si musí myslieť... a moje tigre!“ Začala sa obzerať. „Kde tu máte telefón? Potrebujem dať vedieť-“

„Danny, upokoj sa.“ Clara ňou zatriasla. „Nemôžeš sa vrátiť. Nie, ak ťa niekto videl umrieť. Tigre budú odhalené.“

Jordana si odhrnula suché vlasy z tváre. Strach o manžela a možný vývoj situácie ju ochromoval. „Ale o tých sa už dávno vie! Nikolai nám zaručil ochranu.“

Klesla jej sánka. „To nie!“

„Ale áno. Zabila som sa, aby som zabránila Davidovi ovládnuť nás. Nikolai o všetkom vie. Aj o Davidovi. A ak sa nevrátim, nebude ho mať za čo odsúdiť, rozumieš?“

„Nie.“

Jordana sa prinútila upokojiť a v skratke im povedať, čo sa za posledné roky stalo.

„On ťa vydal proti tvojej vôli?“ zhrozil sa Mark.

„Toto je tvoja najväčšia starosť?“ prskla naňho. „Môj manžel si myslí, že som mŕtva! Môj ľud prišiel o vodcu! Kým ste tu vy dvaja oxidovali, ja som za nich bojovala deň čo deň a nemienim skončiť! Tak mi láskavo dajte nejaký telefón, aby som mohla zavolať pomoc!“

Ani sa nepohli. Strach z neznámeho nad nimi vyhral.

Jordana si trela spánky. „Svet sa zmenil. V Británii sa preháňajú bosorky, valkýry, džinovia, polobohovia a anjeli. Kráľovnou je tam Pramatka upírov, s ktorou chodím každý týždeň na večeru! Myslíte, že nejaké mačky sú veľká vec?! Mami, ocko, už nemusíme žiť v strachu! Aj keď je George vlk, zverila by som mu hoci aj svojich zvyšných sedem životov! A teraz potrebuje moju pomoc! Spolu s Nikolaiom. Aby sme definitívne ukončili Davidove smiešne pokusy o atentáty!“

Manželia na seba pozreli. Mark nakoniec prikývol a spoza police na riad vybral mobil na jedno použitie. „Dôverujeme ti, zlatíčko. Budeme stáť za tebou.“

Vďačne ho objala. „Ďakujem.“ Usmiala sa na rozpačitú matku a naťukala číslo aj s predvoľbou.

„Čo je?“ ozvalo sa na druhej strane nevrlo. Levent nemal rád telefonáty na súkromné číslo od neznámych.

„Levent, tu Danny. Potrebujem pomoc. Nie, je to na dlhé vysvetľovanie. Áno, som v poriadku. Všetko ti vysvetlím, ale musíš si po mňa prísť. Vystopuj signál tohto čísla. Je to v Jordánsku. Nie, nikomu nič nepovedz. Možno až na Salvatora a Erin. Čakám ťa. Pohni!“ Zložila.

„Levent je...“ začala Clara.

„Džin,“ odpovedala Danny jednoducho. „Dlhý príbeh.“

O dvadsať minút sa v domčeku zjavil vysoký muž s prenikavými modrými očami a zmätene si ju premeral. „Len niekto ako ty môže prežiť pád do sopky,“ okomentoval situáciu.

Vyplazila naňho jazyk. „Ako sa má George?“

„Och, ten?“ Znudene prestúpil z nohy na nohu. „Po tom, čo takmer na smrť umlátil Davida, ho nemilosrdne stiahol zo sopky a zabásol u Nikolaia. Ten bastard je však chytrý. Počas prvého súdu sa mu polopravdami podarilo poprieť všetky zločiny a Georgea označil za emočne zainteresovaného, takže nemôže svedčiť.“

Nič iné ani nečakala. David pozná cestičky v zákonoch. Vlkolaci sa dokážu vykecať aj s genocídy obyčajným popieraním faktov, ktoré oni vo svojej hlave vnímajú inak. Taký druh lži nikto nezacíti. Ak sa ho napríklad Nikolai opýta, či zabil jej rodičov, môže bez viny odpovedať nie, pretože on sa ich nedotýkal, keď umreli.

„Dostaň nás k Salvatorovi. Je načase poslať Davida za mreže až do konca sveta.“

„Počkať!“ zastavil ju Mark. „Je tu niekto, kto nám môže pomôcť.“ Škodoradostne sa usmial. „David má na svedomí viac než našu vraždu.“