Temný únik 25

George prišiel na ďalší spôsob ako zabiť Davida. Tento zahŕňal kyselinu, žeravý kutáč a hák, na ktorý sa vešajú prasatá. A bol si istý, že Nikolai by mu poskytol alibi.

Jeho kráľ postával pri sudcovskom kresle a čakal, kým sa naplní sála. Desiatky vlkolakov aj tigrov sa premiešali na lavičkách pre pozorovateľov. Lana si nervózne hrýzla peru a potichu sa bavila s päťčlennou porotou. Dvaja alfovia, dve vlčice a na Jordaninu počesť jeden tiger, tí všetci dúfali, že ho odsúdia. Ibaže sa hájil pridobre. Nemohli mu prišiť jediný zločin. Nie bez svedkov a dôkazov.

„Ak naňho dnes niečo nenájdeme, odkráča odtiaľto úplne slobodný a ešte aj povedie kanadskú svorku,“ mrmlal nespokojne kráľ vlkolakov.

„Nehody sa stávajú,“ navrhol George. „Pri východe z paláca naňho môže napríklad spadnúť klavír.“

Nikolai prikývol. „Práve pre to ho už mám pripravený. S Lanou sme sa zhodli, že ho presťahujeme do salónika o poschodie vyššie. A je to ľahšie cez balkón. Je možné, že ho laná neudržia.“

George ho vďačne poplácal po pleci a šiel si prisadnúť ku Carterovi do pléna.

„Ako sa držíš?“ opýtal sa tiger, ktorý dočasne prevzal Jordaninu rolu vodcu a nasáčkoval sa k nemu do domu, aby sa uistil, že neurobí nejakú hlúposť.

„Nikoho som nezabil. To zatiaľ stačí,“ odsekol vlkolak.

„Len preto, že som ti zhabal zbrane,“ dodal Carter.

Áno. Už chápal, ako sa cítila Danny keď jej vzal vibrátory.

Pri spomienke na svoju manželku mu stiahlo hruď tak bolestivo, až sa bál že umrie. Pred očami uvidel jej veselú tvár so šibalským úsmevom. Úsmevom, ktorý je naveky preč.

Carterovi by to nikdy nepriznal, ale noc čo noc plakal ako malé dieťa, neschopný zaspať. Objímal vankúš, na ktorom zostala Jordanina vôňa, a prehrával si jej posledné chvíle.

Sklamal ju.

Neochránil ju.

To on mal skočiť do sopky!

Nikdy si neodpustí svoje zlyhanie. Zlyhal, keď si po svadbe nevšimol že ju zožiera trauma. Zlyhal, keď mu uniklo, že je vlčica. Zlyhal, keď jej neveril a nechal ju bojovať s Davidom. A nakoniec zlyhal aj vtedy, keď sa obetovala nielen pre svoju, ale aj jeho rasu.

Len čo sa sála naplnila, Nikolai sa posadil a nechal priviesť pokojného Davida. Ako obvykle, na začiatok sa ho opýtal, či sa chce dobrovoľne priznať k zločinom a tak ako naposledy dostal zápornú odpoveď.

Právnici zastupujúci tigrov aj Jordanu ho opäť obvinili z vraždy, zrady a spolčovania sa s nepriateľom. David všetko bez váhania poprel. Nikto neumrel jeho rukou (nikto v jeho rukách naposledy nevydýchol), nikdy svoju rasu nezradil (chcel im len vládnuť, to nie je zločin) a nikdy sa nespolčil s nepriateľom (Juliusa nepovažuje za nepriateľa v žiadnom ohľade a nikdy za nepriateľa vyhlásený nebol).

Nikolai vedel, že prehráva a George len dúfal, že ten klavír je ťažký. Ani po hodine dokazovania a otázok, z ktorých by aj najodolnejší právnik dostal migrénu, sa nepodarilo z Davida vypáčiť priznanie.

Porota bezradne krútila hlavami. Nemajú ho z čoho usvedčiť.

Nikolai zdržoval ako mohol, ale nakoniec musel vyhlásiť vypočúvanie za ukončené a prenechať slovo porote.

Avšak než vyslovil prvé slovo, masívne dvojkrídlové dvere sa rozleteli a do siene sebavedome nakráčal Salvator Anglický. „Vaše Veličenstvo, mám rozhodujúci dôkaz proti obvinenému!“ vyhlásil zadýchane.

David sa postavil. „Námietka! Slovo upíra na vlkolačom dvore je irelevantné!“

Kráľ sa usmial a vyceril naňho zuby. „Nebude to moje slovo.“ Odstúpil a za ním vošli štyri odhodlané postavy, ktoré Davidovi privodili mierny infarkt.

George zabudol dýchať. Na čele skupinky stála dôstojne odetá Jordana so zdvihnutou bradou. Sníva sa mu?

Za ňou kráčal za ruky sa držiaci pár s jej tvárovými črtami a nakoniec neznáma žena so sklamaným pohľadom.

„Bude to moje slovo,“ povedala Jordana sebaisto. „Je snáď pre dvor irelevantné?“

Nikolai šokovane krútil hlavou. David zatiaľ pohľadom hľadal únikové východy.

„Vaše Veličenstvo, David mi pred očami zabil rodičov. Dokonca zabil aj mňa, keď som mala dva roky. Ako štrnásťročnú ma takmer znásilnil. Pred pár dňami sa postavil proti mne a mojim spoločníkom, keď nás napadol Julius. Počas života ma niekoľkokrát napadol a ohrozil aj môjho manžela.“

Davida zalieval pot. „A-ako môžeš tvrdiť, že som vás zabil? Keď tu stojíte? Ste šarlatáni!“ hlas sa mu triasol.

„Náš druh má deväť životov,“ pokračovala Clara. „A potvrdzujem Jordanine obvinenia. David sa nás celé roky pokúšal zabiť, až bol nakoniec úspešný. Ja s Markom sme kvôli nemu prišli o tri a Jordana o dva životy.“

„A ja o jeden,“ prehovorila neznáma žena. „Volám sa Amy a bola som zaňho rok vydatá, než som odhalila jeho plány a on ma utopil vo vani a telo zhodil do rieky, aby to vyzeralo ako nehoda.“

Nikolaiovi sa podarilo nevyzerať absolútne nechápavo nad faktom o deviatich životoch. „David? Môžeš poprieť tvrdenia, ktoré tu zazneli?“

Vlkolak neodpovedal. Proti svedectvu neexistuje polopravda. Obzvlášť ak pred ním stoja jeho vlastné obete, ktoré môžu vypovedať a vyvrátiť jeho tvrdenia.

„Pokiaľ neodpovieš, tvoje mlčanie pochopím ako priznanie.“

David sa v tom momente dal do behu, ale nedobehol ani ku dverám. George ho ochotne zdrapol, rátajúc s touto možnosťou. Držiac ho za golier ho hodil späť pred Nikolaia.

„Všetci ste blbci!“ rozkričal sa David. „Sprosté mačky a ešte sprostejší vlci! Mohli sme konečne získať moc!“

„Pripisujem ti k zločinom urážku vlastnej aj spojeneckej rasy,“ oznámil Nikolai pokojne.

„Tie mačky sú naša armáda! Premôžu kohokoľvek! Julius by nám dal moc nad celou planétou!“

„Nadraďovanie sa nad rovnocennú rasu,“ vzdychol Nikolai a dopísal ďalší zločin.

David sa naňho pokúsil zaútočiť, ale Lana ho hravo odkopla do bezpečnej vzdialenosti. „Napadnutie sudcu a kráľa. Dvakrát,“ pokračovala.

Vlkolak pochopil, že prehral. „Ja do vášho smiešneho väzenia nepôjdem!“ So šialeným výrazom z vrecka vytiahol ampulku s neznámou tekutinou a rýchlo ju vypil. Sekundu na to sa mŕtvy zrútil na zem.

Nikolai odložil pero. „Odsúdil si sa sám, David,“ povedal a vstal. „Odneste ho,“ prikázal strážam.

Dvaja vlci ochotne priskočili a odtiahli jeho telo z dohľadu. Nikolai medzitým zišiel zo stupienka pre sudcovské kreslo a postavil sa pred prekvapených účastníkov. „Ešte niekto má problém s tigrami?“

Nastalo absolútne ticho, počas ktorého sa kráľ prechádzal popred lavice.

„Dovolím si vám pripomenúť, že kvôli našej ignorancii skončili tigre na nehostinnej Sibíri. Kvôli našej ignorancii prišli o domov, istotu a živorili celé generácie bez nádeje na vyslobodenie!“ Jeho hlas sa niesol sálou ako dunenie hromu. „A kvôli našej ignorancii boli spáchané zločiny na nevinných, ktorých sme považovali za vlastných! Tigre majú plné právo vyhlásiť nám vojnu!“ Odmlčal sa, aby svojím slovám dodal dôležitosť. „Viete, že sme ich deťom museli vysvetľovať, čo je to teplá sprcha?! Že nikdy nevideli hračky?!“ Prešiel k Lane stojacej pri porote. „Tigre sú slobodná rasa nezávislá na našom kráľovstve. Ak však niekto niekedy spochybní ich postavenie, budem to považovať za akt vzbury proti korune! Je vám to jasné?!“

Zúčastnení alfovia so sklopenými pohľadmi prikyvovali, zdesení z Nikolaiovej dominancie. Zdá sa, že kráľ nepotrebuje trón, len silu vlastného presvedčenia.

„Súd sa skončil, vypadnite!“ Mávol rukou a vlci sa jeden cez druhého pratali zo siene. Zostala len Jordana s rodičmi a Amy, Lana a George.

Danny to nevydržala a rozbehla sa k manželovi. Skočila mu do náručia a on ju zovrel, až jej vyrazilo dych.

„Moje mačiatko,“ zašepkal uslzene. Na svete neexistoval lepší pocit, než objímať drzú, nepoddajnú tigricu ktorá ho obrala o všetok vnútorný pokoj.

„George.“ Rozplakala sa úľavou. „Chcem ísť domov. Chcem sa vrátiť do nášho domčeka s malým mrazákom.“ Prisahala si, že už naň nikdy nebude nadávať.

Šťastne ju pohladil po hebkých vlasoch voňajúcich morom. Srdce mu kúsok po kúsku ožívalo. Nielenže Danny vezme domov, on ju navyše pripúta o posteľ, aby mu nikdy viac neodišla. „Natrvalo?“ opýtal sa s nádejou.

„Natrvalo.“

Viac slov neprehovorili, ale nedokázali sa pustiť. Nikolai sa teda otočil k menej nadšeným pozorovateľom. Mark s Clarou vyzerali, že by Georgea najradšej roztrhali za to, že sa dotkol ich jedinej dcéry.

„Vitajte späť,“ povedal im a podal si s nimi ruku. Lana s Clarou sa rovno objali.

„Som tak rada, že ste prežili,“ povedala kráľovná nadšene. „Sľubujem vám, že o viac životov už neprídete.“

„Mark, Clara, nedokážem vyjadriť ako veľmi ma mrzí údel vašej rasy,“ vzdychol si Nikolai nešťastne. „Preberám všetku vinu. Už som začal organizovať presun spoza Uralu. Džinovia premiestňujú tigre do Európy. Viac než dve tretiny našich alfov súhlasili, že ich prijmú do svojich svoriek, než sa adaptujú. Dostanú bývanie, finančnú podporu a vzdelanie. Opäť sa môžete stať ich právoplatnými vodcami. Bol by som rád, keby naše dve rasy spolupracovali. Nechcem z vás mať nepriateľov.“

Clare po lícach stiekli slzy šťastia. „Ďakujeme, Vaše Veličenstvo, ale...“ pozrela na Jordanu, stále uväznenú v pazúroch toho vlkolaka.

„Právo vládnuť tigrom patrí našej dcére,“ dokončil jej myšlienku Mark. „My sme sa schovávali pred pravdou, zatiaľ čo ona riskovala pre svoj ľud všetko.“

Kráľ chápavo prikývol.

„A čo bude s vami?“ smrkla Lana dojato.

Manželia na seba pozreli. „David narobil v Kanade veľa škody. Radi by sme dostali možnosť napraviť ju. Ak nás naša svorka ešte prijme,“ navrhla Clara.

„Uvedomujete si, že Jordana s vami nepôjde?“ varovala ich kráľovná. „Ona je doma v Británii.“ S úsmevom pozrela na Georgea, ktorý ju zaštítil vlastným telom, keby niekoho náhodou napadlo odlúčiť ich.

Manželia smutne prikývli. „Ak by nám džinovia pravidelne poskytli svoje premiestňovacie služby... mohli by sme ju často navštevovať,“ dúfal Mark.

„Postarám sa o to,“ sľúbil im Nikolai, aj keby mal džinom sám platiť. Potom sa otočil k Amy. „David sa na tebe dopustil ťažkého zločinu. Rád ťa privítam na svojom dvore, než sa znovu naučíš dôverovať. Polovicu mojich stráží tvoria tigre a nebudeš tu osamotená.“

„Ďakujem Veličenstvo.“ Amy sa mu krátko uklonila. Uľavilo sa jej, že sa nemusí vrátiť do Kanady, na ktorú mala len zlé spomienky.

Jordana s Georgeom ich počúvali len na pol ucha, spokojní v objatí. Kým sa staršia generácia dohovárala na politike, Danny preliala posledné slzy na dlhý čas. „George?“ ozvala sa po niekoľkých minútach ticha.

„Uhm?“

„Chcela by som niečo vedieť. Trápi ma to odkedy som sa vrátila.“

„Čo, miláčik?“

Trochu sa odtiahla, zdrapla ho za golier a s naliehavým výrazom priblížila jeho tvár k svojej. „Vyhrala Kanada majstrovstvá sveta v hokeji?!“

Casey traumatizovane sedela na streche Salvatorovho sídla a rozjímala.

Cateline.

Je Cateline.

Brianovou bývalou milenkou, ktorá mu tehotná umrela pred očami.

Celý svet sa jej zrútil. Každým dňom sa jej vracalo viac a viac pocitov z predošlej inkarnácie, ktoré fyzicky boleli.

Jednu vec však stále nepochopila. Cateline milovala čestného a dobrého muža. Brian nebol monštrom, ktorým je dnes. Nikdy by nezradil vlastných. Nikdy by sa neuchýlil k nečestným metódam získavania moci. Možno až na knihy, ale tie chcel predsa len kvôli bábätku. Aby mal dosť mágie nielen na jeho ochranu, ale aj Catelinin ťažký pôrod zmiešaného dieťaťa.

Čo sa s ním stalo? Kedy sa stal tým, čím sa stal? Čo z neho mohlo vysať všetko dobro?

Hoci by sa radšej nechala uštipnúť tarantulou, vydala sa na ďalšiu cestu do minulosti, aby našla posledný kúsok skladačky, ktorej súčasťou sa nechcene stala.

Odriekla zaklínadlo a vrátila sa do dňa, keď Cateline zomrela...

Tentoraz sa ale nevrátila do jej tela. Len čo z nej vyprchal život, opäť sa stala tretím, nevideným pozorovateľom.

Brian skutočne akýmsi kúzlom zabil svojich väzniteľov a aj jej odporného manžela. Potom k nej pribehol a pokúšal sa nájsť na nej známky života.

„Cat! Cat, nie! Prosím, neumieraj.“ Tvár mu zmáčali slzy. Triasol jej bezduchým telom. „Mačička, musíš žiť!“ Zlomene ju pobozkal na chladnúce pery. Krv z jej rán ho celého zašpinila, ale bolo mu to jedno.

Dlhé minúty ju oplakával, prosil všetky mocnosti, vyhrážal sa všetkým bohom, ale žiadny zázrak sa nestal.

Casey preňho pukalo srdce. Skutočne Cateline miloval. Hlboko a úprimne

Keď konečne pochopil, že je naozaj koniec, nežne jej zatlačil viečka a odniesol jej telo do lesov. Tam ju uložil na machový porast. Ešte stále ním otriasali vzlyky.

Kľakol si k nej a pobozkal ju do studenej dlane. „Pomstím ťa, Cateline,“ zašepkal hrozivo. „Teba aj naše dieťatko.“ Zotrel si slzy. „V tomto svete už niet dobra. Umrelo s tebou.“ Sklonil sa k jej uchu. „Nezaslúžia si mágiu a ani mier.“

Casey si pritisla ruku na ústa. Toľko bolesti...

Brian vstal. „V očiach svorky budeš hrdinská obeť. Tvoja pamiatka nebude pošpinená cudzoložstvom s upírom. Zbohom, láska.“ Odišiel od nej, aby ju mohli nájsť vlastní a pochovať ju so všetkými poctami, ktoré jej prináležia. Nikto si ju nebude pamätať ako upírovu vydatú milenku.

Len čo sa vzdialil, pustil sa do behu. Nie, nevrátil sa do paláca. Namiesto toho sa vydal do kostola, v ktorom sa schádzali lovci – inkvizítori odhodlaní zbaviť svet nesmrteľných v mene Božom.

Brian našiel ich vodcu osamoteného pri oltári. „Chcete nesmrteľných?“ opýtal sa ľadovo. „Viem, kde žijú vlkolaci.“ A detailne mu popísal cestu k svorke. „Zabite ich, je mi to jedno. To zlo musí z nášho sveta miznúť.“

Šokovaný kňaz sa nezmohol na slovo a Brian okamžite odišiel. Tešila ho myšlienka, že svorka zaplatí za Catelininu smrť.

Nepočítal však s oveľa horším scenárom. Vlkolaci sa príliš skoro dozvedeli o smrti svojho vodcu a v ich očiach sa jasným vinníkom stali upíri. Poslali ženy preč a muži do jedného vytiahli na Londýn. Nič netušiac však priviedli stopujúcich nepriateľov priamo k upírom a tak došlo k jednej z najkrvavejších bitiek, aké kedy Londýn zažil...