Temný únik 3

Georgy vystúpil z taxíka pred svojím domom a v ruke zvieral ľahký batoh. Pripadalo mu to tu tak cudzie. Je to len tým, že vie, že vnútri je Jordana? Bál sa vojsť. Neznesie znovu ten jej strach. Akoby bola obeť. Nikdy nedokázala súperiť s jeho dominanciou alfu svorky a namiesto toho, aby sa podriadila, sa stiahla a len tým dráždila jeho predátora.

Prisahal si, že nájde zradcu nech to stojí čo chce, len aby sa od nej oslobodil.

Opatrne vyšiel po schodoch ku dverám a odomkol si. Privítalo ho teplo a vysvietený dom. Z kuchyne začul akési zvuky.

Nadýchol sa. Keď odchádzal, voňalo to tu novotou. Teraz cítil pach zeme a prírody.

Na vešiaku zazrel svetlomodrý kabát a pod ním dva páry čižiem. Jordana nosí čižmy? Na opätku?

Položil batoh na zem a opatrne kráčal do kuchyne. Je to... klopkanie? Zamračil sa.

Obišiel roh a klesla mu sánka. Pred mrazničkou kľačala Jordana, zadok vysoko vo vzduchu, v ruke kladivo, ktorým rozbíjala ľad vnútri.

Odrazu prudko vstala a udrela si hlavu. „Do pekla s tou vecou,“ mrmlala a trela si vlasy. „Lebo my nemôžeme mať komoru na tie tony mäsa, my musíme byť civilizovaní a mať mrazničky.“ Vytrhla odtiaľ primrznutý balík a spadla na mäkké pozadie.

Georgy uvažoval, či náhodou nedostal ranu do hlavy a neleží na ošetrovni v Rusku. Toto nemôže byť jeho žena. Táto Jordana má na sebe len spodné prádlo, tenučký župan, ktorý sa jej na hrudi rozhalil, a povedala dve plné vety.

„Mizerná mraznička,“ zaprskala a pozviechala sa na nohy. Kútikom oka ho zazrela a prekvapene sa otočila, len tak v spodnom prádle a župančeku, s kladivom v ruke a strapatými medenými vlnkami. Jej zelené oči prišli o ten záblesk desu, ktorý v nich vídaval pred rokmi. A bola namaľovaná!

Jordana pozrela na svojho manžela.

Bol iný. Svetlohnedé vlasy mu podrástli, že by si ich mohol dať do gumičky, keby chcel. Mierne sa mu vlnili okolo strhanej tváre. V hnedých očiach mal niečo podobné šoku.

Čakala, kedy sa dostaví tá hrôza z jeho dominantnej aury, ale napodiv cítila len pulzujúcu energiu, rovnú tej jej. A z nejakého nepochopiteľného dôvodu ju to vzrušilo. Tá vyhliadka na súperenie o dominanciu. Jej zvieracia časť sa viac nestiahla do kútika jej mysle, ale zrevala radosťou z výzvy.

„Georgy,“ povedala prekvapene a potom si uvedomila, že v ruke zviera kladivo ako nepodarený vrah. Hneď ho sklonila. „Vitaj späť.“

Zamrkal. Ešte raz. Jeho meno vyslovila so smiešnym prízvukom, ale sotva ho vnímal. Je toto jeho manželka? Čo ak ju vymenili za jej zlé dvojča?

„Jordana?“ zmohol sa na jej meno.

Zachvela sa. Toto ešte bude zaujímavé. Ich energie sa zrazili a bojovali o niečo, čo celkom nechápala. „Chceš tam len tak stáť?“ Ukázala na stôl. „Nie som práve najlepšia kuchárka, takže nemáme nič len... preboha, čo sa ti stalo?!“ vykríkla, keď uvidela jeho tvár vo svetle lampy. Na pravej polovici mal jazvu až po spánok a oko. Svojho času to muselo pekelne bolieť.

Georgy na ňu vrhol opatrný pohľad. Napoly očakával, že sa vydesí a ujde. Ale ona len mala ruku na ústach, akoby ju to trápilo.

„Malá nezhoda s vlčicou v Rusku,“ povedal popravde. „Raz v noci nás napadli nepriatelia a tá potvora ma zranila.“ Prešiel si rukou po jazve.

„Ó bože,“ povedala Jordana duto a z tváre jej zmizla všetka farba. Spomenula si na svoju prvú návštevu toho miesta. A na svojho súpera... do pekla. Do pekla, do pekla, do pekla!

„Však ja si ju raz nájdem,“ zamrmlal Georgy a posadil sa. „Tiež má na mňa pamiatku.“

„Ó bože,“ zopakovala a pritiahla si župan na stehná. Toto je zlý sen! Ona sa pobila s vlastným manželom! To je taká sprostá, že ho nespoznala? Ani on ju? Nenápadne prešla poza stôl, aby ju videl len od pása nahor. Už sa bála. Aj Georgy si všimol ten záblesk v jej očiach. Pripisoval to jej opozdenému návratu strachu z neho.

Danny pokrútila hlavou. Toto bude spracovávať ešte veľmi dlho. „Hm... čo som to hovorila? Ach, áno. V chladničke mám zvyšky pizze, som nanič kuchárka. Dáš si?“ Ani nečakala na jeho odpoveď, prešla k chladničke a hodila polovicu nedojedenej pizze do mikrovlnky. Potom sa neveriacky otočila k manželovi a vlasy okolo nej zaviali. Vyzerala detsky a nevinne a predsa dospelo.

Georgy ju po prvý raz vnímal ako ženu. Rozhodne v nej bolo niečo, čo jej pri ich rozlúčke chýbalo. Akási priamočiarosť. Sila. Dominancia. Jeho vlk zreval.

„Vidím, že si tento dom upravila,“ poznamenal.

Obzrela sa. „Ak ti to prekáža, môžem...“

„Nie, to je v poriadku,“ prerušil ju. Páčilo sa mu, ako ľahko sa s ňou komunikuje. A to jej prádielko tiež stálo za pohľad.

Jordana prikývla a upokojovala zviera v sebe. Je v kaši. A v poriadnej. Najprv si ju podá Georgy a potom Nikolai.

„Takže...“ začal opatrne, „vyštudovala si medicínu, čo?“

Uf, bezpečná téma. „Pediatriu,“ prikývla. „Pracujem v nemocnici.“ Radšej nespomínala, že sa počas svojej práce stretáva s upírmi. A že spolufinancujú ten areál, o ktorom tiež ešte nevie.

„To je... milé. Málo nesmrteľných sa rozhodne pomáhať ľuďom.“

Uhla pohľadom. „Liečim aj našich, keď to potrebujú.“

Tomu sa ťažko verilo, keď sa na jeho svorku predtým ani pozrieť nedokázala. Len prikývol.

Jordana sa falošne usmiala, príliš vystresovaná, aby viedla nezáväznú konverzáciu. „No... ja idem spať. Ak by si čokoľvek potreboval... ehm... vieš, kde som.“

A zdrhla skôr, než by ju mohol zastaviť. Zabuchla sa v izbe a oprela sa čelom o chladnú stenu. „On ma zabije. Ten chlap ma nenechá nažive.“

Nasledujúce ráno sa cítila o niečo lepšie. Georgy ju nezabije, kým nezistí, čo vyviedla. Dovtedy je v bezpečí. Len upozorní priateľov, aby boli opatrní.

Iba v spodnom prádle a podväzkoch sa premávala po dome, nezvyknutá na fakt, že už nie je sama. Prečesala si vlasy, uvarila kávu a pripravila raňajky.

S lievancom v jednej ruke sa pokúšala obliecť si sukňu tou druhou. Potom so šálkou kávy písala na chladničku nákupný zoznam.

Zhora začula buchnutie dverí. Georgy je hore. Alebo si len odskočil. Nemá predsa dôvod vstávať tak skoro. On nechodí do práce.

„Takto vyzerá tvoje bežné ráno?“ ozval sa za ňou po chvíli hlboký hlas.

Jordana sa k nemu s napoly oblečenou sukňou a lievancom v ústach otočila. Georgy ju pozoroval s pobavením v očiach a zvlnenými perami. Na sebe mal len voľné pyžamové nohavice.

„Nefhíham,“ povedala s plnými ústami slovo nestíham.

Georgy sa zachechtal. „Čo takto malá pomoc?“ Podišiel k nej a opatrne, s pohľadom upreným na jej oči, jej vytiahol krátku sukňu na pás. „Nie je až príliš krátka?“ zamračil sa.

Jordana zagúľala očami. „O fomfo sa fheš bafif?“ Prežula posledné kúsky. „O tomto sa chceš baviť?“ zopakovala.

„Takmer ti vidno...“

„Vidno čo?“ prekrížila si ruky na prsiach a tie jej div nevypadli z výstrihu.

Zovrel pery a radšej nič nekomentoval. Je jeho žena len na papieri. A čoskoro sa jej zbaví. Bohovia, vždy mala také dlhé nohy?

„Ale nič. Ideš do práce?“

„Uhm.“ Prehodila cez seba kabát. „Aké máš plány ty? Ak chceš znovu prebrať opraty nad svorkou, Anton ti pomôže. Má všetky dokumenty a staral sa o financie. Keby niečo, som na mobile.“ Vybehla z dverí do smiešneho auta. Prečo jeho žena jazdí na tej rachotine?

Jordana s pišťaním pneumatík zamierila do centra Londýna a z pľúc jej unikol výdych úľavy, keď sa jej mierne zmätený Georgy stratil z dohľadu.

Prehrabla si vlasy a zovrela volant, aby sa jej netriasli ruky. „Blbá. Som blbá!“ nadávala si. Nielenže skrášlila vlastného manžela otrasnou jazvou, ak ju uvidí nahú, zistí že má pletky s nepriateľskými vlkmi.

Čo len urobí? Nemôže ich len tak odpratať. A nemôže ani prestať. Ocitla sa v strašnej situácii a nevedela, aké je najbezpečnejšie riešenie.

A to ani nechcela pomyslieť na možnosť, že odhalí ako mu odčerpala peniaze z dlhodobých terminovaných vkladov. Zvolila si práve tie, pretože bola najmenšia pravdepodobnosť, že ich ktokoľvek skontroluje.

„Danny, Nikolaiov trón bude v ohrození možno skôr, než sa ti zapáči,“ mrmlala si nervózne.

Po dvoch zápchach sa konečne dostala do nemocnice a na parkovisku narazila na Erin, kráľovnú miestnych upírov.

„Danny, tak ako to šlo?“ vyzvedala bez pozdravu cestou k ich ordináciám. Erin totiž okrem kraľovania pracovala dobrovoľne ako psychologička pre sociálne slabšie vrstvy a tej práce sa odmietala vzdať.

Preglgla. „Fajn. Bol trochu prekvapený, keď som pred ním neušla.“ Celkom sa jej páčil ten nechápavý výraz.

Erin sa uškrnula. „A nič viac? Žiadne vášnivé bozky a dlhé hodiny sexu, ktorý tak zúfalo potrebuješ?“

Jordana ju spražila pohľadom. „Georgy je pre mňa cudzí človek.“ A rozhodne ju nesmie vidieť nahú.

„Nuž, stále je to tvoj manžel,“ pripomenula jej Erin. „Musíš počítať s tým, že od teba bude vyžadovať, ehm...“

„Splnenie manželských povinností?“ dokončila Jordana sucho.

Upírka mykla plecami. Kedysi mala podobný problém ako Danny – bola mágiou pripútaná k Salvatorovi a odmietla mu všetky práva. Potom zasiahla tragédia a oni si veci vyjasnili. A teraz je z nej, bývalej nepriateľky upírov, ich kráľovná. A celé kráľovstvo je z toho šťastné, vrátane Salvatora.

„Nemôžete po zvyšok života predstierať, že ste spolubývajúci. Si dospelá, Danny. A obe vieme, aká bývaš nadržaná.“

Niekoľko pacientov na chodbe sa k nim otočilo a Jordana zružovela. „Tichšie. Na rozdiel od teba, ja si vystačím s masturbáciou,“ šepkala. Erin totiž vďaka dnes už neexistujúcemu putu nemohla mať žiadnu sexuálnu interakciu mimo styku so Salvatorom. A ona bola stokrát viac nadržaná než Danny.

Erin si odfrkla. „Pripomeňme si, že si stále panna a nie si schopná zohnať si ani poriadny vibrátor.“

Bohovia, prečo musí mať tento rozhovor? Vzdychla si pri dverách do svojej ordinácie. Čakáreň už bola plná vydesene sa tváriacich detí a ustaraných rodičov. „Je to o niečo zložitejšie, Erin. Sú veci... veci, ktoré o mne nevie. A ktoré by ho vydesili.“ A znechutili. Nerobila si nádeje.

Upírka prižmúrila oči. „Čo mi tajíš, Jordana?“

Pokrútila hlavou. „Nemáme čas. Choď liečiť mysle, doktorka. Ja tu mám malé zlatíčka, ktoré sa chcú cítiť lepšie.“ Usmiala sa na deti a hneď si pozvala prvého pacienta.

Popoludní poslala svoju sestričku domov, len čo jej skončili ordinačné hodiny, a zostala sedieť nad papiermi.

Po chvíli sa ozvalo tiché klopanie na dvere a dnu bez vyzvania vošiel mladý svetlovlasý muž s nebezpečne temným pohľadom. Vo vyťahaných a deravých džínsoch a koženej bunde nevyzeral ani na svojich dvadsaťpäť, kedy prestal starnúť.

„Vieš že takto vyzeráš celkom nevinne a nie ako prvotriedna prevádzačka?“ povedal jej s nebezpečným úškrnom.

Zdvihla k nemu pohľad a zamračila sa. Stále nevedela, či je tento démon nebezpečný, alebo len mentálne nestabilný. Vedela, že je spojencom upírov, ale tiež nemá chrbtovú kosť z ocele. Preto ho dokázala získať pre seba.

„Skús to povedať hlasnejšie, Nikolai ťa v Dánsku určite nepočul.“

Démon sa zachechtal a zavrel za sebou dvere. „Čo za novinky som to počul? Tvoj drahý manžel sa vrátil z dlhých bojov na východe?“

„Georgy nie je tvoj problém.“ Vstala a z trezoru pod stolom vybrala tučnú obálku.

„Och, ale je. Nebol by som rád, keby si ma spojil s tvojím malým utečeneckým táborom.“

Ustrnula. Ak príde o Caleba, príde aj o jediný zdroj dokladov. „Na to by nemal dôvod, pokiaľ si neotvorím ústa ja.“ Postavila sa pred neho a zvierala obálku. „A to neurobím.“

„Skutočne? Už si počula o mučení?“

„Áno, vlci ho zakázali rok po tom, čo upíri. Tak máš tie veci?“

Znudene jej podal ešte tučnejšiu obálku. „Si si nejako istá sama sebou.“

Nazúrene mu obálku vytrhla a začala sa preberať jej obsahom – pasy, rodné listy, občianske preukazy a dokonca detaily zdravotného poistenia. „Nie, Caleb, nie som. Len mi záleží na životoch, ktoré pre teba predstavujú iba pekné sumy bankoviek.“ Podala mu tisícky libier.

Zbežne si ich prepočítal a prikývol. „Práve tieto smiešne emócie položili na lopatky celé ríše.“ Žmurkol na ňu a dal sa na odchod.

„Tak ako ich postavili,“ dodala potichu a zabuchla za ním dvere.

Po práci nezamierila domov, ale na opačný koniec Londýna, čo najďalej od Salvatorovho paláca a Georgyho svorky.

Na jednom z mnohých predmestí plnom malých, skromných domčekov, ju už privítali rozbehané deti. Obkľúčili ju, len čo vystúpila z auta.

„Teta Danny!“

„Teta Danny!“

„Moje zlatíčka, ako sa máte?“ Ožila a sklonila sa k nim, aby chlapcom rozstrapatila vlasy a dievčatká pohladila po ružových lícach.

Jeden cez druhého na ňu začali kričať svojimi detskými hláskami a ona statočne prikyvovala a smiala sa s nimi.

Po dlhých minútach bláznenia ju konečne pustili a ona prešla cez ulicu do domčeka, kde na ňu mávali jeho dospelí obyvatelia.

„Danny,“ privítala ju mladá vlčica a objala ju.

„Anna.“

„Už dlho sme ťa nevideli. Je všetko v poriadku?“

Vzdychla. „Ale áno.“ Rýchlo objala Cartera a podala mu obálku. „Mám doklady pre tie štyri deti a šesť dospelých.“

Vydýchol si. „Ďakujem, Jordana.“

Danny sa len nedávno naučila, aké ťažké je žiť bez dokladov. Vlci, ktorých sem prepašovala, si nemohli nájsť prácu a čo je horšie, deti nemohli nastúpiť do školy. A ani Georgyho gigantické účty nemohli uživiť neustále rastúcu svorku. A už určite nie tak, aby si to nikto nevšimol.

„Ďalšie dve rodiny priletia čoskoro,“ povedala. „Podplatila som zamestnancov na letiskách. Neskôr im zoženiem papiere.“

„Sme ti vďační.“

Prikývla. „Ako sú na tom tréningy?“ Posadila sa na vonkajšiu lavičku spolu s Annou a Carterom.

Anna si vzdychla. „Deti sa učia rýchlejšie v novom prostredí. Tá strelnica pomáha.“

Danny sebou trhla. Áno. Ona sama sa postarala, že sa deti od šiestich rokov učia strieľať a zabíjať. A nielen to. Museli poznať základné taktiky boja v skupinách, stavbu výbušnín a postup prežitia v divočine s nepriateľom za pätami.

Niekedy sama seba nenávidela.

„Všimli si úrady nejaké podozrivé správanie?“

Vlčica pokrútila hlavou. „Učíme ich diskrétnosti.“

To je dobre. Pretože ak Nikolai niekedy zistí, že si tu budujú malú armádu, bude to koniec ich životov.