Temný únik 7

Georgyho čistenie zbraní obvykle upokojovalo, ale jeho manželka dokázala aj túto činnosť obrať o účinok. Je jedno, že nežijú manželským životom, nedovolí jej žiadne úbohé náhrady!

A akoby nemal dosť problémov, dnešok skončil úplným fiaskom. Nenašiel ani tých prepašovaných vlkolakov, ani ženskú, ktorá ich prišla odviezť.

Nikolai vôbec nebol nadšený.

Teraz už aspoň vie, že Londýn je rozhodne cieľová destinácia. A že je tu zradca. Otázne je, či je ním tá blondínka, alebo je len poskok pre oveľa väčšiu rybu.

Tiež ešte neprišiel na to, ako z Jordany vytiahne, čo potrebuje. Mučenie nateraz zavrhol a opiť ju nedokáže, na to je príliš chytrá.

Možno keby jej rovno povedal, že Nikolai je ochotný anulovať ich manželstvo, všetko by mu povedala a pomohla mu vyriešiť aj tento prípad.

Keď sa však zamyslel, pochyboval o tom. Ona sa nenechá takto ovládať Nikolaiom. Obzvlášť ak zistí o Georgyho skutočnom zamestnaní.

Sotva sa stihol upokojiť, Jordana zišla do obývačky oblečená v drese s javorovým listom a s balíkmi čipsov v rukách. Klesla pred televízor a začala prepínať kanály.

„Čo si myslíš, že robíš?“ Ak si tá ženská myslí, že dnes bude pozerať nejakú trápnu limonádu, je na omyle. O svoje právo na ovládač sa hoci aj pobije.

„Pozerám televízor.“

„Choď ho pozerať na počítači. Dnes hráme s Fínskom a ten zápas mienim pozerať.“

Zazrela naňho ako na švába. „Smola. Kanada hrá so Švajčiarskom a to má, prirodzene, prioritu.“

Ó, tak to teda nie! Nebude znevažovať jeho pôvodnú domovinu! Vytrhol jej ovládač. „Pozri, šteniatko. Aj keby som ťa mal pripútať o plot vonku, na tomto televízore pôjde môj zápas.“

Jordana vycerila zuby a zavrčala. „Ujasnime si jednu vec, ty čivava,“ vrátila mu urážku. „Ja nie som tvoj doplnok do domácnosti a nebojím sa ťa. Bola som prinútená opustiť svoju domovinu a žiť tu medzi vami, ďaleko od civilizovanej Kanady. To najmenej, čo môžeš urobiť, je dopriať mi sledovať našu cestu za zlatom.“

Georgyho vlk zacítil výzvu a chcel sa biť. Bol nebezpečne blízko. „Neštvi ma, Jordana,“ varoval ju.

„Och, lebo čo? Pošleš ma spať bez večere?“

Privrel oči, aby sa v tom momente nepremenil a neskočil po nej. „Som tvoj alfa. Doprial som ti voľnosť, akú má málo žien. Čo keby si konečne prejavila nejakú vďačnosť a, ja neviem, submisivitu?“

„Voľnosť?! Voľnosť?!“ okríkla ho a vyskočila na nohy. „Musela som sa za teba vydať, Georgy! Vydať! Kde je voľnosť?! Možno si alfa tejto svorky, ale nie môj! A o tom, že sa ti niekedy podriadim, môžeš len snívať!“

Aj on sa postavil. Na čele mu navrela žila. „Pokiaľ viem, nenárokoval som si na svoje manželské práva. Ani som sa ťa nedotkol, dokonca som odišiel, aby si sa mohla upokojiť, a toto je tvoja vďaka?!“

„Tvoje sprosté práva sú mi ukradnuté! Moje boli porušené! Nútené manželstvo? Sme snáď v stredoveku?! Nikolai sa môže ísť bodnúť, ja nie som kus mäsa!“

„Nikolaia sem nepleť! Preukazovať rešpekt je tvojou povinnosťou, či už si za mňa vydatá alebo nie!“

„Ešte si si môj rešpekt nezaslúžil! A Nikolai už vôbec nie!“

Georgy to nevydržal. Myseľ vlka a človeka sa spojili a on skočil na Jordanu s úmyslom prinútiť ju k poslušnosti.

Danny mala rýchle reflexy. Uskočila pred ním a zdrapla ho za ruku. Vykrútila mu ju a zhodila ho na zem.

Okamžite jej podkopol nohy a strčil ju smerom k stene. V momente sa postavil a zablokoval jej úder. Kde sa to tá ženská naučila?

Údermi a kopancami sa prebojovali na druhý koniec obývačky a cestou rozbili vázu a zničili dva obrazy.

Georgy nakoniec zahnal Jordanu do kúta a obklopoval ju svojou silou. Samotný Nikolai mal problémy jej odolávať.

Zalapala po dychu, ale nedovolila si podľahnúť. Georgy netušil, že ona má pred ním prirodzenú imunitu. Že vlk v nej je len pretvárka. Zatlačila proti jeho vplyvu a nezľakla sa ani keď ju chytil pod krkom, hoci nezatlačil.

Škodoradostne sa usmiala. „Mňa na kolená nedostaneš,“ šepkala.

„Uvidíme,“ dychčal námahou, ale ani jediný raz jej neobmedzil prívod vzduchu. Sklonil sa k nej. Jej pokožka bola po boji horúca. „Koľkokrát si ma urazila, Jordana? Koľkokrát si si dopriala uspokojenie, ktoré je mojím privilégiom?“

Jej úsmev sa ešte rozšíril. Bývalá Jordana by v panike sklopila zrak a odprisahala mu, že len raz. A prosila by ho o odpustenie. Táto Jordana však v sebe mala oheň. Vzdorovito zdvihla bradu a oči jej svietili. „Každý deň za posledné dva roky a minimálne raz týždenne rok a pol predtým. Spočítaj si.“

Za to by ju mal potrestať na celú dekádu. Pritisol ju o stenu ešte pevnejšie. Chcel ju uškrtiť a pobozkať zároveň.

„Jedného dňa, Jordana, ťa zavriem do spálne a spútam. A nevyjdeš odtiaľ, kým z teba nebude poslušná, tichá ženuška ospevujúca svojho manžela,“ sľúbil jej.

Odvážne mu pozrela do očí. „Až naprší... a uschne.“

Keby ich manželstvo bolo skutočné, odtiahol by ju do postele a ukázal jej, kto je pánom domu.

Ibaže nie je. A on je len kúsok od vytúženého rozvodu.

Našiel v sebe silu odtrhnúť sa od nej a urobil dva kroky vzad. „Idem von.“ Než urobí nejakú hlúposť. „A ty tu upraceš!“ zakričal za ňou, keď vychádzal z dverí.

„Iba ak v tvojich snoch,“ zavrčala za ním. Bola rozzúrená, vydesená a vzrušená.

Nemala však čas analyzovať svoje pocity. Georgy je z domu a ona má jedinečnú šancu zistiť, prečo sa odrazu pletie do jej záležitostí.

Zapla si hokej na najvyššiu hlasitosť a vkradla sa do jeho pracovne hneď vedľa obývačky. Doteraz sem chodila len keď musela vyvetrať alebo utrieť prach. Georgy ju pred odchodom vyprázdnil, ale dnes bola plná jeho vecí a papierov.

Zamaskovala svoj pach, aby nevycítil jej prítomnosť, a posadila sa za stôl. Prehrabala sa jeho papiermi a s hrôzou zistila, že si dal vytlačiť všetky stavy svojich účtov. Očividne sa na ne ešte nepozrel, inak by ju konfrontoval, prečo mu chýba pár miliónov.

S tlčúcim srdcom ich napchala do skartovačky a pustila sa do šuflíkov ťažkého mahagónového stola.

Všetko vyzeralo obyčajne – ako pracovňa muža, ktorý sa po dlhom čase vrátil domov a chce dobehnúť stratené informácie.

Prečo teda predstieral, že je z cudzineckej? Odkiaľ prišla tá iniciatíva zapliesť sa do tejto záležitosti? A práve s Javierom? Tí dvaja nemajú nič spoločné, sotva sa poznajú.

Kľakla si k škatuliam na zemi a s prekvapením zistila, že sú v nich jeho knihy z políc. Prečo sa zbavuje literatúry?

Zdvihla pohľad k vstavanej knižnice a zistila, že je naplnená inými knihami. Kedy si ich priniesol?

S neblahým tušením prešla k náprotivnej stene. Väčšina kníh bola v Georgyho rodnej ruštine a on si stále myslí, že Danny jej nerozumie.

Boli poukladané v podivnom slede. Najvyššie dve police obsahovali literatúru zameranú na účtovníctvo, matematiku a vedenie podniku.

„Ruské účtovníctvo sa predsa v Európe nesmie používať,“ mrmlala zmätene a vzala do rúk hrubú knihu.

Len čo ju otvorila, zistila, že Georgymu je účtovníctvo ukradnuté. Kniha bola zvnútra dutá a ukrývala v sebe zväzky cudzích mien – jeny, eurá, doláre a švajčiarske franky.

Dobre, to už je podozrivé. Vrátila knihu na miesto a vytiahla ďalšiu. Tentoraz našla kopu azbukou popísaných a poskladaných papierov.

Niekoľko políc zaberali knihy zamerané na biológiu. A prekvapivo – opäť boli duté. Jordana v nich našla skúmavky s neznámymi substanciami, práškami a bylinkami.

Ďalšia sekcia – vojenská literatúra – obsahovala strelné zbrane, chladné zbrane, falošné preukazy a odznaky, pasy, papiere zdravotného poistenia a všetko, čo človek potrebuje pre novú identitu.

„Ty vôbec nie si radový vlkolak, Georgy,“ obvinila ho šeptom.

Pozbierala knihy s papiermi a usadila sa na zem medzi ne. Nastražila uši a podvedome dávala pozor, kedy sa vráti, aby stihla včas zdrhnúť.

V jednej knihe našla rovnaké papiere, aké mal na stole. Boli z jeho firiem. Pokiaľ vedela, Georgy je väčšinovým vlastníkom troch veľkých firiem a má podiely zo šiestich ďalších. Ich riadenie prenechal po odchode Antonovi, pretože ona na to nemá vzdelanie.

Nikdy sa nezaujímala o čo vôbec ide.

Avšak podľa týchto papierov tie firmy vlastnia jeho vlci a on má symbolické jedno percento. A všetky peniaze sú odosielané na neznáme účty.

„To nedáva zmysel.“ Ak si ulieva prachy, čo už má len z jedného percenta? A odkiaľ majú teda ten kráľovský príjem?

Odpísala si čísla účtov a pátrala ďalej. S hrôzou prišla k záveru, že Georgy žiadne firmy nevlastní. Má síce niekoľko nehnuteľností, ale zisk z ich prenájmu tiež odchádza na neznáme účty.

Pokrútila hlavou. Žije jej manžel dvojitým životom? Vie o tomto Nikolai?

Uložila knihy na miesto a zmizla v izbe pár minút pred tým, než sa vrátil Georgy.

V tichu noci sa prihlásila do jeho účtov. Dal jej nad nimi kontrolu, aby mohla platiť nečakané výdavky, školu a dane. Neskôr z nich brala obrovské sumy tým, že ich previedla cez svoj útulok pre bezdomovcov a tak nikto nemohol zistiť, že nimi financuje aj svoje... nezákonné aktivity.

Georgy mal stály príjem každý mesiac. Jeden od Nikolaia – za služby pri Urale, ostatné považovala za zisky z firiem.

Teraz si však všimla, že mastné čiastky chodia len z jedného účtu a ten sa nedal vystopovať.

Frustrovane zaklapla počítač. Za koho sa to vydala?

Ráno stretla Georgyho v kuchyni. Varil si silný čaj a nevraživo na ňu zazeral. Pohľad mu bez váhania opätovala.

„Nepáči sa mi, ako chodíš von oblečená,“ povedal namiesto dobrého rána.

Vytiahla z chladničky smotanu, nasypala do nej vanilkový cukor a citrónovú kôru a prinútila sa nehodiť po ňom svoje raňajky.

„Čo sa tebe páči alebo nie mi je srdečne ukradnuté,“ odpovedala diplomaticky.

„Vyzeráš ako štetka z ulice,“ ukázal na jej krátku sukňu a príliš tesné tričko.

Ak ju chcel uraziť, nepodarilo sa. Navyše počúvala len na pol ucha, pretože jej najdrahší manžel bol polonahý a, bohovia, tie svaly ju dostávali do kolien. Chcela vyklopiť svoju smotanu na tú pevnú hruď a zlízať ju. Pomaly.

„Ďakujem za poklonu,“ usmiala sa, keď sa ticho predlžovalo. „Keďže si mi vzal vibrátor, musím si nájsť iný spôsob uspokojenia.“

Jeho svetlé obočie sa takmer spojilo, keď sa zamračil. „Neopováž sa, Jordana. Stále som k tebe mierny, ale nechceš vidieť moju prísnu stranu,“ varoval ju.

Zagúľala očami. „Si len veľké šteniatko, ktoré šteká ale nehryzie,“ podpichla ho a aj so smotanou vyšla von.

V bezpečí auta položila telefón na dosku a nasadila si sluchátko. Potrebovala vybaviť jeden telefonát.

Chvíľu to zvonilo, než to zdvihol ospalý hlas: „Čo je?“

„Rose? Tu je Jordana. Od vlkolakov,“ predstavila sa. S Rose neboli síce najlepšie priateľky, ale stretávali sa pomerne často. A tentoraz zúfalo potrebuje pomoc menovanej zlodejky, donedávna hľadanej Interpolom. Než preň začala pracovať.

„Ach, iste. Ako ti môžem pomôcť?“

„Mohla by si dnes za mnou prísť do ordinácie? Je to nutné.“

„Som tam do dvoch hodín.“