Zachránená temnota 11

Angelica presne zaznamenala, kedy sa Dario prebudil, ale zostala lenivo ležať, vychutnávajúc si jeho objatie. Neprotestovala ani keď jeho ruky začali blúdiť po zakázanom území. Tiež nespanikárila pri pocite jeho rannej erekcie na zadočku.

„Hmm, môj anjelik je ospalý,“ zamrmlal jej do ucha.

Vydala neurčitý zvuk a pretočila sa na druhý bok. V takejto pohodlnej posteli ešte nespala.

Dario sa zasmial, luskol prstami a niečo mu v nich pristálo. Nechcelo sa jej však preto otvárať oči.

„Čo takto malé cvičenie dôvery?“ Pobozkal ju na krk a postupoval na šiju a pozdĺž odhaleného chrbta.

Angelica uvoľnene zastonala. Jeho dotyk ju šteklil a zvláštne upokojoval. Akoby tíšil jej dávne trápenie nehou. Dovolila mu pretočiť ju k sebe a pokračovať v bozkávaní na hrudi a brušku. Spokojne sa prehla.

„Chceš ma, anjelik?“ Jediným prstom ju hladil na najcitlivejšom mieste a ona vykríkla potešením. „Vieš, čo všetko by som s tebou robil? Čo všetko som sa za svoj dlhý život naučil? Priviedol by som ťa na vrchol, ani by si sa nestihla pripraviť.“ Prenikol do nej prstom. Bola vlhká a úzka. „Jazykom by som sa zoznámil s každým centimetrom tohto zázraku.“ Ľahol si medzi jej roztiahnuté nohy a pobozkal ju na stehno.

Šokovane otvorila oči. Z toho bozku takmer vyvrcholila, tým si bola istá. Celé jej vnútro sa stiahlo.

Dario sa šibalsky škeril. „Ó áno. Určite chutíš ako stelesnená nevinnosť.“ Ukázal jej svoje tesáky. „Počul som, že uhryznutia v okolí panvy sú veľmi... stimulujúce.“

Oblizla si suché pery. Medzi nohami má stokilového upíra. Sexy, svalnatého, nahého a vzrušeného stokilového upíra. Jej vnútro sa opäť zovrelo. Cítila jeho dych na pokožke. Nedokázala hovoriť. Nedokázala sa ani pohnúť, len bezmocne čakala, čo urobí.

„Môj obvyklý štandard sú tak štyri orgazmy v priemere, než sa sám rozhodnem vyvrcholiť,“ pokračoval a pohyboval tým všetečným prstom do všetkých smerov. „Budeš úplne vyčerpaná a poddajná. Dokonalá. Ďalší orgazmus z teba vytiahne aj zvyšky rozumného uvažovania.“

Zahryzla si do pery. To nemôže myslieť vážne. Určite nie...

Dario sa presunul nad ňu a majetnícky ju pobozkal. „Ale nič z toho neurobím,“ povedal kruto a ruku odtiahol.

Angelica sa na protest pomrvila a chcela ju posunúť späť.

Zasmial sa a priľahol ju. „Musíš sa naučiť opäť veriť svojmu telu. Cítiť vzrušenie bez hrozby bolesti.“ Mrkol na ňu a čosi priložil k jej otvoru. „Nespanikár, dobre?“

Kým vôbec pochopila jeho slová, prenikli do nej dva malé predmety, chladné a hladké. Vykríkla skôr prekvapením než bolesťou. „Čo si mi to...“

„Dnes budeš pekne trpieť rovnako ako ja. Nech vieš, aké to je. Uvidíme, či večer nebudeš tá, kto sa na mňa zúfalo vrhne. A nech ťa ani nenapadne si ich vybrať!“ varoval ju vážne.

Angelica sa posadila a tie veci v nej sa pohli. Prešla ňou sladká agónia. „Dario?“

Spokojne vstal z postele a ponaťahoval sa. Angelica sa pristihla, že slintá. „Venušine guličky, miláčik. Sú duté a vnútri majú ďalšiu guličku. Každý tvoj pohyb bude vzrušujúci.“

„To nemôžeš!“ rozhorčila sa.

S ľahkosťou ju pritiahol k sebe. Automaticky rozkročila nohy a citlivým stredom narazila na jeho pevné boky. Vzlykla pod ďalším návalom rozkoše. „Ale môžem, anjelik. Pretože aj ty to chceš. Túžiš po tom.“ Zdvihol ju a pritisol si ju k nahému telu. „Mysli na mňa. Každú jednu sekundu. Ako ťa bozkávam. Hladím. Ako do teba prenikám. Presne tieto pocity budeš zažívať.“ Rozpohyboval sa s ňou, aby pochopila, o čom hovorí. Jazykom jej prešiel po spodnej pere. „Ak si ich vyberieš, anjelik, je koniec. Len ja ti môžem dať, čo potrebuješ. Vydržíš to pre mňa?“

Neveriacky naňho hľadela, hnedé oči plné zmätku a vášne. „Bojím sa,“ pípla.

Pobozkal ju na spánok. „Tak mysli na mňa. Urob dva kroky a spomeň si, čo môžeš mať.“ Odstúpil a ukázal na svoje dokonalé telo. Potom sa zvrtol a zmizol v kúpeľni a nechal ju vzrušenú bojovať s vlastnými pocitmi.

Inštinkt ju prinútil nasledovať ho, ale každý krok bol ako malý výbuch pre jej zmysly.

Toto predsa nemôže myslieť vážne! Určite sa zbláznil!

Dario sa rýchlo obliekol a uškrnul sa na anjela, ktorý sa pokúšal pozbierať sily a zdravý rozum. „Tak poď, dnes máme kopu práce,“ vyzval ju a pokojne zamieril za povinnosťami.

Angelica na seba privolala jednoduché šaty a udychčane ho nasledovala. Ako sa mohla v tejto situácii ocitnúť? Do jeho pracovne prišla celá rozhorúčená a s roztrasenými kolenami. Zložila sa do kresla a obviňujúco naňho zazrela, keď si zapol počítač na stole. „Toto mi nemôžeš robiť. Som anjel! Mám ťa strážiť!“

„A svoju prácu odvádzaš dokonale,“ povedal pokojne. „Navyše sa ti to páči.“

„To teda nie!“ Urazene si prekrížila nohy a takmer omdlela. Okamžite dala kolená od seba.

Upír sa nadýchol. „Cítim tvoje vzrušenie, anjelik.“

„Nenávidím ťa.“

Cmukol na ňu. „Zbožňuješ ma. A teraz ticho, musím pracovať.“

Vážne ju umlčal ako nejaké otravné decko? Po tom, čo ju prinútil mať v sebe tie pekelné veci?

Fajn.

Túto hru môžu hrať dvaja.

Trpezlivo čakala v kresle a ani nemukla. Po hodine na dvere zaklopal Drew, brat, ktorého si veľkráli adoptovali po tom, čo ich pred tisíckami rokov zjednotil.

Drew sa im v žiadnom smere nepodobal. Mal len niečo cez dvetisíc rokov a na rozdiel od ostatných bratov ešte nebral život tak dramaticky. Často sa usmieval a vtipkoval. Mal svetlé vlasy a teplé, hnedé oči, ktoré každého hneď presvedčili o jeho veselej povahe.

Čo si však bratia nevšimli je fakt, že táto veselosť a živý duch z neho pomaly vyprchávali. Neustále držal bratov pohromade, riešil ich problémy a robil aj nemožné, aby dvor budil pevný a jednotný dojem, hoci bratia sa odcudzili a svoje kráľovské povinnosti brali ako príťaž, než ako privilégium, ktorého sa im dostalo.

Drewa toto všetko unavovalo a Angelica z neho cítila nepokoj, znechutenie a zúfalstvo.

„Máš čas?“ opýtal sa, keď strčil hlavu do pracovne.

„Na teba vždy, braček,“ povedal Dario, ale ani nevzhliadol od obrazovky počítača.

Drew si vzdychol a posadil sa do kresla vedľa Angelicy. „Máme o teba strach, Dareios,“ priznal narovinu. „Ja aj bratia. O Mine a Kathrine nehovoriac. A Abigail je zase melancholická.“

Abigail, jediná pokrvná sestra veľkráľov, im spôsobovala najviac vrások. Ako mladučké dievča ju znásilnili lovci, ľudskí nepriatelia nesmrteľných, a pred očami jej zabili matku.

Nikdy sa nespamätala. Uzavrela sa do seba a desil ju aj vlastný tieň. Všetkých to v srdciach ničilo.

Upír konečne pozrel na nevlastného brata. „Strach? Som v najlepšom poriadku a venujem sa svojim povinnostiam. Prečo by ste sa mali báť?“

Angelica zagúľala očami. Raz blbec, navždy blbec. Nechala však Drewa, aby mu to vysvetlil. Ona zatiaľ odstránila svoje šaty a zostala len v čipkovanom spodnom prádle, ku ktorému si privolala podväzky a vysoké podpätky.

Dario vyvalil oči.

„Niekto ťa uniesol, mučil a predieral si sa Sibírou, Dario. Nič si nám k tomu nepovedal okrem toho, že za tým môže byť Julius. Nevieme čo chcel a ani ako sa mu to podarilo. S nikým si to neprebral a teraz si tu kraľuješ, akoby sa nič nestalo.“

Počúval len na pol ucha. Angelica si totiž rozstrapatila husté vlasy a oblizla si pery.

Videl každú hriešnu krivku jej drobného tela a ako inak, jeho penis sa dožadoval akcie. A vôbec sa mu nepáčilo, že jeho anjelik, hoci neviditeľný, sedí tak blízko jeho prekliateho brata!

„Počúvaš ma aspoň?“ rozhorčil sa Drew.

Násilne odtrhol oči od Angelicy. „Uhm. Únos. Julius. Bojíte sa o mňa. Ale ja som v pohode, Drew. Všetko mám pod kontrolou a viac sa to nestane.“

„O to nejde. Potrebujeme sa o tom porozprávať. Musíme prebrať našu bezpečnosť a pre všetkých bohov, musíme spolupracovať ako rodina!“

Angelica prehodila nohy cez operadlo kresla a zaklonila hlavu. Nikdy v živote nerobila niečo také odvážne, ale bol to oslobodzujúci pocit.

Dario naprázdno preglgol. Keby ho nekryl stôl, Drew by uvidel imozantný stan, ktorý mu zdobil nohavice.

„Veci fungujú dokonale presne tak, ako sú, braček. Nemusíme sa kvôli jednej nepríjemnosti hrať na rodinu.“

Tentoraz sa rozčúlila Angelica. „Ty si taký idiot! Tušíš vôbec, ako ich tvoje správanie trápi? Sú tvoja rodina! Keď už nie kvôli sebe, premôž sa kvôli nim!“

Zapchá jej tie drzé ústa a ešte si to aj užije! Nevedel sa dočkať. Len dúfal, že poriadne trpí, keď má v sebe tie hračky.

„Nestojím o hru, Dario. Len o normálnu komunikáciu medzi príbuznými.“ Drew sklamane vstal. „Dnes sa všetci zišli v paláci. Budeme mať spoločnú večeru. Mohol by si sa aspoň ukázať. Aspoň kvôli Abby.“ Nečakal na odpoveď a odišiel.

S bolesťou hlavy sa zavrel vo svojich komnatách a zdĺhavo, unavene si vydýchol. Jeho pohľad pristál na zbalenom kufri v rohu obývacej miestnosti. Stál tam už dlho.

Koľkokrát už chcel odísť?

Prestal počítať.

Keď pred toľkými stáročiami bratov zjednocoval, toto vôbec nemal v pláne. Nechcel trón. Nechcel zodpovednosť. Nechcel im robiť pestúnku.

Mal po krk ich problémov a správania.

Kathrine a Mina to na ňom videli. Pomáhali mu ako mohli. Ich manželia, Justin a Nero, sa umúdrili a čiastočne ho odbremenili.

Dve tisícky rokov si na ňom ale vybrali svoju daň. Pristihol sa, že už sa nezasmeje pri svojich obľúbených seriáloch. Pohľad na krásnu scenériu s ním nič nerobil. Pri pohľade na skrúšenú ženu žobrajúcu na ulici v meste sa v ňom nič nepohlo. Ani keď mu s plačom ďakovala za sto eur v drobných, ktoré jej dal.

Zašiel teda ďalej, vyhľadal jej rodinu a najal právnika, ktorý zistil, že ju akýsi podvodník obral o úspory, dom a auto.

Peniaze sa jej vrátili a prišla si po ňu rodina, od ktorej ušla, aby nebola bremenom.

Nič.

Necítil absolútne nič, žiadne sympatie ani radosť z napravenej krivdy.

Bol taký otupený, že mu vlastné emócie utiekli.

Zhrabol svoj druhý mobil s utajeným číslom a jediným kontaktom v zozname, a zavolal naň.

„Už ma to nebaví,“ povedal osobe na druhom konci ešte skôr, než sa ozvalo prosím. „Chcem odtiaľto odísť.“

„Za niečo ti platím, Andreas.“

Zaškrípal zubami. Prečo ho musí oslovovať celým menom? Za tie roky komandovania si snáď vybudovali nejaký vzťah. Pokrivený a plný hádok, ale obetoval všetko, len aby splnil svoju úlohu.

„Mám dosť peňazí, aby som si kúpil jeden kontinent. Nepotrebujem ich. Potrebujem vzduch. Potrebujem späť svoj život a, do pekla, potrebujem voľnosť. Urobil som, čo si chcel.“

„A pokiaľ viem, za odmenu si dostal korunu. Čo sa ti nepáči?“

Pretrel si oči. „Nechcem korunu. Pokojne ju vymením za chatku v horách s latrínou. Neviem, prečo ma tu ešte nútiš zostať.“

„Nehraj sa na hlúpeho. Nebyť teba, tróny dávno padnú. Musíš tam zostať. Aspoň kým sa proroctvo nenaplní.“

„Proroctvo? Myslíš to, ktoré mi predpovedá kráľovnú z ktovieakého druhu? To ma má tešiť? Že si ani nevyberiem, koho chcem?“ Striaslo ho. Nechcel ženskú. Chcel pokoj, samotu a žiadne povinnosti. „Vieš čo? Myslím, že som gay.“

V telefóne sa ozval pobavený smiech. „Predvčerom si bol na orgiách, Andreas. Mal si okolo seba sedem žien.“

Plesol sa po čele. „Ty ma sleduješ?“

„Isteže áno.“

„Uvedomuješ si, že ja ťa nepotrebujem, však? Už nado mnou nemáš moc. Ja, na druhej strane, môžem všetko bratom povedať a nechať ich, nech si ťa polapia.“

„Ibaže to by si prišiel o jedinú rodinu, ktorú si kedy mal. A obaja vieme, že ti na nich záleží.“

„Nenávidím ťa.“ Zložil a hodil mobil o zem. Chcelo sa mu kričať a niečo rozbiť.

„Jedna,“ povedal si nakoniec. „Ešte jedna kráľovná a potom odídem. Len čo sa obsadí ďalší trón, končím.“

Cely pod palácom by sa rozhodne nedali definovať ako päťhviezdičkový hotel. Vlastne zamrzli niekde v stredoveku. Chladný, vlhký kameň striedali oceľové mreže a jediným znakom modernej doby bola toaleta v rohu, ukrytá za potrhaným závesom, a umývadlo so studenou vodou.

Na spanie väzeň dostal len spráchnivený matrac bez prikrývky. Teplo bolo luxusom, ktorým naňho neplytvali.

Ale on sa nesťažoval.

Neľutoval sa.

Aj tak by ho vysmiali.

Prijal svoj údel.

V mysli však spriadal plán. Ujde odtiaľto. Čoskoro. Potrebuje len viac času a informácií.

A keď sa tak stane, vypáli toto miesto do tla. Neprežije jediná skazená pijavica. O to sa postará.

Tajný vchod pri jeho cele sa v tej chvíli nehlučne otvoril a dovnútra vplávala útla postava. Stráže ju zvonku nemohli vidieť a nikdy ju neprichytili.

Navštevovala ho už nesmierne dlho. Nerozumel prečo. Vedel, že je upírka, ale správala sa k nemu... inak. Ona jediná v ňom zapálila plamienok pochybnosti o démonizovaní jej druhu.

Posediačky sa prisunul bližšie k mrežiam a ona sa tiež posadila na kameň, akoby vôbec nebola vo väzení, ale v pohodlnej obývačke s krbom a horúcim čajom.

Chvíľu na seba len pozerali. Niekedy neprehovorili celé hodiny. Niekedy sa celé hodiny rozprávali.

„Niečo som ti priniesla,“ zašepkala. V drobných dlaniach zvierala papierový sáčok, ktorý mu prestrčila cez mreže.

Jeho žalúdok sa skrútil pri sladkej vôni. Nazrel dnu a keby mohol zdvihne ju do vzduchu a zatočí sa s ňou. „Muffiny?“

Nesmelo prikývla. „Potiahla som ich z kuchyne.“

Zahryzol sa do teplej sladkosti ako zviera, a čoskoro bolo po muffinoch. Normálne mu stráže nosili jedlo dvakrát denne a boli to tie najhnusnejšie pokrmy na svete.

Ona, na druhej strane... ona bola jeho vykúpením. Čo ako sa snažil, nikdy z nej nevypáčil prečo to robí a aká je jej úloha na dvore.

Počas tuhých zím k nemu dokonca prichádzala neskoro večer s hrubou dekou a včas ráno ju zase zobrala, aby ju uňho nenašli.

Nepoďakoval. Nedokázal ďakovať upírovi, nemŕtvej bytosti živiacej sa krvou. Podal jej skrkvaný sáčok a zostal sedieť pri nej.

V absolútnom tichu si dlhé hodiny len zničene hľadeli do očí, než sa Abigail znovu vrátila do paláca.