Zachránená temnota 16

Dario bol v tej chvíli úplne bezmocný. Jeho had musel držať v šachu Gloriu a nemohol ho poslať na Juliusa. Ak by naňho vôbec pôsobil. Ten démon mal priveľa moci, než aby ho čokoľvek oslabilo.

Bol to však pohľad na zlomenú, zakrvavenú a slabú Angelicu, ktorý ho doháňal do šialenstva. Práve sa dozvedela, že je len nástrojom v spletitej hre na mačku a myš a teraz jej hrozí ďalšia smrť.

Zamračil sa. „Čo chceš, Julius?“

„Ako keby si to nevedel.“ V jeho tóne ani tvári nebolo badať žiadnu emóciu. Podrezal by Angelice hrdlo a ani by to ním nehlo.

„Hada nedostaneš, zmier sa s tým. Pusti Angelicu.“

Meč na jej krku len pritlačil. V panike prosila Daria, aby niečo urobil.

Ale stalo sa to niekedy? Aby za ňu ktokoľvek bojoval? Nikomu nestála ani za pohľad. Prečo by sa to malo zmeniť?

V strašných bolestiach umrela. Poznala len neprávosť, hlad, násilie a chudobu.

Ale je tu. Dotiahla to až sem. Neumrie ako nejaká obeť. Nie tentoraz.

Sklopila pohľad, aby Dariovi naznačila, čo chystá. Z rukáva sa jej vysunul malý nôž.

Upír pochopil. Pozrel démonovi do očí. „Chce to viac než nejakú dávnu škriepku, aby si nás poštval proti anjelom. Tento plán ti nevyšiel.“

„Ach, ale áno, vychádza perfektne,“ oponoval mu Julius.

Angelica naslepo bodla kamsi za seba. Zasiahla jeho nohu a z celej sily nožom pootočila, aby spôsobila čo najväčšiu ranu.

Julius nadskočil a meč na jej krku sa zatriasol. Mala dosť času bezpečne uchopiť čepeľ a odhodiť ju na zem.

Dario sa k nej rozbehol, zhrabol zbraň a prebodol ňou nenávideného démona.

Julius zalapal po dychu, ale rozhodne nevyzeral byť na pokraji smrti.

Upír ho zhodil zo strechy aj s mečom v tele, ale ako predpokladal, ten bastard sa niekam premiestnil skôr, než dopadol.

Bolo mu to jedno.

Pribehol k ubolenej Angelice a zhrozene pozrel na jej krídla. „Pôjde to napraviť?“

„Musíš vrátiť kosti na miesto, aby sa zrástli,“ povedala pridusene. Zostala kľačať na zemi a podoprela sa rukami.

Prišlo mu zle. „Anjelik, tá bolesť...“

„Sakra, urob to!“ okríkla ho.

Ruky sa mu triasli. Spôsobí jej bolesť. Radšej by si sám vyrezal srdce. Jeho anjelik nemá trpieť...

„Dario,“ pozrela naňho uslzene, bledá a strhaná. „Prežila som oveľa, oveľa... horšiu bolesť,“ vzdychala. „Proste to... urob.“

V tej chvíli sa cítil mizerne ako ešte nikdy. Plný odporu zobral do rúk časti zlomeného krídla, odhadol ich pôvodný tvar a násilne ich k sebe spojil.

Nahlas o ruplo a Angelica spadla tvárou k zemi, ochromená bolesťou.

„Nem-nemôžem, anjelik,“ šepol so slzami v očiach. „Nedokážem...“

„Prosím,“ smrkla.

Prišlo ďalšie rupnutie a to bolo posledné, na čo si pamätala. Obostrela ju temnota a všetka bolesť v tej chvíli ustúpila.

Keď precitla, mala pocit že je na mäkkom obláčiku.

Bola v teple, na čomsi mäkkom a jemnom. Krídla jej po zahojení zmizli a nič ju nebolelo.

Zvedavo otvorila oči a nad sebou uvidela svetlý baldachýn. Ležala na obrovskej posteli, obklopená vankúšmi.

Nadvihla sa na lakte. Ako mohla omdlieť? To sa predsa anjelom nestáva ani počas najhoršej bolesti.

Zazrela nahor, akoby na nebesia, kde sa na nej určite niekto dobre bavil. Mohli jej to sladké bezvedomie darovať oni?

Okamžite začala hľadať svojho upíra.

Našla ho sedieť pred plápolajúcim krbom na opačnom konci miestnosti s fľašou Whisky v ruke.

Začul zmenu jej pravidelného dýchania a otočil sa k posteli. V očiach mu uvidela obrovskú úľavu. Odložil fľašu a posadil sa k nej. Opatrne, akoby sa bál, pohladil jej jemné líce.

„Kde to sme?“ vyzvedala.

„V hoteli na okraji Ríma. Bola si mimo celý deň.“ Prehrabol jej vlasy. „Už nikdy ma tak nevydes!“

Odvrátila pohľad. Akoby nestačilo, že ju za ním poslali s úmyslom dať ich dohromady, teraz ju ešte ľutuje. „To je v poriadku, Dario. Zvládla som to.“ Posadila sa a zistila, že je nahá. Očervenela a pritiahla si prikrývku na hruď.

Nadvihol jej bradu, aby naňho pozrela. „Je mi jedno čo si už zvládla a čo si si musela vytrpieť. Nie je to správne a bodka. Nikto ako ty by nemal trpieť.“

„Ja?“ sucho sa zasmiala. „Ja som nikto, Dario. Ty si si prešiel peklom a teraz ťa anjeli doslova nútia k...“ vzdychla. „Nemusíš.“

Zvedavo naklonil hlavu. „Nemusím čo?“

Stiahlo jej hrdlo. Jej srdce aj telo na ňu kričali, aby to nerobila, ale hlava vedela, čo je správne. Doteraz bezhlavo poslúchala anjelov, ale to neznamená, že nemá právo na vlastné rozhodnutia. „Nemusíš sa za mňa nijako cítiť zodpovedný. Nie som tvoja. Nie si nútený sa so mnou zmieriť ako s nejakou cenou útechy. Anjeli nad tebou nemajú skutočnú moc. Čo ako chcú svojho zástupcu na upírskom tróne, nie si povinný ma naň dosadiť.“ Láskyplne vzala jeho tvár do dlaní. Chcela, aby bol šťastný. Aby si našiel kráľovnú, ktorú si sám vyberie a pri ktorej sa nebude cítiť mizerne. Ktorá nebude poznačená ako ona. „Ja by som to po tebe nikdy nechcela,“ dokončila šeptom, pretože ju zrádzal hlas na pokraji plaču.

Dario sa prisunul bližšie a oboma rukami ju k sebe pritiahol. „Máš pravdu. Anjeli nado mnou moc nemajú.“ Pobozkal ju na spánok. „Ale jeden anjelik áno.“ Stiahol z nej prikrývku. „Anjelik, ktorý pri mne stál počas mučenia.“ Položil ju späť na vankúše a keď sa s ním chcela hádať, umlčal ju bozkom. „Anjelik, ktorý sa nebál odvrávať mi, keď som konal neuvážene.“ Obkročmo sa posadil na jej boky tak, aby na nej nespočívala jeho váha. „Anjelik, ktorý so zlomenými krídlami našiel silu bojovať o to, v čo verí aj po tom, čo si vypočul.“ Pridržal jej ruky nad hlavou.

Z očí sa jej vykotúľali dve slzy. Už sa bála dúfať, že niekomu na nej záleží. Obzvlášť niekomu ako je Dario.

„Obaja vieme, že na trón nepatrím. Nevydržal by si so mnou.“ Smrkla. „Ja nie som úplná, Dario.“

Nesúhlasne ju pobozkal na krk. „Ešte nie,“ pripustil. „Ale budeš, keď získaš späť svoj život. Slobodu od anjelov.“

Bezmocne krútila hlavou. Veľkráľovné Kathrine a Mina sú silné ženy, ktoré prekonali svojich démonov a sála z nich autorita.

Ona, na druhej strane, by bola celému svetu na smiech.

„Neveríš mi?“ Usmial sa a vsal jej bradavku do úst. Prehla sa, omámená nehou po všetkom tom násilí, ktorému čelila nedávno. „Nemusíš. Ja verím za nás oboch.“

Chcela sa s ním hádať, dohovoriť mu a logicky ho presvedčiť, aby ju viac netrápil, nenútil zamilovať sa doňho ešte viac, než už bola.

Nemala však síl. Nedokázala vzdorovať, potláčať všetko zlé, čo ju čakalo a postretlo. Vysilene sa uvoľnila.

Dario jej neublíži. S ním bojovať nemusí.

Upír pocítil jej kapituláciu a za odmenu poctil pozornosťou aj druhú bradavku, zatiaľ čo sa rýchlo vyzliekal.

Prekvapilo ho, keď sa odrazu pohla a pritiahla si ho k vášnivému bozku. Jej strach sa kamsi stratil. Objala ho a s istotou, akú nikdy necítila, sa aktívne zúčastnila odstraňovania jeho oblečenia.

Len čo bol konečne nahý, stiahla ho na posteľ k sebe. Chcela ho takého, aký je. Upíra, s ktorým sa celé týždne a mesiace hádala. „Nie som s cukru,“ povedala medzi bozkami. „A nebojím sa,“ dodala rozhodne.

Neisto sa odtiahol. „Anjelik, nie si pripravená na to, čoho som schopný.“

V dlani bez váhania a hanby zovrela jeho ako kameň tvrdý penis. Cítila, ako stuhol. „Tak mi to ukáž.“ Zahryzla mu do pery. „Prinúť ma kričať, Dario. Prosiť o milosť.“

Takmer sa z jej slov urobil. Musel jej ruku odstrčiť, aby sa nestrápnil. Váhal, ale jej oči neboli ukryté pod závojom neistoty a strachu. Po prvý raz v nich videl ženu, ktorá v Angelice driemala.

„Dobre,“ súhlasil s temným úškrnom. Ukáže svojmu anjelikovi, akú pozornosť veľkráli venujú svojim drahým polovičkám. A uistí sa, že od neho nikdy neodíde.

Predtým však musí padnúť jej posledná zábrana. Z odhodených nohavíc vytiahol pevný opasok a ukázal jej ho. „Dôveruješ mi?“

Nahlas preglgla, ale prikývla. Spojila zápästia a zdvihla ich nad hlavu, kde ich priviazal k záhlaviu postele.

„Nie bude vždy nie, anjelik,“ uistil ju. „Pamätaj na to.“ Zľahka ju pobozkal na pootvorené pery.

„Dario? Prečo ceríš zuby?“ opýtala sa zvedavo.

Upír si jazykom oblizol tesáky. „Spomínaš si, ako ťa vydráždili na krku?“ Usadil sa medzi jej rozkročenými nohami. „Ideme vyskúšať, kde všade si ešte citlivá.“

A ten šialený chlap presne to urobil. Preskúmal každý kúsok jej pokožky, našiel nové zaujímavé miesta a keď skutočne prosila, kruto sa odtiahol.

„Ty bastard!“ vzdychala a bojovala s putami.

„Snáď si si nemyslela, že so mnou to bude päťminútové odbitie si povinností,“ karhal ju. Ľahol si na bok vedľa nej a prstom sa pohrával s jednou stvrdnutou bradavkou. „Musíš sa ešte veľa učiť.“

Zahryzla si do pery, aby nezačala nadávať. Prisahala si, že raz ho zviaže ona a tiež ho bude mučiť.

„Nehádž po mne ten pohľad, anjelik. Čaká ťa ešte veľa lekcií. Dnes začneme s prvou – koľko orgazmov ťa pošle do bezvedomia.“

V panike spojila stehná k sebe. Nie. To nemôže myslieť vážne!

Plesol ju po nohe. „Nikdy, opakujem nikdy, pri mne nebudeš mať nohy pri sebe,“ prikázal jej vážne. „Vždy chcem mať prístup.“ Ponoril do nej prst. „O podmienkach nosenia nohavičiek sa porozprávame neskôr.“ Mučivo pomaly pohyboval rukou.

„Dario...“

„Áno, anjelik?“

Privrela oči nad záplavou pocitov. Ako ju môžu tie šovinistické reči vzrušovať? Vždy mať prístup?

Myseľ jej zaplavili predstavy, ako ju priťahuje k sebe a hladí tak ako teraz kdesi na úplne nevhodnom mieste.

V aute.

V reštaurácii.

Na prechádzke.

Počas ďalšieho upírskeho bálu.

Začala stonať. Robil by si s ňou, čo sa mu zachce a ona to ochotne dovolí.

„Ne-nemôžeš po mne chcieť... také veci. Bohovia!“ vykríkla, keď konečne na jedinú sekundu pohladil jej citlivý klitoris.

„Nie si práve v pozícii, aby si mohla vyjednávať,“ pripomenul jej s perami pri uchu. „Ja nie som nejaký prudérny človek, anjelik.“ Pobozkal ju na krk a nenápadne zvýšil tempo. „Chcem ťa celú a podľa mojich pravidiel. Nikdy nebudeš vedieť, čo ťa čaká. Každý deň bude prekvapením. Možno ťa znovu prinútim mať v sebe venušine guličky. A áno, pravidelne si skontrolujem, či si si ich nevybrala.“

Svaly na bruchu sa jej stiahli. Stačili len jeho slová a jej fantázia sa postarala o zvyšok. Živo si dokázala predstaviť jeho pokojné vystupovanie, zatiaľ čo jeho všetečné prsty skĺznu medzi jej stehná a...

Sekundu pred takmer násilným orgazmom jeho ruka zmizla. Zazrela naňho ako na nepriateľa.

Dario sa len usmial. „Ešte nie, anjelik,“ oznámil jej zľahka, za čo by mu vyškriabala oči, keby mohla.

„Nenávidím ťa.“

„Naozaj?“ Položil sa na ňu a zatlačil ju do matraca. „Tak po tomto ma budeš chcieť zabiť.“ Usadil sa na okraji postele pri jej nohách a sklonil sa. Teplým dychom zahrial už aj tak rozhorúčenú pokožku jej citlivého miesta.

S doširoka otvorenými očami sledovala, ako odhalil tesáky a spolu s jazykom sa pustil do skazy.

Prehýbala sa, prosila a pokúšala sa prinútiť ho konečne sa jej dotknúť, kde to najviac potrebuje. Namiesto toho sa jeho zuby bez varovania zahryzli do mäkkých záhybov pokožky.

Zostala paralyzovaná a jej telo sa nekontrolovateľne roztriaslo. Práve dostala definitívne potvrdenie, že jej upírovi nadobro preskočilo.

O sekundu neskôr ju však premohlo silné vyvrcholenie. Endorfíny spojené s premyslenými ťahmi jeho jazyka ju úplne ovládli.

Vytiahol z nej zuby a pokračoval v útoku jazykom, akoby sa vôbec nič nestalo. Chcela sa mu vytrhnúť, ale držal ju pevne.

Prinútil ju k ďalšiemu zničujúcemu orgazmu, po ktorom zostala bezmocne ležať. Precitla, až keď si uvedomila, že do nej preniká svojím údom.

Neveriacky otvorila oči.

Stále sa spokojne usmieval a užíval si každú sekundu, než sa do nej ponoril celý. Nakoniec sa k nej sklonil a spojil ich čelá. Páčilo sa mu, ako sa pod ním chveje.

„Každý deň, anjelik. Toto budem chcieť každý deň,“ šepkal znovu. „Naučím ťa prijať to. Viem, že teraz bojuješ. Proti emóciám. Pocitom. Vlastnému telu. Ale príde čas, keď sa podriadiš tomu, k čomu si stvorená.“ Pobozkal ju.

Zaklonila hlavu. Čokoľvek príde teraz, zabije ju to. Všetky svaly sa v nej sťahovali a to sa hýbal len minimálne.

Priložil tesáky na jej krk. „A ja nikdy nezneužijem tvoju dôveru vo mňa, keď budeš najzraniteľnejšia,“ dokončil a znovu ju uhryzol.

Tri sekundy. Presne tak dlho vydržala, než to niečo neznáme prišlo a vystrelilo ju to ďaleko do vesmíru, kde zostal len absolútny pocit uspokojenia a zvláštny, nový druh dôvery v úplne šialeného, nevyspytateľného upíra.

Dario nevypil ani celé deci Angelicinej krvi. Nechcel ju oslabiť po tom, čo mala zlomené krídla a odpadla od bolesti.

Oblizol ranky po uhryznutí a vyvrcholil krátko po nej. Má síce výdrž, ale nie je svätec. Pod ním sa celé hodiny zmietal vzrušený, lákavý anjel. Bol rád, že vôbec vydržal.

Vysunul sa a ľahol si vedľa omámenej a ospalej Angelicy. Prehodil cez nich prikrývku a pritiahol si ju čo najbližšie k sebe. Rozviazal jej ruky a masíroval odreté zápästia, až nakoniec vyčerpane zaspala.

So zvláštnym pokojom ju objímal. Konečne sa cítil ako jej ochranca a nie naopak.

Rozhodne jej z hlavy musí dostať tú smiešnu potrebu stáť pri ňom ako nejaký bodyguard. Anjeli jej musia vrátiť plnohodnotný život, v ktorom bude cítiť hlad, potrebu spánku a všetko, o čo bola doteraz ukrátená.

Nanešťastie, než k tomu dôjde, čakajú ich veľmi ťažké časy.

Je načase, aby sa po tisíckach rokov stretli anjeli s bytosťami temnoty za okrúhlym stolom.