Zlomená temnota 1

Pred niekoľkými rokmi, Verona, sídlo najvyšších upírskych kráľov...

Bolesťou skrivená tvár jej milujúcej matky... plamene... ruky a iné odporné časti tiel na miestach, ktorých sa nikto nedotkol... agónia... krv... toľko krvi... stekala jej po stehnách... údery päsťou... posmešné urážky... poníženie...

Princezná Abigail sa s krikom zobudila a k hrudi si tisla vankúš, akoby ju mohol ochrániť pred tými strašnými spomienkami. Tvár jej zmáčali slzy a telom sa rozlievala ozvena bolesti, ktorú muselo prežiť.

Roztrasene vstala a prešla do kúpeľne, aby sa schladila. Pretrela si líca a pozrela na seba v zrkadle. Sivé oči boli červené od plaču a hoci je upírka, jej pokožka mala neprirodzene mŕtvolnú farbu. Dlhé čierne vlasy jej neupravene odstávali do všetkých smerov, ale nemala síl si ich upraviť. Nemala síl vôbec na nič.

Sotva si spomínala na bezstarostné dievčatko, ktorým kedysi bola. Mala priateľov. Chodila do školy. Smiala sa. Bohovia, ako smiech vôbec vyzerá?

Ako vôbec vyzerá život?

Žila vôbec niekedy?

Vzlykla a obliekla si župan. Prečo nemohla umrieť ako jej milovaná matka? Prečo musí žiť s týmito spomienkami? Aj tak nikdy viac nebude úplná. Nedokáže zastávať žiadne povinnosti na kráľovskom dvore, desia ju nečakané dotyky a ani jej vlastní bratia nevedia čo si s ňou počať.

Určite si tiež želajú, aby som umrela a ukončila toto trápenie.

Aj tak nie je ich plnohodnotná sestra. Má iného otca – jedného z bodyguardov ich matky, ktorý umrel skôr než sa narodila. Aj keď jej nikdy nenaznačili, že by ju vnímali ako menejcennú, vedela že to robia len zo slušnosti. Pretože sú to čestní a spravodliví vládcovia.

Potichu sa vytratila zo svojich komnát a z kuchyne potiahla niekoľko kúskov pizzy z predošlej večere. Zabalila ich do sáčku a nepovšimnute sa vkradla do temníc v podzemí. Stráže si ju nevšimli – použila tajný vchod. Palác je nimi popretkávaný.

Stojac v tieňoch ho zazrela.

Väzňa.

Prvého odkedy ju bratia vzali pod svoju ochranu.

Prvého, ktorý si zaslúžil pobyt v tejto... kobke. Vlhká cela nemala ani len okno. Prihodili mu do nej chabý matrac na spanie, nie práve dokonalú toaletu a čas od času dostal čistú vodu kvôli základnej hygiene.

Nič viac.

Prísun jedla udržiavali na minime, aby zoslabol.

Abby sa jej bratom nedivila. Koniec-koncov, uniesol jedného z nich, Nera, spolu s jeho manželkou Kathrine, a urobil z nich lovnú zver pre svojich mužov. A akoby to nestačilo, potom si dovolil aj na Justina s Drewom.

Toto rozhodne nie je dobrý chlapec.

Patrí k nim.

K tým, ktorí jej tak veľmi ublížili.

Nesmrteľní majú už celé miléniá nebezpečných nepriateľov. Ľudí. Démonizovali ich, znenávideli, rozhodli že nemajú právo existovať medzi nimi. Lebo sú iní.

Inkvizícia ich dostala na kolená. Niektoré rasy sa nadobro stratili. Ľudia ich fanaticky lovili, zabíjali a mučili. Po skončení stredoveku, keď sa s nesmrteľnými ako-tak dohodli, že si nebudú zasahovať do svojich záležitostí, sa od cirkvi oddelili najfanatickejšie frakcie a naďalej sa pokúšali vyhubiť nesmrteľných.

On jednu takú frakciu viedol. Než bol dolapený.

Upíri sú však civilizovanejší než ľudia a mučenie nepripadalo do úvahy, hoci po ničom inom netúžili. Preto ho uväznili. A nechali ho tu na večné veky.

On totiž nie je obyčajný inkvizítor.

Je nesmrteľný.

Nie nesmrteľný ako ona, alebo ktokoľvek z pôvodných rás. Inkvizítori sa očividne dostali k neznámej sile schopnej zastaviť starnutie. Len tí najschopnejší, najkrutejší a najvernejší dostanú túto výsadu.

Nikto nevie ako je to možné. Upíri by obetovali polovicu kráľovstva, aby na to prišli. Ale on odmietal hovoriť.

Bola to bezvýchodisková situácia.

Abby ho chcela nenávidieť. Vedela, že keby k tomu dostal príležitosť, ublíži jej. Ibaže jej krehké srdiečko to nedokázalo. Ona videla len zlomeného muža, ktorý celé dni hladuje.

Vyšla zo svojho úkrytu a pristúpila k mrežiam.

Okamžite spozornel. Jeho chladné, modrozelené oči si ju premerali a znechutene ohrnul peru.

„Dnes ti nepriniesli jedlo,“ zašepkala. Vedela to, lebo začula bratov ako sa o tom bavia. Najali si výživového špecialistu, aby vypočítal dostatok kalórií, ktoré ho udržia nažive, ale v čo najväčšom nepohodlí.

Mykol plecami.

Postrčila k nemu sáčok. „Nie je to nič moc, ale pizza je kalorická. Jedz.“

Podozrievavo sa k nej priblížil a kráľovsky sa mračil. Na tvári mal niekoľkodňové strnisko a ošúchané oblečenie na ňom začínalo visieť. Hnedé vlasy by tiež potrebovali zastrihnúť. „Mám veriť, že pijavice sa nado mnou zľutovali?“ odfrkol si.

Stiahlo jej hrdlo. „O-oni to nevedia. Keby ma tu našli...“ Nuž, nepotrestali by ju, ale rozhodne by dostala prednášku.

Stále si ju premeriaval. Určite si predstavoval ako ju zabíja. Abby si uvedomila, že by sa ani nebránila.

Zvedavo siahol po sáčku a otvoril ho. Našiel v ňom tri kúsky studenej pizzy. Opatrne sa zahryzol a jeho žalúdok v očakávaní zaškvŕkal.

Upírka pred ním vyzerala ako anjel – celá v bielom, éterická. Nadpozemsky krásna, ako všetky pijavice.

„Voláš sa Ray,“ povedala po chvíli ticha.

„A ty si?“ pokúsil sa z nej vytiahnuť meno. Rád pozná totožnosť tých, ktorých neskôr zabije.

Zahryzla si do plnej pery, ale neodpovedala. „Nie sme monštrá,“ prišla ďalšia veta.

Vysmial ju. „Odpusť ak si budem myslieť svoje.“

Sklamane prikývla a čosi v jej smutnej tvári sa ho dotklo.

„Monštrá nie sú dané rasou, ku ktorej prináležia,“ pípla s pohľadom upretým do zeme. „Ale činmi, ktoré vykonajú.“ Nedala mu čas na odpoveď a zmizla v tieňoch tajnej chodby, nechajúc ho so vzácnym jedlom bez akejkoľvek vyhrážky alebo ultimáta.

Aká podivná bytosť...

A tak začali ich tajné stretnutia, počas ktorých mu Abby nosila toľko jedla, koľko mohla. Sama nevedela, prečo to robí. Vždy ju privítal rovnakým znechuteným pohľadom, vždy jej dal najavo, že ju považuje za nehodnú života. Ako však plynul čas a on prichádzal o silu následkom pobytu vo vlhkej cele a nedostatku plnohodnotnej stravy, Rayova nenávisť prestala byť tak pálčivá.

Abby sledovala ako chradne a tá iskra života sa mu vytráca z očí. Niekedy celé hodiny neprehovorili ani slovo, len na seba hľadeli, každý stratený vo vlastnej mizérii. Inokedy si vymieňali krátke vety, vždy neutrálne a bez emócií. Ona mu hovorila o najdôležitejších udalostiach vo svete a on len apaticky počúval, občas sa opýtal na nejaký detail, ale inak ju len pozoroval.

Princezná nechápala, prečo má potrebu ho vyhľadať, keď sa temnota jej minulosti nedala zniesť. Odkedy ju v útlom veku šestnástich rokov takí ako on znásilnili, ponížili a takmer upálili, pričom jej pred očami zabili milujúcu matku, prišla o časť svojej duše. Nedokázala sa zmieriť so životom. Ničili ju spomienky. Nedokázala byť v prítomnosti mužov okrem svojich bratov a aj dotyky znášala ako najhoršie utrpenie.

Desiatky psychológov to vzdali po jedinom rozhovore s ňou.

Nakoniec to vzdala aj ona.

Pochopila, že nikdy nebude normálna. Že jej život bude až do konca naplnený strachom, neistotou a prázdnotou. Jej telo naveky zostane neprebudené, zaseknuté v puberte, tak ako časť jej mysle. A to nie je ľahký údel pre nesmrteľnú upírku.

Nikto netušil, ako blízko bola k samovražde, a koľkokrát. Mala pripravený odvar schopný odrovnať aj nesmrteľných, ale nikdy v sebe nenašla silu použiť ho.

Nebola dosť odvážna ani len na ukončenie vlastného života!

Tento údel jej však nebol súdený. Osud jej odmietol dopriať toto večné zatratenie a keď nadišiel čas, aj tá posledná ochranná bublina okolo nej praskla a Abigail musela čeliť najväčšej výzve svojho života...

Stalo sa to príliš rýchlo. Prišla navštíviť Raya po tom, čo mu niekoľko dní predtým ošetrila zapálenú ranu a nešťastne v jeho cele zabudla dýku spolu s odvarom na usmrtenie. Ten mu dala keď démon Julius z Pergamonu zaútočil na palác a ona sa obávala že Ray skončí v jeho zajatí.

Nikdy by si nepomyslela, že to všetko použije proti nej.

Zvyknutá na jeho apatiu vošla do cely, neočakávajúc po toľkých rokoch odpor. Musí mu predsa ošetriť ranu!

Nevšimla si nebezpečný záblesk v jeho očiach. Nevšimla si prázdnu nádobu, v ktorej býval odvar, a ani dýku v jeho ruke. Nevšimla si jeho odhodlanie.

Ray počítal dni vo svojej cele.

Týždne.

Mesiace.

Roky!

Bez jedinej výčitky zdrapol dôverčivé dievčatko za dlhé čierne vlasy a dýku namočenú v odvare jej priložil ku krku. Už dávno sa necítil tak spokojne!

Upírka v šoku vykríkla, ale jej pokusy o oslobodenie boli nanajvýš úbohé.

„Ideme na malý výlet, pijavica!“ sykol jej do ucha a prisahal by, že ju z toho trochu naplo. Triasla sa na celom tele a začala fňukať.

„Nie, prosím.“

Nedbal na jej prosby. Použil ju ako živý štít a odtiahol ju von z podzemia, na neveľké nádvorie. Okamžite ho obkľúčili kráľovskí agenti, ale nemal strach.

„Nepriblížte sa, inak ju podrežem!“ varoval ich bez štipky súcitu a dýku ešte viac pritlačil na jej krehký krk. Cítil, ako jej po lícach stekajú prúdy sĺz.

Veliteľ stráží dal upírom znamenie, aby neurobili žiadnu hlúposť, a len on sám vystúpil vpred. „Len pokojne,“ pokúšal sa dostať situáciu pod kontrolu. „Môžeme sa dohodnúť.“

„So zatratenými existenciami ako vy sa nedohadujem. Uhnite mi z cesty!“ Potiahol dievča za vlasy a cúval s ňou preč z nádvoria, smerom k príjazdovej ceste. Po celý čas otravne fňukala.

Stráže ho v bezpečnej vzdialenosti nasledovali. Z paláca sa vynáralo služobníctvo, ďalšie stráže a nakoniec dobehli aj tí prekliati králi. Ray si odpľul.

„Neskúste sa priblížiť!“ varoval ich znovu, keď ju odtiahol k pristavenému autu, pravdepodobne pripravenému pre jedného z vládcov. Šofér v panike vystúpil a na Rayov nemý príkaz sa vzdiali. „Ak nás budete nasledovať, dievča umrie!“

„Nie!“ vykríkol jeden z kráľov. Marilo sa mu, že ide o Andreasa. Vedľa neho stála vychudnutá blondínka, ktorá vyzerala akoby sa každú chvíľu chcela na niečo premeniť. Čo za podivné bytosti si to sem upíri pritiahli? „Vráť nám princeznú a dáme ti náskok,“ vyjednával.

Ray prekvapením vyvalil oči a necitlivo zvrtol tú urevanú nemŕtvu k sebe. Bola bledá ako stena, pohľad kdesi mimo, akoby sa úplne stratila z tohto sveta. „Ty si princezná?!“ zatriasol ňou.

So smrknutím prikývla.

Pery sa mu skrivili do spokojného úsmevu. To dáva veciam nový rozmer. Postrčil ju k autu. Dýkou jej rýchlo odrezal lem voľných bielych šiat a zviazal jej ním ruky. Potom ju napchal na sedadlo spolujazdca. „Ak za nami uvidím niekoho z vás, pijavice, nezabijem ju. Budem ju pomaly rezať, až bude prosiť o smrť.“ Zlovestne pozrel na svojich nepriateľov. „A ja som nikdy nebol preslávený láskavosťou.“

Víťazne sa posadil za volant a okamžite dupol na pedál. So škrípaním pneumatík opustil palác, rozrazil bránu na konci príjazdovej cesty a nepovolenou rýchlosťou zamieril náhodným smerom.

Chcelo sa mu smiať.

Plakať radosťou.

Víťazne zrevať.

Nielenže ušiel z asi najstráženejšieho objektu nemŕtvych, ešte si aj odchytil členku kráľovskej rodiny! Princeznú!

Ako mu to mohlo ujsť? Pozrel na zdevastované dievča a nedokázal pochopiť, že patrí k šľachte. Kde je to nadradené správanie? Vladárstvo? Pýcha? Ešte aj jej šaty vyzerajú ako vrece na zemiaky!

Čo za divadielko to pred ním hrala?

Pokúsil sa spomenúť si, čo on a jeho druhovia vedeli o najmladšej členke upírskej kráľovskej rodiny.

Volá sa Abigail, to prišlo okamžite. Narodila sa nedávno, môže mať... dvadsaťpäť rokov. Ale čo ďalej? V skutočnosti toho veľa nebolo. Nepodarilo sa im zistiť do akej školy chodí, aké má vzdelanie a nakoľko ovláda mágiu. Jej bratia ju chránili pridobre.

Prečo musí toľko fňukať?! Znechutene na ňu zazrel a sústredil sa na vážnejšie problémy. Za prvé, auto má v sebe GPS, podľa ktorého ich okamžite vystopujú. Za druhé, ich chápadlá siahajú až k tajným službám, preto dajú hľadať nielen auto, ale jeho tvár zadajú do databázy hľadaných zločincov.

Plus nemá doklady, jedlo a ani kam ísť. Za svojimi nepôjde, nie je to bezpečné. Najskôr sa musí uistiť že je nadobro mimo ohrozenia a potom sa uvidí.

Zašiel na poľnú cestu a prudko zabrzdil. Princezná naňho uprela svoje jasné sivé oči a vyzerala, že sa o chvíľu psychicky zrúti. Schúlila sa do klbka a jej triaška sa len zhoršila.

Zaškeril sa na ňu. Keby len tušila, ako jej druh nenávidí...

Zamával jej pred očami dýkou a ona prestala dýchať. „Nepokúšaj sa utiecť, Výsosť,“ povedal posmešne. „Som celkom dobrý v hádzaní nožom.“ Násilne jej vyzul pohodlné topánky a odhodil ich na cestu. Bosá sa rozhodne nikam nerozbehne.

Opantaná strachom prikývla.

Ray spokojne vystúpil, otvoril kapotu a začal sa babrať so systémom. Vyrval niekoľko súčiastok, potom sa vsunul pod auto, strhol ďalšie zariadenia a nakoniec rozbil čosi na palubnej doske, z čoho Abby nadskočila.

Keď sa vrátil za volant, jeho tvár priam žiarila triumfom. „Teraz nás tvoji drahí bratia nenájdu. Vitaj vo svojej najhoršej nočnej more, princezná.“ Zviazanú ju pripútal a o niečo pokojnejšie vyrazil do neznáma.