Zlomená temnota - Prológ

Počiatky civilizácie, oblasť medzi Eufratom a Tigrisom

„Oni to skutočne urobili. Odsúdili ich na živorenie. Utrpenie. Strach.“ Mladý bojovník odhodil svoj hrudný chránič a frustrovane dupol nohou.

„Nie je v našich silách stavať sa vôli anjelov,“ povedala žena stojaca po jeho boku. Smutne hľadela na údolie pod nimi, kde sa bezradne potulovali rasy nesmrteľných, väčšina pološialená hladom alebo strachom. „A ani zakročiť. Naše poslanie sa skončilo.“ Otočila sa k neveľkému zhromaždeniu za nimi. Skormútené ženy aj muži len krútili hlavami a s neradosťou prijímali nový osud.

„Vôli anjelov?! Anjeli nikdy nemali zasiahnuť! Nesmrteľní nie sú ich zodpovednosťou!“ rozčuľoval sa. „Videli ste, čo niekoľko upírov urobilo? Zotročilo smrteľníkov! Mstia sa im tým najhorším spôsobom! Jedného dňa to vyústi do vojny!“

„Vlastne nielen upíri,“ ozvalo sa z malého davu. Vodca kmeňa zo západu vystúpil vpred. „Vlkolaci ich doslovne držia ako dobytok. Ostatné rasy im pravidelne odoberajú zásoby jedla.“

Dav začal nesúhlasne mrmlať. Odrazu sa pri nich zablyslo a na malom balvane sa zjavil okrídlený anjel. Zletel k nim a mračil sa. „Zdá sa, že ani táto lekcia nesmrteľným nepostačila,“ povedal nesúhlasne. „Škoda.“

Vodca celého zoskupenia sa k nemu rozbehol s úmyslom útoku, ale anjel len zdvihol dlaň a neviditeľná sila ho zastavila uprostred pohybu. „To nebol práve najlepší nápad,“ skritizoval ho pokojne. „Nášmu rozhodnutiu nezabránite. Hyperborea je zapečatená. Zmierte sa s tým.“

Muž sa konečne vyslobodil zo zajatia neviditeľnej sily a zaťal päste. „Vyhnali ste ich z domova! Odkopli ste ich medzi smrteľníkov, kde nemajú potravu, žiadnu vládnu štruktúru a sotva si spomínajú!“ obvinil anjela.

„Nemysli si, že sme to urobili s radosťou,“ odsekol anjel a prižmúril oči kamsi za ich chrbty, kde sa zjavili štyri postavy sediace na podivných, divokých zvieratách. Pokojným krokom sa k nim približovali a išla z nich číra hrôza.

Dav sa rozostúpil a nechal ich prejsť až k vyrovnanému anjelovi. Ich tváre boli nečitateľné, išla z nich len akási podivná ľahostajnosť. „Čo si myslíte, že robíte, Lucifer?“ oslovil ho jeden z nich a zoskočil zo zvieraťa. „Toto je naše územie.“

„Pokiaľ viem, je to územie nikoho,“ ozval sa Lucifer.

„Tak prečo ste zasiahli? Nesmrteľní tu nemajú čo robiť. Narušia rovnováhu.“ Zazrel na nechápavú skupinku bojovníkov naokolo. „A títo takisto.“

„Sú veci, ktoré ešte mnoho generácií nikto nepochopí. Vaša práca sa nemení. Avšak nikto, ani ľudia, ani nesmrteľní, o vás nesmú vedieť. Nikdy. To je oficiálne stanovisko anjelov.“

Muž sa kruto usmial. „Aká škoda, že im nepodliehame.“

Tentoraz sa uškrnul aj Lucifer. „Aká škoda, vskutku.“ Natiahol ruku k nebu a oblohu zastreli ťažké mraky. Zahrmelo, zablyslo sa a k anjelovi sa znieslo čosi v podobe obrovského svetelného hada. Obkrútilo sa to okolo neho a splynulo s pokožkou v tvare hadej kresby.

„Č-čo si to urobil?“ zhrozil sa vodca neistých bojovníkov.

Lucifer privrel oči. „Vyrovnávam pomer síl. Čoskoro si po mňa prídu. Musím ísť.“ A rozbehol sa v ústrety údoliu a zotročeným ľuďom.

Ohromení pozorovatelia nenachádzali slov. Jazdec sa vrátil na svoje zviera a pohľadom prebehol po zmätenom zhromaždení. „Anjeli vám nemôžu zakázať plniť si svoje poslanie,“ povedal im a výnimočne z jeho hlasu nešiel chlad a des. „My sa vrátime a neprinesieme nič dobré. Nedovoľte, aby nesmrteľní vymreli.“ Kývol svojim mĺkvym druhom a urýchlene odišli skôr, než sa sem nahrnú anjeli, aby potrestali Lucifera za to, že preniesol Silu Hada na zem.

„Ale kto dá pozor na nás?“ zašepkal vodca skľúčene. „My k nim nepatríme.“