Zlomená temnota 2

Abby túžila upadnúť do šoku. Akéhokoľvek zabudnutia, aby nemusela prežívať sekundu za sekundou tejto tortúry. Prečo sa jej to musí znovu diať? Čím sa previnila voči vyšším silám, že je vždy obeťou tých istých zločincov? Strach ju úplne paralyzoval a ona sa dokázala len schúliť do klbka a predstavovať si všetky hrozné veci, ktoré na nej Ray môže napáchať.

Kiež by v sebe našla silu aspoň sa brániť. Kiež by našla vôľu vzdorovať. Avšak predošlá skúsenosť ju naučila, že tým len zhorší svoje utrpenie. Akoby to nestačilo, stále je vo fáze ľudského života, čo znamená že nemá stopercentnú silu a odolnosť upírov. Tiež si dnes ešte nedala krv, nevyhnutnú pre prežitie upírov. Netušila, ako dlho bez tejto špecifickej stravy vydrží. Aj keď jej bratia vysvetlili pravidlá pitia priamo od ľudí, nikdy to neskúšala. Upíri už dávno prešli na balenú krv a odkedy sa pamätá, vždy dostala nepriehľadnú fľašu alebo šálku s požadovanou tekutinou. Pochybovala však, že Ray by si dal tú námahu kvôli nej obrať nemocnicu čo i len o jeden sáčok krvi. Má ju predsa za parazita.

Možno by sa mala zamyslieť nad opačnou možnosťou, ako sa dostať z tejto situácie. Aj tak je len zúbožená schránka na dušu. Mohla by sa zabiť. Ten nápad sa jej pozdával viac. Ale ako to urobiť? Aj v tomto mladom veku je náročné zabiť upíra. Musí prísť o hlavu, alebo vykrvácať z početných rán, prípadne sa vystaviť slnku, ale na to by musela byť bez krvi aspoň desať dní.

Mysľou jej opäť prebehli záblesky hrôz, ktoré ju s nepriateľom čakajú.

Rozhodne sa musí zabiť!

Po dvoch hodinách absolútneho ticha Ray zaparkoval na okraji prázdnej cesty kúsok od parkoviska pred akousi firmou. Vrhol na ňu varovný pohľad, vystúpil a zamkol ju vnútri.

Smrkla a sledovala, ako odstraňuje poznávacie značky. Zmizol na parkovisku a vymenil ich so značkami najbližšie stojaceho auta. Abby vedela, že jej nádej na záchranu práve umrela.

Raya vážne znepokojovalo, že naňho ani jediný raz neprehovorila. Na čo čaká? Mohla by konečne začať prosiť o zmilovanie, alebo naňho aspoň nadávať a sľubovať mu všetky možné tresty, ktoré preňho majú jej bratia pripravené.

Nenápadne na ňu pozrel keď štartoval a videl, že sa stále trasie, bledá a vydesená. To ju nikdy neučili brániť sa? Z tých úbohých pút sa mala oslobodiť už minimálne pred hodinou. Čakal na to, bol pripravený na útok.

Je snáď chorá?

Nie, upíri sú imúnni. Mohol by jej pokojne pichnúť HIV pozitívnu krv a o týždeň by mala čistý krvný obraz. Pijavice sú odolné.

Spomalil, keď dorazili na pobrežie a on po rokoch uvidel lesknúce sa more. Nechcelo sa mu veriť, že je slobodný. Stiahol okno a zhlboka sa nadýchol. Pery sa mu zvlnili v úsmeve.

„Sloboda je krásna, nemyslíš, princezná?“

Neodpovedala, len odvrátila tvár a hľadela na útesy.

Ray len mykol plecami a pokračoval k ceste. Inkvizítori majú po celom svete sieť úkrytov pre prípad núdze a on sa musí k jednému z nich dostať skôr, než sa im minie benzín. Našťastie ich v Taliansku postavili najviac. Jeden by mal byť kúsok od Benátok, ku ktorým práve okľukou mierili.

„Majú tu tvoji bratia zásoby normálneho jedla?“ Už si zvykol na permanentný hlad, ale ak má vydržať a nenechať sa chytiť, potrebuje energiu. Zastavil na ďalšej prázdnej ceste na pobreží a po prehľadaní priehradky pred spolujazdcom sa rozhodol urobiť inventúru v kufri. Prinajmenšom tam musia mať zbrane. Upíri nikdy nechodia neozbrojení.

Ako prvú našiel lekárničku, čo je vážne komické pre nezraniteľné pijavice. Naozaj dodržujú všetky zákony? Odhodil ju do rohu a ako predpokladal, pod falošným dnom objavil celý arzenál. S potešením sa ulakomil na niekoľko dýk a poloautomatickú zbraň. Potom jeho pozornosť upútalo nenápadné cvaknutie. Zvedavo sa narovnal, pripravený na útok.

Okrem vetra však neprišlo nič. Vrátil sa k nájdenému pokladu a opäť spozornel, až keď začul prasknutie halúzky v nízkom poraste okolo auta.

Kútikom oka už len zachytil unikajúcu postavu a vejúce biele šaty, ktoré skutočne museli svojho času slúžiť ako vrece na zemiaky.

„Hej!“ Odhodil pištoľ a rozbehol sa za unikajúcou princeznou.

Abby sa skutočne oslobodila krátko po výmene poznávacích značiek a čakala, kedy poľaví v ostražitosti. Bolo jej jedno, že je bosá. Na bolesť si zvykla. Čo najtichšie otvorila dvere a rozbehla sa preč od auta. Šaty za ňou vo vetre viali spolu s dlhými vlasmi, ale bolo jej jedno, že sa zachytávajú na ostrých kríkoch, alebo obtierajú o zablatené rastliny. Mala len jeden cieľ – ukončiť toto trápenie.

Počas behu sa obzrela a uvidela Raya len pár metrov za sebou. Napriek dlhoročnému pobytu v cele v ňom stále bolo dosť síl, aby ju dobiehal.

Ignorovala pichanie v chodidlách a mierila k útesu kúsok pred ňou. Ak sú pod ním dostatočne ostré skaly ako zazrela neďaleko, mohlo by to stačiť. Preskočila vysokú skalu srdce jej bilo o preteky.

Ray sa zhrozil, keď pochopil k čomu sa chystá. Tá šialená sa skutočne plánuje zabiť! „Abigail!“ vykríkol a nebolo mu jasné, prečo má v hlase paniku.

Na sekundu sa zastavila a otočila sa k nemu, prekvapená že pozná jej meno. Potom sa ale rýchlo spamätala a pokračovala. Už len kúsok... Dostala sa na samý okraj útesu, ale nestihla skočiť. Obklopili ju teplé ruky a pritiahli k pevnému telu. Ray ju násilím vliekol ďalej od zrázu.

„Nie!“ vzlykala zúfalo.

„Čo si myslíš, že robíš?!“ zakričal jej do ucha.

Vytrhla sa mu a spozorovala jeho dýky za opaskom. V absolútnom zúfalstve po jednej siahla, zdvihla ju do vzduchu a chystala sa zabodnúť si ju priamo do hrude.

Ray jej v polovici cesty zovrel predlaktie a držal ho nehybne nad jej hlavou. Jeho jasné oči sa zaryli do jej smutných a takto zostali stáť na dlhú, predlhú chvíľu, ošľahávaní vetrom od mora.

Nechápavo sa pokúšal porozumieť jej činom. Až tak veľmi túži po smrti? Princezná? Členka najvyššej šľachty?

Z tých nádherných očí sa vykotúľali dve slzy. „Nechaj ma konečne umrieť,“ prosila ho plačlivo.

Pootvoril pery, ale nedokázal nájsť vhodné slová. Do akej situácie sa to dostal? Naozaj by ocenil, keby sa s ním aspoň začala biť. Ale ona zhrabla zbraň a namiesto útoku ju obrátila proti sebe.

Nad Abby znovu prebral kontrolu strach a dýka jej vypadla z ruky. Smrť jej dnes dopriata nebude. Nevydržala to a podlomili sa jej kolená. Vytrhla sa z Rayovho zovretia a klesla na nerovnú skalu. Telom jej otriasali vzlyky.

Ray si prešiel dlaňou po tvári a obišiel ju. Spomenul si na jed, ktorý mu priniesla so slovami, že sa kedysi chcela zabiť. Vtedy jej celkom neveril.

Teraz však pochopil.

Jej utrápené pohľady.

Jej strach hovoriť.

Jej poddajnosť počas únosu.

Jej neschopnosť bojovať.

Postavil sa pred ňu a ona ani len v pude sebazáchovy nezdvihla tvár, aby videla čo robí. Ray si musel priznať do očí bijúcu pravdu.

Princezná Abigail je troska.

Naspäť v aute mierili na sever a Ray sa ju už ani nenamáhal spútať. Nebránila sa. Ani keď ju zdvihol, ani keď ju ťahal k vozidlu, ani keď naštartoval. Neprítomne sedela vedľa neho, čelo opreté o okno, duchom stratená pravdepodobne na tom útese, kde chcela ukončiť svoj život.

„Kto ťa dostal do tohto stavu?“ opýtal sa. Celkom by ho zaujímalo, čo dokáže zlomiť upíra. Pretože tí bastardi sú odolní nielen fyzicky, ale aj psychicky.

Mierne sebou trhla, ale nepozrela naňho. „Aj keby som ti to povedala, neuveríš mi,“ odvetila slabým hláskom. Nanajvýš by ju potrestal za to, že obviňuje jeho druhov. Rozhodne by sa jej nezastal. Stále nedokázala pochopiť, prečo jej nedovolil zabiť sa. Nie je to jeho cieľom? Vyhladiť všetkých nesmrteľných? Mal by jasať, nie jej v tom brániť!

„Skús to.“

Pokrútila hlavou. „Nemá to zmysel.“ Nemal by to vedieť? Jej bratom trvalo mesiace nájsť vinníkov a zabiť ich – určite sa hrdinsky pochválili svojim kolegom. Inkvizítori musia mať radosť z toho, čo sa im podarilo.

Pozrel na ňu a trhlo mu svalom na čeľusti. „Na niečo som sa ťa opýtal a chcem odpoveď!“ zvýšil hlas, aby mu aspoň venovala pozornosť.

Vydesene zbledla a odtrhla sa od okna. Pery sa jej triasli. Bohovia, to dievča sa zloží aj pri jemnom vánku!

„Prečo? Aby si mi mohol urobiť to isté?“ vyletelo z nej, než sa dokázala zastaviť. Prekvapene si prikryla ústa rukou. Prečo ho provokuje?

Jeho svetlé oči potemneli. „Ak si myslíš, že ma inšpiruješ k niečomu čo nepoznáš, mýliš sa, princezná,“ vysmial ju. „Za tie stáročia svojho života som videl všetko. A naučil sa ešte viac.“

O tom nepochybuje. Koľko upírok už znásilnil? Doprial im smrť? Mučil ich? Prišlo jej zle, ale nemala čo vyvracať. Znovu sa odvrátila.

„Čakám na odpoveď, Abigail.“

Spôsob, akým vyslovil jej meno, ju zvláštne rozochvel. Tento sa nenechá odbiť. Schúlila sa do klbka a navlhčila si suché pery. Ešte nikdy nevyslovila nahlas, čo sa jej stalo. Keď ju jej bratia našli, nebolo treba vysvetľovať. Dôkazy mala na stehnách a... iných miestach. Neskôr, keď mala sedenia s psychológmi, obchádzali túto tému ako len mohli. Dokonca jej museli priniesť bábiku, aby presne ukázala, kde všade jej bolo ublížené.

Striasla sa. „B-bola som napadnutá. Inkvizítormi ako ty,“ odpovedala okľukou.

Odfrkol si. „A to ťa položilo?“ vysmial ju.

Pred očami sa jej objavili záblesky toho strašného dňa.

Krv.

Bolesť.

Stony.

Prosby.

Údery.

Smrkla a rozplakala sa.

Ray zagúľal očami a zišiel z cesty, k úkrytu v lese.

Neveľká stavba pôsobila navonok ako rekreačná chatka, avšak vnútri mala moderné vybavenie, elektroniku, zbrane a zásoby trvanlivého jedla. Ray bez záujmu pripútal Abby o radiátor v obývačke a hodil jej hrubú deku, aby si mala na čo ľahnúť. Potom sa zavrel v kúpeľni, kde si konečne doprial sprchu.

Abigail sa chúlila v rohu miestnosti, deky sa ani nedotkla. Ani si len nedala námahu pokúsiť sa oslobodiť. Stále dúfala v smrť – akúkoľvek. Ak ju aj bude mučiť, len nech ju na konci nechá umrieť...

Dvere do kúpeľne sa po viac ako hodine otvorili a Abby si v prvej sekunde pomyslela, že prišiel niekto úplne iný. Ray si nahladko oholil tvár, skrátil vlasy a zbavil sa vyťahaného oblečenia. Okolo pása mal len uterák a hoci strávil v celách paláca celé roky, nejako sa mu podarilo udržať si vytrénované telo. Spomenula si, že ho niekoľkokrát videla robiť sedy-ľahy a iné cvičenia. Jediným pozostatkom bola strata váhy, avšak vyzeral že ju rýchlo naberie späť, aspoň podľa množstva jedla, ktoré si pripravil.

Princezná sa stiahla do ešte menšej guličky. Dych sa jej nechcene zrýchlil.

Je takmer nahý.

Ona má len šaty.

Keby chcel, môže ju...

Vyschlo jej v ústach. V ušiach počula vlastnú krv a pred očami sa jej zahmlelo.

Prosím, nech to rýchlo skončí...

Ray sa zamyslene postavil pred ňu a hodil k nej na zem energetickú tyčinku.

Nezareagovala.

Mykol plecami. Nie je škôlkarka, aby sa tu s ňou namáhal. Vyspí sa a zajtra si premyslí, čo s ňou urobí. „Viem že vy pijavice ovládate svoje telesné funkcie, takže toaleta pre teba nie je nutná. Uvidíme sa ráno.“ Zamkol dvere a bez jediného pohľadu späť sa zavrel v spálni s kráľovskou posteľou. Blažene sa do nej hodil a po prvý raz za celé roky si doprial skutočný odpočinok.