Zlomená temnota 10

Ray strnulo šoféroval a pohľad mu neustále skákal do zrkadla. Abbyno vyhlásenie mu zmrazilo krv v žilách a nevedel, čo si má myslieť. A tak nepovedal nič. Len civel na bledú princeznú vedľa spútaného muža, ktorý sa nepokúšal oslobodiť, len mĺkvo sedel a obzeral sa.

Jeho brat?

Ako môže byť jeho bratom?

Ray má cez dvesto rokov a je sirota.

Ak by aj mal brata, nemal by byť dávno mŕtvy?

Dostal snáď dar nesmrteľnosti tak ako on?

Ibaže ak sa pridal k inkvizítorom, tí nemali dôvod tajiť mu existenciu brata.

Ak by k nim však patril, prečo by sa ho pokúšal uniesť? Prečo by útočil na vlastného?

Nič nedávalo zmysel.

Obzrel si ho.

Zajatý muž mal hnedé vlasy a jasné zelené oči. Nos rovný, podobný Rayovmu, a pery mali podivne známy tvar, ktorý vídava každý deň v zrkadle.

„Urobil si to naschvál,“ prehovorila po čase Abby, pretože to ticho sa nedalo vydržať. „Neupozornil si ostatných, keď si nás uvidel. A potom si im dal znamenie, aby nezasiahli.“

Nepoprel to, len ľahostajne mykol plecami. „Musel som niečo urobiť, inak by ste zase zdrhli.“

„Prečo nás prenasledujete a kto ste?!“ štekol Ray.

Zajatý muž naňho zvláštne pozrel. „To je na veľmi dlhé vysvetľovanie.“

„A pred nami je veľmi dlhá cesta. Môžeš začať.“

Muž len zovrel pery a otočil sa k princeznej. „Si v poriadku? Bola si zranená?“

Venovala mu rovnaký zamračený pohľad ako Ray. „Myslím, že moje zdravie by mal byť tvoj posledný problém.“

Nadvihol jeden kútik pier. „Naopak.“

Čakala na vysvetlenie, ale neprišlo. Ich ctený zajatec už neprehovoril ani slovo.

O päť hodín sa dostali do ďalšieho úkrytu v horách. Ray doprial neznámemu mužovi krátku pauzu na toalete, potom ho priviazal o stoličku a zamkol v jednej z prázdnych miestností.

Keď vyšiel, Abby sa nervózne prechádzala popred dvere, v očiach zmätok. Bez váhania k nej podišiel a objal ju. Chvíľu bola strnulá, potom sa uvoľnila a oprela sa o jeho plece.

„Napadá ti nejaké vysvetlenie tohto chaosu?“ vzdychol unavene.

Odtiahla sa a pokrútila hlavou. „Cítim jeho krv, Ray. Na sto percent je to tvoj brat. Pokrvný brat.“

Ray si pretrel oči. „Mám viac než dvesto rokov, Abby. Ak som aj mal nejakú rodinu, musia byť dávno mŕtvi.“

„Nos neklame,“ oponovala mu. „Sama tomu nerozumiem, ale na sto percent viem, že ste súrodenci.“

„Tak sa ho poďme opýtať,“ rozhodol a galantne jej otvoril dvere.

Ich zajatec sa vôbec netváril vydesene. Uvoľnene sa opieral o stoličku a premeriaval si ich. Vlastne to trochu vyzeralo, že sa nudí.

„Tak? Chceš nám niečo povedať?“ začal Ray jednoducho.

„Myslím, že tuto princezná ti už prezradila jednu zaujímavú skutočnosť,“ odfrkol si.

„A ja si rád vypočujem aj zvyšok. Ale na začiatok mi postačí vysvetlenie, prečo po nás idete.“

Zasmial sa. „Ale my nejdeme po vás. Po celý čas sme šli po tebe. Princeznú sme chceli zachrániť odo dňa, keď sme sa dozvedeli, že si ju uniesol.“

Abbyno obočie vyletelo kamsi k línii vlasov. „Nepoznám vás. Nepatríte ku kráľovskej ochranke.“ Urobila krok bližšie k Rayovi, aby dala najavo, kde leží jej lojalita.

„Je ešte veľa vecí, ktoré nevieš.“

Sklonila sa k nemu, v tvári odvaha. „Osvieť ma.“

Muž sa k nej naklonil, ako mu to len putá dovolili. „Stavím sa, že si sa pri ňom zranila,“ kývol hlavou k Rayovi. „Stalo sa niečo zvláštne, nemám pravdu?“

Vystrela sa ako pravítko.

Zajatec sa zasmial. „Tušili sme to. Nedokázala si ho nenávidieť ani po tom, čo ťa uniesol.“

„Čo vieš o jej krvi?“ prevzal slovo rozčúlený Ray.

„Viem že na teba reaguje. Pravdepodobne by reagovala aj na mňa, ale momentálne mi nedôveruje. Povedz, mal si nejaké neobvyklé stavy v oblasti, kde nikto neobvyklé stavy mať nechce?“ opýtal sa vševediacky.

Ray ho spražil pohľadom. „Ako sa voláš?“ zmenil tému, aby svoj hnev dostal pod kontrolu.

„Noel.“

„Koľko máš rokov?“

„O tri viac než ty.“

Abby v tej chvíli napadla strašná súvislosť. Odstrčila Raya a uprene sa zahľadela do Noelových očí. „Narodil si sa nesmrteľný, však?“

S úsmevom prikývol.

Otočila sa k Rayovi, oči veľké ako loptičky. „Preto ťa sterilizovali!“

Spýtavo nadvihol obočie.

„To mal na mysli Lucifer, keď povedal, že na tebe spáchali viac než jeden zločin! Uniesli ťa od rodiny, tak ako kedysi Erin Anglickú! Musel si byť bábätko. Narodil si sa do rodiny nesmrteľných, ale inkvizítori si ťa vzali a vycvičili. Potom predstierali, že ti z vlastnej dobroty dali nesmrteľnosť, aby si bojoval proti ostatným nesmrteľným. Museli ťa sterilizovať, inak by si prišiel na to, že ti klamali v momente, keď by sa ti narodil potomok. Čo muselo byť v dobách pred antikoncepčnými prostriedkami veľmi pravdepodobné.“

„Whoa, pomaly!“ zastavil ju a zdvihol dlaň. „Erin Anglická? Hovoríš snáď o Erin Montgomeryovej? Ona žije?“ Predpokladal, že po toľkých rokoch, čo bola nútená dávať upírovi svoju krv, bude dávno mŕtva. A on s ňou.

Abby mávla rukou. „Erin sa narodila ako upírka a momentálne je vydatá za Salvatora Anglického. Na tom teraz vôbec nezáleží. Chápeš, čo toto znamená, Ray?“ Pozrela mu do očí. „Narodil si sa nesmrteľný. Si ako my. Inkvizítori ťa prinútili postaviť sa proti vlastným!“

Odfrkol si. „To je hlúposť!“

„Má pravdu,“ ozval sa Noel pokojne. „Uniesli ťa, keď si mal sotva mesiac.“

Ray bol bledý ako stena, ale zubami-nechtami sa držal svojej neexistujúcej ľudskosti. „Nie som jediný nesmrteľný medzi inkvizítormi,“ hádal sa. „Sú nás desiatky.“

Noelove oči potemneli. „A stavím sa, že nikto z nich nemá deti.“ Zaklonil hlavu. „Tušili sme to. Inkvizítori nám celé stáročia vypaľovali domy, útočili a spôsobovali chaos. Vždy sme si mysleli, že naše deti zabili, alebo umreli počas ich nájazdov. Len nedávno sme začali mať podozrenie, že urobili niečo oveľa horšie – vychovali z nich vrahov.“

Abby zabolelo srdce. Videla, že Rayom táto možnosť otriasla, hoci jej stále odmietal uveriť. Bez premýšľania mu zovrela dlaň vo svojej. Trochu ho to vykoľajilo, ale počula ako sa tlkot jeho srdca upokojil.

„Môžeš mi so stopercentnou istotou povedať, že tento muž je môj príbuzný?“ opýtal sa vážne.

„Áno. Je o kúsok starší, ale inak máte rovnaké gény. Dokonca aj rovnakú krvnú skupinu.“

Ray sa otočil k napätému Noelovi. „Vedel si to?“

„Samozrejme. Pátram po tebe odkedy ťa uniesli. Mal som len tri a dlho som mal všetko zahmlené. Spomínal som si len na krik novorodenca, oheň a... smrť našich rodičov.“ Pera sa mu nenápadne zachvela. „Ale nikdy som neprestal dúfať. Naša mama bola taká šťastná, keď ťa mala v náručí.“

„Tak prečo ste po mne strieľali?“ pokúšal sa ho nachytať pri klamstve.

Noelov pohľad preskočil na Abby. „Použil si ju ako rukojemníka. Museli sme ju zachrániť. Iná upírka by to možno vydržala, ale Abigail... vedeli sme, že ju to nadobro zlomí.“ Premeral si ju od hlavy po päty. „Asi sme sa mýlili.“

Princezná vycerila zuby. „Čo máte spoločné so mnou? Nie ste upíri!“

Noel sa na ňu zazubil a rozhodne upírske tesáky nemal. „Nie, nie sme. Ale sme s vami prepojení. So všetkými nesmrteľnými. Preto tvoja krv, predpokladám, Raya vyliečila. Moja teória je že si bola mierne zranená, pravdepodobne z pút alebo menších úderov. Ray ešte nebol celkom v poriadku a dostal sa do kontaktu s tvojou krvou. Tá ho vyliečila, ibaže teba oslabila, pretože si primladá. Čo ma vedie k podivnej myšlienke, že pokiaľ v tajných úkrytoch inkvizítorov nie sú zásoby krvi, môj drahý braček ťa musel nakŕmiť vlastnou.“ Mrkol naňho. „Som na teba hrdý.“

Ray rozhodil rukami a frustrovane si rozstrapatil vlasy. „Nič z tohto nedáva zmysel!“ okríkol Noela.

Spútaný muž mrkol na princeznú. „Tak koľko si mu povedala o histórii nesmrteľných? Asi nie veľa, keď nevie ani o Erin.“

Abby naprázdno otvorila a zavrela ústa. „Aj tak mi neverí,“ povedala nakoniec po minúte ticha.

„Pochopiteľne. Inkvizítori sú dobrí vo vymývaní mozgov.“

Abby mala na jazyku milión otázok, ale jej citlivé uši zachytili podivný zvuk prichádzajúci z lesa na východe a ustrnula. Sú to... kopytá?

Ray pochopil jej výraz a zovrel dýky. „Koľko?“

„Len jeden,“ odpovedala.

Synchronizovane si popodávali odložené zbrane a upevnili Noelove putá. Abby načúvala. Ktosi podišiel k vstupným dverám, podľa krokov muž, váha minimálne deväťdesiat kíl. Hoci podľa nenápadného cinkania aspoň desať kíl zaberajú zbrane.

„Muž, bojovník,“ podávala hlásenie. „A prišiel na koni,“ dodala trochu nechápavo.

Noel zagúľal očami. „Ani ten nevie kedy prestať. Mimochodom, páči sa mi akí ste zohratí. Viete, že ste roztomilí?“

Ray mu dal jednu po hlave. Abby sebou trhla, keď začula praskanie dreva. Ich neželaný návštevník sa práve vpustil dnu.

„Je tu únikový východ,“ šepkal Ray a ukázal na nenápadný poklop. „Ak by sa čokoľvek zomlelo, utekaj!“ šepkal.

„Nie bez teba,“ zasyčala odhodlane.

Chcel sa hádať, ale hlasné kroky po podlahe ho zastavili. Tri sekundy na to sa dvere rozleteli a v otvore sa namiesto nich objavila desivá dvojmetrová postava muža v plnej zbroji. Abby sotva postrehla jeho príťažlivú tvár a anjelské blond vlasy, a len čo sa nadýchla, naplo ju a takmer sa povracala. Prehla sa v páse a Ray ju okamžite podoprel, jedna zo zbraní stále namierená na neznámeho, ktorý ani nebol zadýchaný po tom, čo rozkopol dvoje dverí.

„Myslím, že som vám dal jasne najavo, že nepotrebujem pomoc,“ ozval sa Noel znudene. „Musel si ma nasledovať? Vyzerám snáď, že to nemám pod kontrolou?“

Mužovo svetlé obočie vyletelo hore a pohľadom prebehol po jeho spútanej forme. Nepotreboval slová.

Abby musela prestať dýchať, aby sa spamätala. Len čo sa jej myseľ aspoň trochu vyčistila, postrčila Raya za seba a s krátkym mečom sa postavila tomu obrovi. „Drž sa od neho ďalej!“ Hlas sa jej hrôzou triasol, ale ruka nie. Ak sa táto kreatúra dostane k Rayovi... len bohovia vedia, čo by sa mu mohlo stať.

Muž si len vzdychol a ani sa nenamáhal siahnuť po zbraniach. „Naozaj vyzerám až tak desivo?“ Hlas mal podivne upokojujúci, hlboký a jasný.

Hrôza v peknom obale.

Princeznú to už ani neprekvapilo.

Jeho existencia však áno. Ako je možné, že aj táto legenda je pravdivá? Kde bol po celé miléniá? A čo je horšie, kde sú jeho druhovia?

„Je jej z teba na vracanie, blbec,“ pokračoval Noel v nenútenom rozhovore.

Muž cmukol. „Škoda.“

Ray sa pokúšal predrať cez Abby, ale tej bolo odrazu jedno, že má niekoho za chrbtom, niekoho kto sa cez ňu aktívne pokúša prebiť a dotýka sa jej.

„Abby, čo to robíš?“ skritizoval jej činy. „Pusti ma naňho!“

Zatlačila ho ešte viac dozadu. „Ray, nesmieš sa ho dotknúť! Vlastne by pomohlo, keby si dýchal čo najmenej.“

Obor si len prekrížil ruky na hrudi. „Ale no tak, princezná. Za prvé, nepotrebujem byť vo vašej prítomnosti, aby som priniesol skazu, a za druhé, všetci zúčastnení sme tu nesmrteľní. Ste voči mne imúnni. Ale máš bod k dobru za to, že som sa nemusel predstavovať.“ Zmyselne sa na ňu usmial.

„Čo tu chceš?“ opýtala sa pevne, zbraň stále v pohotovosti.

„Prišiel som si vyzdvihnúť tuto pána nezodpovedného, ktorý má očividne samovražedné sklony,“ ukázal na Noela. „Snáď sme sa dohodli, že sa nenecháš zajať, kým nebudeme vedieť v akom mentálnom stave sa tvoj braček nachádza,“ hádal sa s ním ako stará manželka.

„Týmto tempom by zo mňa skôr urobil strýka, než by ste si vy zmysleli, že je čas si s ním pokecať,“ sťažoval sa zajatec. „Vidíš to, čo aj ja? Upírka ho bráni. Potrebuješ snáď lepší dôkaz? Nedramatizuj a prestaň ich desiť. Dosť, že je jej z teba zle,“ odfrkol si.

Ray s Abby na seba pozreli. Vážne sa o nich rozprávajú, akoby ani neboli v miestnosti? Urazene sa zamračili, tentoraz už bok po boku.

„Prečo ti je zle?“ šepol Ray, kým sa tí dvaja prekrikovali.

Naprázdno preglgla. „Jeho krv... keby si len vedel...“ Abbyne sivé oči pretekali hrôzou. „Je nebezpečnejší než mesačná dovolenka vo Fukušime.“

„Prečo?“ Neznámy návštevník mu nepripadal príliš odlišný od ostatných svalnatých nesmrteľných.

Tí dvaja konečne stíchli, akoby si chceli užiť to oznámenie, keď Abby nadobro rozbije Rayov krehký svet.

Nechcene sa nadýchla. Okamžite jej do nosa udrel pach HIV, eboly, influenzy, cholery, týfusu, salmonelózy, malárie a asi miliónu ďalších pliag, ktorým kedy ľudstvo čelilo. Mierne sa zakolísala.

„Je to Mor. Jeden z Jazdcov apokalypsy,“ povedala priškrtene.