Zlomená temnota 11

Ray podvedome urobil krok dozadu. V panike skákal pohľadom z jedného nesmrteľného na druhého a tretieho, ale ani jeden z nich sa nezasmial.

„Mor?“ zopakoval.

Abby nešťastne prikývla.

Naprázdno otvoril a zatvoril ústa. „Mor?“ nedokázal zo seba dostať iné slovo.

Noel sa konečne uvoľnil z pút a neškodne sa postavil k starému známemu. „Nie je až taký desivý, keď ho spoznáte bližšie,“ prehovoril pobavene. „Je to naše zlatíčko.“ Pohladil ho po blonďavej hrive, čo jazdca vrcholne vytočilo. „Má rád basketbal a v šachu je neporaziteľný.“

Abby by skutočne rada prepadla strachu, schúlila sa do klbka a začala plakať, ale nahromadené problémy v nej nadobro niečo zlomili. To vydesené dievčatko pochopilo, že tie činy jej nepomôžu a očividne je tu jediná, ktorá môže veci dostať do poriadku. A tak kdesi v hĺbke svojej traumatizovanej mysle našla stratený kúsok autoritatívnosti a dôstojnosti, ktorým ju učili už detstva. „Ak nám nechcete ublížiť, o čo vám sakra ide?!“ okríkla mužov, až sa strhli. Páni, ona teda má hlas!

Noel sa na ňu nadšene usmial. „Mačiatko nám konečne ukázalo pazúriky. No nie je chutnučká, Ray?“

Bývalý inkvizítor len zavrčal.

Mor z vrecka znudene vytiahol mobil a priložil si ho k uchu. „Hej, to som ja. Nie, neposielajte posily. Zvládneme to. Dorazte tak o hodinu-dve. Áno, princezná je v poriadku. Mieri na mňa mečom. Tak zatiaľ.“ Zložil a ukázal na vykopnuté dvere. „Čo keby sme sa presunuli do menej depresívnych priestorov?“

Ray nevedel, čo si má o situácii myslieť. Jeho údajný brat sa v obývačke posadil vedľa Moru a Abigail stála pred nimi ako anjel pomsty, zbraň stále pripravená.

Vždy mala taký chutnučký zadoček?

Pokrútil hlavou. Na čo to myslí?! „Tak spustite,“ vyzval ich prísne. „Prečo ste nás naháňali a pre koho pracujete?“

„To je trochu komplikované,“ vzdychol si Noel a venoval Abby zúfalý pohľad.

„Skús to,“ poradil mu Ray.

Princezná sa neprestávala mračiť. Prečo má Noel taký tajomný pohľad?

„Asi tak desiatka tisíc rokov dozadu, plus mínus pár milénií,“ začal Noel opatrne, „sa začala písať nová história. Koľko toho vieš, Ray?“

Princezná ustrnula, pretože tušila, kam sa chce Noel dostať, a Ray rozhodne nie je pripravený počuť túto verziu príbehu. Zastonala.

„Koniec doby kamennej?“ tipol si.

Abigail porazene sklopila zbraň. Venovala Rayovi smutný pohľad.

„Čo je?“ Nepáčilo sa mu, že poľavila v ostražitosti. Ibaže jej zničený výraz mu napovedal, že čokoľvek príde, nebude sa mu to páčiť ešte viac.

„Na konci doby kamennej Lucifer zradil anjelov,“ povedala vážne. „A nesmrteľní sa zamiešali medzi ľudí.“

„Nedávno si mi tvrdila, že ste starší než my,“ pripomenul jej.

„Nie si človek, Ray,“ vložil sa do rozhovoru Mor. „To len tak mimochodom.“

Abby si navlhčila pery. „Sme starší. Ale nie vždy sme žili medzi ľuďmi. Boli časy, keď sme nepotrebovali ich krv. Keď nikto z nesmrteľných nepotreboval k prežitiu ľudí z rodu Homo,“ pokračovala jemne. „Žili sme na pradávnom kontinente zvanom Hyperborea. Mali sme zdroje schopné nakŕmiť upírov aj vlkolakov, dodať potrebné zázemie bosorkám, valkýram, bohom aj džinom. Na kontinente sa nachádzala vyspelá technológia a infraštruktúra, všetko popretkávané mágiou.“

Ray odložil zbrane. „O čom to hovoríš?“ zašepkal nebezpečne potichu.

Ospravedlňujúco sa nadýchla. „Bojovali sme proti sebe. Nesmrteľní. To vytočilo anjelov natoľko, že nás vyhnali z nášho domova rovno medzi ľudí.“

„Archanjel Uriel,“ poznamenal Mor.

Abby naňho zazrela.

Stíchol.

„Naši predkovia boli pološialení hladom a náhlou zmenou. S anjelmi nikdy nemali dobré vzťahy, preto našli len jeden spôsob, ako sa im pomstiť...“

Ray sa sípavo nadýchol. „Ľudí.“

Nešťastne prikývla. „Zotročili ich. Týrali. Zabíjali. Použili proti nim mágiu a ovládli ich mysle. Ľudia mali po celý čas pocit, že žijú v akomsi raji. Anjeli mali veľmi striktné pravidlá, preto nemohli zasiahnuť. Ibaže Lucifer sa na to nedokázal pozerať. Ukradol z neba Silu Hada, akúsi energiu schopnú očistiť myseľ a znovu nadobudnúť poznanie. Dal ju ľuďom, ktorí sa oslobodili, ale on za trest prišiel o krídla. A časť zdravého rozumu. Ľudia však tento príbeh prekrútili, pretože nepoznali fakty. A tak vznikla-“

„Genezis,“ doplnil namiesto nej sucho. Tvár mal ako vytesanú z kameňa, Abby vôbec nedokázala odhadnúť jeho emócie.

Prikývla. „Naše počty rapídne klesli. Trvalo nám tisícročia vypracovať sa z absolútnej nuly tam, kde sme dnes. My sme nechceli ublížiť ľuďom. Ale na začiatku... na začiatku sme boli ako zvieratá. Ovládali nás len inštinkty.“

Ray si začal trieť spánky. „A čo s tým má spoločné naša situácia?“

Abby pozrela na dvoch mužov usadených na pohovke. „Opýtali sa ma na obdobie, keď sa to všetko odohralo.“ Naprázdno preglgla. „A to znamená že s tým majú niečo spoločné. Niečo, čo sa muselo stratiť v histórii.“

A mala pravdu. Noel si s Morom vymenil neistý pohľad a pomrvil sa. „Vaše príbehy sú rovnako nepresné ako ľudské, princezná. Pološialení nesmrteľní si nedokázali zapamätať vlastnú históriu. Na Hyperborey bolo niekoľko frakcií, z ktorých Bytosti temnoty, dnes nesmrteľní, boli len jednou. Keď ste boli vyhnaní, na Zem s vami prišiel ešte niekto.“ Vstal a odrazu pôsobil nebezpečne a desivo. „My.“

„A kto ste vy?“ Abby neustúpila ani o krok, hoci sa jej rozbúchalo srdce. Odrazu pocítila, že jej Ray pevne zovrel dlaň. A nenápadne ju pohladil.

„Čestná Garda. Ochrancovia Hyperborey. Nesmrteľní bojovníci, ktorých úlohou bolo slúžiť všetkým nesmrteľným, udržiavať medzi nimi mier, robiť mediátorov, sprevádzať ich do sveta ľudí a dohliadať na kontinent.“ Sklonil sa k princeznej. „Nikdy sme sa do vašich vojen nezapojovali. Mnohí z nás umreli v snahe zastaviť vás. Slúžili sme kontinentu samotnému, nie vám. Ale aj my sme museli opustiť náš domov. Naša lojalita bola taká silná, že aj po tomto incidente sme sa pokúšali vám pomôcť. Ale potom sme uvideli zverstvá, ktorých ste sa dopustili. Anjeli nám dali najavo, že nás netrestajú. Nechali nám pár zásob, aby sme sa mohli zabezpečiť. Lucifer s nami dokonca prejednal svoj čin. A potom si nás našli jazdci, ktorí nám nakoniec pomohli. Dlhé generácie sme sa držali mimo, hnaní znechutením a nenávisťou. Ale tak ako ste sa vyvíjali vy, menil sa aj náš postoj. Mnohí z nás zahynuli v boji s inkvizíciou a mladé generácie, a tým myslím pol storočia a menej, sa chcú vrátiť späť. Obzvlášť teraz, keď ste sa konečne naučili spolupracovať. Preto sme po vás išli. Vedeli sme, že Ray je zmagorený a ty si... nie práve vhodný materiál na rukojemníka. Nikdy by nám však nenapadlo, že začnete spolupracovať!“

Abby aj Ray mali ústa dokorán a oči veľké ako loptičky.

Noel po krátkom nádychu pokračoval: „Keďže sme nesmrteľní, cirkev v nás tiež videla démonov. Zistili však, že sme iní. Takmer ľudskí. A ostatní nesmrteľní o nás nevedia. Preto začali unášať naše deti a trénovať ich ako vlastných. To sa stalo tebe, Ray. Vtrhli do nášho domu len pár dní po tom, čo si sa narodil. Spálili ho do tla. Naši rodičia sa pokúšali dostať ťa von a mňa zatiaľ odtiahli naši druhovia, ktorí žili neďaleko. Ale dom sa zrútil a nikto z neho nevyšiel. Mysleli sme si, že si uhorel.“ Tvár mu posmutnela. „Je to len pár rokov, čo sme spozorovali podivné javy medzi prežívajúcimi bunkami inkvizítorov. A tak sme prišli na to, čo v skutočnosti robia. Plánovali sme zájsť za upírmi a upozorniť ich na to, ale vtedy si si zmyslel, že je čas na výlet a pribalil si si Abigail. A keďže sme nevedeli čoho si schopný a ona si už svoje prežila...“ nemusel dokončiť.

Ray stále zvieral princezninu ruku a zdalo sa, že je to jediná vec, ktorá ho drží pri zdravom rozume. Zvrtol ju k sebe, až zalapala po dychu. „Je to pravda?!“

„J-ja... počujem o tom prvý raz,“ vykoktala.

„A čo jej krv?“ vyprskol Ray smerom k Noelovi. „Prečo sa pri mne správa inak?“

Muž sa tajomne usmial. „Medzi nami a nesmrteľnými je jedinečné puto. Aj keď sme im istým spôsobom slúžili, mali sme medzi nimi postavenie na úrovni šľachty. Dôverovali nám vlastnými životmi a naopak. Keď nesmrteľnému záležalo na živote Gardistu, jeho krv bola schopná ho v prípade ohrozenia uzdraviť.“

„Krvácali pri mne desiatky upírov a nič sa nedialo,“ hádal sa Ray.

Noelovi z pier neschádzal úsmev. „Tým upírom na tvojom zdraví asi nezáležalo.“ Pozrel na bledú Abby. „Jej áno. Inak by jej krv nereagovala. Je to o psychike, nie o príslušnosti.“

Ray ohromene pozrel na princeznú. Keď ho uzdravila, bola spútaná, vydesená a uštvaná. A stále jej na ňom záležalo? „Abby...“ zašepkal zlomene.

Postavila sa k nemu, až sa dotýkali telami. „Povedala som ti, že nie sme monštrá, za ktoré nás považuješ.“

Voľnou rukou ju pohladil po hebkých vlasoch. Natočila k nemu hlavu ako osamelé mačiatko. „Odpusť,“ vyslovil niečo, čo z jeho úst jakživ nevyšlo. Nie bez irónie.

Zmierlivo sa usmiala. „Znesieš fakt, že všetko, v čo si veril, je lož?“

On to predsa vedel už pretým. Od momentu, keď sa zobudil v nemocnici pochopil, že niečo nie je v poriadku. A každá ďalšia udalosť to len potvrdila. Stále to však horká pilulka na strávenie. Hlavne preto, že za posledné dve storočia viacero nesmrteľných pocítilo jeho umelo vyvolanú nenávisť. A traja z nich sú veľkráli. Plus jedna z kráľovien.

Čo však neznesie, je pomyslenie, že takí ako on ublížili Abby. Šestnásťročnej, nevinnej a bezbrannej Abby, ktorú navždy poznačili. Čo ako upírov nenávidel, nikdy sa neznížil k znásilneniu a akémukoľvek násiliu voči maloletým.

Zmieriť sa s ostatným nie je až taký problém. Ray nepatrí k tým, ktorí slepo veria bez dôkazov, ale strávil s Abby dosť času, aby pochopil, že upíri naozaj nezabíjajú pre potravu a ani si nedržia ľudí ako otrokov. Tiež mal pocit, že ani vlkolaci nestriehnu v lesoch na turistov a bosorky netrávia čas tým, že zosielajú kliatby na chudobných. A keď nie je pravda toto, prečo by mal veriť čomukoľvek, čo mu nakecala tá istá organizácia, ktorá ho proti jeho vôli sterilizovala?

„Som ochotný vypočuť si opačnú stranu,“ odvetil pevne.

Sladko sa usmiala.

Noel si s Morom vymenil pobavený pohľad a vo vzduchu naznačil srdiečko ako nejaká šestnásťročná školáčka.

Abby si uvedomila zvláštny, chvejivý pocit v žalúdku a zrýchlený tlkot vlastného srdca. Odkašľala si a otočila sa k nezvaným hosťom. „Čo bude teraz?“

Noel vyzrel von z okna. „Nuž, myslím, že ste utekali dosť. Princezná, tvoja rodina je vydesená a nechceš ani vedieť, koho poprosili o pomoc s tvojím nájdením. Ty, Ray, by si sa mohol konečne zoznámiť so svojím druhom. Máme niečo ako spoločný domov s množstvom záznamov a dôkazov, keby si nám stále neveril. Boli by sme radi, keby si sa k nám pridal.“

„Počkať, a čo ja?“ ozvala sa Abby vytočene. „Odpracete ma späť na dvor, akoby sa nič nestalo?“ Bojovne si prekrížila ruky na hrudi. „Na to zabudnite!“

Mor si ju premeral. „A čo iné máš v pláne? Si princezná a celý svet nesmrteľných je kvôli tvojmu únosu v pohotovosti.“

Zdvihla bradu, hoci mu siahala len po hruď. „Práve som sa dozvedela, že Jazdci apokalypsy sú skutoční a štrádujú si to po planéte. Potom tu máme úplne novú rasu previazanú s mojím vlastným druhom a správu, že inkvizítori niekde vymývajú mozgy deťom,“ vymenovávala. „A ja sa mám vrátiť na svoju pozlátenú stoličku?“

„Nič z toho nie je práve tvoj problém. A čo máš proti mne a mojim druhom?“

„Tak som z toho práve svoj problém urobila a idem s vami!“ rozhodla. „A mám proti vám pár vecí. Len sa na to pozrime: Aténsky mor, Justiniánsky mor, Čierna smrť, osýpky, ebola, cholera, žltá horúčka, hladomor v Ríme, Judei, ten v šiestom a jedenástom storočí, arabský hladomor, sedem rokov hladomoru v Egypte, ďalší v Indii, Afrike, niekoľko v Rusku, Sudáne a Jemene. Potom sa pozrime na dve svetové vojny, storočnú, tridsaťročnú, Napoleona, a nechci aby som začala o Blízkom východe. Och, a čo váš kamarát Smrť? Zaspal dobu?“

Mor mal ústa dokorán.

„Alebo mi chceš povedať že ste v tom absolútne nevinne?“ dodala sladko.

„Ehm, na našu obranu – Blízky východ nemáme na svedomí,“ povedal dotknuto. „Nikdy nepodceňuj kreativitu ľudí.“

Abby sa len zamračila. „Vyvraždenie pôvodných obyvateľov Ameriky, hladomor Mayov, malária, HIV, Trója, Púnske vojny, križiacke výpravy, Huni, Vikingovia, Kórea, Vietnam, Gaza, kolonializmus, Mongolské nájazdy, Sovietsky hladomor, vojna v Juhoslávii, večne prítomná influenza, týfus, SARS, hladomor v Číne, mám pokračovať?“

Mor len zúfalo zaklonil hlavu.

„Jej oborom bola história, kamarát,“ pripomenul mu Noel veselo. „Vážne sa s ňou chceš hádať? Och, a zabudla Bubonský mor.“

„Ďakujem,“ povedala Abby, nespúšťajúc pohľad z jazdca. „Možno k ľuďom nepatrím, ale niektoré veci si nezaslúžili. A chcem vedieť, prečo museli trpieť.“

Mor sa tváril, akoby sa v ňom ozval kúsok svedomia. Tú iskru viny v očiach však hneď zakryl. „Zdá sa, že princezná bude na pár dní naším hosťom,“ oznámil neradostne.