Zlomená temnota 9

Dostať sa z mesta nebolo ľahké. Neodvážili sa ukradnúť auto, preto riskli cestu vlakom až do Paríža. Abby opäť využila mágiu od Kathrine, aby oklamala bezpečnostné kamery a ich tváre nikto nezaznamenal. Keď v kupé osameli, Ray štuchol do driemajúcej Abby, ktorá sa s trhnutím prebrala a k jeho prekvapeniu sa okamžite uvoľnila, keď ho uvidela. Odmietal si priznať, že ho to zahrialo pri srdci.

„Podarí sa nám v Paríži stratiť?“ opýtal sa. „Akú bezpečnosť má miestny kráľ?“

Zatvárila sa trochu kyslo. „Michel Francúzsky je po Salvatorovi Anglickom asi druhý najmocnejší z nášho druhu,“ pripustila neochotne. „Má oči a uši všade, ale na druhej strane by nikto neočakával, že sa objavíme v Paríži ako päsť na oko. Ak mu nenakráčame priamo do paláca, mali by sme to zvládnuť.“

„Kde je jeho palác?“

„Za mestom. V centre má svoju sieť firiem. Na opačnom konci mesta žije spriatelená svorka vlkov a tigrov, ktorí po mne tiež zrejme pátrajú.“

„Je vôbec niekto, koho tvoji bratia do tejto naháňačky nezatiahli?“ prskol.

Mykla plecami. „Možno vládkyne ročných období. Tie spojenectvo odmietli,“ tipla si.

Rayom prešla triaška. „Pekelné ženské,“ zamrmlal si popod nos.

Nehádala sa. Z vládkyň počasia majú strach všetci mentálne zdraví nesmrteľní. „Pokúsia sa ťa kontaktovať inkvizítori?“ položila nebezpečnú otázku a čiastočne očakávala výbuch zlosti.

Rayove oči potemneli a zovrel päste. „Nemajú odkiaľ vedieť, že ma upíri nechali nažive a že sa mi podarilo utiecť. Som pre nich mŕtvy. Uzavretý prípad.“

Neisto si ho premerala. Zatiaľ nedal najavo, že by chcel nadviazať staré kontakty. Premýšľala, či aspoň uveril, že jeho sterilizáciu majú na svedomí oni. Ale prečo? Nechcú snáď viac bojovníkov? Nemali by podporovať rozmnožovanie a zakázať akúkoľvek kontrolu počatia?

Ray zrejme odhadol smerovanie jej myšlienok, pretože sa nadýchol a prinútil sa k pokojnému tónu. „Nie som naivný, Abby. Netvrdím že som opustil svoje presvedčenie, ale určité... zločiny je ťažké ignorovať.“

Zločiny.

Nie zločin.

Počíta snáď aj jej znásilnenie?

„Vrátiš sa k nim?“ šepla sotva počuteľne.

„Nie,“ odpovedal ihneď. Bez zaváhania.

Abby vyvalila oči.

„Musím zistiť, čo má toto celé znamenať,“ objasnil jej. „A kto po nás ide.“ A kde je ten posledný násilník, aby som ho mohol pomaly a bolestivo zabiť, dodal v duchu.

„Je pravda, že si ešte nezabil...“ preglgla, „nesmrteľného?“

Modrozelené oči ju prepálili ako dva lasery. „Nerob si o mne ilúzie, princezná,“ povedal ľadovým hlasom. „Mal som iné poslanie. Trénoval som nových inkvizítorov, vzdelával ich a viedol... výsluchy.“

Striasla sa. „Ale nezabil si.“

Nadvihol jeden kútik pier. „Ideme vymenovávať prikázania, princezná? Buď si istá, že som porušil všetky.“ Naklonil sa k nej. „Teda až na štvrté.“

Navlhčila si suché pery. Cti otca svojho, matku svoju, spomenula si.

„Ale len pre to, že som sirota,“ dodal po chvíli a vyložil si nohy na prázdne sedadlo.

„Sú inkvizítori veriaci?“ Táto otázka trápi upírov celé dekády. V stredoveku sa všetci oháňali krížmi, ružencami a veršami z Biblie, ale ako nadišla nová doba, tieto javy vymizli a teraz nesmrteľní nevedia, čo vlastne poháňa týchto radikálov.

„Máloktorí,“ priznal bez mučenia a z nejakého dôvodu si užíval rozhovor s touto komplikovanou bytosťou. Preto nemal problém baviť sa o čomkoľvek, len aby nebola zase ticho, schúlená do klbka. „Pôvodne sme spadali pod Vatikán a pápeža, ale oddelili sme sa niekedy v renesancii. Naše prepojenie s Cirkvou je veľmi voľné. Vatikán nás nepodporuje, vlastne ignoruje, že niekedy niečo podobné sám vytvoril.“ Mykol plecami.

Pootvorila pery, prekvapená. „Cirkev už proti nám nejde?“ To jej znelo príliš neuveriteľne.

Zasmial sa. „A čo si čakala? Nesmrteľní majú pod palcom celé vlády, finančné toky a dobre viem, že vlastníte technológiu za hranicami ľudského chápania. Plus ovládate mágiu. Vatikán pozná svoje možnosti. Ukryl a potlačil všetky záznamy, ktoré má o vás v nádeji, že ak nebude robiť problémy, navzájom sa obe strany odignorujú.“

Och, jej bratia by obetovali pravú ruku za túto informáciu. Doteraz si mysleli, že najväčším nepriateľom nesmrteľných je Cirkev ako inštitúcia.

„Tak prečo... prečo niektorí stále bojujú? Prečo nás nenávidia?“

„Lebo máte priveľa moci, nesmrteľnosť a povedzme si to úprimne, tiež ste na ľuďoch napáchali slušné zločiny.“

To nepoprela. „Ja som ich nespáchala. Súdiš ma za zločiny mojich predkov. To je ako nenávidieť celé Nemecko za Hitlera a Francúzsko za Napoleona.“

Ray nadvihol obočie. „A práve nesmrteľnosť tvojho druhu nám umožňuje vás súdiť. Neumierate, princezná. Osemdesiat percent z vás tu bolo už v stredoveku, keď ste pili od ľudí a rozsievali strach. A čo už len tvoji bratia? Koľko majú? Osem tisíc rokov? Netvrď mi, že nepreliali stovky litrov krvi a nie len kvôli potrave.“

Opäť nič nepoprela. „Naše rasy nikdy nenájdu mier, je to tak?“ predpovedala. „Svet je pre nás príliš malý.“

Neodpovedal. Svet nie je malý. Len plný nepochopenia. On sám balansoval na tenkej čiare medzi mierom a nenávisťou. „Už sa stali aj väčšie zázraky,“ vzdychol nakoniec a zmĺkol, keď si k nim prisadol postarší pár Francúzov.

V Paríži Ray použil jednu zo svojich jednorazových kreditiek a vytiahol z nej väčšie množstvo peňazí. Ubytovali sa v nenápadnom hoteli mimo centra a Ray objednal izbový servis, aby sa princezná mohla napiť od čašníka. Keď mu slabou mágiou upravila spomienky, aby si nespomínal, posadila sa na posteľ a začala vyjedať ovocný pohár s čokoládou.

„Vieš o nejakom bezpečnom mieste, kde by sme sa mohli ukryť?“ vzdychol Ray, keď vyšiel z kúpeľne a hodil sa na posteľ vedľa nej.

„Viem o mnohých, ale všade by ťa spojenci zabili,“ odvetila jednoducho s plnými ústami.

Samozrejme. „Takže už neexistujú neutrálne bytosti?“ Čo za alianciu to vzniklo?

„Nuž, len takí ako Lucifer.“ Odložila prázdny pohár a ponaťahovala si svaly. Nespozorovala, ako Rayov pohľad zablúdil k jej ženským krivkám, ani ako si rýchlo upravil nohavice. „Pokiaľ sa chceš pustiť do boja s našimi prenasledovateľmi, musíme to zvládnuť sami, alebo riskovať hnev ostatných nesmrteľných. Sama nedokážem predpovedať ich reakciu aj keby sa dozvedeli, že si mi neublížil.“

Smutne jej pozrel do očí. Ublížil jej viac než dosť. Uniesol ju, odtrhol od rodiny. Takmer ju zabil pokusom s krvou. Psychicky ju týral. Rozhodne sa nepovažoval za nevinného.

„Mám jeden plán. Extrémne riskantný,“ prezradil.

Princezná sa pousmiala. „Riskantnejší než ten čo si zrealizoval vo Verone?“

Ray sa zazubil. Abby má v sebe značnú dávku sarkazmu. Ako dlho ju potláčala? „Asi áno. Čo keby sme sa našich nepriateľov priamo opýtali na ich plány?“

Vyvalila oči. „A zároveň ich pozveme na oficiálnu večeru do luxusnej reštaurácie? Ray, to je šialenstvo!“

Rozhodil rukami. „Som na ne expert a ty si toho dôkazom.“

Tentoraz sa zasmiala naplno, čo mu rozbúchalo srdce. Rozosmiata princezná je krajšia než čokoľvek, čo na svete videl. A ten úsmev na nej vyčaril on!

„Tak čo plánuješ?“ opýtala sa porazene a prisunula sa bližšie. Sama sa čudovala, že ju jeho prítomnosť nedesí. Dokonca nemá ani potrebu byť neustále v strehu pre prípad, že by ju chcel napadnúť.

„Upozorníme ich na našu prítomnosť. Prinútime ich rozdeliť sa. Jedného si odchytíme a slušne sa opýtame, o čo im ide,“ predostrel jej svoj jednoduchý plán.

„Slušne sa opýtame,“ zopakovala pochybovačne.

V očiach mu zaiskrilo. „Vždy sa najprv pýtam slušne. Drastické metódy nasadzujem až neskôr.“

Zháčila sa. „Nechcem nikomu ublížiť.“

S tým počítal. Rozhodne v jej prítomnosti nebude môcť nikoho mučiť. Nie fyzicky. „A čo emočný nátlak?“ vyjednával.

„S tým sa zmierim,“ povedala po chvíli uvažovania.

Nadvihol obočie.

„Je to lepšie než skutočné utrpenie. Ale nemôžeme ho trápiť večne.“

Prikývol. Nikdy si nemyslel, že pristúpi na kompromis s pijavicou. Ako sa len jeho život zmenil...

Nepriatelia ich našli do troch dní. Ray im k tomu kráľovsky dopomohol tým, že použil jednu z vystopovateľných kreditiek a prešiel sa popred kamery v banke.

Spolu s Abby sa vybrali do parku, aby im to ešte viac uľahčili. Princezná vyzerala byť takmer nadšená, že sa niečo chystá. Deň odo dňa sa menila. Ožívala. Do líc sa jej vracala farba a Ray v jej očiach čoraz častejšie zahliadol iskričky pobavenia alebo neposednosti. Dokonca už zvládla spávať vedľa neho na manželskej posteli.

Ako tak spolu sedeli na lavičke, prisunula sa k nemu a uhladila si kabát, pod ktorým ukrývala celý arzenál.

„Priznaj sa, baví ťa to,“ povedal Ray po chvíli pozorovania.

Takmer previnilo sa usmiala. „Možno trochu. Mať svoj osud vo vlastných rukách je... oslobodzujúce.“

„Hovoríš akoby si vo Verone nemala na výber.“

Smutne sklopila oči. „Netvrdím že ju nepovažujem za svoj domov, ale... bola som tam v zlatej klietke, ktorú som sama prijala. Myslela som si, že byť neustále pod ochranou mi pomôže.“ Nadvihla jeden kútik pier. „Nikdy som si nepomyslela, že sa musím naučiť sama čeliť problémom.“

„Nie si sama,“ povedal okamžite a zovrel jej dlaň vo svojej. Neodtiahla sa, naopak. Pevne mu ju stisla.

Pozrela mu do očí a jej úsmev sa rozšíril. „Máš pravdu nie som.“ Žmurkla naňho.

Pritiahol ju k sebe, až od prekvapenia zvýskla. „Ja si ťa nedám, princezná,“ zašepkal jej na pery, než ju pobozkal.

Abby od šoku zamrzla, ale očakávaná hrôza a nechuť sa nedostavili. Cítila len... teplo. Pokoj. Než sa však spamätala, Ray ju vytiahol na nohy a ukázal smerom k vstupu do parku. „Sú tu.“

Nemala čas analyzovať svoje pocity. Vážne prikývla a naposledy mu stisla dlaň, než sa rozdelili a každý šiel iným smerom.

Abby vošla medzi nízke stromy, kde sa stratila v tieňoch pomocou severskej mágie od Kathrine. Vyskočila do koruny stromu a čakala, zatiaľ čo Ray vošiel na prázdne ihrisko pre deti a čakal, kedy ho obkľúčia.

Len čo sa tak stalo, Abby sa sústredila a lusknutím prstov ho nechala zmiznúť v závane vetra. Neviditeľný Ray sa ani nepohol, ale ich prenasledovatelia – asi tucet mužov a žien – sa zmätene rozhliadli a začali prehľadávať okolie.

Abigail odhodlane udržiavala okolo Raya oblak neviditeľnosti a čakala, kedy sa pohne. Asi po troch minútach sa mu podarilo predrať pomedzi prenasledovateľov a každého si dôkladne prezrel. Spočítal im zbrane, odhadol silu a obratnosť a potom sa vrátil k Abby, ktorá ladne zoskočila na zem.

„Nemajú žiadne magické predmety,“ šepol a inštinktívne ju zaštítil vlastným telom. „Preferujú chladné zbrane. Poloautomaty majú len tamtí traja,“ ukázal na dve ženy a jedného muža na opačnom konci.

„Si pripravený?“ Abby zovrela v ruke dýku.

Prikývol. Vyšiel spoza stromu a princezná uvoľnila mágiu, ktorá ho ukrývala. Okamžite ho spozoroval jeden z mužov. Vybral sa ich smerom, ale nikoho neupozornil.

Abby sa zamračila.

Prečo nezalarmoval ostatných?

Ray skočil za vedľajší strom a čakal. Zvuk blížiacich sa odhodlaných krokov mu presne napovedal, kedy je nepriateľ v dosahu. Skočil priamo pred neho, zatiaľ čo Abby sa plížila zozadu.

Princezná počkala, kým ho Ray zamestná pästným súbojom a keď sa nepozeral, priložila mu ku krku chladnú čepeľ dýky. „Ani sa nepohneš a nebudeš kričať,“ povedala vyrovnane.

Muž ustrnul a okamžite sa vzdal. Zdvihol dlane. „Touto cestou nechcete ísť,“ varoval dvojicu.

„Nič kreatívnejšie nemáš?“ odfrkol si Ray a začal ho spútavať.

Kdesi za nimi sa ozval výkrik a Abby sa v panike zvrtla. „Uvideli nás!“

Ray jej vytrhol zbraň z ruky a rýchlo ju priložil zajatcovi ku krku. Neodhadol vlastnú silu a mierne mu porezal pokožku, po ktorej stiekol pramienok červenej krvi.

Abby sa nadýchla a ustrnula.

Oči sa jej rozšírili.

Klesla jej sánka.

„Musíme ísť!“ kričal Ray, ťahajúc zajatca von z parku. Len princezná si všimla, že muž sa nebránil, len dal svojim druhom nenápadný znak spútanou dlaňou.

„Ray!“ vykríkla, keď sa náhlila vedľa neho.

„Čo je?!“ Postrkoval pred sebou zajatca, dýka stále nebezpečne blízko jeho krku.

Nevedela, čo povedať. Do nosa jej udierala vôňa jeho krvi a situácia prestávala dávať zmysel. „T-ty ho nepoznáš?“

Dobehli až k autu, kde ho Ray napchal na zadné sedadlo. „O čom to hovoríš?“ Zobral mu zbrane a odhodil ich do trávy.

Naprázdno otvorila a zavrela ústa, pretože si nebola istá ako sformulovať vetu.

„Nemáme čas,“ náhlil sa Ray a prebehol k strane šoféra. „Budeš sedieť vedľa neho. Ak by sa o čokoľvek pokúsil, zabi ho!“

„Ray!“ vykríkla tak nahlas, až sa jej vrátila ozvena.

Zdvihol k nej pohľad od dverí.

„Ten muž... jeho krv... tvoja krv... je to tvoj brat!“