Zlomená temnota 8

Ray sa rozhodol staviť na šialenú taktiku. Nakráčal aj s Abigail do hotela necelých sto metrov od nemocnice a zaplatil na niekoľko nocí dopredu. Princezná mu pomohla zahrať rolu zmätených turistov, hoci kufre s ktorými prišli boli prázdne a kúpené v obchode vedľa.

Len čo sa zavreli v luxusnom apartmáne, Ray klesol na posteľ a zalial ho studený pot. Skok, útek, bolesť a námaha ho vyčerpali.

„Ray!“ Abby sa k nemu posadila a podala mu pohár vody. „Máš bolesti?“

„Nič mimoriadne.“ Stisol si medzi prstami koreň nosa a bojoval proti únave.

„Mohla by som skúsiť poslať na teba svoju krv a-“

Zase jej len zovrel zápästie a zazrel na ňu. „To nech ti ani nenapadne! Naposledy si bola mimo celé týždne a ktovie čo ešte so mnou nie je v poriadku.“

Jeho pohľad ju presvedčil a opäť sa na jej tvári objavil strach. „Odpočiň si,“ povedala mierne a prikryla ho.

Ray ju ešte chvíľu pozoroval ako zamyká dvere a kontroluje okná. Jeho rozbúrená myseľ skákala z jednej nepochopiteľnej veci na druhú. Prečo Abby neušla, kým mala príležitosť? Čo chceli jeho takzvaní bratia v boji dosiahnuť jeho sterilizáciou? Ako ho jej krv mohla vyliečiť? Kto, do pekla, sú ich prenasledovatelia?

Raya zobudili tiché stony. Zaklipkal očami a pátral po ich pôvodcovi. Okamžite uvidel v kresle schúlenú Abby, trápenú nočnými morami. Podľa tmy za oknom musí byť hlboká noc alebo skoré ráno. Chúďatko malé, musela byť vyčerpaná a nedostala ani možnosť napiť sa krvi.

Neochotne opustil teplú posteľ a ponaťahoval si svaly. Konečne ho nič nebolelo a aj junior nadobudol zdravú farbu.

Prešiel k mrnčiacej princeznej a vzdychol. Na to, že patrí k najvyššej šľachte, má podivne veľa nočných môr. Jemne ňou zatriasol. „Abby.“

Sivé oči sa okamžite otvorili a nevinná tvár sa zmenila na zdesenú. Ruky jej okamžite zamierili k podbrušku, než sa spamätala.

„Ray,“ vydýchla si.

Nikdy si nepomyslel, že si pri ňom nejaký upír vydýchne úľavou. „Prečo si si neľahla na posteľ?“ Je síce manželská, ale zmestila by sa na ňu aj šesťčlenná rodina.

Pretože si radšej ureže nohu, než aby bola v posteli s akýmkoľvek mužom. Uhla pohľadom a odkašľala si. „Myslela som si, že vydržím,“ zaklamala.

Zagúľal očami a radšej šiel do sprchy. Toto dievča sa niekedy správa akoby bola vychovaná v dobách jeho mladosti. Stavil by sa, že je to po prvý raz, čo vôbec videla penis.

Zasmial sa nad tou predstavou a vstúpil pod prúd horúcej vody v luxusnej kúpeľni s upokojujúcimi modrými kachličkami. Keď tak pozrel na svoje telo, s úľavou zistil že sa opäť dostal na svoju predošlú váhu. V cele sa pokúšal cvičiť pokiaľ mal silu, takže mu zostala väčšina svalov. Svojou výškou takmer dvoch metrov by sa fyzicky mohol vyrovnať upírom. Abby pri ňom začala vyzerať ako krehká víla so zúbkami.

„Ty si moje prekliatie, princezná,“ zašepkal do prázdnoty. Nemôže ju zabiť. Nemôže jej ani ublížiť... Nedokáže to. Mala milión príležitostí zobrať mu život a ona ho len zachraňovala. To nie je práve obraz agresora, ktorý pri pomyslení na upírov mal.

Ako vôbec mohli králi dovoliť, aby sa z nej stala taká úbohá šedá myška, vydesená aj z vlastného tieňa? Jediný dotyk ju dokázal dostať do kolien, a nie tým správnym spôsobom.

Jediný dotyk... Abbyna triaška počas únosu.

Zlomená... Abbyn pokus o samovraždu.

Strach z neho... Jej zúfalá snaha o únik, hoci bola pripútaná a krvácala.

Všimol si si, že vždy keď je ohrozená, nechráni si hlavu a tvár?

Vždy sa skrčila v očakávaní útoku, len čo zvýšil hlas.

Ani jediný raz sa nebránila... Ruky jej vždy mierili k podbrušku.

V nemocnici sa nestrhla, keď okolo prešli sestričky.

Pri akomkoľvek mužskom hlase sa roztriasla.

Ray ohromene vypol sprchu. Nie, to nie je možné! Je to predsa princezná! Kto už by sa k nej mohol dostať tak blízko, aby ju...

Urýchlene si okolo bokov omotal uterák a vystrelil z kúpeľne ako blesk, stále mokrý.

Abby stála pri okne a len čo ho uvidela, v tvári sa jej objavila panika.

Tieto príznaky predsa pozná. Čítal o nich, videl ich.

„B-bola som napadnutá. Inkvizítormi ako ty.“

„A to ťa položilo?“

Ich rozhovor vtedy zmysel nedával. Dnes áno.

Kráčal vpred, kým ju nezatlačil k stene, z nejakého dôvodu zúrivý nad možnosťou, že jeho krehkú princeznú niekto pošpinil. Inštinktívne jej dlaňou zovrel hrdlo, hoci prísun vzduchu neobmedzil. Odmietal jej však dovoliť vyhnúť sa pravde.

„Tvoje reakcie,“ povedal tvrdo, takmer ako zviera. „Tvoj strach nepramení zo situácie. Máš traumu.“

Abby takmer ani nedýchala.

„Niekto ťa znásilnil.“ Tie slová z neho vyšli ako kliatba.

Princeznej po tvári stiekli slzy trpkosti. Prišiel na to... Vzlykla a dokázala tam len tak stáť, ani sa len nepokúšala brániť.

„Je to tak?!“ vykríkol.

Nemá zmysel zatajovať. „Áno,“ pípla.

Kdesi v jeho vnútri sa prebudila doteraz nepoznaná zúrivosť. Niekto sa jej dotkol... proti jej vôli! Ray sa nikdy nepovažoval za dobrého človeka a ochotne si prizná, že nemá problém s mučením, ale ani jediný raz v živote nesiahol na ženu bez jej súhlasu... ani len na parazita ako sú upíri! Vedel však, že týmto priznaním príbeh nekončí. A ďalšie odpovede ho zabijú.

„Koľko si mala rokov?“

Jej plač mu lámal dávno mŕtve srdce. Odmietal ju však pustiť, kým sa všetko nedozvie.

„Š-šestnásť.“

Takmer sa neudržal na nohách. Bola ešte len dieťa!

„Koľko ich bolo?“ precedil pomedzi zuby. Jeden muž by nikdy nespacifikoval upíra, ani len tak mladého. Museli byť viacerí.

Abigail porazene sklonila hlavu. „Deväť,“ prišla krutá odpoveď.

Pustil ju. Neveril sám sebe, že by neurobil niečo, čo by neskôr ľutoval. Potreboval niečo zničiť, rozbiť. Odrazu sa mu v hlave vynorila dávna spomienka. Niekoľko rokov dozadu z ničoho nič začali miznúť vysokopostavení inkvizítori. Jeden po druhom. Upíri si ani nedali námahu zahladiť za sebou stopy. Dali najavo, že to boli samotní králi.

Zapotácal sa. Mohli jej to urobiť jeho bratia v boji? Prečo inak by sa králi namáhali s tak násilným činom, ktorý ohrozil krehký mier medzi nesmrteľnými a ľuďmi?

Krútila sa mu hlava. Vrátil sa do kúpeľne, nechajúc plačúcu Abby osamote. Stále v šoku sa oprel o umývadlo a snažil sa nájsť akékoľvek vysvetlenie, akúkoľvek teóriu, ktorá by poprela jasné fakty.

Deväť mužov.

Šestnásťročné dieťa.

V tom čase získali informácie o ukrytom paláci upírov v Nemecku. Mala v ňom žiť bývalá kráľovná, ale Rayovi nadriadení naň odmietli zaútočiť. Tí istí nadriadení, ktorí začali miznúť.

Odmietli ma tam poslať, lebo by som dieťa ušetril, uvedomil si.

Potom prišla ešte horšia myšlienka.

Útočné bunky inkvizítorov nemajú deväť členov, ale desať. To znamená, že Abigail jedného z nich neidentifikovala.

A on stále behá po svete...

Keď o niečo pokojnejší vyšiel z kúpeľne, princeznú našiel schúlenú v kresle, oči neprítomne hľadiace z okna.

Privrel viečka a zhlboka sa nadýchol. Takí ako on ju zničili a napriek tomu mu do cely nosila jedlo, deky a lieky.

Bohovia, čo sa to len deje?

Na akých základoch stojí svet, do ktorého ho uviedli inkvizítori?

Za niektorých z nich by dal ruku do ohňa. Trénoval ich. Naučil ich bojovať, ale nie znásilňovať. Ani jediný raz nezvrtol mučiace techniky k tomuto činu. Ani u mužov, ani u žien.

Vždy predpokladal, že k niečomu takému pristupujú iba všemocní nesmrteľní, pre ktorých je ľudstvo len dobytok.

„Potrebuješ sa vyspať,“ povedal čo najneutrálnejším hlasom. „Nemala si dosť krvi, musíš byť unavená.“

Abigail sa prebrala z apatie a pozrela naňho ako týrané šteniatko.

Odhrnul prikrývku. „Budem držať stráž.“

Vyzerala, že by radšej spala na rozpálenom grile.

„Abigail, už si v mojej prítomnosti spala a to spútaná. Obaja vieme že dlho nevydržíš. No tak, dopraj si pár hodín odpočinku.“

Rezignovane sa došuchtala do postele a okamžite sa zabalila do prikrývky. Neustále naňho hľadela, čakajúc na reakciu. Bude snáď predstierať, že sa nič nestalo?

Ray mal milión otázok. A odpoveď na každú jednu mu zlomí srdce. Ešte neveril sám sebe, že by nevybuchol od hnevu, čo by ju len viac vydesilo. Nebesia, to dievča sa chcelo hodiť z útesu!

Prekonal sa a posadil sa na kraj postele. „Keby som ti chcel ublížiť, nečakám do tohto momentu,“ zašepkal, pretože napriek rokom štúdia psychológie zistil, že nevie ako s ňou jednať. Táto upírka sa vymyká všetkým štandardným modelom správania.

„Vždy si to môžeš rozmyslieť,“ pípla.

Iste. To si skôr rozmyslí svoju orientáciu. „Spi, Abby. Ráno musíme vypadnúť.“ Zhasol lampičku a obsadil kreslo, v ktorom len pred chvíľou odpočívala.

Niekoľko hodín len hľadel do prázdna, neschopný prísť na počiatok tejto zamotanej situácie. Neschopný nájsť sám seba v hre, o ktorej dodnes nič netušil.

Tá sterilizácia ho naštvala.

Abbyno priznanie ho rozpálilo dobiela. Mohol trvať na tom, že klame, ibaže pre tento prípad sám videl dôkazy. Čas sedí s tými vraždami zo strany upírov. Deväť mužov. Všetci jeho nadriadení, ktorí ho nechceli pustiť k útoku na palác. Jej reakcie sa tiež nedali tak dokonale zahrať. Nie do tejto úrovne.

Nenávistne zovrel operadlo a mal chuť niečo rozbiť. Avšak než sa tá myšlienka sformovala, vyrušili ho tiché stony prichádzajúce z postele. Princezná sa nepokojne krútila a ruky jej zase raz zamierili k podbrušku v snahe ochrániť to, čo nikdy nemalo poznať násilie.

Okamžite bol pri nej a zažal svetlo. „Abby,“ zamrmlal potichu.

Stony neprestali.

Jemne ju chytil za ruku a stisol. „Abby, zobuď sa. Je to len sen.“

Sivé oči sa otvorili a okamžite sa od neho odtiahla. Priľahla si však svoje predlhé vlasy a bolestivo zakňučala.

Ray jej pomohol posadiť sa a vymotal ju z prikrývky. Stále bola oblečená, očividne neschopná zbaviť sa aspoň tesných nohavíc pre vlastné pohodlie.

Abigail dostala pod kontrolu svoje dýchanie a potlačila výjavy zo sna, ktorý ju trápi už desaťročie. Trasúcimi rukami si prehodila vlasy dopredu, aby ich neprisadla.

„Prečo si ich neostriháš?“ prišla Rayova zvedavá otázka, aby nesedeli v tichu. „Vidím ako ich nenávidíš.“

Ponížene odvrátila pohľad. „N-neznesiem mať niekoho za chrbtom. Ani niekoho, kto sa mi dotýka vlasov,“ priznala.

Zvedavo naklonil hlavu. „Prečo?“

Preglgla a navlhčila si suché pery. „K-keď mi to urobili... držali ma za vlasy... ťahali. Aby som neuhla keď...“ nedokázala dokončiť.

Ray by si nikdy nepomyslel, že ho rozplače pijavica, ale jeho oči sa odrazu naplnili slzami. Opatrne, aby zaznamenala každý jeho pohyb, jej dlaňou prikryl líce. Mierne sebou trhla, ale neuhla. Len naňho zvedavo pozrela.

Bohovia, jej pokožka je tak jemná a horúca... Ale tie zmučené oči...

Abby neznášala dotyky. Kvôli svojej rodine ich pretrpela, ibaže Ray nie je rodina. Ray jej len prednedávnom priložil dýku na krk. Spútal ju. Zajal.

Tak prečo cíti len teplo a nie odpor? Takmer nechápavo mu pozrela do očí. Čo sa to deje? Ray jej pohladil plné líce a centimeter po centimetri posúval ruku smerom k línii vlasov.

Ustrnula. Teraz príde bolesť...

Ray jej však vlasmi netrhol, nezahákol do nich prsty a ani ju neprinútil skloniť sa do neprirodzeného uhla. Nenútene masíroval pokožku pod záplavou čiernych prameňov, čo bol pocit, ktorý nikdy nezažila.

„Aké dlhé by si ich chcela mať?“ opýtal sa po chvíli, keď mala dostatok času odstrčiť ho.

Smutne sa usmiala. „Po plecia. Možno kratšie.“ Keby len nebola tak citlivá...

Ray odrazu vytiahol dýku a začal sa s ňou približovať k Abbynej tvári. Tá od šoku nevedela čo ďalej, pretože jeho magické prsty na hlave ju udržovali v stave podivnej relaxácie. Nebezpečný predmet pár centimetrov od tváre ju z nejakého dôvodu nevydesil, ako by mal.

Bola to len sekunda. Ray zovrel jej vlasy, napol ich a jediným ťahom ich preťal na úrovni ramien. Abby nestihla ani vykríknuť a odrazu jej hlava vážila snáď o kilo menej.

S otvorenými ústami civela na chumáč vlasov v Rayových rukách, keď odložil dýku. „Netvrdím že je to ako od kaderníka, ale sú vcelku zarovnané,“ povedal na odľahčenie situácie. Čierne pramene zhodil na zem.

Abby si posvätne prešla po zdravých, nerozštiepených končekoch. Neveriacky pozrela na Raya. Mala pocit, že mu niečo dlhuje. Ako vďaku. Impulzívne zovrela jeho dlaň, ktorú znovu túžila pocítiť na líci, hoci nahlas by to nikdy nevyslovila. „M-máš ešte bolesti?“ opýtala sa.

Pokrútil hlavou, pobavený jej záujmom o jeho obľúbené partie. „Nie. Zdá sa, že všetko sa vrátilo do, ehm, normálu.“

Zružovela, čo bol ten najroztomilejší pohľad, aký sa mu kedy naskytol.

„Prečo ti bratia nezaplatili terapiu?“ opýtal sa vážne.

Rozhodla sa nevyhnúť odpovedi. Aj tak už vie takmer všetko. A zbavil ju tých odporných vlasov! „Zaplatili. Vystriedalo sa pri mne desať rôznych cvokárov. Nakoniec všetci pochopili, že...“ smrkla. „Že nikdy nebudem ako predtým. Neznesiem dotyky. Spoločnosť. Ani len školu som nedokončila normálne. Musela som mať súkromných učiteľov. Cez internet.“

A ako predpokladal, jeho srdce sa začalo lámať. Veľavýznamne však pozrel na ich spojené ruky, aby poprel jej vyhlásenie o dotykoch.

„Ja... neviem čo sa deje,“ priznala. „Nedokázala som ani len nosiť nohavice a teraz...“ Sú sakra pohodlné!

Och, jeho drahé, zlomené dievčatko. „Bola si mladá, žila si svoj ľudský život.“ Čo znamená že nemala upírsku odolnosť a kontrolu nad telesnými procesmi. Napríklad nad ovuláciou. Alebo upíri s ľuďmi naozaj nemôžu otehotnieť, ako sa hovorí? „Mala si... následky?“

Ešte nikdy nahlas o týchto veciach nehovorila. Vždy sa tejto téme vyhla a jej bratia sa uspokojili s eufemizmami. Teraz však cítila potrebu konečne zo seba dostať všetky útrapy, ktorými si prešla. „Mala som natrhnuté tkanivo, zlomené kosti, sánku a vyrazené zuby. Naši liečitelia ma museli udržať v umelom spánku, takže všetko... vypláchli, zašili a napumpovali ma chemikáliami, ktoré sa postarali o ostatné.“

Rayove zovretie na jej dlani nepríjemne zosilnelo. Na chvíľu vyzeral ako masový vrah tesne pred masakrom. Keď si predstavil to nevinné stvorenie pred sebou so zlomenými kosťami... krv v ústach, krv na stehnách... a bohovia vedia kde ešte...

Abby to zabolelo, ale nepokúsila sa mu vytrhnúť. Len čakala.

„Potrebuješ ešte pár hodín spánku,“ povedal nakoniec a pustil ju. Stále vyzeral, že by najradšej niekoho odstrelil. Napriek tomu ju prikryl a zhasol lampičku, aby načerpala nevyhnutné sily.

Drahé nebesia, čo len s touto upírkou urobí, keď bude po všetkom?