Zlomená temnota 7

Abby vyvalila oči. Ray nikoho nezabil? Jeden z vodcov inkvizítorov a bez jediného zárezu na dýke? Tomu sa ťažko verí.

Rayova dlaň s dýkou sa zachvela. „Nejako nemám potrebu veriť démonovi tvojho kalibru,“ syčal nenávistne.

Lucifer sa zase len zasmial. „A vieš že mi to srdce vôbec neláme? Jediná, na ktorej mi momentálne záleží, je Abigail.“

Tak mi pomôž, prosili ho jej oči.

„Nemôžem zasiahnuť, dievčatko,“ povedal sklamane. „Tento boj je len tvoj.“

Po lícach jej stiekli slzy. „Ale ja nevládzem, Lucifer. Nezostala mi žiadna sila.“

„Zostala. Obrovská, nekonečná sila. Nie si zlomená, Abby. Stále si to ty.“ Zmierlivo sa na ňu usmial.

Privrela oči, neschopná čeliť faktu, že ju nikto nepríde zachrániť.

Lucifer sa opäť sústredil na Raya, ktorému úsmev rozhodne nevenoval. „Po prvý raz v živote máš šancu rozhodnúť sa sám za seba. Skús to neposrať.“ Vstúpil do pentagramu a o sekundu ho už nebolo.

Ray odstrčil Abby a tá takmer spadla na tvrdý asfalt. Zapotácala sa a čakala na výbuch hnevu.

„Čo to malo znamenať?!“ okríkol ju, dýky v rukách zabudnuté.

Odhrnula si vlasy z tváre. „Ja neviem. Lucifer je... Lucifer. Má vlastné ciele.“

„Povolala si na mňa svojho... pána! Ak sa o to ešte raz pokúsiš...“ Namieril na ňu dýku.

„Lucifer nie je náš pán,“ vysvetlila mu čo najpokojnejšie. „Nestvoril nás a nemáme nič spoločné.“

„Klameš!“

Abby počula, ako sa mu od hnevu rozbúchalo srdce. „Toto ti povedali? Že sme stvorenia... pekla? Démoni?“ dávala si dohromady súvislosti.

Ray odložil dýky, aby v slabej chvíľke neurobil niečo neuvážené. Stále tú upírku potrebuje, keď pre nič iné, tak ako živý štít. „Ste paraziti. Nesmrteľné sily pekla.“

Nuž, v tomto asi inkvizítori od stredoveku nepokročili. „Si vôbec ochotný vypočuť si našu verziu?“

Odfrkol si a naznačil jej, aby sa vrátila do auta. Nahnevane naštartoval a pokračoval, kým neboli zase na diaľnici. Volant zvieral tak silno, až mu zbeleli kĺby. Akási časť jeho mozgu, tá nekonečne zvedavá a tvorivá, túžila dozvedieť sa verziu tejto upírky.

Samé klamstvá, opáčil tvrdý tréning inkvizítorov. Démoni nehovoria pravdu. Zaprú aj vlastnú matku, len aby dosiahli svoje.

Vzdychol. „Kto je Lucifer?“ opýtal sa nakoniec.

Abby opatrne pootočila hlavu. „M-moja odpoveď ťa rozzúri.“

Na to už prišiel. „Máš moje slovo že ti kvôli nej neublížim. Tak mi povedz tvoju verziu, upírka,“ vyzval ju.

Neisto sa pohrávala s prameňom čiernych vlasov. Čo má robiť?

„Abigail, hovor!“ Ray zvýšil hlas.

Preglgla. „Je to padlý anjel. Bol skopnutý z neba po tom, čo preniesol Silu Hada, mocný magický element, medzi ľudí. Zachránil ich tým. Pred nami. Na počiatkoch vekov sme ľudí zotročili. Bola to vina anjelov. Lucifer sa obetoval.“

„Takže predsa ste agresori,“ vytiahol z jej príbehu to najpodstatnejšie.

Abby odvrátila pohľad. „Naši predkovia sa chceli pomstiť anjelom. Odvtedy sme si prešli dlhou cestou. Nie sme o nič nevinnejší než ľudia.“

„Zabíjate pre krv!“ štekol.

„Prečo by sme zabíjali? Obvykle pijeme krv zo sáčkov a keď uhryzneme človeka, vezmeme si len tri až štyri deci. Nepotrebujeme ľudí zabíjať.“

„Klameš!“ zopakoval.

„Ray,“ otočila sa k nemu celým telom. „Opýtal si sa ma a ja som ti odpovedala. Bojím sa ťa. Veľmi. Neviem akú máš o nás predstavu a preto neviem, ktoré odpovede ťa rozhodia. Ak si myslíš, že klamem, neklaď mi ďalšie otázky. Radšej ma zviaž a zapchaj mi ústa.“

Bojím sa ťa, zaznelo mu v hlave. Jej strach cítil. Neustále. Bol ako samostatná entita.

Poslúchol ju a ďalšie otázky od neho neprišli. „Neublížim ti, kým ma k tomu fyzicky nevyprovokuješ,“ povedal nakoniec a zamieril k ďalšiemu úkrytu.

Ďalších desať dní mali rovnakú rutinu. Každý večer dorazili do jedného z úkrytov, obvykle domčekov v lese, kde prespali. Abby bola síce pripútaná, ale Ray si dal záležať aby bola v čo najmenšom nepohodlí. Ich jedlo pozostávalo z fastfoodu alebo drobností z benzíniek. Princezná si chtiac-nechtiac zvykla na nepríjemné nohavice a zistila, že až tak nepríjemné nie sú.

Ich prenasledovatelia sa neobjavili. Ray neustále kľučkoval, ale Abby spoznala, že mieria na sever cez Nemecko.

Na jedenásty deň od toho nešťastného stretnutia s Luciferom prechádzali cez Francúzsko a Ray odrazu zastavil uprostred cesty, bledý ako stena. Čelom sa oprel o volant a dýchal príliš rýchlo.

Abby sa prebrala z driemot a váhavo sa dotkla jeho pleca. „Ray? Ray, čo ti je?“ Princeznino krehké srdiečko opäť nezvládlo vidieť ho trpieť, tak ako v temniciach.

Celé dni potláčal stupňujúcu sa bolesť v spodnej časti brucha, ale už ani lieky nezabrali. Mal pocit, akoby mu niekto rozžeraveným nožom chcel odrezať... podstatné časti tela.

„Ray, hovor so mnou!“ Zaklonila mu sedadlo a prinútila ho ľahnúť si naň. Zhlboka sa nadýchla, ale necítila z neho žiadnu chorobu. Napriek silnému odporu mu rozopla opasok a kabát, aby ho nič nesťahovalo. „Si zranený?“

Bolesť ho prinútila nepríjemne jej zovrieť zápästie. Pozrel na ňu ako na nepriateľa, hoci za jeho stav nemohla. „Niečo... sa do mnou deje,“ precedil pomedzi zuby.

„Musíš mi povedať čo,“ šepkala zúfalo. Bohovia, prečo Ray trpí? „Mám lekársky tréning.“

Naozaj je taký zúfalý, aby sa zveril do rúk pijavici? Nový príval bolesti mu dal okamžitú odpoveď. „Bedrá,“ zafučal a zaklonil hlavu, aby nevykríkol od bolesti.

Abby zbledla na jeho úroveň. S hrôzou mu zazrela na rozkrok a bola len kúsok od panického záchvatu.

Sústreď sa, Abby! Potrebuje pomoc a ty si jediná nablízku! Zatla zuby a prinútila sa nájsť v sebe kúsok logického uvažovania. Netušila, kde sa v nej tá sila vzala.

„Zvracal si? Máš horúčku?“ začala s otázkami.

Pokrútil hlavou. „Nie je to slepák,“ odhadol smer jej myšlienok. „A ani tráviaci trakt.“

V duchu zastonala. Po celý čas bola s ním. Nezranil sa a nikto ho nenakopal do... tamtých partií. A keďže z neho necíti ani pohlavnú chorobu... Toto nebude dobré.

„Musím sa pozrieť, Ray,“ zašepkala a bola si istá, že je viac na vážkach než on.

Zrejme bol príliš mimo, aby po nej niečo štekol, a nechal ju rozopnúť mu nohavice, ktoré s námahou stiahla na stehná. Jej výkrik však zaznamenal.

„Č-čo?!“

Abby si pritisla ruku na ústa, prvý raz v živote bez hrôzy z... nemenovaných partií.

Ray nadvihol hlavu a pozrel na svoje cenné vybavenie. „Bohovia!“ zreval na celé auto.

„Potrebuješ doktora,“ rozhodla Abby.

„Nemôžeme!“ V nemocniciach by ich okamžite vystopovali.

„Ray, tvoje tkanivo začína modrať!“ povedala prísne. „Čo ak začne byť nekrotické?“

„Sakra!“ Odvrátil pohľad a zatínal zuby. Čo sa to s ním deje?

Abby rozhodla zaňho. Postrčila ho na zadné sedadlá a sadla si za volant. „Ray?“

„Hmm?“ Pred očami sa mu zahmlievalo od bolesti.

„Asi by som ťa mala varovať, že nemám vodičák.“

Najbližšia nemocnica bola pol hodiny od miesta, kde stáli. Abby neskúsene zaparkovala cez dva miesta, roztrasená z nového zážitku. Rozhodne sa tohto auta budú musieť zbaviť, pretože tie hrubé priestupky, ktorých sa dopustila, by ich oboch dostali do basy.

Vytiahla Raya von a znovu ho zahalila. Viditeľne kríval a sotva vnímal svet okolo seba, pretože sa o ňu opieral. Len čo sa dostali na urgentný príjem, zhrozené sestričky privolali lekárov a Raya na nosítkach odviedli na operáciu.

„Ste jeho príbuzná?“ opýtala sa recepčná pri pulte.

Zaváhala na jedinú sekundu. Má možnosť utiecť... zavolať pomoc. Ale čo bratia urobia Rayovi, keď ho nájdu? Ešte k tomu bezbranného...

„Manželka,“ povedala rozhodne.

Ray otvoril oči a mal pocit, akoby ho prešiel tank. V ústach mal sucho a končatiny akoby vážili tonu. Do nosa mu udrel pach dezinfekcie a chlóru.

„Ray,“ zaznel pri ňom tichý hlások.

Neveriacky otočil hlavu. „Abigail?“ zachrčal. Ona tu zostala?

„Si v poriadku. Zachránili ťa.“

Ale čo s ním bolo? Pokúsil sa posadiť, ale zakrútila sa mu hlava. Napriek tomu sa dostal do sedu a zistil, že ho nič nebolí. V obavách nadvihol prikrývku a zhodnotil poškodenie.

„Á, vidím že pán sa nám zobudil,“ povedal doktor, ktorý vyšiel spoza závesu, kde liečil druhého pacienta. Sympatický štyridsiatnik mu skontroloval zreničky a tlak. „Ako sa cítite?“

„Lepšie,“ odpovedal po pravde, zmätený.

„To je dobre. Prišli ste k nám v poslednej chvíli, to vám poviem.“

„Čo so mnou bolo?“

„Čo asi? Ten blbec, ktorý na vás vykonal sterilizáciu, musel byť slepý a namiesto skalpela mal asi nôž na maslo, to sa stalo!“ povedal lekár rozčúlene. „Vaše telo sa začalo brániť.“

Ray mal oči ako dve loptičky a Abby tiež. „Sterilizáciu?“ zopakoval.

„Tvárite sa prekvapene.“ Lekár sa posadil a premeral si prekvapenú dvojicu. „Vedeli ste snáď, že vás niekto sterilizoval?“

„Ja-“ Nechápavo pozrel na Abby, ale šok v jej tvári naznačil, že to počuje prvý raz.

„Bolo to bez vášho vedomia?“ Tentoraz už lekár znel smrteľne vážne.

Spáchali na tebe zločin a nie jeden. Luciferove slová sa mu ozývali v hlave ako výsmech. „Ehm, bolo mi povedané, že som neplodný.“ To je predsa cena nesmrteľnosti, ktorú mu jeho bratia inkvizítori darovali. Tým, že bude žiť večne, žiadny život na planétu neprivedie. Súhlasil s tým.

„Obávam sa, že ste dostali mylné informácie. Napravili sme tú nedokonalú operáciu a nevidím dôvod, prečo by ste nemali byť schopný splodiť potomka.“

Rayov svet sa rúcal v základoch.

Sterilizácia.

Okamžite si spomenul na zvláštny proces, ktorým sa stal nesmrteľným. Inkvizítori mu dali vypiť akýsi silný odvar, po ktorom upadol do spánku na niekoľko dní. Tvrdili mu, že prechod na nesmrteľnú bytosť je bolestivý a mohol by umrieť, keby bol pri vedomí.

Keď sa prebudil, pár dní sa cítil podivne, ale nikdy by mu nenapadlo...

„Ďakujeme, doktor,“ povedala Abby, keďže on zo seba nedokázal dostať súvislú vetu.

Muž prikývol a podal im papiere. „Tu je moja správa a predpis liekov na bolesť, ak by sa nejaká objavila. A byť vami, dotyčnú osobu by som zažaloval.“ Slušne sa rozlúčil a šiel za ďalším pacientom.

Rayov pohľad sa stretol s Abbyným. „Bola to tvoja krv,“ uvedomil si po chvíli. „Vyliečila rany a musela sa pustiť aj do-“ nedokázal to vysloviť.

Princezná len prikývla. „Vyzerá to tak.“ Ale prečo jej krv? Ako? Na to stále nemali odpovede.

„Zostala si,“ zmenil tému.

Sklopila viečka. „Umieral si.“

„To nie je dôvod.“

„Pre mňa áno.“

Zmätene hľadel na tú nepochopiteľnú upírku. Čo bude teraz? Z nejakého dôvodu jej nedokázal znovu priložiť dýku ku krku a odtiahnuť ju do auta.

Abby sa k nemu sklonila. „Pred hodinou prišlo pred nemocnicu päť áut,“ šepkala potichu. „Moji bratia by šli dnu. Myslím, že nás našli tí druhí.“

V momente sa prebral. „Sú v budove?“

„Pravdepodobne na prízemí a strážia východy.“

Prinútil sa nadvihnúť a prehodil si nohy cez okraj lôžka. „Aké doklady si ukázala lekárom?“

Podala mu jeho falošný preukaz poistenca. Vzal si ho a rýchlo sa obliekol, hoci v rozkroku ešte cítil jemné chvenie. „Aké máme únikové cesty?“

„Okná na severnej strane. Vedú na uzavretý dvor, ale odtiaľ by sme mohli zmiznúť na preplnenú ulicu.“

Automaticky ju vzal za ruku a keď sa zamestnanci nepozerali, prekĺzli spoločne do výťahu. „Ako dlho som bol mimo?“ zisťoval Ray, pretierajúc si oči.

„Len pár hodín. Omdlel si od bolesti. Chceli ti dať sedatíva, ale z nejakého dôvodu si na ne nereagoval.“

Dnešok je plný nových poznatkov. Ray chvíľu počkal, potom zablokoval výťah a vytiahol káble z ovládania. Odklopil panel nad ich hlavami a ukázal nad seba do šachty. „Zvládneš šplhať?“

„Ja? Ja som nebola ešte pred pár minútami v bezvedomí.“ Je predsa upírka, aj keď mladá. Má dostatočnú silu na zdvihnutie menšieho slona.

„Zažil som horšie.“ Vyšvihol sa hore a pomohol jej pretiahnuť sa otvorom. Spoločne vyšplhali na predposledné poschodie, kde bolo takmer prázdne geriatrické oddelenie. Spoločnými silami otvorili dvere výťahu a zadýchane sa dostali na chodbu.

Po otvorení okna pozreli na poschodia vzduchu pod ním a potom jeden na druhého. „Nakoľko si odolná?“ odhadoval Ray ich možnosti. Vedel, že dospelí upíri prežijú aj skok z Empire State Building a aj keď ich prejde tank, budú mať nanajvýš pár škrabnutí.

Abby nahlas preglgla. „Mohla by som si zlomiť kosti.“ Jej vnútorné orgány by to však vydržali. „Ty?“

Tiež sa netváril nadšene. „Ešte som neskúšal túto časť svojej nesmrteľnosti.“

„Mohli by sme stlmiť pád. Nie o veľa, ale ak si odolný minimálne ako ja, prežijeme to obaja.“ Abby nemohla uveriť, že práve plánuje akciu tak, aby nenávidený inkvizítor neumrel. Žeby sa u nej prejavoval Štokholmský syndróm?

„Ako?“

„Je tu niekoľko prázdnych postelí,“ začala, ale Ray okamžite pochopil a dokončil vetu za ňu.

„Ak zhodíme na zem matrace, stlmia náraz a ochránia naše kosti.“ Nadšene sa usmial.

O pätnásť minút vyhodili z okna tri matrace a prehupli sa na rímsu. Ovieval ich studený vietor a Abby do nosa udrel pach Rayovho strachu. „To je v poriadku,“ upokojila ho. „Túto fyziku ovládam. Prežijeme to.“

„Povedala upírka inkvizítorovi,“ zamrmlal si popod nos. Radšej sa odrazil od budovy, než by si to rozmyslel. Pád bol krátky a tvrdý, ale skutočne sa mu nič nestalo. Telo mu síce zaprotestovalo, ale srdce sa ani len nevyhodilo z rytmu. Vyskočil na nohy a mávol princeznej, ktorá tiež nezaváhala. Dopadla o niečo mäkšie vďaka svojej mušej váhe, a keď sa postavila, líca mala zružovené, až by Ray prisahal, že keby nemali za zadkom nepriateľov, vyliezla by späť hore a spustila sa znovu.

Ocitli sa na malom dvore určenom pre odpad rôzneho druhu. Preliezli vysoký plot a dostali sa na rušnú ulicu s obchodmi a dvomi zastávkami MHD.

„Nepotrvá im dlho dovtípiť sa, že sme unikli.“ Ray sa rozhliadol. „Nechala si všetko v aute?“

„Stihla som vziať peniaze a doklady,“ povedala a ukázala na malý batôžtek na chrbte.

Jeho princezná predsa len nie je až taká neužitočná. Obdivne na ňu mrkol a ona zase zružovela. Začala sa líšiť od tej trosky, ktorá sa mu chcela zabiť pred očami. Vzal ju za ruku a hoci na chvíľu zaváhala, neodtiahla sa a zamiešala sa s ním medzi ľudí.