Zlomená temnota 6

Zo stromu zliezli až o tri hodiny neskôr, keď ich neznámi prenasledovatelia vzdali hon a vrátili sa k autám. Abby ich počula odchádzať a celá strnulá zoskočila na zem niekoľko metrov pod ňou. Síce jej kosti zaprotestovali, ale upírska odolnosť ju ochránila.

Ray doskočil vedľa nej, očividne tiež rezistentný voči nárazom. „Čo si o nich ešte zistila?“ prišla prvá otázka.

„Sú až príliš zdraví,“ odpovedala okamžite Abby.

Nadvihol obočie.

„Ľudia vo všeobecnosti nedokážu byť na sto percent fit. Ich krv v sebe nesie nedokonalosti, choroboplodné elementy, v tele sa hromadí cholesterol, trpia nedostatkom vitamínu D, tiahne z nich nikotín, kofeín, alebo hoci aj chemikálie zo zjedeného ovocia alebo zeleniny,“ vysvetlila čo najjednoduchšie. „Na svete neexistuje človek s čistou krvou. Oni ju mali. Necítila som jedinú nedokonalosť.“

Zamyslel sa a odhadoval ich možnosti. „Už si sa s niečím podobným stretla?“

Pokrútila hlavou. „Len u nesmrteľných. Naše telá prirodzene eliminujú nezdravé faktory. Ale nerozoznala som žiadnu z existujúcich rás.“

Nedávalo mu to zmysel. Nič z toho. Ľudia? Príliš zdraví ľudia? Ktorí ho vystopovali? Jeho, majstra únikov? „Musíme vypadnúť,“ rozhodol a vydal sa smerom na juh, kde bolo podľa navigácie mesto. „Ak sú len trochu chytrí, vrátia sa aj so psami alebo silnými skenermi.“

Abby ho poslušne nasledovala. Už je to dlho, čo mala takýto neutrálny rozhovor. Znamená to, že ju Ray prestal nenávidieť? Je preňho užitočná?

Už dlho nebola užitočná.

Dorazili do neveľkého ospalého mestečka. Slnko už zapadalo a obyvatelia sa utiahli do svojich domčekov. Na uliciach bolo minimum ľudí a nezdalo sa, že tu prekvitá nočný život.

„Musíme sa do rána niekde ukryť,“ rozhodol Ray. „Zajtra sa nám snáď podarí zorientovať a získať nové auto.“ Otočil sa k nej. „Ako si na tom s krvou? Potrebuješ novú dávku?“

Zarazene pootvorila pery. On sa stará o jej prísun krvi? Ten, ktorý ju považuje za parazita?

„Abby!“ luskol jej pred očami prstami. „Krv. Potrebuješ?“

„Ehm, ešte jeden deň vydržím,“ odvetila po pravde. „Ale potom už začnem byť citlivá na slnko.“ Prvé štádium nedostatku krvi.

Prikývol. „Jeden deň postačí.“

V malom mestečku nie je práve veľký výber úkrytov pre dvoch utečencov. Schovali sa v opustenom, polorozpadnutom dome na konci slepej ulice. Ray sa vlámal do susednej prázdnej stavby, odkiaľ potiahol niekoľko diek. Abby sa do jednej z nich zabalila ako do kokónu a schúlila sa v rohu miestnosti, ktorá musela byť kedysi obývačka.

Ray sa unavene oprel o stenu vedľa nej, príliš nepokojný aby sa hral na zlého väzniteľa. Nehovoriac o tom, že Abby mala asi milión príležitostí premôcť ho a tiež ho nemusela ukrývať tam na strome. Zdá sa, že z ich prenasledovateľov má úprimný strach.

„Aké máš teórie?“ opýtal sa do ticha.

Zvedavo sa prebrala z driemot. „Ja?“

„Musela si prísť k nejakému záveru. Vieš toho o súčasnom svete viac než ja.“

Páni, ešte nikdy sa jej nikto nepýtal na názor. Nie na takú vážnu situáciu ako je táto. „Ehm, rozhodne to nie je žiadna z rás nesmrteľných. Tí by použili nenápadnejšie metódy, nehovoriac o tom, že by sa dovalila celá armáda.“ Upíri majú veľa spojencov.

„Keď som ťa uniesol, aké kroky asi podnikli tvoji bratia? Kto všetko môže vedieť že som unikol aj s tebou ako rukojemníkom?“ Z akého zdroja sa ich neznámi prenasledovatelia dozvedeli, že po nich majú pátrať?

Pritiahla si deku k telu. Srdce sa jej zovrelo strachom a smútkom za bratmi. Chýbajú jej. Pri nich vždy vedela že je v bezpečí... „Celá upírska populácia. Vlkolaci. Tigre. Cez Salvatora Anglického sa to dozvedeli džinovia, bosorky, bohovia a valkýry s harpyami. V neposlednom rade moji bratia určite otravujú anjelov.“

Ray sa napol a zazrel na ňu. „Moment, moment, moment.“ Nadýchol sa, aby nezačal kričať. „Polovica z tých rás... neexistuje.“

Abby uhla pohľadom. „Odohralo sa mnoho vecí, kým si bol v cele.“

Zaškrípal zubami. Ako veľmi sa zmenil svet jeho nepriateľov, kým on sedel v temnote? Existuje ešte voči nim nejaký odpor? Nepriateľsky si premeriaval unavenú princeznú, stále si nadávajúc že ju nezabil alebo nepredhodil prenasledovateľom. Po hodinách neistoty nasledoval plytký spánok, z ktorého sa pravidelne budil na Abbyne stony z nočných môr. Upírka potichučky fňukala a tisla si dlane k podbrušku, akoby jej sen fyzicky ubližoval.

Aj tak je to len bezcenná pijavica, pomyslel si a privrel oči.

Ráno po sebe zahladili stopy a keď zistili, že v meste sa k žiadnemu autu nenápadne nedostanú, prešli peši tri hodiny k ďalšiemu, väčšiemu, kde Ray ukradol akejsi zlatokopke BMW aj so slušnou zásobou peňazí. Vymenil poznávacie značky, priviazal Abby k dverám spolujazdca a opäť boli na cestách.

Ray si neustále precvičoval svaly na krku v nádeji, že sa zbaví podivnej bolesti hlavy. V noci mal nejasné sny o akomsi nadpozemskom mieste s vysokými vežami a tou najpodivnejšou architektúrou, akú si len mohol predstaviť. Bolesť hlavy síce prežije, ale z nejakého dôvodu začal mať bolesti aj v oblasti panvy a to sa mu nepáčilo.

Potrebujem sa poriadne vyspať a najesť, premýšľal. Ibaže jeho myseľ bola rozpoltená. Pôvodne sa chcel striasť upírov a ísť za svojimi, ale teraz sú na scéne noví nepriatelia a on si nie je istý komu môže veriť. Teda okrem tej trosky vedľa neho, ktorá sa im očividne chce vyhnúť tiež.

Drahé nebesia, skutočne budem musieť začať spolupracovať s upírkou? zastonal v duchu.

Keď ani po hodinách premýšľania neprišiel na nič múdre, zišiel z cesty a zastavil kdesi uprostred ničoho, všade len lesy a hory a žiadne autá v dohľade. Otočil sa k neprítomnej princeznej. „Tak fajn, pijavica. Je čas na nové metódy.“

Okamžite sa prebrala a zase raz sa schúlila do seba v očakávaní útoku.

„Existuje niekto, ktokoľvek, kto by nám objasnil túto situáciu a neutekal za tvojimi bratmi alebo mojimi druhmi? Teda za predpokladu že sú nejakí ešte nažive.“

Prekvapene zamrkala ako šteniatko. „N-nerozumiem.“

Zagúľal očami. „Tento svet je pretkaný silami a bytosťami, ktoré by ani moja fantázia nevytvorila. Nie všetci môžu byť verní tvojim bratom. Potrebujeme niekoho kto toho veľa vie a nemá práve silnú chrbtovú kosť.“

Uvedomuje si ten chlap s kým hovorí? Ona je princezná, takmer desať rokov zavretá v paláci, kde k nej pustili len tých najdôveryhodnejších spojencov. A hoci jej napadlo niekoľko mien, vedela že každá z tých bytostí by v momente pobežala na dvor a vysypala všetko čo vie. Vlastne mala podozrenie, že by sa ju pokúsili zachrániť priamo na mieste. „Podceňuješ vplyv mojich bratov.“

Prevŕtal ju pohľadom. „Napriek tomu o niekom vieš.“

Sakra! Abby zbledla a sklopila oči. „Je to hlúpy nápad.“ Ktorý má len jeden výsledok. Ona bude trpieť a Ray dostane záchvat zúrivosti, pretože uvidí jasný dôkaz toho, že nie všetko čo mu kamaráti inkvizítori nakecali je pravda. A poslovia zlých správ vždy končia najhoršie.

„Abigail!“ zvýšil hlas.

Nahlas preglgla. „Ja si nie som istá. Možno nič nevie. Možno pôjde za bratmi. Neviem kde leží jeho lojalita.“ Alebo zdravý rozum.

„Jeho rasa?“

Zahryzla si do pery. „Padlý anjel.“

Prikývol. Padlí anjeli sú síce rarita, ale za tie veky mnohí prišli o krídla a boli skopnutí za Zem. Rozhodne nemajú dobré vzťahy s upírmi, ale ani so svojimi odcudzenými bratmi.

„Ako sa k nemu dostaneme?“

V duchu zastonala. Prečo musí byť Ray taký dobrý v čítaní iných osôb? A ako sa vyrovná s nie práve pozitívnou skutočnosťou? Možno nie je naviazaný na cirkev, pomyslela si. Možno Vatikán nikdy neodobril túto novodobú inkvizíciu a možno Ray prežije fakt, ktorý čoskoro naruší základy jeho presvedčenia. „Môžeme ho zavolať. Dokáže sa premiestňovať.“ Keď chce. Alebo keď ho jeho kamarát Ninja zhrabne a odtiahne na druhý koniec sveta. A Ninja je príbeh sám o sebe, ktorý ani ona Rayovi nevysvetlí.

„Tak do toho!“ vyzval ju, unavený z tápania v temnotách.

Zatvárila sa, akoby zjedla citrón. „Nebude sa ti to páčiť.“

„Zvykol som si. Poďme, nech je to za nami.“ Vystúpil z auta a Abby neochotne nasledovala. Za posledné dni sa toho stalo toľko, že nestihla ani len ľutovať.

Princezná prosebne pozrela na inkvizítora, ale keď na ňu namieril dýku, vzdala to. Chce si pokecať s padlým anjelom? Tak si pokecá!

Našla mäkký kameň s ostrým hrotom a začala ním na asfalt kresliť pentagram. Obtiahla okolo neho kruh a nakoniec na cípy hviezdy napísala niekoľko slov.

„Aramejčina?“ Ray ju podozrievavo pozoroval. „A prečo pentagram?“

„Pretože tento anjel má morbídny zmysel pre humor a odmieta reagovať na moderné jazyky.“ Hlavne, že si vždy kupuje najnovší model iPhonu.

Rayovi sa to konečne zdalo byť podozrivé. „Ktorého padlého anjela to chceš privolať?“

Privrela oči a vzdychla. Vyslovila pradávne meno v zabudnutom jazyku a čakala. Ray zvieral dýku, jeho podozrenie až príliš nepríjemné.

Pentagram sa vznietil a o chvíľu už na jeho mieste stál vysoký svetlovlasý muž oblečený ako kňaz. Abby čas od času začula manželky svojich bratov nazvať ho sexy, ale ona takéto veci nikdy nevnímala. Padlý anjel mal dokonalú tvár a na to, že svoj vek počíta v tisíckach, vyzerá sotva na tridsať.

„Toto je skutočne gýčový spôsob,“ zamrmlal a oprášil si rúcho. „Mám aj mobil, len tak pre inf-“ zarazil sa, keď uvidel nespokojnú Abby a nebezpečne sa tváriaceho Raya. „Abigail,“ povedal prekvapene.

„Zdravím.“ Odmlčala sa, než ho oslovila. „Lucifer.“

Ray zbledol na úroveň trojdňovej mŕtvoly a vytiahol aj druhú dýku. „Ty si povolala pána pekiel?!“ oboril sa na ňu.

„Ty si to chcel!“ bránila sa, hoci jej nebolo jasné kde sa v nej vzala tá odvaha.

Lucifer sa otočil k inkvizítorovi a pery sa mu zvlnili v tom najdesivejšom úsmeve, aký kedy mohol existovať. Vystúpil z pentagramu a premeral si nepriateľa. „Ale ale. Toto mi je zaujímavá situácia. Keby si len vedel, aké utrpenie pre teba majú pripravené upíri vo Verone.“ Vzrušene sa nadýchol. „Och, tá nenávisť. Sála z teba ako ohne pekelné, v ktorých si ma takí ako ty predstavujú.“

Ray dokázal aj v tejto situácii premýšľať. Zhrabol Abby a pritlačil ju k sebe s dýkou na krku. Bola tak otupená, že už ani neprepadla panike. Unavene pozrela na Lucifera, akoby mu chcela dať najavo že je v tomto nevinne. „Čo si to urobila?!“ okríkol ju Ray.

„Chcel si niekoho kto toho veľa vie a nikomu sa nezodpovedá,“ povedala čo najpokojnejšie, hoci ju tá dýka na krku celkom desila. „Zoznám sa s Luciferom.“

„Potešenie je na mojej strane,“ povedal padlý anjel pokojne. „Tak čomu vďačím za toto vyrušenie? Práve som v polovici Simpsonovcov a nemám celý deň na tieto smiešne hry.“

Ray zovrel Abby silnejšie, akoby jej chcel vytknúť túto situáciu.

„Nikdy si nespomenul, že chceš niekoho mentálne stabilného,“ šepla a zase sa pristihla, že nevie odkiaľ sa táto odvaha vtipkovať v kritickej situácii berie. Žeby jej už nadobro preskakovalo?

„Pusti princeznú, Ray,“ vzdychol Lucifer a pokojne sa oprel o kapotu auta. „Vytrpela si toho až dosť. Čo odo mňa chceš?“

Ray stále premýšľal, či sa mu nesníva. Nemôže sa predsa stať, že pred ním stojí Lucifer osobne, ešte k tomu v rúchu kňaza. Keďže sa nemal k reči, pustila sa do rozhovoru Abby. „Niekto nás sleduje. Ľudský pach, ale príliš zdravé telá. Nie sú to Rayovi pobočníci a rozhodne nepatria k spojencom upírov. Mysleli sme si, že by si o tom mohol niečo vedieť.“

Neustále sa mračil na strnulého inkvizítora. „A ak aj viem? Zatiaľ nevidím dôvod, prečo by som mal s vami jednať.“

„Tak napríklad preto, že život jedného z tvojich démonov je v mojich rukách a ja rád podrezávam hrdlá,“ prskol Ray a hrot dýky priložil priamo k Abbynej žile na krku.

Lucifer mal tú drzosť rozosmiať sa. „Mojich démonov? Och chlapče, ty ma bavíš. Aké somariny ti ešte natlačili do hlavy?“

Abby naňho vyvalila oči. Lucifer možno nie je oficiálnym spojencom dvora, ale sakra, mohol by mať aspoň snahu dostať ju z rúk toho vraha!

„Povedz nám čo chceme vedieť, alebo vypadni, démon!“ to oslovenie vyslovil s toľkým pohŕdaním, až Abby zamrazilo.

Lucifer sa nezdal byť dotknutý. Už ho nazývali horšie. Vzdychol. „Tak dobre. Preskočíme to trápne zoznamovanie a zdĺhavé vysvetľovanie skutočností, ktoré aj tak neprijmeš.“ Začal dvojicu obchádzať ako leva v klietke. „Robíš chybu, Ray. Vzal si si jediného rukojemníka, ktorého si nemal. Roztočil si kolobeh udalostí pochovaných v čase.“ Zákerne sa usmial.

„O čom to hovoríš? Prestaň používať hádanky, démon!“

Abigail sa začala triasť. Toto nedopadne dobre...

„Lebo čo? Zabiješ dievča ktoré aj tak túži len po smrti?“

Ray neodpovedal.

„To by si urobil už dávno,“ odfrkol si padlý anjel. „Fascinuje ťa, však? Jej reakcie nie sú normálne. Všimol si si, že vždy keď je ohrozená, nechráni si hlavu a tvár, ako býva prirodzené?“

Abby sa z hrdla vydral prosebný krik. Len nech nerozoberajú jej traumu...

„Dovoľ mi narušiť tvoju krehkú bublinu, v ktorej si dvesto rokov žil, Ray,“ pokračoval Lucifer sucho. „Upíri tu boli pred ľuďmi. Sú mocnejší než všetci smrteľníci dohromady a je len na ich dobrej vôli, že sa stále ukrývajú. Ty si obeť, aj keď tomu neveríš. Inkvizítori nemajú záujem o dobro ľudstva, len svoje vlastné. Urobili si z teba nástroj. Spáchali na tebe zločin a nie jeden. Ešte však máš na výber. Dostal si šancu ako nikto iný pred tebou. Vieš prečo?“ Podišiel k strnulej dvojici a naklonil sa k zúriacemu inkvizítorovi. „Pretože na tvojich rukách ešte nie je krv,“ zašepkal sprisahanecky.