Zlomená temnota 5

Abby sa schúlila na gauči a čakala. Čo iné jej zostáva? Dvere boli zamknuté, okná zaistené a ona v sebe nemala dosť krvi, aby sa prebila cez steny von. Nehovoriac o tom, že ani len netuší, kde sú. Je toto vôbec Európa? Za oknami videla jednotvárny les a niekoľko nižších budov, príliš neutrálnych aby spoznala architektúru.

Ako vždy, začalo sa o ňu pokúšať zúfalstvo. Čo jej Ray urobí? Zdal sa byť taký vytočený... Nikdy viac mu nesmie spomenúť niečo, čo sa týka jej druhu a nesúhlasí s jeho víziou sveta. Ale ako vidí svet on? Pôvodne upíri predpokladali, že lovci – inkvizítori, sú náboženskí fanatici. Aj keď v súčasnosti je väčšina napojená na katolicizmus, kedysi to boli kulty rôznych božstiev a náboženstiev. Vždy patrili k menšine, dokonca sa ukrývali a verejnosť vôbec netušila, že takáto bunka existuje.

Pravdou však je, že vôbec nejde o fanatikov s krížmi okolo krku a Bibliou v ruke. Inkvizítori ako Ray majú vcelku vedecký pohľad na svet, obohatený o vedomosti o mágii a nesmrteľných. Niekto im však vymyl mozgy a presvedčil ich, že nesmrteľní sú zlo. A nikto a nič tento názor nezmení. Upíri to skúšali. Zdá sa, že sa ľahšie žije s nenávisťou než s pochopením. Niektorí inkvizítori majú jednoduché myslenie. Závidia nesmrteľným, pretože ich považujú za nespravodlivo privilegovaných parazitov spoločnosti. Keby tak vedeli čím všetkým si jej druh musel prejsť a koľko obetí priniesli, aby boli tam kde sú dnes...

Abby však nemohla tušiť, čo za nenávisť poháňa Raya. On sám je predsa nesmrteľný. Ako, to nevie ani ona, ale podľa všetkého má cez dvesto rokov a videl aký krutý vie svet byť.

Ale neublížil jej. Za celý ten čas čo je s ním na ňu nevztiahol ruku a bohovia vedia, že k tomu mal niekoľkokrát extrémne blízko. Jeho druhovia jej urobili horšie veci len preto, že ju našli. Nebránila sa, neprehovorila ani slovo, len sa pokúsila utiecť. A to bola ešte dieťa.

Oči sa jej zaplnili slzami a dlaňami si neprítomne prikryla podbruško. Tak strašne vtedy krvácala...

Zamračila sa.

Krvácala.

Inkvizítori boli zranení po tom, čo im stráže kládli odpor.

Ale jej krv nereagovala. Neprešla na nich ako prešla na Raya. Nepokúsila sa ich vyliečiť.

Čo sa teda zmenilo? Prečo jeho vyliečila a ich nie? Nedávalo jej to zmysel.

Premýšľala celé hodiny, ale nič jej nenapadalo. Strhla sa, keď sa odrazu otvorili dvere a vyšiel z nich oblečený Ray. Hodil jej akési handry. „Prezleč sa, odchádzame.“

Nechápavo vstala. „K-kam?“

„Preč. Sme tu pridlho, to nie je bezpečné,“ odsekol, podráždený že jej niečo vysvetľuje. „O pätnásť minút ťa čakám pri aute. Neskúšaj žiadne hlúposti.“

Vydesene sa zavrela v kúpeľni a zazrela na oblečenie, ktoré jej musel kúpiť, pretože malo visačky. Stiahlo jej hrdlo a panika sa predrala na povrch.

S jednoduchým modrým rolákom problém nemala, ale nohavice... nohavice ju k smrti desili. Asi každý by ju za tento strach vysmial, ale Abby dostávala záchvaty, keď si nejaké musela obliecť. Preto nosila vždy len voľné šaty.

Privrela oči a oprela sa o umývadlo. Jej prvý psychológ to vzdal, keď mu vysvetlila prečo nechce nosiť nohavice.

Pretože neznesiem akýkoľvek pocit tlaku tam... dole. Pretože všetko mi pripomína tú bolesť a poníženie. Pretože pocit látky na vnútorných stehnách je ako pálenie ohňov pekelných.

Vysmial ju. Doslova sa rozosmial a obvinil ju, že takúto hlúposť určite vypustila z úst len pre pozornosť. Následne jej graficky vysvetlil čo sa deje ženám v iných častiach sveta a tie okolo toho nerobia taký poprask.

Netreba dodávať, že Abby sa zase zrútila.

Jej bratia ho dali odviesť a viac ho nevidela.

A dnes... dnes tu nie sú, aby ju ochránili. Alebo Rayovi potupne vysvetlí svoju smiešnu traumu, alebo na seba tú strašnú vec navlečie. A niežeby nepredpokladala, že ho tým nanajvýš pobaví, prípadne mu dá inšpiráciu k jej trápeniu.

Nahlas preglgla a najskôr si obliekla jednoduché nohavičky. Citlivá pokožka okamžite zareagovala, ale ak ho nechce znovu nahnevať, nemá čas na psychický kolaps. Roztrasene na seba dostala elastické čierne nohavice a zvyšných desať minút sedela na zemi a snažila sa pravidelne dýchať, prekonať príval hrôzy a nechcených pocitov.

Ray sa nepozastavil nad jej bledou tvárou a prázdnymi očami. Zabuchol kufor nového auta, kde odložil zásoby a zbrane, a ukázal na jednoduché tenisky pred dverami, ktoré jej kúpil. Bez slova sa obula a prešla k autu. Predlhé vlasy mala spletené do vrkoča, avšak niekoľko krátkych prameňov sa jej uvoľnilo okolo tváre.

Spoza opaska vybral putá a zamával nimi vo vzduchu. Abby bola príliš vyčerpaná, aby vôbec vyzerala nesúhlasne. Len sa posadila na sedadlo spolujazdca a nechala sa pripútať o dvere.

Ray mykol plecami a naštartoval. V tichu sa viezli najskôr bočnými cestami, neskôr vyšli na diaľnicu. Prvú reakciu od nej zaznamenal až keď si uvedomila, kde sú.

„Ako si nás dostal do Švajčiarska?“

„Mám svoje metódy.“

Neisto naňho pozrela. Ona predsa nemá žiadne doklady a neexistuje v ľudských databázach. Po tom čo sa jej stalo, bratia vymazali záznamy o jej narodení a školskej dochádzke. Aj keď sa stále považuje za občianku Nemecka, nemá o tom jediný dôkaz. Jej doklady, ktoré zostali v paláci, sú falošné.

Viac neprehovorila, aby ho niečím nerozčúlila. Dokonca sa bála príliš pohnúť, hoci ju nohavice iritovali a jej koža si nedokázala zvyknúť na látku tam, kde ju roky necítila.

Mrkla do spätého zrkadla a zahryzla si do pery. Ako vždy sa schúlila do klbka a popri ubiehajúcej diaľnici pravidelne skúmala premávku za nimi. Niečo sa jej nezdalo...

Aj Ray začal po čase pričasto sledovať zrkadlá. Nezrýchlil, ani len nezmenil pruh. Všimol si však Abbyno napätie a časté pohľady do zrkadla.

„Aj ty si to zaznamenala,“ povedal bez váhania po hodine.

Opatrne prikývla. „Niekto nás sleduje.“

To neveští nič dobré. Ray si dal záležať na anonymite a nedokázal pochopiť ako ich mohli nájsť. Autá za nimi sa správali extrémne nenápadne, ale jeho neoklamali. Sedem vozidiel ich jednoznačne prenasleduje.

„Tvoji bratia sú neodbytní,“ zavrčal a zväčšil si mapu v navigácii, aby si premyslel možnosti.

„Toto nie sú upíri,“ vyhlásila Abby nepokojne, teraz už okato kontrolujúc autá za nimi.

„Ako to môžeš vedieť?“ Kto iný by ich sledoval?

Pozrela naňho ako na škôlkara a na pár sekúnd jej strach a paranoja opadli. „Kedy si naposledy videl upíra na Fiate?“ opýtala sa ironicky.

Opäť skontroloval autá.

Princezná má pravdu. Všetko Fiaty. Pijavice sa vozia len na luxusných značkách a svoju sestru by rozhodne šli hľadať minimálne na Lamborghini.

Prešiel do rýchlejšieho pruhu a dupol na plyn. Sakra, čo teraz? Ak ich neprenasledujú upíri, kto teda? Prečo? A ako ich našli?

Podľa Abbynho panického výrazu je aj v jej záujme, aby ich nedolapili. Takže ani ona ich nepozná...

Siahol do vrecka a s očami na ceste jej odomkol putá. „Nájdi na navigácii najbližší výjazd z diaľnice,“ prikázal jej.

Bez zaváhania ho poslúchla, sama vydesená. Prečo ich niekto sleduje? Jej rodina by autá nepoužila a Rayovi druhovia nemajú dôvod k takémuto postupu. Neznáma situácia ju desila. „Sú tu dva,“ povedala vážne. „Jeden o tri kilometre a ďalší o päť.“

Prikývol. „Zatiaľ nevedia, že sme si ich všimli. V kufri mám zbrane, ale premávka je príliš hustá. Mohli by sme zraniť civilistov.“

Koľké prekvapenie. Zabijak má obavu o ľudí. Nahlas však nepovedala nič. Otočila sa a zapamätávala si podozrivé autá. „Francúzske poznávacie značky, ale svetlo sa od nich odráža nesprávnym spôsobom. Sú falošné.“

Ray si zapol pás. „Dokážeš to spoznať podľa odrazu svetla?“ prekvapil sa.

„Som upírka. A pre porovnanie vidím ostatné značky na autách.“ Vrátila sa naspäť a tiež sa pripútala. Prosebne sa zahľadela na Raya. „Dokážeš im uniknúť?“

„Uvidíme.“

Nepriateľstvo bokom, začali spolupracovať. Pochopili, že je to pre nich výhodnejšie.

„V kufri je nádoba s benzínom. Musíš ju vytiahnuť, spolu so zbraňami.“

Vydesene sa zarazila. „Prosím?“

„Je ich sedem,“ pripomenul jej. „Potrebujeme rozptýlenie. No tak, rýchlo!“

Abby teda odklopila sedadlá a najskôr mu podala niekoľko zbraní, potom sa vrátila aj s benzínom. Ray zišiel z diaľnice a mieril kamsi... do lesov?

„Čo to robíš? Takto nás obkľúčia!“ vykríkla zdesene. Ach nie, on ju v tom nechá... použije ju ako návnadu a ktovie do akých rúk sa dostane a čo jej urobia... Začala plakať.

„Teraz nemáme čas na rev, Abby!“ zahriakol ju prísne. Zrýchlil nad povolenú rýchlosť, čím dal autám jasne najavo že naháňačka začala. „Vo dverách je zapaľovač.“

Roztrasene ho nahmatala. „Ty nás chceš vyhodiť do vzduchu?“ pípla.

„Niečo na ten spôsob. Teraz ma dobre počúvaj, pretože máme len jeden pokus!“

Abby nemohla uveriť, že to robí. Nemohla uveriť že aktívne spolupracuje s nepriateľom. Nemohla uveriť že jej myseľ pracuje a nepripomína jej každých päť minút, že je len troska a že sa má všetkého báť.

Pud sebazáchovy konečne vyhral a ona sa prvý raz cítila... pod kontrolou.

V takmer dvestokilometrovej rýchlosti prefrčali popri lese, s pišťaním pneumatík zastavili a okamžite vyskočili z vozidla. Ray ho polial benzínom a zvyšok vylial na cestu. Urobil si cestičku až k lesu, kde už čakala Abby s ďalekohľadom. „Sú tu,“ povedala v panike.

Stiahol ju hlbšie medzi stromy a zapálil benzínovú stopu. „Poď!“ Zdrapol ju za ruku a ťahal nerovným terénom čo najďalej od prichádzajúceho výbuchu.

Zastali v až v rokline a načúvali. Neznáme autá spomalili a pasažieri vystúpili, aby zhodnotili situáciu. Čosi na seba pokrikovali.

„Musí ich byť aspoň tucet,“ zašepkala Abby.

„Cítiš k akej rase patria?“ vyzvedal Ray.

Nadýchla sa. „Cez ten zápach benzínu nie.“

Čakali ešte niekoľko sekúnd. Ich prenasledovatelia však boli chytrí a pochopili situáciu.

„Musia byť v lese!“ začuli dvaja utečenci krik.

„Bež!“ prikázal Abby Ray a spoločne sa pustili do behu cez hustý porast, ruka v ruke. Ich neznámi prenasledovatelia však mali početnú prevahu a vytvorili polkruh. Začali sa k nim približovať.

Abby zadýchane prepletala nohami, Rayova teplá dlaň jediná istota, ktorú mala. Obzrela sa a medzi stromami uvidela siluety. Mužov aj ženy. Všetci ozbrojení.

Do tuhého začalo ísť, keď okolo nich preletela prvá guľka. Abby ustrnula a Ray ju musel potiahnuť, aby sa rýchlo spamätala.

„Takto im neutečieme,“ dychčala.

„Určite sa im len tak nevzdám,“ prskol Ray.

„To som ani nenavrhovala.“

Ďalšia guľka.

„Mieria na juh!“ vykríkol ktosi po anglicky.

Abby v poslednej chvíli zhodila Raya na zem, keď ich o vlas minula salva guliek. Tvrdo dopadli na vlhkú zem, ale rýchlo sa pozviechali. „Poloautomaty. Podľa plytvania majú priveľa zásobníkov,“ hlásila upírka. Ani len netušila, koľko sa na ňu nalepilo z tých súkromných hodín, ktoré jej zabezpečili bratia, keď bolo jasné že normálnu školu nikdy nedokončí.

Ray preskočil malú prepadlinu a nastavil ruky, aby mu do nich mohla bezpečne skočiť. Bez zaváhania to urobila a na jednu nekonečnú sekundu skončili v objatí.

Princezná vyzerala rozpoltene.

Ray nedokázal pochopiť náhly príval spolupatričnosti, ktorý ho zasiahol.

Nová salva guliek ich však prinútila znovu sa dať do behu. Keď bolo jasné že neznámych prenasledovateľov nepredbehnú, zastavili a začali sa obzerať.

„Aká je šanca že ich porazíme?“ hádala Abby.

„Minimálna a to aj za predpokladu, že sú ľudia.“ O čom pochyboval.

Princezná sa obzrela a odhadovala ich možnosti. Zaklonila hlavu a hodnotila pevnosť vetiev nad nimi. „Ako si na tom so šplhaním?“

Vedel, na čo naráža, a hneď to zamietol. „Po čase im dôjde že sme vyšli na stromy. Budeme tam v pasci.“

Abby naňho divoko pozrela. Napadol jej šialený plán. „Kathrinina mágia,“ povedala, akoby to malo všetko vysvetliť. Oprášila si ruky, odrazila sa od zeme a vďaka upírskej sile sa zachytila na najnižšej vetve. Vyšvihla sa na ňu a pozrela na Raya.

Prižmúril na ňu oči. „O čo sa pokúšaš?“

Obzrela sa. Prenasledovatelia sa blížili. „Pozri, niežeby sme mali inú možnosť a ja radšej skúsim aj nemožné, ak to znamená jednopercentnú šancu na to, že im unikneme.“

Nesúhlasne k nej vyliezol a spoločne sa vyšplhali tak vysoko, ako to len strom zvládol. Pod nimi sa už začali zhromažďovať nepriatelia.

Abby sa oprela o kmeň a dotkla sa Rayovej ruky oproti. Potichu vyslovila niekoľko prastarých slov, ktoré ju naučila Kathrine. Zvlnila sa okolo nich mágia a oni napäto čakali.

Tucet nepriateľov pod nimi spomalil. Začali sa obzerať a sledovali stopy na zemi.

„Nemohli len tak zmiznúť,“ povedal vysoký chlapík s čiernymi vlasmi, pravdepodobne ich vodca. „Nie obaja naraz,“ dodal zamyslene.

Ray chcel čosi povedať, ale Abby si pritisla prst na ústa a ukázala na uši, potom na nepriateľov.

Pochopil a prikývol. Môžu ich začuť.

Niekoľko z nich vzhliadlo do korún, ale nezahliadli nič mimoriadne. Severská mágia naučená od Kathrine ich maskovala.

Ray napäto zvieral Abbynu dlaň. Nespoznával ani jedného z prenasledovateľov. Kývol princeznej a ukázal na nos. Upíri dokážu vycítiť mnoho vecí, vrátane rasy každej osoby, s ktorou prídu do kontaktu.

Zmätene sa nadýchla, ale nos neklamal. Nečujne perami naznačila Homo Sapiens Sapiens. Človek, smrteľný, žiadna z rás nesmrteľných.

Ray nesúhlasne zovrel pery. Aká frakcia ľudí by po nich mohla ísť, keď jediní ľudia s vedomosťami o nesmrteľných sú jeho druhovia inkvizítori?