Zlomená temnota 4

Abby ospalo otvorila oči a okamžite si spomenula na udalosti posledného dňa. Bola však príliš vyčerpaná a slabá, aby sa vôbec dokázala báť. Kedy toto trápenie skončí?

Prinútila sa sústrediť a pootočila hlavu. Prečo je na posteli? Prečo je izba odrazu úplne iná, než tá ktorú zahliadla cez dvere keď ju Ray pripútal? Keď nad tým premýšľa, prečo nie je spútaná?

Navlhčila si popraskané pery a pohla prstami na rukách a nohách, aby sa uistila že nie je paralyzovaná. Zistila, že je zamotaná do prikrývky. Čo sa to s ňou stalo?

„Už bolo načase,“ ozval sa od dverí známy hlas.

Šokovane k Rayovi otočila tvár. K... podivne odlišnému Rayovi, než si pamätala. Stále bol polonahý, ale akoby konečne nabral váhu a svaly mu spevneli. Líca už nemal prepadnuté, vlasy nadobudli objem, a už sa nehrbil ako kedysi.

„Č-čo sa stalo?“ dostala zo seba slabučko.

Vošiel a usadil sa k nej na posteľ. Chcela sa odtiahnuť, ale jednoducho na to nemala silu. Pasívne čakala.

„Omdlela si. Nedokázal som ťa prebrať a dni plynuli. Potrebovala si krv. Prvé dva dni som ti dával svoju, ale nestačilo to.“ Odmlčal sa a už zase nechápal tú hrôzu v jej očiach. Vážne, čo ju tak veľmi desí? Je v teplej posteli, nespútal ju a dokonca ani nemá zbrane. Čo viac by to dievča mohlo chcieť? „Riskol som teda prevoz a dostal nás do ďalšieho úkrytu. Neďaleko je nemocnica, odkiaľ som potiahol balíky krvi a jeden po druhom ti ich lial do krku. Ak som však správne pochopil, si primladá a na rozdiel od starších upírov potrebuješ aj stravu, nie len krv. Preto ti trvalo dlhšie zotaviť sa. Nemám dostatočné vybavenie, aby som ti dal správnu infúziu.“

Šok v jej tvári opäť prekonal aj najlepšieho herca. Vyzerala, akoby práve uvidela vznik vesmíru.

„T-ty si mi dal svoju krv?“ zopakovala neveriacky. On? Jej? Ktorý ju má za niečo horšie než švába?

Prikývol. „Trochu. Sám som bol slabý.“

Konečne si všimla hojace sa rany na oboch jeho predlaktiach. Tá bolesť, ktorú musel zažívať... „Prečo?“

„Umierala si. A asi na tom mám podiel, kvôli tomu pokusu s hojením.“

No a? Jeho životným cieľom je vyhubiť takých ako ona! Odkašľala si. „Prečo to robíš, Ray?“ Nebudú chodiť okolo horúcej kaše. Oči uprela na strop. „Prečo sa namáhaš? Som pre teba parazit a mal si milión príležitostí zbaviť sa ma.“

Neodpovedal, čo ju prinútilo naňho po čase pozrieť. Zamyslene si ju premeriaval. „Nateraz ťa potrebujem,“ odpovedal chladne. „Pre prípad že by ma tvoji bratia vystopovali. Hoci stopa už zrejme vychladla.“

„Vychladla?“ zopakovala.

Ray vstal a pobral sa na odchod. „Bola si v bezvedomí dva týždne, Abigail,“ prehodil ponad plece a zabuchol za sebou dvere.

Abby sa dotackala do kúpeľne. Stále sa cítila nesmierne slabo, ale správa o jej dvojtýždňovom bezvedomí ju na smrť vydesila. Čo všetko na nej za ten čas mohol napáchať? Rozhodne ju videl nahú – mala na sebe tenkú košieľku a podľa všetkého ju aj umýval.

Oprela sa o stenu a s bijúcim srdcom si vyhrnula košieľku na pás a pokúšala sa zistiť, či sa jej dotkol kde nemal. Ale ako to spoznať po dvoch týždňoch? Necítila žiadnu bolesť ani napätie v svaloch ako keď... sa jej to stalo naposledy. Žiadne modriny ani škrabance, hoci tie sa mohli zahojiť. Nemohla mať stopercentnú istotu a to jej vohnalo slzy do očí. Prečo, prečo, prečo ju nemôže jednoducho zabiť?

Dopriala si horúcu sprchu a pokožku si vydrhla takmer do krvi. Predlhé vlasy jej liezli na nervy a zachytili snáď päť litrov vody.

Oblečená len v pánskej košeli opatrne vycupitala zo spálne, nespoznávajúc dom, v ktorom sa nachádzali. Ocitla sa v otvorenej kuchyni s jedálňou, svetlej a priestrannej. Ray sedel za vysokým pultom a vyjedal pizzu.

Striaslo ju. Čo teraz?

„Posaď sa,“ povedal jej s plnými ústami a ukázal na nepriehľadný pohár, z ktorého sálala vôňa krvi.

Opatrne ho poslúchla a stiahla životodarnú tekutinu za menej než minútu. Neustále však pozorovala uvoľneného Raya. Nemala by vyjednávať? Pokúsiť sa o útek? Alebo aspoň nejako poslať bratom odkaz?

Nemala odvahu.

„Opýtam sa ťa ešte raz a naposledy,“ začal Ray po chvíli. „Tušíš, čo sa v tú noc stalo? Ako ma tvoja krv vyliečila?“

„Skutočne neviem. Nikdy predtým sa to nestalo.“

Prikývol a posunul pred ňu krabicu s polovicou pizze. „Zvládne to tvoj žalúdok? Krv ťa vyliečila, ale viem že si veľmi mladá a tvoje telo ešte vykazuje niektoré ľudské nedostatky.“

Zamrkala naňho. Neprekvapilo ju, že vie o krehkej etape života upírov, keď sú prvé dve až tri dekády slabší a v mnohom podobní ľuďom, než sa ich starnutie zastaví a oni nadobudnú plnú silu, rýchlu regeneráciu a reflexy. Cítila, že jej starnutie sa zastavuje, ale ešte nie je úplné. „Ty vieš, koľko mám rokov?“ odvážila sa opýtať.

Mykol plecami. „Máme o tebe základné informácie. Nič extra, ale viem aká si stará, kde si sa narodila a vyrastala a podobne.“

Jej pohľad nechápal.

„Vieš kde som vyrastala a... netušíš čo sa mi stalo?“ šepla.

Zvedavo nadvihol obočie. „Na čo narážaš?“

Zahryzla do pizze. „Zabudni na to.“ Možno je to preňho bežná rutina. „Ďakujem za pizzu.“

Ray by skutočne rád videl do hlavy tejto nepochopiteľnej upírky. Vymyká sa všetkým normálom a to ho frustrovalo. Keby mal dosť rozumu, dávno ju zabije a zdrhne. Jej bratia ich nenájdu – o to sa postaral. Zbavil sa auta, podarilo sa mu odísť z Talianska a získal nové doklady, vrátane svojich starých účtov, o ktorých nevedeli ani jeho kolegovia. Nemá dôvod držať ju pri sebe.

Ale keď si dal toľkú námahu s jej záchranou... Rozbolela ho hlava. A ešte k tomu tá krv. Potrebuje vedieť, čo to malo znamenať. Dovtedy Abigail nepustí. A súdiac podľa jej zúboženého pohľadu, nebude sa veľmi brániť.

Nebesia, prečo je taká zničená? Sledoval ju opatrne hrýzť pizzu. Neobzerala sa, nepokúšala sa zistiť kde sú, nehľadala únikové východy.

„Berú ťa tvoji bratia za menejcennú na dvore? Kvôli pôvodu?“ opýtal sa. Preto je taká submisívna? Pretože ju chceli vyšachovať z hry?

Zdvihla k nemu pohľad a chvíľu premýšľala. „Isteže nie. Aj keď máme spoločnú len matku, status princeznej mi to neodobralo. Mám rovnaké privilégiá ako oni,“ odpovedala úprimne. Privilégiá má, len ich nevyužíva. Ako by asi vo svojom stave velila vojakom? Riadila ich firmy? Starala sa o politiku? Keď nie je schopná prejsť chodbou bez strachu, že má niekoho za chrbtom?

Tak prečo je ako duch? Kto v nej zabil tú iskru života? Ako? Alebo bola takáto vždy? Ray potreboval poznať odpoveď.

Abby v tichu dojedla pizzu a opäť sklopila pohľad ako pokarhané dieťa.

„Prečo si to robila?“ opýtal sa po chvíli Ray a dal jej najavo, že od stola sa nepohne, kým si nevyjasnia niekoľko vecí.

„Robila čo?“ zamrkala nechápavo.

„Nosila si mi jedlo. Energetické tyčinky. Deky. Lieky. Čo si tým chcela dokázať?“

V očiach sa jej blysla taká silná bolesť, že zasiahla aj jeho. Kto zlomil jeho malú princezničku? „Nemám rada utrpenie,“ odvetila jednoducho.

„Nebola si to ty, kto trpel.“

Och, kiež by len vedel... Napila sa vody. Už dlho s ňou nikto neviedol rozhovor ako s rovnocennou. Každý vedel čo sa jej stalo a ako ju zasiahla trauma. Ray však očividne nič netušil a nevolil správne slová, aby ju nevydesil. Bola to zvláštna situácia. „Ty a ja sme geneticky takmer rovnakí,“ začala s absolútne nesúvisiacou témou, ale nedokázala inak vyjadriť svoje zmýšľanie. „Naša DNA je staršia a reaguje na mágiu – na rozdiel od ľudí, ale tak ako ty máme rovnaké zmysly, rovnaké vnímanie bolesti, chladu, tepla.“

Nadvihol obočie. „A?“

„Bolesť nie je dobrá. Neurobí z tyrana dobrodinca, nepomôže nikomu. Stvorí len ďalšiu nenávisť. A bolesť, ktorá nikdy neprestane, hoci prosíš a dúfaš v smrť...“ Privrela oči a zhlboka sa nadýchla. „Nechcela som, aby si trpel. Nemalo by to zmysel. Moji bratia... mali s takými ako si ty veľa skúseností a sú proti tebe viac zaujatí. To som nedokázala zmeniť ani ja. Preto som ti pomáhala tajne.“

Nechápavo na ňu hľadel. Rád by rozobral jej morálne zásady, ale jeho myseľ sa zastavila na inej drobnosti. Vaša DNA? Čo tým myslíš, že je staršia?“

Na sekundu sa zatvárila ako učiteľka v škole, ktorej sa niekto opýtal ako to, že Zem nie je plochá. „Upíri sa vyvinuli dávno pred ľuďmi. To si nevedel?“

Čo za somariny mu to tlačí do hlavy? „Ako ste sa mohli vyvinúť pred nami?“ Znel takmer urazene. „Vyzeráte ako my.“

Tentoraz bola Abby prekvapená. Čo konkrétne učia inkvizítori svoje deti? „Vyzeráme ako vy, lebo na počiatkoch tvojej civilizácie sme takmer vymreli a asimilovali sme sa. Neskôr začali byť ľudia premieňaní a náš genofond sa zmiešal s ľudským. Pôvodní upíri mali krídla, o jeden kĺb na prstoch viac, červené oči, špicaté uši a ostré pazúry.“ To vedia vďaka Erin, súčasnej kráľovnej britských upírov, ktorá v sebe nesie DNA úplne prvých upírov vôbec, mitochondriálnych praotcov a pramatiek jej rodu.

Ray vyzeral, že ho práve urazila. „Chceš mi povedať, že nie ste produktom evolúcie?!“

Napoly očakávala, že začne recitovať verše z Biblie a ona si vypočuje celú históriu od Na počiatku bolo slovo, to slovo bolo u Boha a to slovo bolo Boh, až po detailné vykreslenie ukrižovania a zmŕtvychvstania, o ktorom by mohli upíri ako nemŕtvi skladať eposy.

„Pravdepodobne sme, ale nie vašej,“ mykla plecami. „Nevyvinuli sme sa z hominidov.“ Bolo zaujímavé rozprávať o histórii svojho druhu. Myslela si, že inkvizítori o nich vedia viac než ona, ktorá sa o túto problematiku zaujímala od detstva. „Nezabúdaj, že nepotrebujeme kyslík a chlad ani horúčava nedokážu rozhodiť naše vnútorné orgány. To odkazuje na obdobie, keď na Zemi nebol dýchateľný vzduch.“

„Klameš!“ obvinil ju a vstal.

Abby sa okamžite schúlila v očakávaní útoku. „Prosím, ja len opakujem čo nás učia o histórii!“ bránila sa.

Ray zaťal päste. Jej reakcie ho začínali iritovať. Prestane sa niekedy správať ako obeť? „Vaša história klame!“ povedal odhodlane a odkráčal. Čoskoro za ním buchli dvere a Abby osamela.

„A tá tvoja z nás urobila príšery,“ zašepkala sklamane.

Ray kopol do postele a zreval. Snáď nebude veriť slovám nejakej pijavice?! Ak si myslí, že zmení jeho názor len pre to, že mu preukázala kúsok milosrdenstva, je na omyle! Jej druh je skazený a nemá tu čo robiť!

Tak prečo ju nechávaš nažive? ozval sa jeho vnútorný hlas.

To keby vedel... Už ju nepotrebuje a rozhodne je preňho bremenom. Nehovoriac o tých jej náladách. Čo také hrozné sa už mohlo stať princezničke, že by sa pokúsila o samovraždu? Niekto jej zlomil necht? Urobili jej nesprávny zostrih vlasov?

Predstavoval si, ako sa v teple a pohodlí paláca napchávala jedlom a sladkosťami, zatiaľ čo on hladoval. A potom mu doniesla zvyšky ako nejakému dobytku.

Stavil by svoju pravú ruku na to, že nikdy v živote nezažila strach a neistotu. Násilie. Narodila sa do kráľovskej rodiny, pre všetko na svete! Určite navštevovala najlepšie školy a jazdí si po svete ako taká atrakcia pre poddaných. Pochyboval, že niekedy urobila niečo významné.

Mal by ju zabiť. Zovrel v ruke dýku a vybral sa k dverám. Zastavil sa však skôr, než sa jeho prsty dotkli kľučky.

Zaťal zuby.

Pred očami mal scénu z pobrežia, ako sa zúfalo pokúšala ukončiť svoj život.

Nechaj ma konečne umrieť, prosila.

Kto ju mohol dohnať do tohto štádia? Ako? On a jemu podobní sa pokúšali zlomiť upírov a tí sa im permanentne smiali do tváre.

Od zúfalstva sa hodil na posteľ, dýka zabudnutá. „Čo s tebou urobím, princezná?“ zastonal do ticha.