Zlomená temnota 13

Abby uvidela Raya až po západe slnka, keď za ňou Leah prišla, aby ju pozvala na spoločnú večeru. Nadšene súhlasila a nechala sa odviesť na strešnú terasu, kde sa zhromaždili desiatky Gardistov – mužov aj žien. Stoly boli postavené do štvorca a prehýbali sa pod záplavou jedla.

Len čo sa objavila, z davu sa vynoril Ray, tiež v novom a čistom oblečení a bez varovania ju objal. Zistila, že objatie je presne to, po čom túžila, a tiež ho pevne zovrela. „Ako ti je?“ bola jeho prvá otázka.

„Mne? Ja som si neprešla kultúrnym šokom a krízou identity za menej než dvadsaťštyri hodín.“

Smutne sa pousmial. „Zvládnem to. Nasir mi dal niekoľko kníh o našej histórii a Noel mi už dal prvú lekciu.“ Jeho starší brat rozhodne nemal problém s dvestoročným odlúčením. Votrel sa do Rayovho života a bol odhodlaný vytvoriť si s ním puto, o ktoré boli ukrátení.

Ten chlap je jednoducho divný.

Ako na povel sa tiež objavil a žmurkol na princeznú. „Vitaj medzi nami,“ pozdravil ju. „Ako sa ti páči naša rezidencia?“

Slušne sa usmiala. „Je nádherná. Ako dlho tu žijete?“

„Od konca vojny. Máme však úkryty na všetkých kontinentoch. Predtým sme žili v Kanade.“

„A Jazdci? Po celý čas boli s vami?“

Noel sa zasmial. „Všetky otázky budú zodpovedané,“ sľúbil jej. „Poď, posadíme sa.“ Odviedol ich k stolu vedľa Nasira, ktorý sa priateľsky usmial a podal jej nepriehľadný pohár so slamkou. Krv.

Vďačne mu kývla a hneď ho vypila. Zistila, že prítomnosť desiatok cudzích bytostí ju vôbec nedesí a tak nejako sa cítila chránená. Keď boli všetci usadení, dvere na strechu sa opatrne otvorili a prišli poslední hostia – Mor a dvaja rovnako desiví muži. Z jedného sálal pach krvi ako na bojisku a druhý tiahol niečím iným – emóciami. Zúfalstvom a mizériou. Bezmocnosťou a slzami.

Nasir vstal a opatrne vzal Abbynu dlaň do svojej, aby ho nasledovala. Naprázdno preglgla a prešla k nim, Ray za pätami.

„Abby, Ray, Mor už poznáte,“ ukázal na obra páchnuceho chorobami. „Toto sú jeho bratia – Vojna,“ predstavil mohutného muža s čiernymi vlasmi, tmavšou pokožkou a neskutočne chladnými hnedými očami, „a Hlad.“ Posledný predstavený vyzeral ako stelesnenie pokoja. Špinavé blond vlasy mal uhladené vzadu na hlave a zelenými očami si ju premeral, vnímajúc jej neistotu.

Nevedela, čo povedať. Ešte aj Ray sa zdal byť opatrný.

„Ehm... nemali by ste byť štyria?“ vyhabkala. „Kde je Smrť?“

Vojna dramaticky vzdychol a zagúľal očami. „Netušíme. A keď ho nájdeme, rozhodne bude braček v problémoch. Kazí nám prácu.“

Vyvalila oči.

Nasir ho spražil pohľadom. „Posaďme sa. Je toho veľa, čo sa Abby a Ray musia naučiť,“ navrhol čo najpokojnejšie.

„Pomohli sme Garde, lebo očividne nemali rovnaké myšlienky ako Bytosti temnoty, ktoré mali chrániť,“ vysvetľoval Hlad, keď všetci dojedli dezert. „Boli vyhnaní z Hyperborey len z princípu. Nezaslúžili si rovnaké živorenie.“

Abby ohromene počúvala. „Kde ste sa s nimi ukryli?“

„Na začiatku v oblasti dnešného Grécka, potom sme šli severnejšie a oblúkom sa vrátili späť na Blízky východ, keď sa nesmrteľní rozšírili po kontinente. Vždy sme sa držali mimo.“

Nadvihla obočie. „Mám to zase zopakovať? Justiniánsky mor, Púnske vojny, hladomor v-“

„Naše poslanie je iné,“ prerušil ju Vojna. „Garde sme pomohli prežiť. Ale my nie sme Bytosti temnoty. Vznikli sme s prvými organizmami a aj keď mi neuveríš, je lepšie že tu sme, než keby sme neboli.“

Pochybovačne si prekrížila ruky na hrudi a Ray tiež nevyzeral presvedčene.

Hlad zagúľal očami. „Musíme. Musíme pôsobiť. Sme... regulátori. Čistiaci mechanizmus. Ja odstraňujem jedincov bez stravy, aby viac netrpeli a aby ich nebolo stále viac. Vojna sa stará o populáciu a ideologické extrémy a Mor zaisťuje istú genetickú odolnosť. Všetci dohromady dávame ľudstvu viac času a možností.“

„Prosím, vysvetli mi túto pokrivenú teóriu,“ povedala čo najmierumilovnejšie. „A čo Smrť?“

Mor sa veselo napchával už tretím čokoládovým koláčom. „Ľudia sa nedokážu kontrolovať,“ povedal s plnými ústami. „Ich počet je alarmujúci. Na ich úkor sa strácajú iné organizmy, v konečnom dôsledku nevyhnutné pre ich prežitie. Kým sa nenaučia absolútnej regulácii, musíme tu byť my. Je to kruté, je to nespravodlivé, ale je to ako to je. Vďaka mne sa postupne rodia jedinci s genetickou imunitou, napríklad. Ide o to, že ľudí je priveľa a takto neprežijú. Sú dve možnosti – buď sa navzájom zničia a nezostane nič, alebo zasiahneme my a predĺžime život civilizácie, ale za cenu straty na životoch. Keby sa naučili celoplošne kontrolovať svoje počty, prestať umelo udržiavať nažive jedincov, ktorí očividne prežiť sami nedokážu a nakŕmili svojich hladných, ani by sme prstom nepohli.“ Mykol plecami. „Aspoň sme to donedávna robili. Potom Smrť zmizol a sme tu nanajvýš pre srandu.“

„Prečo?“

„Ľudia neumierajú, prečo asi? Na choroby našli lieky. Hladní neumierajú ako by mali. Vojny berú nesprávne obete. Pretože Smrť sa neangažuje. Vždy musí jazdiť s nami, aby bol naplnený náš údel. Nedávno som sa prešiel Afrikou a nákaza sa ani len nedostala za hranice kontinentu,“ posťažoval sa.

Abby si s Rayom vymenila zhrozený pohľad. „Ebola?!“ vykríkla.

Mor prikývol.

„Ako si mohol?!“

Odstrčil tanier. „Ako som mohol?! Myslíš, že mi to robí radosť? Nie! Ľudia nemajú trpieť keď umierajú! Ženy a deti nemajú byť týrané vo vojne! Hladujúci nemajú byť vykorisťovaní, aby celý život boli na hranici smrti. A ľudia sa len množia a množia!“

Ray sa tváril rovnako nesúhlasne ako Abby.

Vojna si vzdychol. „Smrť zaisťoval rýchlejšie... vymieranie. Reguloval počty organizmov. Pred ľuďmi to boli iné druhy. Niekedy musia vymrieť, ako dinosaury. Plníme len zákony evolúcie a vesmíru. Trpíme výčitkami. Obrovskými. Našou vinou umierajú nevinní, ale nedokážeme to kontrolovať. Naša nátura nás k tomu núti. Je to ako biologické hodiny. Urobíme svoje a na chvíľu sa nám uľaví. Ale Smrť to nezvládol. Nedokázal sa na to pozerať. Zošalel a pred Renesanciou zmizol. Odvtedy sme ho nevideli. Populačná explózia nás ničí. Celá naša existencia priam bolí, lebo nedokážeme splniť svoje poslanie.“

Ray si pretrel oči. „Čo by sa stalo, keby ste s tým prestali? Nadobro?“

Vojna sa k nemu naklonil. „Už si niekedy strčil prsty do zástrčky?“

Pokrútil hlavou. „Tak si predstav bolesť tohto druhu, ktorá nikdy nekončí. Čím dlhšie čakáme, tým je horšia. Musíme byť stále brutálnejší a surovejší, aby sme plnili poslanie, ale ani to nestačí. Chápeš, že ani dve svetové vojny nestačili? Vieš, čo všetko počas nich ľudia robili?“ zašepkal a otriasol sa.

Hlad tiež len smutne sklopil oči. „Ja som sa stal súčasťou genocíd. Genocíd!“ V tvári sa mu objavil výraz šialenca. „Ako môže niekto hladovať pre narodenie?“

Abby naprázdno preglgla.

Mor prikývol. „Nikdy som nechcel ísť do extrémov. SARS, Zika... sem to nemalo zájsť. Primálo umiera, priveľa trpí. Lebo Smrť sa rozhodol ísť na dovolenku.“

Ray škrípal zubami. „Ste vedomé a mysliace bytosti. Prečo sa neupriamite na skorumpovaných politikov, mafiánov, vykorisťovateľov a násilníkov?“

Vojna si prešiel rukou po tvári. „Nie sme dokonalí. Nedokážeme kontrolovať, koho zasiahneme. Nemáme filter,“ pokúsil sa mu priblížiť ich postavenie. „Ver mi, nič by mi neurobilo väčšiu radosť, než vidieť na bojovom poli chlapíka XY, ktorý v mene svojho presvedčenia poslal tisícky na smrť a ešte na tom zarobil. Ale ako sme povedali, ľudstvo pôsobí proti nám. Samotná spoločnosť by niečo také nedopustila. Videl si niekedy prezidenta nasadiť si maskáče, zobrať samopal a ísť do prvých línií?“

Neochotne, ale dal mu za pravdu. Pozrel na Abby, ktorá tiež bojovala s krutou pravdou.

„Povedzte, ako dlho už pozorujete nesmrteľných?“ zmenila tému, čím dala jazdcom najavo, že ich nebude viniť z toho, že existujú. Čosi v ich pohľadoch znežnelo.

„Menej než storočie,“ odvetil Nasir trpezlivo. „Upútali ste našu pozornosť, keď ste začali mať snahu o mierové jednania a nenechali sa ovládnuť ľudskými ideológiami.“

„Prečo ste sa nepokúsili o kontakt?“ zaujímalo ju.

„Neprišiel čas. Napätie ustalo len posledné roky a tiež sme si neboli istí, ako s vami jednať, keďže ste očividne v temnotách ohľadom Hyperborey. Dozvedeli ste sa o nej len nedávno, nemám pravdu? Keď na upírsky trón zasadol anjel.“

Ray zalapal po dychu. „Anjel?!“ vykríkol.

Abby sa zasmiala. „Áno, Ray.“ Otočila sa k nemu. „Na upírskych trónoch po boku mojich bratov sedí upírka, človek, anjel a vlčica s adoptovaným džinovským dieťaťom.“

Nasir pozorne sledoval Rayovu tvár. Aj keď vyzeral úprimne šokovane, predošlá nechuť na ňom badať nebola. Len zvedavosť. Veľká zvedavosť. Ten chlapec má silnú myseľ. Inkvizítori na seba privodili vlastný pád tým, že ho zmanipulovali.

„A čo ostatné rasy?“ spomenul si Ray. „Keď ma uväznili, džinovia boli považovaní za vyhynutých.“

„Ukrývali sa, tak ako bosorky, mačky, valkýry a harpye,“ doplnila jeho medzery Abby a s Nasirovou pomocou mu objasnila, ako ich svet vyzerá dnes. Z toho milióna otázok, ktoré sa mu drali na jazyk, položil len jedinú.

„Erin. Erin Montgomeryová.“ Dnes Erin Anglická. „Je šťastná?“ To dievčatko chvíľu trénoval a bola ako malý živel. Dúfal, že v nej to zapálenie nikto neuhasil.

Abby sa len usmiala. „Viac než šťastná. Má rodinu, verného manžela, nezväzuje ju žiadne puto a jej kráľovstvo ju zbožňuje.“

Stále tomu nedokázal uveriť.

Ako mohla Erin podľahnúť tomu brutálnemu upírovi? Ako z nej on mohol urobiť kráľovnú? Ako to, že ho nezabila v spánku? Upírov predsa nenávidela rovnako ako on.

Nasir na Rayovi videl boj dvoch protichodných názorov. Keby bola situácia iná, odvedie ho za Erin, ktorá by ho privítala s otvorenou náručou a sama mu dala možnosť spoznať svet, ktorého súčasťou sa sama stala, hoci jej ho po narodení odobrali.

„Myslím, že na dnes už bolo dobrodružstiev dosť,“ zhodnotil vodca Gardy. „Obaja sa potrebujete vyspať a zajtra uvidíme, čo ďalej.“

Abby ako na pokyn zívla. Toľko sa toho odohralo za jediný deň... Noelov únos, príchod Moru, presun do úplne iného štátu a zistenie, že jazdcom apokalypsy chýba posledný brat...

Leah odviedla princeznú späť do jej komnát, priniesla jej sáčky s krvou, keby bola v noci hladná, a zaželala jej sladké sny.

Abigail si dopriala dlhú, horúcu sprchu a keď sa jej svaly konečne uvoľnili, klesla do mäkkej postele. S Rayom boli tak dlho na úteku, že si zvykla na všetky typy nepohodlných povrchov a odrazu sa cítila osamelo v luxusných komnatách.

Zahryzla si do pery a priložila si na ňu prst.

Pobozkal ju.

Ten rýchly dotyk pier jej nedal spať. Bol... príjemný?

Keď sa to ticho nedalo vydržať, prekonala akýsi podivný strach a potichučky vycupitala na chodbu, odetá len v jemnej bielej košieľke. Jej upírsky nos okamžite zachytil dôverne známy pach a nasledovala jeho stopu, až zastala pred dverami o dve chodby ďalej.

Neisto prestúpila z nohy na nohu.

Uniesol ju.

Ťahal ju cez celý kontinent.

Prinútil ju opustiť všetky hranice pohodlia, v ktorých doteraz žila. Skočila kvôli nemu z okna. Nechala vybuchnúť auto. Strieľali po nej.

Jej bratia by ho na mieste vykuchali.

Napriek tomu zaklopala. Nedokázala sa zastaviť. Zvykla si na jeho prítomnosť.

Za dverami sa ozval šuchot a o chvíľu sa otvorili. Ray mal vlasy stále vlhké zo sprchy a mal na sebe len nohavice na spanie. Jeho telo sa dávno vrátilo k pôvodnej stavbe a váhe a upírka mala perfektný výhľad na svaly, o ktorých dlho ani netušila, že ich muži môžu mať.

Ray prekvapene zažmurkal. Očakával, že Abby sa konečne upokojí, keď dostane vlastnú izbu, obklopená bytosťami, ktoré by prvú chránili ju, hoci je to on, kto k nim patrí.

Nedal jej šancu čokoľvek urobiť.

Ona prišla k nemu.

Pritiahol ju k sebe a pobozkal.