Zlomená temnota 16

„Bosorka sa ho drží ako kliešť,“ oznámil jej Nasir, keď na čistinke postavili niekoľko provizórnych stanov pre zranených a zachránených. Briana chceli oddeliť od ostatných, ale Casey ho bránila ako levica a nemali inú možnosť, než ich dať do stanu spoločne, a ten strážilo pol tucta Gardistov. Brian je nebezpečný. Nie ako Julius, ale stále je to zradca a vrah.

Keď sa Abby zbavila sadzí z tváre, vzdychla a vošla do stanu, kam uložili Zoe s Oliverom. Upírka ležala vedľa mohutného chlapa schúlená ako mačiatko a mala oči len preňho.

Ako to dokázala?

Keď jej v krátkosti vysvetlila, že Casey s Brianom sú v poriadku, a dala Zoe nové šaty na prezlečenie, upírka na ňu zvláštne pozrela. „Nechceš mi niečo povedať?“

Cítila, že jej zahoreli líca. Všetci ju poznajú len ako chuderku princeznú, ku ktorej sa každý musí správať ako ku krehkému kvietku. Dnes sa však konečne cítila... silná. Pod kontrolou. Sama sebou. Nie ako obeť.

„Ja... keď som sa dozvedela, že ťa uniesol... nemohla som to nechať tak. Hlavne keď viem, že...“ Že si si prešla rovnakým trápením ako ja,“ priznala.

„Prosím?“ Zoe sa netvárila nadšene.

„Máš to v očiach. Tú tichú hrôzu. Reč tela. Spoznala som to vždy, keď si bola na návšteve vo Verone so Salvatorom,“ vysvetlila jej trpezlivo.

Zoe sa v tvári mihlo množstvo emócií, ale nebol medzi nimi hnev a ani rozhorčenie. Len akýsi... mier. „Nikdy si nič nepovedala,“ šepla.

„Chcela si to zatajiť, to mi bolo hneď jasné,“ povedala jednoducho. A nie je to vec, ktorú by chcela vyhlásiť svetu. Zoe sa s ňou očividne pasovala inak než ona. Do toho zasiahnuť nemôže. Nie je to správne.

„Ďakujem. Neviem, čo by sme si bez teba počali,“ poďakovala jej upírka úprimne. A ako tak na seba hľadeli, spoznali jedna v druhej spolubojovníčku proti démonom, ktorí ich ovládli.

„Čo sa s tebou stalo? Tvoji bratia sú celí bez seba od strachu,“ prišla ťažká otázka.

A je to tu. Jej bratia. Jej milujúci, obetaví bratia... Ktorí by však nepochopili, že ak sa má ešte niekedy spamätať, musí zostať tam, kde je. A nájsť samu seba.

„To je... komplikované. Ja... sama si nie som istá, na čom stojím.“ Neprítomne pozrela na otvor v stane, za ktorým je úplne nová rasa, Ray a Jazdec schopný zničiť všetko živé. Stali sa čímsi ako rodinou. Nie ako jej bratia, ale predsa...

„Ublížili ti? Urobili niečo proti tvojej vôli? A čo ten inkvizítor? Zabila si ho? Zabili ho oni?“ vychrlila Zoe záplavu veľmi ťažkých otázok.

Abby sa zatvárila, akoby zjedla citrón. Na skutočné odpovede jej svet ešte nie je pripravený. Nepochopia ich. „Nikto mi neublížil... nie tak ako kedysi,“ vynašla sa diplomaticky.

„To nie je upokojujúce.“

„Konečne sa cítim pod kontrolou, Zoe,“ šepla sprisahanecky, akoby to bolo niečo neuveriteľné. „Stalo sa veľa vecí. Dobrých aj zlých. Nechcem byť znovu tým prízrakom, ktorým som bola.“ Nikdy viac. Chce znovu cítiť. Žiť. Robiť chyby a hlúposti. Mlátiť sa s Rayom.

Kde vôbec je? Odkedy vyliezli z jaskyne, nevidela ho. Zranený však nebol.

„Si si istá, že vieš čo robíš?“ vytrhla ju z myšlienok Zoe. Tá sa len tak odbiť nenechá.

Abby len nemo prikývla.

„Dobre.“ Zdá sa, že jej to stačilo. „Nasleduj svoje srdce.“

Abby už nedokázala odolať zvedavosti. Potrebuje to vedieť. „Ty a Oliver... nie ste len kolegovia, však?“ začala opatrne.

Zoein pohľad na bezvedomého upíra hovoril za všetko. „Nie,“ potvrdila.

Abby sa pristihla, že jej závidí. Prečo ona dokáže nasledovať svoje city a princezná nie? „Ako... ako si to prekonala? Tú hrôzu?“ pípla. „Čo sa stalo, že znesieš jeho dotyk?“ A čo musí urobiť ona, aby ho zniesla tiež.

V Zoeiných očiach akoby sa blyslo poznanie. Chápe snáď, prečo sa Abby pýta? „Rada by som ti povedala, že to prejde. Že spomienky vyblednú. A strach sa stratí.“ Smutne vzdychla. „Niečo takéto nejde potlačiť, Abby.“

Ale prečo nie? Prečo to nezmizne? Ako môže byť s Rayom, keď tá spomienka ju bude naveky strašiť?

Zoe jej však dala nádej.. „Ale keď príde čas, zistíš že ten, ktorému na tebe záleží, ti neublíži. A udrží tvojich démonov na uzde. Vtedy sa tá bezmocnosť stratí.“

Znelo to až príliš jednoducho. Čo ak to nestačí? Čo ak je príliš zlomená? „Povieš mojim bratom, že som v poriadku? A že keď príde čas, vrátim sa?“ zmenila tému, aby sa nerozplakala.

Zoe vystrúhala podivnú grimasu. Deje sa snáď niečo, o čom nevie? „To nemôžem, Abby,“ prekvapila ju vyhlásením.

Abby na ňu autoritatívne zazrela. Stále je princezná a jej vládkyňa! „Nemôžeš?“ zopakovala tvrdým tónom.

Zoe očividne zneistela. „Tvoji bratia... hm, zo zúfalstva požiadali pri pátraní po tebe niekoho o pomoc. Niekoho mocného, kto môže priniesť na našu stranu obrovskú silu. Ibaže tento niekto je trochu náladový a potrebuje si vybaviť pár vecí s jedným z tvojich bratov. Ak by vedeli, že si v poriadku, mohli by zastaviť pátranie.“

Aha tak. Špiónka Zoe je zase o krok pred všetkými. Na dvore musí byť veselo. „A ty si myslíš, že je v ich najlepšom záujme, ak zostanem nezvestná?“ sformulovala domnienku.

„Na pár týždňov,“ povedala Zoe nevinne.

Zasmiala sa. Salvator má na dvore nebezpečnú ženu. „Ty malá intrigánka!“

Zoe si vydýchla, keď pochopila, že Abby bude spolupracovať. „Myslíš, že by si dokázala ešte na chvíľu zostať mimo radar?“ uisťovala sa.

Nadšene sa usmiala. Konečne má reálnu zámienku, prečo zostať s Gardou! „Ó áno. Nemusíš sa báť.“ Spokojne vstala. „Hej kovboj, hádaj kto s vami pobudne najbližšie týždne?!“ zakričala, keď jej nos zachytil, ako okolo prechádza Mor. Ten bude mať radosť!

Nadurdený Jazdec sa vovalil do stanu a spražil ju pohľadom. Zoe sa takmer začala dáviť, keď sa nadýchla. „Čo si to povedala?“

„Zdá sa, že ešte nenadišiel môj čas návratu na dvor. Ubytujem sa u vás.“ Sladko sa usmiala. Už žiadne rečičky, že by sa mala vrátiť a že ako hosť je u nich pridlho!

Mor škrípal zubami. „Pripomeň mi, odkedy prijímam príkazy od pijavice?“ frflal.

Prešla pár krokov k nemu. „Ideme sa pobaviť o malárii?“ zanôtila a priam videla, ako ju túži zaškrtiť.

Mor vyvrátil oči a pomaly sa zmieroval s realitou. „Teba mi bol čert dlžný,“ zamrmlal a zmizol.

Abby sa len pokojne znovu posadila a užívala si Zoein výraz hrôzy. „Je to zlatíčko,“ povedala veselo.

Upírka uvoľnila zadržiavaný dych. „Ten chlap smrdí syfilisom.“

„On smrdí aj horšími vecami, ver mi,“ mávla rukou ľahostajne.

Zoe mala očividne ďalší milión otázok, ale jej pozornosť upútal preberajúci sa Oliver.

Abby sa rozhodla dopriať im súkromie. „Nechám vás. Nemáme veľa času, ale musíme sa dohodnúť, čo poviete ostatným, aby som v príbehu nefigurovala ja.“ Na to však majú čas. Najskôr sa tí dvaja musia uistiť, že stále majú jeden druhého.

A ona musí nájsť svojho inkvizítora.

„Nasir? Videl si Raya?“ opýtala sa vodcu, keď vyšiel zo stanu so zranenými.

Gardista sa zatváril podivne rozladene. „Naposledy som ho videl zvracať tamto,“ ukázal smerom k lesu.

Zvracať? Zamračila sa a vydala sa určeným smerom. Raya našla skloneného nad menším potôčikom, ako dávi, ale očividne už v žalúdku nič nemá, pretože nemal čo viac vyzvracať. Bol však mŕtvolne bledý a zalieval ho studený pot.

„Ray!“ vykríkla a podoprela ho. „Si v poriadku? Zranili ťa? Bolí ťa niečo?“ Začala ho prehmatávať.

Pokrútil hlavou a klesol na zem. „To nie je zo zranenia,“ šepol a oprel sa o kmeň zvaleného stromu.

Abby si k nemu kľakla a nežne mu vzala tvár do dlaní. „Čo sa stalo? V živote si už predsa videl mnoho hrôz. Tento boj ťa nemohol až tak rozhodiť.“

Zovrel jej ruku a nepúšťal ju. Vyzeral, že má chuť sám skočiť do potoka a utopiť sa. „Ten démon. Julius.“ Privrel oči. „Poznám ho.“

Zamyslela sa, ale nenapadal jej ani jediný dôvod, prečo by mal inkvizítor poznať démona jeho kalibru. Kedysi ich síce Julius infiltroval, ale jeho tvár by nemali poznať. „Poznáš?“ zopakovala.

„To my... my sme...“ nedokázal nájsť správne slová. Len bezradne krútil hlavou a vyzeral rovnako stratený ako tie dni po zistení, že takí ako on ublížili Abby.

Prisadla si k nemu a objala ho. „Pokojne. Máš čas.“

Preglgol. „Vy nesmrteľní reagujete inak,“ začal. „Na bolesť. Na mučenie. Vydržíte viac. Regenerujete sa. Dorastajú vám orgány a končatiny.“

Áno, to vie aj bez neho. Nie nadarmo sa im hovorí nesmrteľní. „Áno,“ súhlasila, aby mu dala najavo, že stále počúva.

„Prišli sme o mnoho našich členov, než sme to pochopili. Vedeli sme, že k vám musíme pristupovať inak. Tvrdšie. Ale to ste zase začali umierať. Nevedeli sme, kde je hranica vašich možností. Čo môžeme a čo nie, aby sme vyvolali čo najviac bolesti, ale nezabili vás kým sa sami nerozhodneme.“

Striaslo ju. „Na to ste ale prišli už dávno.“

Prikývol. „Vieš ako?“

Pokrútila hlavou. „Odchytili sme si jedného z vás. Takého, po ktorého si jeho vlastní neprišli. Ktorý nikam nepatril. Miešanca, ktorého ste nebrali za rovnocenného.“

Abbyno srdce vynechalo jeden úder. Nie, snáď len nenaznačuje...

Ray pokračoval: „Nebol som pri tom, stalo sa to dávno pred mojím narodením. V stredoveku. Moji predchodcovia ho držali celú dekádu a experimentovali na ňom.“

Princeznej vyschlo v krku. „Julius...“ zachrčala takmer neveriacky.

„Desať rokov na ňom skúšali všetky možné metódy mučenia. Koľko vydrží. Znovu a znovu. Ani jediný raz mu nedovolili umrieť, hoci o to prosil. Opakovane. Všetko je opísané v našich príručkách, vrátane nákresov. Je na nich jeho tvár.“

Abby po lícach stiekli slzy. Drahé nebesia...

„Lámali mu kosti. Odsekávali končatiny. Stiahli ho z kože. Liali naňho olej, olovo, kŕmili ho jedmi, vyhladovali ho alebo ho prinútili vypiť desiatky litrov vody. Celé mesiace ho mali na škripci, prerazili mu hlavu garrotou, mučili ho chladom alebo ohňom...“ Viac nedokázal vymenovať. A bolo to horšie. Oveľa horšie. Tá príručka má niekoľko dielov. „Neviem, ako sa mu podarilo utiecť. To sa nikde nespomína. Len viem, že k tomu došlo po trinástich rokoch. Vždy sme si mysleli, že umrel. Bol na pokraji smrti.“

A všetko odrazu začalo dávať zmysel. Abigail sa rozplakala nad tou strašnou nespravodlivosťou. Až donedávna boli všetky rasy rozhádané. Kríženci boli považovaní za nečistých. Podivnosti. Nazvali ich démonmi, pretože im iné pomenovanie nenapadlo. Rasy medzi seba neprijímali takéto bytosti. Démonov sa nikto nikdy nezastal. Keby uniesli upíra, zosypali by sa na nich celé kráľovstvá. Ale démoni... tí boli každému ukradnutí. Nikto ich nekontroloval, nestaral sa o nich. Len pre to, že sa narodili z dvoch alebo viacerých rás.

Dnes je to iné. Kríženci sa čoskoro premnožia a upíri už pripravujú legislatívu. Samotné tróny pripadnú krížencom upírov a ich manželiek. Vlkolaci tiež museli pozmeniť svoje zákony kvôli tigrom, ktoré sa medzi nich začlenili.

Juliusa nikto neprišiel zachrániť, pretože bol každému ukradnutý. Trpel znovu a znovu. Niet divu, že všetkých nenávidí. Ich pokrytectvo ho stálo trinásť rokov neskutočných múk. Ich uprednostňovanie čistej krvi, pretože sa nevedeli dohodnúť medzi sebou a tak bojovali rasa proti rase.

„Stvorili sme monštrum,“ povedal Ray po chvíli mrazivého ticha.

„Nielen vy. Máme na tom rovnaký podiel viny.“ Nikto nechcel mať na svojom území krížencov. Zatlačili ich na okraj spoločnosti. Neposkytli im ochranu pred ľuďmi, ani len falošné identity, aby zakryli svoju nesmrteľnosť.

Ale zmenili sa. Už nie sú ako kedysi. Teraz by ho zachránili. Prebojovali by sa cez inkvizítorov a dostali ho späť.

Mala však pocit, že pre Juliusa je už neskoro. Napáchané zlo sa nedá vymazať a on má plné právo ich nenávidieť.

Abby s Rayom dlho zostali sedieť bez pohnutia, obaja pohltení v myšlienkach na nové skutočnosti. Takto skrúšených ich našla Leah. „Hej, decká, musíme vymyslieť čo upírmi a tou bosorkou a...“ stíchla. „Čo sa deje?“

Ray to nedokázal znovu zopakovať. Znovu ho naplo a naklonil sa nad potok.

Abby ťažkopádne vstala a prešla k nej. V tichosti jej zhrnula situáciu a samotná Gardistka sa zapotácala. „To je zlé. Veľmi zlé.“

„Ja viem. Čo urobíme?“

Na to nemala odpoveď. Stále sa musia vysporiadať so zachránenými, vymyslieť čo všetko im prezradia a potom je tu problém inkvizítorov a unesených detí. Ako to všetko zvládnu?