Zlomená temnota 25

„Je to miesto na severe Švajčiarska,“ povedal Ray na druhý deň, keď na mape vyhľadali adresy od kardinála, ktorý sa začal tešiť nesmiernej pozornosti médií a medzinárodných organizácií. „Tvári sa to ako súkromná škola pre zazobané detičky. V skutočnosti je to výcvikové centrum pre nových inkvizítorov. Všetko deti. Chvíľu som tam pôsobil ako učiteľ.“

„Myslíš, že tam sú naše deti?“ opýtala sa s nádejou Leah, sediaca oproti nemu v konferenčnej miestnosti. Desiatky matiek a otcov ju už zahrnuli srdcervúcimi prosbami o záchranu ich detí. A to aj detí, ktoré zmizli pred stáročiami a dnes sú plnohodnotnými inkvizítormi, alebo mŕtvi. Bez toho, aby poznali vlastný pôvod.

„Som o tom presvedčený. Keď som tam študoval ja, dali ma tam preto, lebo som bol údajne sirota.“ Pozrel na Noela, ktorý výnimočne nemal v tvári veselý výraz. „Tak ako ostaté deti. Každý údajne osirel inak. Asi nechceli, aby sme začali byť podozrievaví. Samozrejme, môžeme predpokladať, že sú medzi nimi aj ľudské deti – potomkovia súčasných inkvizítorov a iné siroty, ktoré sa im dostali do rúk.“

Ray zapol premietanie a ukázal všetkým satelitný snímok školy. Jednalo sa o rozsiahlejšiu budovu uprostred lesov.

„Koľko detí tam môže byť?“ ozvala sa Abby sediaca vedľa Leah a robila si poznámky.

„Naposledy to bolo asi tristo detí a približne päťdesiat učiteľov a trénerov. Myslím, že to je kapacita areálu ako takého.“

Všetci sa prudko nadýchli. Tristo obetí, ktoré sú cvičené k nenávisti a chladnokrvnému zabíjaniu.

„Čo dospelí? Naše deti sú unášané stáročia,“ nadhodil Nasir.

Rayovi zovrelo srdce. „Mnoho nás bolo zabitých. Aj takých, čo boli nesmrteľní. Viacerí učia na škole. Zvyšní sú po celom svete. Ale každý jeden v tej škole bol a myslím, že keby bola napadnutá, príde ju brániť. Je to jediný trvalejší domov, ktorý sme mali.“

Abby pri tých slovách posmutnela. Domov, kde musel trénovať a učiť sa nenávisti. Keby boli sami, pribehne k nemu a objíme ho. Ale toto nie len o nich. Stovky detí sú ohrozené. A nielen deti. „Čo máš v pláne?“ opýtala sa.

Ray preglgol. Kedy sa dostal do pozície vodcu? „Musíme tú školu napadnúť. Problémov je ale niekoľko.“

„Budú sa brániť,“ vyjadril ten najočividnejší Noel.

Ray prikývol. „Rozhodne nás len tak nebudú počúvať. Priznávam, že vymývanie mozgov je tam nanajvýš efektívne.“

„Nemôžeme ich len tak zabiť hlava-nehlava. Musíme všetkých považovať za obete,“ pokračovala Leah nahnevane.

„Správne. Oni k nám nebudú zhovievaví, zatiaľ čo my musíme byť opatrní. Obsadiť školu je jedna vec. Presvedčiť jej obyvateľov o našej pravde je vec druhá.“

„A Jazdci nemôžu pomôcť, pretože sú medzi deťmi aj ľudia,“ dodala Abby. „Oni nie sú imúnni. Umreli by.“

„A ak sa aj dostaneme cez všetky tieto problémy, premôžeme všetkých a zajmeme ich, aby sme im vysvetlili situáciu a nejako im dopriali možnosť voľby, musíme počítať s tým, že sa môžu pokúsiť zabiť. Sebevraždu budú vidieť ako vykúpenie,“ pokračoval Ray. „Tiež im musíme dať dosť času na vyvolanie poplachu, aby sa všetci ostatní inkvizítori zhŕkli na pomoc a musíme zajať aj ich. Bez toho, aby sme im ublížili a aby sa oni zabili. Taká je situácia.“ Vzdychol a posadil sa k okrúhlemu stolu.

„Za akých okolností by vyvolali poplach medzinárodne?“ zaujímalo Abby.

„Keby vedeli, že udržia defenzívnu stratégiu, než prídu posily.“

„A čo by ich presvedčilo, aby sa aspoň zamysleli nad tým, čo im hovoríme?“

Ray si odfrkol. „Nič. Nie krátkodobo. Spomeň si, ako dlho to trvalo mne.“

„Nemôžeme tristopäťdesiat ľudí držať v reťaziach, kým nám nezačnú veriť. To je tyrania a opäť len vymývanie mozgov,“ protestovala Leah. „Pravdu musia odhaliť sami, tak ako ty, Ray.“

Znudene na ňu pozrel. „Päť rokov v cele, únos upírskej šľachty, útek pred potenciálnym nepriateľom, hroziaca smrť a nútená sterilizácia. Chceš ich vystaviť tomu všetkému?“

Dala mu za pravdu. „Nejaký plán?“ obzrela sa po ostatných.

Abby si trela spánky. Tu im pomôže len mágia. A zázrak. Rozhodne zázrak. „Vedú si inkvizítori záznamy?“ napadlo jej. „Keďže si nad nimi Vatikán umyl ruky, nedržal by inkriminujúce dôkazy. Kde sú záznamy?“

„V škole a iných centrálach po celom svete. Všetci do nich majú prístup,“ mykol plecami. „Prečo?“

Zamyslene naňho pozrela. „Všetci? Ku všetkým? Nikdy ťa nezastavila žiadna červená páska?“

Zamyslel sa. „Možno. Kam tým mieriš?“

Oprela sa o stôl. „Prečo nenechať masy poraziť agresorov?“

V očiach mu zaiskrilo. „Počúvam.“

Bola to ich prvá hádka. Skutočná hádka. Abbyn plán bol slušný. Stál na pevných nohách a dal sa uskutočniť. Ibaže je nebezpečný. A Ray si postavil hlavu.

„Nie, Abby, nepustím ťa tam. Už si bojovala dosť. Toto je naša bitka,“ trval na svojom nasledujúcu noc, keď napaprčene sedeli na posteli, opretí o záhlavie, a na sex nebolo ani pomyslenie, čo neskonale frustrovalo princeznú.

„Je to môj plán! Ovládam mágiu. Viem sa brániť. Som silná a každá osoba sa počíta. Nerada to hovorím, ale Gardistov nie je až tak veľa.“ Niektorí sa stále liečia po boji s Juliusom a bez pomoci Jazdcov sú ešte viac oslabení. Plus viacerí sú stále v teréne a chránia nesmrteľných po celom svete.

„My si poradíme,“ trval na svojom ako mulica.

Abby si predstavovala, ako ho škrtí. „To si hovoril aj Napoleon cestou do Ruska a veľmi mu to nepomohlo.“

Zazrel na ňu. „Nikam nejdeš, Abby. Môžeš zostať na pozorovateľskom poste, ale k tej škole sa nepriblížiš, je ti to jasné?“

Odsunula sa na opačný okraj postele a prikryla sa, chrbtom k nemu. „Uvidíme,“ zavrčala.

Ray bol ešte niekoľko hodín hore. S citom v očiach sledoval svoju spiacu princeznú a želal si, aby ju mohol ochrániť pred všetkým zlom tohto sveta. Zavrieť ju do zlatej klietky, kde by jej nič nechýbalo.

Ale ako by sa líšil od jej bratov?

Uvedomoval si, že Abby potrebuje byť viac, než princeznička čo sa ukazuje na spoločenských udalostiach a jej jediným problémom je, ktorý módny návrhár ju oblečie. Pustiť ju však medzi maniakov, ktorí vedia len to, že je pijavica bez zábran a bez citov, to je niečo úplne iné. Čo by jej urobili? Čo ak by ju znovu...

Nie, na to nechcel ani pomyslieť. Abby musí byť v bezpečí! Je to jeho povinnosť ako Gardistu a aj ako... ako čo? Milenca? Chlapíka, čo ju uniesol?

Unavene si pretrel tvár. Keď si bol istý, že zaspala, pritúlil sa k nej a zozadu ju objal. Podvedome sa mu uvelebila v náručí a svaly sa jej uvoľnili.

„Je to pre to, že ťa ľúbim, princezná,“ zašepkal takmer nečujne. Tie slová ho už tak nedesili. Rozhodne menej než predstava, že príde deň, keď sa ich cesty rozídu. „A neznesiem predstavu, že ti niekto ubližuje.“

Abby na sebe nedala nič znať. Nezrýchlil sa jej tlkot srdca a ani dych, len myseľ sa roztopila pri tých slovách. Chcela plakať, ale zakázala si to. Na slzy bude čas neskôr. Musí pomôcť svojmu Gardistovi, než ho zabije jeho vlastná pýcha.

Spojiť sa s Rebeccou nebolo náročné. Ocitli sa v spoločnom sne, opäť obklopené večnou belobou, a usmiali sa na seba.

„Nechceš mi niečo povedať o veľmi štedrom dare z Vatikánu, ktorý sa u nás dnes objavil?“ opýtala sa vládkyňa jesene.

Abby sa nevinne usmiala. „Malá pozornosť od kamarátov,“ povedala skromne.

„Iste.“ Rebecca si ju premerala. „Tak čo sa deje? Mám pocit, že si v problémoch.“

Princezná vzdychla. „Nerada to hovorím, ale asi budem potrebovať pomoc.“

„S čím?“

Uhla pohľadom. „To je... veľmi zložité.“

„Áno, to som pochopila v momente, keď ťa dal pozdravovať Vatikán. Tak von s tým!“

Abby sa zhlboka nadýchla. „Chystáme sa zaútočiť na silnú bunku inkvizítorov. Problém je, že inkvizítori sú obete. A nesmieme ich zabiť. A tí, ktorí sa k útoku chystajú, sú emocionálne zainteresovaní a bojím sa, že namiesto aby im ublížili, ich nechajú ísť.“

Čiernovlasá vládkyňa nadvihla obočie. „Obávam sa, že budem potrebovať viac detailov.“

Abby jej neochotne vyrozprávala všetko, čo sa od jej únosu odohralo – útek, reakcia jej krvi, Rayov čin, ktorý ju zachránil, Garda, Jazdci, Vatikán. Ku koncu bola vládkyňa nútená sa posadiť, aby všetko spracovala. Princezná sa schúlila oproti nej a čakala, kedy sa spamätá.

„Takže,“ začala Rebecca vysokým hláskom, „ten obdarený frajer, s ktorým som ťa vtedy pristihla...“ Ozelenela.

„Ray,“ potvrdila Abby a na perách sa jej objavil zamilovaný úsmev.

Rebecca sa plesla po čele. „Zo všetkých chlapov na planéte... nie, počkaj, nechaj ma to opraviť. Zo všetkých bytostí na planéte...“

„Vrátil ma späť do života,“ argumentovala princezná. „Už znovu... cítim, Rebecca. Ja viem, že moji bratia by mu najradšej odtrhli hlavu, a niekedy s nimi súhlasím. Je to muž, ktorý ma nenávidel a dal mi svoju krv. Ktorý proti mne nevyužil moju slabosť a ktorý sa obrátil proti svojim nie pre to, že ublížili jemu, ale preto že ublížili mne.“ V očiach sa jej zaleskli slzy.

Rebecca citlivo vzala princezninu dlaň do svojej a pevne ju zovrela. „Ľúbiš ho?“

Odpoveďou jej bolo tiché prikývnutie. Abby sama sa desila tej možnosti, ale ako môže popierať niečo také silné a očividné? Ray je jediný, ktorému kedy dovolí dotknúť sa jej. Ktorému verí dosť na to, aby vedľa neho spala keď sú rozhnevaní.

„Vie o tom?“ opýtala sa Rebecca mierne pobavene.

Pokrútila hlavou. Ako mu to povedať? Pozná Raya. Odmietne ju, pretože sú odlišní. Pretože ona je šľachta. A on sa cíti vinný.

Rebecca ju objala. „Cesta sa nájde, Abby. Zaslúžiš si byť šťastná. Hoci aj s niekým ako je on. Rozhodne to oživí rodinné večere.“

Abby sa zasmiala. Ak ho vôbec bratia pustia na pozemok. „Pomôžeš mi? Garda chce zachrániť svojich, ale bude príliš opatrná. Nechcem nikoho zabiť, ale ak nám niekto prekĺzne, inkvizícia ako taká nikdy neskončí a bude ju poháňať ešte väčšia nenávisť.“

„Rozumiem ti. Ibaže musíme na to opatrne. Ak sa to dozvedia tvoji bratia, potečie krv. Potrebujeme menej... horlivé osoby.“

„Kde medzi upírmi chceš nájsť niekoho, kto je ochotný byť nežný k inkvizítorom?“

„Takých nenájdeš. Chce to len niekoho s chladnou hlavou. Poradím sa s Lydiou, tá vie všetko. Kedy a kde prebehne útok?“

Abby jej dala súradnice a časy, na ktorých sa dohodli na porade. Rebecca jej sľúbila pomoc, objala ju a zmizla.

Abby len dúfala, že nerobí chybu.

Lydia, všetečná šéfka kráľovskej ochranky a tajných agentov, samozrejme, plán vymyslela. Vylúčila z neho horkokrvných príslušníkov mužského pohlavia a naverbovala dvadsať bojovníčok, medzi nimi všetky veľkráľovné. Zvyšok doplnila agentkami a bojovníčkami z dvora. Každá dostala jasné vysvetlenie situácie a možnosť vycúvať. Ani jedna tak neurobila, napriek averzii voči inkvizítorom. Ak sú skutočne obeťami, musia zachrániť deti.

Kráľovné svojim drahým polovičkám nakecali, že idú na dvojdňový wellness a vytratili sa spolu s Lydiou. Vrtuľníkom sa odviezli do Ríma, kde už čakalo súkromné lietadlo smerujúce do Ženevy. Len čo však vošli na jeho palubu, ocitli sa zoči voči práve oklamaným polovičkám, ktoré cerili zuby a zazerali na ne.

„Tak, chcete nám niečo povedať?“ zavrčal Nero.

„Máme malér,“ zasyčala Lydia, v duchu ľutujúc Abby, pretože z tejto šlamastiky sa len tak ľahko nedostanú.