Zlomená temnota 26

Abby stále vrčala na Raya, keď sa s ňou lúčil pri dodávke zaparkovanej na okraji lesa patriacemu ku škole vo Švajčiarsku. Ten ju napriek tomu objal ako trucujúce dieťa a hladil ju po vlasoch. „Bude to rýchle a čoskoro sa znovu uvidíme,“ sľúbil jej.

Prižmúrila naňho oči.

S úsmevom ju pobozkal. „Dostanem odmenu, ak to zvládnem bez zranenia?“ podpichol ju a pohol sa proti nej bokmi.

Abby zalapala po dychu. Pritiahla si ho k ďalšiemu, tvrdému bozku. „Ak sa mi vrátiš zranený, zmlátim ťa! Je ti to jasné, Ray?“

Cmukol a preplietol im prsty. „Nebude z teba sexy ošetrovateľka?“

Plesla ho po ramene a pevne ho objala. „Vráť sa mi, prosím,“ šepla. „Nechcem byť bez teba.“ Tá predstava jej spôsobovala fyzickú bolesť.

Ray nič nepovedal. Nechcel jej pripomenúť, že ani on nechce byť bez nej, ale ich spoločná cesta čoskoro skončí. Hravo ju plesol po zadku a odtiahol sa. „Buď dobré dievča a stráž ma z diaľky.“

„Sľubujem.“ Vrátila sa k dodávke, kde už sedeli Leah s Nasirom. Noel sa ovešal zbraňami, tak ako jeho brat, a obaja naraz kývli hlavami. Boli celí v čiernom, na chrbtoch malé ploché batohy s potrebným vybavením.

Leah z auta vyniesla sedem dronov. Abby ich začarovala, aby boli neviditeľné a hlavne nehlučné. „Tieto supersilné, experimentálne a vysoko výbušné batérie vydržia najviac štyri hodiny,“ upozornila ich Gardistka. „Tak sa pokúste nezdržiavať na spoločenskej konverzácii, dobre?“

„Rozkaz,“ povedal Ray a spolu s Noelom sa rozbehli do lesa. Drony sa vzniesli a pokryli oblasť.

V dodávke sa krčili ešte aj s Jazdcami, ktorí skúsene ovládali drony a hľadeli na obrazovky. Abby si privlastnila tie, na ktorých jasne videla dve postupujúce postavy. Ostražito kontrolovala každý podozrivý pohyb, ktorý by mohol znamenať nebezpečenstvo.

„Ray, naľavo od vás. Hliadka asi sto metrov na deviatich hodinách,“ zahlásil Mor do mikrofónu so sluchátkom na uchu.

„Rozumiem,“ odvetil Ray, vybavený rovnakým zariadením, a bratia zmenili smer.

„Na streche školy vidím štyri kamery,“ povedala Leah. „Zachytávajú len vchody a akési cvičisko vzadu.“

„Takže sa nič nezmenilo.“

„Vidím senzory,“ upozornil ich Noel. „Sú zakryté kríkmi. Výška asi jeden meter, vzdialenosť dva metre od seba.“

„Pokrývajú celý perimeter,“ vysvetlil Ray. „Je to primitívny systém založený na fungovaní natiahnutého špagátu. Prekročíme ich. Abby, ako to vyzerá na príjazdovej ceste?“

Posunula dron severne. „Tri civilné vozidlá, dva obrnené transportéry a... načo, pre všetko na svete, majú tank?“

„Vidíš stráže?“

„Nie. Ale za oknami je čulý ruch.“

„Prebieha vyučovanie. Priblížime sa od západu, tam sa les prakticky dotýka vonkajších múrov.“

„Je tam hliadka,“ varoval ho Hlad. „Traja mladí chlapci. Majú maskáče a akúsi zbraň. Veľkú zbraň.“

Abby prepadla nepríjemná predtucha. Čo sa len pokazí? Niečo sa musí. Cítila to v kostiach.

Ray s Noelom sa priblížili k miestu hliadky a vystrelili uspávacie šípky. Zasiahli dvoch strážcov sotva dosť starých na to, aby mali občiansky, a tretieho museli spacifikovať ručne, pretože si ich všimol.

Všetky tri telá odtiahli do kríkov, kde ich zviazali, aby sa po nich neskôr vrátili.

„Ešte nikdy som neliezol po odkvape,“ priznal Noel, keď stáli pri ošarpanej stene budovy.

„Musel si mať nudný sexuálny život,“ neodpustil si Ray a začal šplhať. Dostali sa na druhé poschodie, kde našli pootvorené okno. Senzor na ňom bol deaktivovaný. Ray bol pri tom, keď riešili jeho funkčnosť. Sušiareň jednoducho potrebovala pravidelné vetranie, inak to nešlo. A nemohli si dovoliť poplach vždy, keď zamestnanci otvorili okno. Preto tento senzor deaktivovali, o čom ale vedelo len málo jedincov.

Ray poľahky otvoril západku a preskočil na rímsu, potom do miestnosti silne voňajúcej pracím prostriedkom. Pomohol Noelovi dovnútra a chvíľu sa rozhliadali.

„Stratili sme vás z dohľadu. Ste v tom sami,“ povedala Abby a priam cítil jej napätie.

„Všimol si niekto chýbajúcu hliadku?“ šepol Ray.

„Zatiaľ nie.“

Keďže škola vnútri kamery nemala a Ray ju poznal ako vlastnú dlaň, do archívu sa dostali bez problémov. Chladné, sivé chodby Noela unavovali a pocítil ľútosť, že jeho brat musel svoje detstvo stráviť na takomto pochmúrnom mieste. Jeho si aspoň prisvojili ostatní Gardisti a dopriali mu krásne detstvo. Mal Ray vôbec nejaké hračky? Také, ktoré neboli ostré alebo nevystreľovali?

Archív bola zatuchnutá miestnosť v podzemí s hlasovou identifikáciou a odtlačkom prsta. Nikto sa nenamáhal odstrániť zo systému Rayove, preto vošli akoby sa nič nedialo. Okamžite za sebou zavreli dvere.

Ocitli sa v akomsi sklade plnom políc s fasciklami ako z minulého storočia a krabicami ako zo zlého policajného filmu. Noel si náhodne vybral fascikel a našiel hlásenie z terénu, keď osoba ktosi sledovala nesmrteľného tamtoho vtedy a vtedy. „Je tu niečo, čo stojí za pozornosť?“ zívol.

„Sú tu záznamy o nesmrteľných, ktorých sme sledovali, alebo... zabili. Plus inventár zbraní a technológií. Tamtá polica sú študentské zložky.“

Noel si jednu prečítal. „Nič inkriminujúce. Prečo to vôbec majú v papieroch?“

Ray prechádzal pomedzi regály. „Sú staromódni. Technológie môžu byť hacknuté. Niektoré materiály sú naskenované a uložené na externých diskoch, alebo na špeciálnych počítačoch so zablokovaným prístupom k internetu.“

Noel ho nasledoval. „Stále to nie je nič, čo dokáže že sú to únoscovia.“

„Keď som tu učil, často som sem ukladal informácie. Niekoľkokrát som uvidel, ako moji vyššie postavení kolegovia otvárajú tajné dvere. Keď som sa ich na to opýtal, vysvetlili mi, že je to serverová miestnosť a prístup do nej majú len technici, aby sa príliš nenarušila požadovaná teplota a vlhkosť.“

„Čo ak hovorili pravdu?“

Ray naňho skepticky pozrel a odkryl panel na stene. „Serverová miestnosť so zhodenými poistkami?“

„Máš bod,“ súhlasil Noel. „Ako sa tam dostaneme?“

Ray nahmatal klávesnicu s číslicami ukrytú za starým regálom a preskúmal ju. „Našťastie je to len na heslo. Žiadna osobná identifikácia.“

„Máš heslo?“

„Obávam sa, že nie. Budeme to musieť urobiť po starom.“ Rozobral panel, prepojil ho so špeciálnym zariadením a zadal niekoľko príkazov. Kým obaja čakali, znudene sa obzerali.

„Takže, ty a princezná, hm?“ nadhodil Noel, keď na chvíľu vypol mikrofóny.

Ray ho spražil pohľadom. „Áno. Nejaké pripomienky?“

„Vôbec nie,“ povedal až príliš nevinne. „Ja len že si ju uniesol, zmenil z trosky na dračicu a pomstil sa jej mučiteľovi. Myslíš, že to postačí, aby si si udobril jej bratov?“

Rayom trhlo. „Neplánujem sa stretnúť s jej bratmi,“ zašepkal.

„Prosím? Snáď ju nechceš držať ako zajatca navždy? Ona sa musí vrátiť na dvor, Ray,“ pokúšal sa mu dohovoriť.

„A tam sa aj vráti. Bezo mňa.“

Noel mal pocit, že sa baví s mentálne narušenou osobou. „Počúvaš sa? Ty ju chceš po tom všetkom doručiť späť do Verony a čo potom? Nikdy viac ju neuvidieť?“

„Bude to tak lepšie. Ona je...“ Ray sa nadýchol. „Noel, ja som monštrum.“

„Áno. A ja som Miss World 2020. Prečo jej chceš zlomiť srdce?“

Rayove vlastné sa lámalo. „Nepatrí ku mne. Je to princezná.“

„No a? Vieš predsa, koho si vzali jej bratia. Majú tam vlčicu, pre všetko na svete! Ty tam zapadneš,“ zasmial sa.

Pokrútil hlavou. Nezapadne. Bol vychovaný ako zabijak. Mučil jej rodinu. Je vojak. Gardista. Nič viac, nič menej. „Abby si nemôže vziať niekoho ako som ja.“

Noel by si začal búchať hlavu o stenu, keby nehrozilo, že tým privolajú pozornosť. Preto len gúľal očami a zapísal si mentálnu poznámku, že keď toto skončí, musí do svojho nepodareného bračeka vtĺcť trochu rozumu. Inak bude nešťastný Ray, princezná, Mor a aj on.

Zariadenie konečne dekódovalo heslo a tajné dvere budiace dojem steny pokrytej hnusnou tapetou sa odsunuli do strany.

Rozhodne za nimi žiadna serverová miestnosť nebola. Len čo vošli, našli sa v kruhovej jaskyni s nahrubo opracovanými stenami. Zem, paradoxne, pokrýval koberec, a o cirkuláciu vzduchu a teplotu sa staral samostatný systém s generátorom v rohu. Okolo stien boli rozostavené sklenené vitríny so štósmi papierov. Ray jednu rozbil dlaňou obalenou kusom látky a vybral náhodný papier. „Je to dostatočne inkriminujúci dôkaz?“ podal ho Noelovi.

Jeho brat obdivne pískol. „Nikto inkvizítorov neučil, že takéto veci by mali hneď spáliť?“

„Ty sa postaraj o dôkazy,“ rozdelil im úlohy Ray. „Ja sa pozriem na zabezpečenie tohto miesta.“

Riaditeľ školy, mohutný šedivejúci päťdesiatnik so sotva badateľným pivným bruchom, sústredene hľadel do počítača s najnovšími hodnoteniami fyzickej kondície študentov, keď sa ozvalo klopanie na dvere.

„Ďalej!“ zvolal.

Do jeho luxusnej pracovne vošiel šéf technického oddelenia, mladý inkvizítor s nadaním na počítače. „Pane, je tu istá znepokojivá záležitosť,“ začal nervózne.

„O čo ide?“ Riaditeľ odtrhol pohľad od monitora a spozoroval bledosť technikovej tváre.

„Naše systémy zaznamenali prístup do archívu.“

„No a? Denne sa ním premelie asi desať ľudí.“

„I-ibaže ten prístup... vykazuje Rayove údaje. Jeho odtlačok.“

Starší muž takmer spadol zo stoličky. Ray je predsa mŕtvy! Uniesli ho upíri. Keď sa ani po polroku neobjavil, začali ho považovať za mŕtveho. Nikto by medzi nimi tak dlho neprežil. Vystrojili mu pohreb s prázdnou rakvou. „Môže ísť o chybu?“

„Nie, pane. Je to Ray, alebo máme vážny problém so systémom.“

Riaditeľ radšej dúfal v tú druhú možnosť, pretože ho desilo, čo môže znamenať tá prvá. „Zaznamenali niečo bezpečnostné kamery?“

„Nie. Ale hliadka štyri sa už dlhšie neozvala.“

Riaditeľ, skúsený zabijak a inkvizítor, nepotreboval dlho premýšľať, aby pochopil hrozbu. Ak niekto Raya prinútil obrátiť kabát, majú obrovský problém. Ten chlapec sa sem mohol dostať nepozorovane, lebo pozná školu. Archív nie je práve strážený, ale on nejde po archíve. Nie, on vie o tajnej miestnosti. Ak sa dostal do nej...

„Zvolajte všetkých učiteľov!“ zreval a vstal tak prudko, že prevrátil otočnú stoličku. „Hneď!“

„Vyvolali poplach!“ vykríkla Leah.

Abby zamrelo srdce. Čo teraz? Raya s Noelom nikde nevideli, ale drony sa dnu nedostanú. S hrôzou pozorovala, ako boli hliadky stiahnuté dovnútra budovy a študenti nahnaní z cvičiska späť.

Roztriasla sa. Sú tam dvaja proti tristovke nepriateľov. Čo im to len napadlo, pustiť sa do tohto plánu? Mali na školu jednoducho zaútočiť po starom.

Vnútorný pocit ju premohol. Zhrabla dva meče, nepriestrelnú vestu a všetko na seba nasadila, kým vyskočila z dodávky. „Musím ísť za nimi!“ vyhlásila.

„Abby!“ zakričala za ňou Leah a tiež vybehla von. „Nesmieš. Ak zistia, že niekto je tam vonku...“

„Dám si pozor! Nemôžem ho tam nechať, Leah. Čo ak sa mu niečo stane? Moja krv mu pomôže.“

„Si primladá na takú záťaž. Naposledy si takmer umrela.“

„Tentoraz budem mať tristo obetí, ktoré môžem vysať.“ Urýchlene si splietla vlasy do copu. „Prosím, Leah.“

Gardistka len privrela oči a vzdychla. „Počkaj. Pôjdem s tebou. Mor? Pridáš sa?“

Bratia naňho kývli, že drony ustrážia sami. Nasir nesúhlasne mrmlal, ale nebránil im. Trojica sa rozbehla v ústrety lesu.