Zlomená temnota 27

Rebecce zazvonilo v ušiach, keď sa lesom ozvali poplašné sirény. Sediac na strome, maskovaná Kathrininou mágiou, pozrela na Lenu učupenú na vetve oproti. Džinovia ich sem prepravili sotva pred minútou, po tom čo ich manželia zamietli pôvodný plán a vymysleli nový. Ako opice sa krčili v korunách stromov a sledovali dianie v budove neďaleko. Zatiaľ pochopili len to, že ktosi vyvolal poplach a spôsobil vnútri čulý ruch.

Jej manžel Alec na ňu ceril zuby zo susedného stromu za to, že sa na to dala namiesto toho, aby Abby dotiahla domov a Raya do cely kam patrí.

A to im ešte neoznámila, že Abby je doňho zamilovaná.

„Okolo celého lesa sa objavili neznámi bojovníci a postupujú v kruhu smerom sem,“ šepol modrooký džin Levent, ktorý sa zjavil na strome pri nich.

Garda. Prišla si po svojich.

Rebecca naprázdno preglgla. Kde, do pekla, je Abby?!

Riaditeľ dobehol do archívu, ale bolo neskoro. Ray a ktokoľvek, kto mu pomáhal, urobili svoju prácu. Rozhádzali archív, aby to vyzeralo, že im išlo o záznamy v ňom, ale po otvorení tajných dverí našli len prázdne vitríny. Stovky rokov citlivých záznamov sa stratili!

„Čo urobíme?“ dychčal rozbehaný tréner streľby a boja zblízka. V škole je len desať učiteľov, ktorí vedia o tajnej miestnosti a jej obsahu, a preto sú jediní, ktorí môžu niečo robiť a zabrániť dokumentom dostať sa von.

Ale ako? Školu so zápalom bránia stovky oddaných študentov. Keby uvideli dokumenty... na to nechcel ani pomyslieť. Tie deti sú stále v tom, že ich sem vzali ako siroty z dobrej vôle. Aj vymývanie mozgov potrebuje svoj čas.

„Tých, ktorí sú plynulí v latinčine, pošlite sem. Nakecajte im niečo o tom, ako potrebujeme chrániť naše záznamy, je mi to jedno. Len ich sem dostaňte!“

„Ako nám to pomôže?“ nechápal učiteľ jazykov.

Riaditeľ mal v očiach vraždu. „Len čo sa sem nahrnú, aktivujte bezpečnostné systémy. Spustia sa mreže a udržia ich tu. Nedostanú sa tak k záznamom. Ostatní im neporozumejú.“ Inkvizítori stále píšu podstatné veci mŕtvym jazykom. Pre istotu.

„A ten zvyšok?“

„Dajte im všetky zbrane, ktoré máme, a pošlite ich za tým zradcom!“ zreval. „Tie záznamy nesmú opustiť pozemok!“

Ray s Noelom sa plazili starou ventilačnou šachtou, ktorá vyzerala ako reklama na tetanus. Batohy mali plné papierov a pred sebou tlačili cestovné tašky, takisto na prasknutie preplnené dokumentami.

„Vieš, Abby nie je ako ľudská šľachta. Ona nepotrebuje uhladenosť a takt. Nikto z jej rodiny.“

Ray pozrel dozadu na zaprášeného brata. „Prečo s tebou vediem tento rozhovor?“ Plazil sa ďalej.

„Pretože som očividne jediný, kto tu má rozum. Naozaj si myslíš, že po návrate na dvor si nájde nejakého vysokopostaveného šľachtica a bude sa s ním predvádzať na večierkoch?“

Šachta sa stáčala a klesala, preto museli pomaly prerúčkovať na nižšie poschodie. Všade sa ozývali sirény a dupot študentov.

„Rozhodne to pre ňu bude bezpečnejšie,“ zamrmlal a nasúkal sa do ďalšej šachty.

„Nemám pocit, že je to bezpečie, po čom túži. Nie také, v akom bola predtým. Videl si to sám. Je schopná viesť armádu. Vyjednávať. Plánovať.“

Ray konečne vykopol hrdzavejúcu mriežku na prvom poschodí a doskočil na zem. Jeho brat ho nasledoval. Boli len kúsok od rušnej chodby. „A preto by mala chápať, že so mnou po boku bude ako atrakcia v cirkuse. Princezná, čo si vzala svojho únoscu.“

Rozbehli sa k prázdnemu skladu, kde sa na chvíľu zašili. Len čo sa chodba vyprázdnila, vyplížili sa von a priamo k málo používanému východu pre zamestnancov kuchyne.

„Idú za nami,“ povedal Noel pri približujúcich sa krokoch.

Zrýchlili a vybehli na dvor, kde prudko zastali. Boli obkľúčení desiatimi veľmi naštvanými inkvizítormi pod vedením riaditeľa Davidsona, niekdajšieho trénera výcviku v teréne. Jeho hnev na chvíľu ustúpil prekvapeniu, že vidí živého Raya, ale rýchlo sa spamätal.

„Ray, ty zradca!“ okríkol bývalého kolegu.

„O tom by sme mohli viesť debaty,“ zamrmlal Ray sarkasticky.

„Vráť nám záznamy!“ vyzval ho ďalší kolega, mieriac naňho poloautomatom. Ray mal síce nepriestrelnú vestu, ale tá nechránila hlavu, kam jeho drahý kolega mieril.

„Aké záznamy?“ zdržiaval. Nemohol si nevšimnúť ďalších zamestnancov v oknách a na streche so sniperskými puškami. Zopár študentov stálo obďaleč, pripravení ich odstreliť.

Vážne? Toľká snaha pre dvoch zlodejov? Ray sa cítil poctený.

„Prečo si to urobil? Nedali sme ti život, Ray? Účel? Zmysel?“ krútila hlavou sklamane učiteľka histórie a šermu.

Odhodil tašku a prekrížil si ruky na hrudi. „Poďme sa pobaviť o tom, čo ste mi vzali. Rodinu. Plodnosť. Dvesto rokov života. Detstvo. Mám pokračovať?“

„Upíri ti vymyli mozog. Daj nám záznamy a dohodneme sa.“

„A s týmito si pracoval? Vážne?“ posmieval sa mu Noel. „Čakal som trochu viac než hlášky zo špiónskych filmov.“

Mykol plecami. „Nikdy neboli kreatívni v spoločenskej etikete.“

„Úbohé. Stavím sa, že nosia ponožky k sandálom.“

„Ray!“ okríkol ho riaditeľ. „Daj nám záznamy! Hneď! Dobre vieš, že odtiaľto neutečieš.“ Ukázal na strelcov všade naokolo. Niektorí z nich boli len deti. Deti, ktoré naňho hľadeli s nenávisťou, ktorú vo svojom veku nemajú ani poznať.

Bol jedným z tých detí.

Kútikom oka zazrel pohyb na okraji lesa, za chrbtami všetkých zúčastnených. Nemusel ani zaostriť aby vedel, že jeho princezná to nevydržala a prišla sa zúčastniť. Mal ju pripútať o volant!

Je možné, že k nemu naozaj niečo cíti? Že preto chcela ísť s ním? Rád by sa tou myšlienkou zaoberal, ale nanešťastie momentálne musí riešiť situáciu zahŕňajúcu hlavne namierené na jeho ctené telo. Och, a aj na jeho brata. Brat je tiež dôležitý.

„Viete, je tu pár vecí ktoré potrebujú vysvetlenie,“ povedal uvoľnene a drzo sa začal prechádzať popred inkvizítorov. Potrebuje zdržiavať a zatiaľ mu to celkom ide. Ignorujúc niekoľko červených bodiek na svojom čele zamával sniperom. „V prvom rade – Garda veľmi dobre vie, že ste ich deti nezabili, ale uniesli a vychovali ako inkvizítorov.“

Niekoľko najbližšie stojacich študentov spozornelo.

„Nepočúvajte ho!“ štekol riaditeľ. „Upíri ho zmagorili.“

„Iste, iste. Pokojne ma ignorujte,“ usmial sa na nich. „Môj prejav je určený hlavne tu prítomným starším.“ Prehrabol si vlasy.

Vedľa Abby sa zjavil Mor a dobehla aj Leah. Po celom obvode areálu sa medzi stromami mihli jeho druhovia. Plán zatiaľ vychádza perfektne.

„Takže, kde som to bol? Aha, unášanie detí od rodičov a vychovávanie vojakov. Garda už o všetkom vie. Plus sme, odpusťte mi ten výraz, vyspovedali kardinála Corviho.“

Niekoľko učiteľov zneistelo.

„Asi sa to k vám ešte nedostalo, ale bol exkomunikovaný a obvinený z vecí, za ktoré by som ja osobne dával trest smrti, ale čo už narobíme,“ rozhodil rukami. „Deklarácia ľudských práv by sa asi mala dodržiavať. Čítali ste ju niekedy?“ Zasmial sa vlastnému vtipu. „No jasné, že nie. Neboli by sme v tejto situácii.“

„Ray, už zase odbiehaš od témy,“ pokarhal ho Noel.

„Prepáč, braček. Späť k hlavnému problému. Garda. Vie všetko. Corvi je mimo hru. Vatikán je pod našou kontrolou. Teda pod kontrolou roztomilej princeznej Abigail. Tej, ktorú takí ako my hromadne znásilnili v šestnástich.“

Ešte viac učiteľov zbledlo a niektorí nenápadne cúvali. Len tých desať bastardov okolo neho sa nepohlo.

„Prečo si vymýšľaš?“ oboril sa naňho riaditeľ, len aby poprel jeho slová pred študentmi.

„Prečo by som si niečo také ohavné vymyslel? Našťastie, princezná je už v poriadku. Naposledy dokázala zložiť päť chlapov bez pomoci. Moja divoška.“ Zamilovane sa usmial.

„Nechaj si tie úchylky na domov, dobre?“ frflal Noel.

„Závidíš, čo?“ Žmurkol naňho.

„Neskutočne. Nechceš už konečne tu prítomným vysvetliť, prečo by mali kapitulovať? Ja len že na večer už mám plány.“

Ich handrkovanie a očividný pokoj mnohých zneistili a Ray priam videl zajačie úmysly v tvárach učiteľov a aj niekoľkých študentov.

„Nuž, príbeh je taký, že kým sme sa my s vami hrali na schovávačku, pozemok obkľúčili Gardisti s úmyslom nielen to tu nadobro zničiť, ale zobrať si svoje deti späť.“

A prví zbehovia sa objavili. Vykašľali sa na školu a útekom si šli zachrániť vlastný život. V lese si ich neškodne odchytia Gardisti.

„Neverte mu!“ pokúšal sa zachrániť morálku riaditeľ, ale na čele mu navrela žila.

„Nemusíte,“ uistil ich Ray. „Iní mi uveria. Vaši učitelia totiž vo svojej múdrosti zavreli asi stopäťdesiat študentov do archívu, odkiaľ sme si vzali veľmi zaujímavé záznamy.“ Žiarivo sa usmial. „Aby si ich náhodou neprečítali keď si ich odo mňa vezmete.“

Riaditeľ nemal slov.

Ray sa obzrel po nastúpených. „Ste obete klamstva! Inkvizícii nikdy nešlo o dobro ľudstva! Závideli nesmrteľným! Chcú to, čo majú oni! Uniesli deti jednej rasy a obrátili ich proti vlastným!“ kričal, aby ho bolo počuť všade.

„Klame!“ okamžite sa ozval riaditeľ.

„Ako som povedal, mám dôkazy.“

Davidson si odfrkol. „Sú to len naše archívne záznamy. K tým máte všetci slobodný prístup!“ argumentoval.

„Uhm. Až na tie v tajnej miestnosti.“

„Nemáme tajnú miestnosť!“

„Ale áno, máte. Plnú super tajných papierov o tom, ako ste unášali deti, mučili ich rodičov, robili na nich pokusy a nakoniec ste ich sterilizovali proti ich vôli.“

„To je hlúposť. Vráť nám naše záznamy, Ray. Nikto ti neuverí. Naše archívy sú prístupné všetkým.“

Niekoľko detí prikývlo.

„Ako chcete.“ Hodil tašku aj s batohom medzi profesorov. Tí hneď siahli dovnútra a prišli o dych. V rukách mali prázdne obaly a zložky bez obsahu. Ani jeden z tajných dokumentov.

„Kde sú?!“ zvolala v panike profesorka.

„Tam kde boli vždy. Spolu s vašimi lingvisticky nadanými študentmi,“ dokončil Ray svoj prejav.

A vtedy sa strhlo peklo. Profesori začali vo veľkom zdrhať. Dokonca aj desiatka najodvážnejších strácala pevnú pôdu pod nohami. Do lesa unikalo čoraz viac a viac inkvizítorov. Teda okrem tých, ktorých riaditeľ zavrel v archíve pod zámienkou, že sa aktivoval bezpečnostný systém a spadli mreže. Títo študenti našli z vnútornej strany nad vstupom do tajnej miestnosti napísaný odkaz: Pod kobercom.

A tak z čírej nudy odhrnuli koberec, kde našli úhľadne poskladané stohy papierov detailne popisujúce zločiny, ktorých obeťami sa stali.

Abby stálo všetko sebazaprenie, aby sa nerozbehla Rayovi na pomoc. Videla, že zdržuje, aby dal dosť času tým, čo majú záznamy, ich dôkladne preštudovať. Prvých utečencov zachytila Garda na západe a hladko ich omráčili. Keď sa však spustil chaos a každý sa rozbehol inam, niektorí do školy, iní preč od nej, začal boj. Mnohí inkvizítori odhodili strelné zbrane a spoliehali sa na obratnosť. K Abby sa dostali piati, z toho dvaja nesmrteľní, aspoň podľa pachu.

Garde sa chvíľu darilo všetkých pochytať a omráčiť, ale pri silnejšom nápore sa stalo presne to, čo očakávala. V strachu, že ubližujú vlastným, ich radšej nechali prekĺznuť, než aby im ublížili. Len dúfala, že Rebecca zohnala pomoc a čaká pri ceste, tak ako sa dohodli. Bola by to šla skontrolovať, keby neuvidela, ako sa traja inkvizítori vrhli na Raya s Noelom, ktorí len tak-tak zdrhli v budove.

Zabudla na opatrnosť a pustila sa za nimi. Inkvizítori ju ignorovali v snahe zachrániť si vlastné zadky, alebo pochopiť, čo sa vlastne deje.

Dario dal všetkým znamenie zatrúbením na historický bojový roh. Upíri a spojenci ako jeden zoskočili zo stromov a cielene chytali unikajúcich inkvizítorov. Viacerí sa premáhali, aby im neprehnali guľku srdcom, ale ak je to, čo Abby povedala Rebecce pravda, zaslúžia si ju poznať aj oni a sami sa rozhodnú, čomu uveria.

„Angelica!“ privolal manželku a podával jej ruku v tichom pláne povolať Hada, biblickú moc schopnú vládnuť nad zmyslami, ktorá im už raz zadky zachránila.

Len čo sa dotkli, z ich tiel vyšľahol prúd svetla nasledovaný obrovským, éterickým hadom, ktorý sa preplazil lesom a vytvoril ilúziu, že je nekonečný. Každý, kto utečie dostatočne ďaleko, bude mať pocit, že kráča rovno, zatiaľ čo sa otočí a vráti späť ku škole.

Prvá si upírov všimla Leah, vlečúca omráčené telá na určené miesto. Nevšimla si útočníka za chrbtom a takmer prišla o hlavu. Mladé dievča, sotva plnoleté, malo v ruke meč a zaháňalo sa ním. Odrazu za ňu skočila akási postava, vyrazila jej zbraň z ruky a zhodila ju na zem.

Leah vykríkla. „Veličenstvo!“ spoznala veľkráľa Justina. Ten vyzeral prekvapene, že je titulovaný. Mlado vyzerajúca žena pred ním vyzerala vydesene a hlavne unavene, avšak necúvla pred ním. Oči sa jej zaplnili slzami. „Prosím. Nezabite ju.“

Z vrecka vytiahol injekciu a zubami odstránil uzáver na ihle. Dievča pod ním sa bránilo, ale dokázal jej pichnúť látku do krku. Postupne sa prestala metať, až ochabla.

Leah si stále nebola istá, čo videla.

„Látka bude pôsobiť asi šesť hodín,“ povedal upír a stratil sa v lese.

Pribehla k dievčaťu a vydýchla si, keď nahmatala jej pulz. Čokoľvek sa deje, upíri nebudú zabíjať. Aspoň nie hneď.