Znovuzrodená temnota 2

Aislin otvorila oči. Celkom pozitívne na niekoho mŕtveho, všakže? Sama si blahoželala.

Zažmurkala, len aby sa uistila, že to dokáže.

Skvelé! Už len zvyšok tela. Pootočila hlavou do strany a uvidela zvláštnu miestnosť s bielymi zdobenými stenami.

Skúsila ďalší pohyb a pozrela na svoje telo. Zamračila sa. „Tak tieto rozhodne nie sú moje,“ povedala. Výhľad na brucho zakrýval plný hrudník. Bola si stopercentne istá, že keď umierala, mala drobné áčka, ku ktorým niekedy ani nepotrebovala podprsenku.

Žeby v posmrtnom živote konečne dostala telo sexbomby, po ktorom tak túžila?

Zdvihla jednu ruku nad hlavu a skúmala elegantné prsty. Nie, ani tieto nie sú jej. Ona má predsa drobné, bledé prstíky. Bez mozoľov.

Mozole?

Nevydržala to a posadila sa. Ležala na akomsi podstavci v strede tej nemožnej miestnosti podobnej mauzóleu.

Na objemné prsia jej padli čierne kadere.

Ešte k tomu je čiernovláska? Čo sa to deje?

Postavila sa na neisté nohy. Trochu sa zapotácala, pretože bola oveľa vyššia, než si zvykla. Mohla mať takmer sto osemdesiat centimetrov.

Na sebe mala biele šaty z drsnej látky, jednoduché a nadčasové, stiahnuté v páse pozláteným lemom.

Dobre, mŕtvo sa ani necítim, zhodnotila. A konečne ju nič nebolí. Aj to je pokrok.

Ale kde prišla k tým prsiam? Vážne ju to znepokojovalo. Je vôbec vo svojom tele? Obzrela sa, ale nevidela žiadne zrkadlo.

Prehľadala celú bezútešnú miestnosť. Okrem pár kvetov, prázdnych nádob a šperkov nenašla nič užitočné.

Nakoniec sa vrátila k podstavcu a zistila, že je popísaný neznámym písmom. A niežeby Aislin nepoznala celé tucty písiem z celého sveta.

Po niekoľkých hodinách sa masívne dvere, ktorými nedokázala pohnúť, otvorili. V nich stála žena v podobnom oblečení aké mala ona, a dvaja muži, nie odlišní od nej.

Všetci traja však mali pevné topánky a boli ozbrojení. Detail, ktorý Aislin celkom vydesil.

O krok cúvla. Muži a žena pred ňou vyzerali akosi nadľudsky. Boli vysokí, silní a opálení. Mali nádherné, bezchybné tváre s jasnými zelenými a modrými očami.

„Už si vstala?“ usmiala sa žena dokonalým úsmevom. „Takto včasne ťa vidíme málokedy.“

Vyvalila oči. „P-prosím?“ Je toto nejaká posmrtná halucinácia?

„Vyzeráš byť nesvoja. Tie zranenia ťa vyčerpali. Bola si na tom vážne zle. Si v poriadku?“

Aislin obehla podstavec, aby medzi nimi niečo bolo. „Kde to som?“ položila konečne podstatnú otázku.

„V Isleniiskej pevnosti,“ odpovedal jeden z mužov, akoby to mala chápať. „Podarilo sa nám sem preniknúť a zabarikádovať sa. Zatiaľ sa držíme.“

Nechápavo sa mračila. Čo to tára? „Kto vôbec si? Kto ste vy všetci? Prečo som tu a kde je moje telo?“

Trojica na seba pozrela.

„Pomiatla si sa, Kalli?“ Jeden z mužov sa k nej začal približovať, ale keď ustúpila o ďalší krok, zastavil sa. „Čo ti je?“

Ukázala na seba. „Neviem, za koho ma máte, ale došlo k chybe. Volám sa Aislin a pred chvíľou som umrela na pneumotorax. V Londýne! Toto nie je moje telo. V živote som vás nevidela a toto miesto už vôbec nie,“ dostala zo seba na jeden dych.

„Mohla utrpieť poškodenie mozgu?“ zašepkal druhý muž váhavo.

„Nepreháňaj,“ zahriakla ho žena a pomaly kráčala k podstavcu. „Dobre. Pokojne,“ hovorila smerom k Aislin. „Všetko rozoberieme. Ty tvrdíš, že nie si Kalli.“

„To teda rozhodne nie som. A tieto nie sú moje!“ dotkla sa neznámych pŕs, ktoré teraz vlastní.

„Niečo skúsime, čo ty na to?“ navrhla. A než sa Aislin spamätala, hodila po nej dve ostré dýky.

Aislin sa chcela v panike rozkričať, ale akási časť jej mozgu zareagovala a rýchlosťou blesku obe dýky zachytila holými rukami. Tiež zistila, že aj keby ich nezastavila, nezranili by ju, len by preleteli veľmi blízko jej tela a pristáli na zemi.

Žena sa usmiala. „Si ona,“ vyhlásila.

„Čo?“

„Svalová pamäť,“ ukázala na dýky. „A rýchle rozhodovanie. Mozog spolupracuje s telom. Nech sa stalo čokoľvek, si naša sestra. Kallistrate. Posledná žijúca bohyňa Hyperborey.“

 

Absolútne šokovaná Aislin sedela za mohutným stolom v čomsi, čo kedysi bývalo starovekou jedálňou, a predýchavala nové skutočnosti.

Hyperborea.

Posledné roky ju hľadali všetky nesmrteľné bytosti. Je to ich pôvodný domov, odkiaľ ich kvôli vzájomným škriepkam a neskôr vojnám anjeli vyhnali a prinútili živoriť na Zemi. Odvtedy Hyperboreu nikto nevidel a nenašiel cestu späť.

Pred pár rokmi sa prišlo na to, že ani anjeli nevedia kde je a ako by sa nesmrteľní, alebo inak nazývaní Bytosti temnoty, mohli dostať späť.

Údajne to ide len so Silou Hada, dávnou biblickou schopnosťou nad zmyslami, a aj to len v prípade, že by mu niekto z Hyperborey ukázal cestu.

Celkovo je Hyperborea ako Atlantída. Pradávna zem, vysoko vyvinutá, s architektúrou a zdrojmi obživy pre všetky bytosti. Upíri by na nej nemuseli piť od ľudí a vlci by nikdy nemuseli loviť pre mäso.

Tisícročia o nej ani len nikto nevedel a rozhodne by na nej nikto nemal žiť. V tom tkvel problém – bez kontaktu na druhej strane neexistuje cesta.

Ako sa na nej teda mohla ocitnúť?

Po dlhých minútach zložila dlane, ktorými si zakrývala tvár, a oprela sa lakťami o drevo. Toto nie je možné! Nemohla umrieť a vteliť sa do nejakej bohyne.

Niekde sa stala obrovská chyba.

„Tak znovu,“ vzdychla a uprela pohľad na svojich „súrodencov“. „Som mŕtva. Človek. Nie bohyňa. Žila som medzi upírmi. Spomínam si na svoju smrť. Rebrá mi prepichli pľúca.“

„Áno, to boli zranenia, s ktorými naša sestra zaspávala,“ potvrdila Cassia, jej údajná sestra. „Po boji takmer umrela. Našťastie sa uložila k spánku a všetko sa napravilo.“

Aislin spozornela. „Ako to myslíš?“

„Kalli, chcem povedať ty, sa liečiš v spánku. Vždy, keď si bola zranená z boja, zaspala si a na druhý deň si bola úplne zdravá.“

Zovrela jej krv v žilách. „Pretože všetky zranenia sa preniesli na mňa!“ okríkla ich. „Celé roky som sa budila zbitá, zranená a v bolestiach! Len preto, že ma nejaká šialená bohyňa využívala ako... ako avatara!“

Cassia len krútila hlavou. „Niečo také neexistuje. Ty a Kalli ste jedna a tá istá bytosť. Zdá sa, že tvoja duša žila dva životy. Keď jedna spala, druhá žila. To vysvetľuje, prečo sa niekedy nemohla prebudiť,“ uvedomila si.

„To nedáva zmysel!“ rozhorčila sa Aislin. „Ja nie som ona! Nič o nej neviem, jasné?“

„Hovoríš prastarým jazykom,“ upozornila ju Cassia. „Ani si si to neuvedomila.“

Aislin prekvapene zistila, že doteraz nepovedala jediné anglické slovo. „Muselo dôjsť k chybe. Anjeli niečo poplietli,“ trvala na svojej teórii.

Linus, mladší z jej údajných bratov, sa oprel o stenu medzi dvoma oblúkovými oknami a prekrížil si ruky na hrudi. „Mágia, ktorá Kalli prebudila, bola veľmi podivná.“

„Ako prebudila?“

„Keď boli bytosti temnoty z Hyperborey vyhnané, miestni bohovia sa navzájom pozabíjali. Okrem dvoch, ktorí boli odsúdení na večný spánok. Sú totiž niečo ako zdrojom existencie tohto miesta. Preto vždy musí zostať nažive aspoň jeden. Večný spánok to mal zaistiť. Ale pred dvadsiatimi rokmi sa niečo stalo a obaja ste sa prebudili. Odvtedy sme vo vojne. Kalli niekoľko rokov zbierala sily, než sa odvážila na otvorený boj. Vždy keď sa zranila, šla spať a zobudila sa zdravá. To nás zachraňovalo.“

Aislin zmätene krútila hlavou. „Pomaly, pomaly. Urobíme si v niečom jasno. Povedali ste mi, že som posledná bohyňa Hyperborey. A zrazu nie som sama?“

Cassia si vzdychla. „Si posledná ženská bohyňa,“ opravila ju. „My sme tvoji poloviční súrodenci. Náš božský otec nás mal s bytosťami temnoty. Ty si sa ale narodila bohyni, preto si čistokrvná. A posledná svojho druhu. Uložili sme sa na spánok s tebou, ale naše vedomie neodišlo. Celé miléniá sme len čakali, až si sa nakoniec prebudila. A s tebou aj... on.“ To posledné slovo vyslovila s takou nenávisťou, až sa Aislin striasla.

„On?“ zopakovala a už teraz vedela, že nechce poznať odpoveď.

Gero, jej druhý brat, jej pomohol vstať a prešiel s ňou k ďalšiemu oknu. Ukázal na čosi v diaľke. Prižmúrila oči, ale videla len kopu hemžiacich sa čiernych bodiek. „On.“ Podal jej malú rúrku, ktorá mala byť zrejme ďalekohľadom. Aislin si ju priložila k oku a prekvapila sa, aký je presný.

Na kilometre vzdialenom bode uvidela, že tie bodky sú v skutočnosti v čiernom odeté bytosti pokúšajúce sa prekonať akúsi neviditeľnú zábranu okolo pevnosti, v ktorej sa nachádza ona so súrodencami. Narážali do nej zbraňami, rukami aj kúzlami, ale nepustila ich.

Jeden sa však nehýbal. Len tam stál a vydával rozkazy. Čierny plášť mu vial vo vetre, za opaskom hrozivo visel meč. Aislin sa okamžite zamerala na jeho tvár. Len čo uvidela tie tmavé oči, pevnú čeľusť a po plecia dlhé vlasy, v srdci sa jej rozlial chlad a nenávisť tak silná, že pustila ďalekohľad a zalapala po dychu. Niekde v kútiku mysle si spomenula na tie nekonečné, brutálne boje, ktoré spolu viedli. Navzájom sa pokúšali zabiť a to on mal na svedomí všetky jej zranenia. Mučil ju, urážal a mlátil. Celá jeho existencia bola zameraná na to, aby ju zabil.

„Alaric,“ vyslovila jeho meno, plná neznámej nenávisti.

Cassia prikývla. „Posledný žijúci boh Hyperborey.“

Aislin sa chytila za hlavu. Videla samu seba, teda Kalli, ako proti nemu vedie vojsko, ničí jeho jednotky a dobýja ním obsadené pevnosti. Odkedy sa prebudila mala len jeden cieľ – zabiť ho. Ibaže tá nenávisť siahala ďalej. Nenávideli sa už predtým. Ich rody sa navzájom vraždili, až zostali len oni dvaja. A teraz, keď je Hyperborea prázdna, dostali ich boje nový rozmer. Boli krutejšie a brutálnejšie.

Linus ju podoprel a pomohol jej posadiť sa. „Vidíš? Si Kalli. Cítiš, čo ona. Nenávidíš ho, však?“

Škrípala zubami. Povaha Aislin a povaha Kallistrate sa dostali do konfliktu a spôsobovali jej bolesť hlavy. Jedno však nemohla poprieť – Kalline pocity jej neboli cudzie. Vnímala ich a prežívala. „Je to šialené,“ šepkala, ako sa snažila predýchať príval spomienok na život, ktorý žila mimo svojho vedomia.

Ako sa to vôbec mohlo stať? Ako mohla celé roky žiť dva oddelené životy? Navyše, ako je možné, že v jednom je tisícky rokov stará bohyňa a v druhom sa narodila len pred pár rokmi? Čo je to za podivnú hru osudu? A hlavne – ktorý život je ten skutočný?

„Mali sme tušiť, že niečo nie je v poriadku,“ ozvala sa Cassia previnilo. „Kalli sa zotavovala príliš ľahko.“

Aislin sa do mozgu predierali spomienky na jej prebudenie. Z ničoho nič sa prebrala, našla prázdnu krajinu a Alarica. Šli po sebe ako besné psy, hnaní nenávisťou svojich rodov. Boli trénovaní len na jednu vec – zabiť toho druhého.

„P-prečo sa tak nenávidíme?“ podarilo sa jej opýtať cez nával spomienok.

Cassia si s Gerom vymenila neistý pohľad. „Nespomínaš si?“

„Momentálne mám vo svojej hlave celkom slušný bordel,“ vzdychla a oprela sa o stenu. Práve sa jej prehrávali scénky, ako po prebudení trénovala. To boli tie malé modrinky – ešte sa nepustila do skutočného boja, len sa doudierala. Bola príliš slabá.

Linus ju podoprel a odviedol k stolu, aby sa mohla posadiť. Nepovedal, čo si všetci mysleli – táto krehká bytosť má od ich Kalli ďaleko.

„V-vy musíte bojovať,“ povedala Cassia potichučky. „Tak je to predpovedané.“

„Čo je predpovedané?“ Aislin si zotrela pot z čela.

„Kedysi bolo predpovedané, že môže prežiť len jeden rod. Až vtedy nastane na Hyperborey mier. A vy ste poslední potomkovia svojich rodov.“

 

Kallistrate sa postavila pred anjelov, ktorí prišli rozhodnúť o osude Hyperborey. S hrôzou si od svojich poddaných vypočula správy, že chcú nadobro poslať bytosti temnoty medzi ľudí, do nehostinnej prírody za hranicami ich domova. Preto ich potrebuje zastaviť. „Nemôžete za nich rozhodnúť. Umrú tam! Potrebujú krv, mäso a hierarchiu postavenú na ich potrebách!“

Okrídlené bytosti odmietali ustúpiť. „Hyperborea sa zmenila na bojisko. Druhy sa postavili jeden proti druhému. Kým sa znovu nenaučia vážiť si viac než vlastné životy, nemajú právo tu žiť,“ argumentoval vysoký čiernovlasý anjel.

„Ale tam von oni nepatria! Nikdy nebudú žiť ako ľudia. Ako ich môžete odsúdiť na také vyhnanstvo?“

„Práve pre to, že nie sú ľudia, ich vojny nesmú pokračovať. Zničili by všetko, vrátane seba. Takto možno mnohí umrú, ale dávame im šancu znovu objaviť hodnoty, na ktoré zanevreli.“

Kallistrate bezmocne krútila hlavou. „Povedieme ich. Svojich bohov budú počúvať. Prosím.“

Anjel k nej podišiel a zazrel na ňu. „A ako ich máte poviesť, keď sa sami púšťate do vojny? Aj vy ste dôvodom, prečo musia ísť preč. Kým sa nenaplní proroctvo, Hyperborea zostane prázdna. Tak pozor na rozhodnutia, Kallistrate. Možno si bohyňa, ale moc rozhodnúť si stratila.“

Nepokojne prestúpila z nohy na nohu. Ako môže zachrániť rozhádané bytosti temnoty, keď sa sama ocitla v pavučine bojov vlastného rodu? Existuje pre ňu ešte vôbec budúcnosť?