Znovuzrodená temnota 3

Alaric zamyslene pozoroval pevnosť Islenia, jednu z bývalých upírskych dŕžav. Nebola veľká, ale to neuberalo na jej význame. Tvorí vstupnú bránu do celej oblasti husto zastavanej vyspelými budovami. Okolo nej sa týčili nepríjemne ostré skaliská postupujúce do hôr, cez ktoré prejsť je takmer nemožné. Preto nesmie dovoliť, aby Isleniu obsadili nepriatelia. Ich moc by príliš vzrástla.

Posadil sa na vysoký balvan a sledoval snahu svojich spojencov o prelomenie magickej bariéry. Je len otázkou času, kedy sa im to podarí. Kalli nie je taká silná, aby hranicu udržala navždy.

Pri pomyslení na svoju Nemesis sa zamračil.

Kallistrate.

Bol presvedčený, že ju pri včerajšom boji smrteľne zranil. Polámal jej rebrá, prepichol pľúca a zlámal kosti. Ani jej božská sila nestačí na regeneráciu takého množstva zranení.

Tak ako je možné, že ju dnes zahliadol v okne? Čo za silu to ovláda, že sa vyhla smrti?

Tá bohyňa mu nedala spávať. Už dvadsať rokov sa pokúšajú jeden druhého zabiť, sami v tejto pustatine, ale ani jeden ešte nevyhral. Sú príliš rovnakí, príliš zapálení. Tak prečo sa vôbec zobudili?

Nedokázal pochopiť, čo sa pred dvadsiatimi rokmi odohralo. Jednoducho sa zobudil, jeho služobníci a bojovníci tiež. Všetci boli slabí, sotva žili. Trvalo mu mesiace zosilnieť dosť na to, aby mohol opustiť svoj chrám.

Vtedy zistil, že sa zobudila aj Kalli. Vzájomná nenávisť ich spojila a odvtedy trvá tento kolotoč bojov, obsadzovania území a útekov.

Alaric nie je práve zosobnením trpezlivosti, ibaže pri nej... každý ich stret je iný. Každý boj je iný. Cítil, že sa za tie miléniá niečo zmenilo. V Kalli. Aj keď bojovala s brutalitou jej vlastnou a bez váhania sa postavila na čelo celého vojska, už to nie je tá istá Kallistrate spred tisícok rokov. A on? Miléniá v stave hibernácie sa na ňom podpísali. Možno za to môže zásah anjelov, možno depresívne prostredie prázdnej Hyperobrey, ale niečo mu začínalo liezť na mozog.

Tento boj trvá príliš dlho. Súperenie ich rodov trvá príliš dlho. Všetko trvá príliš dlho.

Každý deň sa pristihol, ako uvažuje nad osudom bytostí temnoty vyhnaných z ich domova kvôli vojnám, ktoré spolu viedli.

Prežili ich potomkovia? Vedia kde je ich skutočný domov? Pokúšajú sa ho nájsť? Existuje ešte šanca, že sa sem niekedy vrátia?

Odpoveď na tú poslednú otázku však závisí aj od neho. Než anjeli všetkých vyhnali do nehostinného prostredia mimo Hyperborey, odhalili im znenie prastarého proroctva podľa ktorého mier v ich domove nastane len vtedy, keď na ňom zostane len jeden rod. Buď ten jej, alebo jeho. A keďže sú poslednými potomkami svojich božstiev... nie je celkom ťažké domyslieť si, čo sa musí stať.

Len jeden z nich môže prežiť.

Preto musí čím skôr zahrdúsiť nenávidenú  bohyňu, inak sa od samoty zblázni. Jeho vojaci a polobožskí služobníci mu síce robia spoločnosť, ale nič sa nevyrovná nádhere Hyperborey pulzujúcej životom, obývanej všemožnými rasami.

Keby aspoň vedel, či sa jej obyvatelia niekedy vrátia... čo ak už nikto nežije? Čo ak Bytosti temnoty nezvládli ťažké podmienky v cudzích krajoch?

Tá myšlienka ho fyzicky zabolela.

Prinútil sa vstať a pridal sa k snahe prelomiť bariéru stojacu medzi ním a Kallistrate.

 

 

Kalli stála na vonkajšom opevnení a snažila sa neprepadnúť panike. Jej súrodenci stáli za ňou, čakali, aké urobí rozhodnutie.

Zovrela päste. Osobnosť ľudskej ženy Aislin a povaha mocnej bohyne sa v nej miesili a vytvárali niečo nové. Časová os do seba začala zapadať.

Hoci sa narodila ako Aislin, bola to len jedna z jej inkarnácií. Zdá sa, že po uložení sa k spánku došlo k chybe a jej duša sa oddelila a splynula s ľudským svetom. Podriadila sa zákonom reinkarnácie a žila ako človek.

Tieto zákony ale boli porušené a ona sa pred dvadsiatimi rokmi nečakane zobudila. Ibaže jedna duša nemôže byť na dvoch miestach naraz.

Preto putovala počas spánku raz do jedného, raz do druhého tela. Ich postavenie bolo tak odlišné, že si nedokázala pamätať oba životy. Aislin bola ako človek najslabšia zo všetkých bytostí, neschopná pojať rozsah mysle bohyne. A bohyňa, na druhej strane, dávno zabudla na nevinnosť a snahu pomáhať iným, ktorá bola vlastná Aislininej existencii.

A teraz, keď sa oba životy zliali, sa z Kalli stala nová osobnosť. Prázdnota, ktorú bohyňa cítila, sa vyplnila existenciou človeka, ktorý prežil život bez privilégií, špeciálnej moci a povinností.

Nevyslovila to nahlas, ale len čo prijala oba svoje životy, začala si vážiť samu seba. Svoju moc. Svoje schopnosti.

Dostala novú šancu na život a nielen to. Môže vrátiť Bytosti temnoty späť kam patria. Jedinou prekážkou je muž, ktorý sa práve snaží prebiť cez magickú bariéru Islenie.

Pomaly sa nadýchla a vydýchla. Všetci vzhliadajú k nej. Musí urobiť rozhodnutie. „Čo podľa vás urobí, keď prelomí hranicu?“ opýtala sa vyrovnane.

„Vtrhne aj s vojskom do pevnosti a pokúsi sa nás zabiť. Primárne teba. Nechce, aby sme postúpili za priesmyk,“ odpovedal Linus.

„Prečo?“

„Ak by sme si udržali Isleniu a zároveň obsadili plochu za priesmykom, získali by sme prostriedky proti nemu a jeho armáde.“

Hrýzla si peru. Aislinina časť jej duše chcela celú situáciu vyriešiť mierovou cestou a vyjednávaním. Proroctvo však hovorí jasne – len jeden rod môže prežiť. Nemá zmysel vyjednávať, keď jeden z nich aj tak umrie.

„Má dosť moci prelomiť bariéru?“

„Nanešťastie áno,“ pripustila Cassia. „Jeho moc je rovná tvojej.“

V hlave jej skrsol šialený nápad. Aislinino vedomie v nej čoraz viac prevládalo. „Je nesmrteľný? Chcem tým povedať – odolný voči zraneniam, otrave a chorobám?“

„Iste,“ prikývol Gero. „Tak ako ty.“

„A čo jeho liečenie? Funguje ako moje? Tiež potrebuje spánok?“

Jej brat pokrútil hlavou. „Nie. Jeho rany sa hoja priamo na mieste.“

Nepokojne si zahryzla do plnej pery. „A keby sme sa reálne dostali k technológii za priesmykom, obrátilo by to vojnu v náš prospech?“

„Rozhodne.“

Otočila sa ku všetkým trom. „Koľko živých pobočníkov má Alaric?“

„Dvoch o ktorých vieme. A okolo tridsať otrokov.“

Otroci. Aislin to slovo nenávidela, ale Kalli ho zbožňuje. Otroci totiž nie sú živí. Sú to schránky bez duše, poskokovia stvorení ich božskou mocou. Necítia emócie, bolesť, hlad, únavu a nemajú slobodnú vôľu. Predstavujú čosi ako armádu robotov, ktorí môžu byť zničení, ale nie zabití. Žiadne obete, žiadna bolesť, žiadne trúchliace rodiny.

Problém je, že ich stvorenie je náročné a ani Kalli nemá dosť sily vybudovať si armádu. Po poslednom sčítaní ich má sotva dvadsať.

Alaric však netuší, aké vedomosti sa v nej vďaka Aislin prebudili. „Mám plán. Budem potrebovať nehrdzavejúcu oceľ, tubu s priemerom jeden centimeter a vašu krv.“

Všetci traja na ňu nechápavo zazreli.

„Problém?“ nadvihla obočie.

Linus si odkašľal. „Nie. Ale... čo je nehrdzavejúca oceľ a centimeter?“

Kalli zaškrípala zubami. Toto bude dlhý deň.

 

 

Magická bariéra podľa očakávania padla a Alaric so svojou armádou postupoval k bránam kamennej pevnosti. Nikto sa im nestaval na odpor, nikto na nich nestrieľal z hradieb.

Podivné.

Kalli sa nikdy nevzdáva. Nemá to v povahe. Čo za plán vymyslela tentoraz? Zastal pred ťažkou bránou a rozrazil ju mávnutím ruky. Mágia ho neopustila ani po toľkých miléniách.

Do vstupnej haly sa nahrnuli desiati otroci a keď ich nikto nezajal ani nezničil, odvážil sa dnu aj on. Skutočne sa Kalli vzdala tejto pevnosti a ušla? Musí predsa vedieť že ju doženie. A zatlačí do kúta. Za priesmykom sa síce nachádzajú mocné časti Hyperborey, ale vzhľadom na nefungujúcu technológiu a nedostatok bytostí na jej ovládanie, je to slepá cesta. Klietka.

„Prehľadať!“ prikázal pobočníkom. Na stráži pri ňom zostali dvaja otroci.

Nenútene sa prechádzal chodbami pri vstupe a hľadal akýkoľvek náznak jej plánov. Závan mágie. Nastražené mechanizmy. Hoci len výhražný odkaz napísaný krvou.

Nič.

Pevnosť je prázdna.

Nie, to by Kalli nikdy neurobila.

Tak čo má v pláne?

Podozrievavo sa obzeral a kráčal hlbšie a hlbšie do chodieb. Keď narazil na slepú uličku, zvrtol sa, vrátil sa po vlastných stopách a zistil, že je to len ďalšia slepá chodba.

Prisahal by, že tá stena tu predtým nebola. Zamračil sa a dal otrokom znamenie, aby sa pripravili. Tí potichu tasili zbrane.

Večné svetlá zablikali.

Zablikali?

Táto krajina bola tisícky rokov mŕtva, ale tie svetlá nikdy svietiť neprestali.

Narazil na ďalšiu stenu, ktorá tam predtým nebola. Tentoraz sa rozzúril a udrel do nej. Ako predpokladal, bola dutá a praskla.

Kalli si myslí, že ho týmto zmätie?

Odfrkol si, urobil výkop a stenu bez námahy zhodil. A to bola jeho osudná chyba. Priamo za ňou naňho už čakala usmiata Kallistrate a jej poskokovia. Tí sa vrhli na jeho dvoch otrokov a než stihol privolať mágiu a pomôcť im, na krku pocítil bolestivé uštipnutie.

Prekvapením vykríkol a zvrtol sa k nenávidenej bohyni. V ruke držala podivnú tubu zakončenú akousi ihlou, z ktorej odkvapkávala červená tekutina.

Zahmlelo sa mu pred očami a zapotácal sa. Jeho krv sa búrila, bránila. Do žíl sa mu vlialo niečo, čo tam nepatrí. Ona mu pichla cudziu krv?

Čo je to za nápad?

Klesol na kolená a omdlel.

 

 

Kalli sa k nemu sklonila a skontrolovala jeho pulz. Ako predpokladala, neumrel. Len je slabý. A chvíľu bude, než jeho telo nekompatibilnú krv vylúči, čo by podľa jej skúsenosti malo byť niekoľko dní. V duchu poďakovala Danny za túto informáciu.

Od smútku ju pichlo pri srdci. Uvidí ešte niekedy svojich priateľov? Jej milovaní upíri bez nej nemajú doktora. Prevezme tigrica jej miesto?

Potlačila slzy a skontrolovala svojich súrodencov. Tí už mali otrokov zviazaných a do úst im napchali kusy látky, aby boli ticho.

Akási sadistická časť jej mysle nadšene zajasala nad pohľadom na jej nepriateľa, ktorý leží pri jej nohách, bezmocný, slabý. Víťazne zdvihla ostrú dýku, pripravená prebodnúť mu hruď a odťať hlavu. Jej súrodenci ju s tichou úctou pozorovali.

Hippokratova prísaha, zaznelo jej odrazu v mysli.

Zažmurkala. Pevnejšie zovrela dýku.

Je to môj nepriateľ.

Je to živá bytosť.

Musí umrieť!

Ten muž je bezbranný.

Proroctvo...

Život...

S výkrikom sa odtiahla, odhodila zbraň a zhrozene pozerala na svoju ruku, ktorou chcela vykonať ten ohavný čin. Prudko dýchala.

Práve takmer zabila neozbrojeného, bezbranného muža!

„Kalli!“ sykla Cassia prísne. „Na čo čakáš?“

Zazrela na ňu, až sa žena zháčila. „Toto nie je správne,“ zašepkala vysilene.

Traja súrodenci na ňu pozreli ako na šialenca. „O čom to hovoríš? Za tisícky rokov sa nám takáto príležitosť nikdy nenaskytla!“ karhal ju Gero.

Nahlas preglgla, ale k dýke sa nevrátila. „A po tisíckach rokov ukončujem túto šialenú naháňačku!“ Zdvihla dlane a zrušila ilúziu falošných stien. Ešte sa z nej nestalo také monštrum, aby začala zabíjať pre nenávisť, ktorá nie je jej...

 

 

Kallistrate už nebavilo počúvať nadávky jej príbuzných na súperiaci rod bohov. Po tom, čo jej strýko začal opisovať, ako zabil sotva dospelého nepriateľa, ktorý sa prechádzal po lúkach na východe, sa vytratila a potichu kráčala honosným palácom jej rodu.  Vznášal sa nad centrálnym mestom Hyperborey, pulzujúcim životom.

Ukryla sa pred slúžkami a nenápadne vbehla do portálu, ktorý ju premiestnil na povrch, medzi Bytosti temnoty. V širokých uliciach obdivovala davy nesmrteľných, ktorí ju zdravili, usmievali sa a občas prehodili pár slov.

Pomalým krokom prešla do paláca anjelov, hoci to mala prísne zakázané. Na jednania s týmito bytosťami je primladá.

„Už zase si ušla svojej opatrovateľke?“ ozval sa za ňou pobavený hlas.

Previnilo sa otočila a vzhliadla k vysokému anjelovi, ktorému vo svojom detskom veku siahala sotva po hruď. Pokúsila sa o nevinný úsmev.

Anjel sa len zasmial a pohladil ju po vlasoch. „S tebou ešte budú problémy,“ prorokoval.

„Stále sa bavia len o vojne,“ posťažovala sa znudene. „Prečo sa tak veľmi nemajú radi s ostatnými bohmi?“

Anjel sa k nej sklonil. „To je veľmi zložité, Kalli,“ začal jemne. „Povedz, aj ty cítiš nenávisť voči ich rivalom?“

Pokrútila hlavou. Ani ich predsa nevidela!

„Vieš, nemusíš pokračovať v ich ťažení. Nepovedie k ničomu dobrému. Narodila si sa do mocnej rodiny, ale moc niekedy oslepuje. Pokús sa vidieť svet taký, aký je. Nikto nie je dobrý. Nikto nie je zlý. A nikto si nezaslúži utrpenie len pre to, že je iný,“ poúčal ju. „Keď niekoho nenávidíš, zamysli sa nad skutočným dôvodom.“

Prečo sa odrazu cíti vinná za vlastnú rodinu? „Ty s nimi nesúhlasíš, Lucifer?“

Anjel smutne zovrel pery. „Nie, maličká. A želám si, aby si aj ty sama jedného dňa pochopila, že skutočná guráž nie je zabiť, ale nechať žiť.“

 

 

Kalli otvorila pevne zovreté viečka. Čo len urobí? Alaric nezaváha ani na minútu, keby sa ich pozície vymenili. Môže pred ním naveky utekať? A čo Hyperborea? On nevie to, čo ona – že nesmrteľní prežili a túžia sa na ňu vrátiť. Je to pre nich viac než len vec cti a histórie. Musia predbehnúť démona Juliusa, ktorý by jej zdroje, moc a technológiu využil proti všetkému živému.

„Čo s ním urobíme?“ prerušil tok jej myšlienok Gero.

To keby vedela! Alaric stále nehybne ležal pri jej nohách, ale cítila ako sa mu vracia sila. „Zabite jeho otrokov,“ povedala chladne. „Vyhoďte pevnosť do vzduchu.“

Pozrel na ňu ako na blázna, ale neodvážil sa hádať.