Znovuzrodená temnota 4

Alarica prebudilo dunenie. Podivné dunenie. Otvoril oči a našiel sa ležať na chladnej zemi, obklopený svojimi dvoma súrodencami, zviazanými a so zapchatými ústami. A v diaľke...

Klesla mu sánka.

Pevnosť Islenia sa rúcala. Priesmyk sa stal neprechodným. Ruiny na niekoľkých miestach horeli, ale nezdalo sa, že by sa oheň rozširoval.

Kontrolovaná explózia.

Kalli!

„Kde si, ty suka?!“ zreval.

Jeho poloviční súrodenci, jediná rodina ktorá mu zostala, mu čosi chceli povedať, ale nemohli. Pribehol k nim a vytiahol im kusy látky z úst.

„Odišla pred západom slnka,“ povedal Thalis, jeho polovlčí brat. Nezdal sa byť zranený, až na pár škrabancov. „Zabili všetkých otrokov.“

„A nás nechali nažive?“ zamračil sa.

„Prikázala im to,“ dodal Zeno, potomok rodu džinov. „Musela sa nadobro pomiatnuť.“

O tom nepochyboval. Kalli by si nikdy nenechala ujsť príležitosť zahrdúsiť ho a naplniť proroctvo. A čo jej to napadlo, vstreknúť mu cudziu krv? Prečo použila vôbec ihlu? Prezrel si miesto vpichu, ale okrem mierne zapálenej pokožky nenašiel nič neobvyklé. Jeho telo si poradilo.

„Kam zamierila?“ štekol.

Jeho bratia, obaja mohutní, stále v čiernych matných chráničoch, sa postavili vedľa neho. Stáli na malom vŕšku, ktorý sa týčil nad centrom Hyperborey. V tme nebolo neosvetlené budovy vidieť, ale to ani nepotrebovali. Alaric si pamätá každú jednu stavbu, každú zelenú plochu, každé jazierko a potôčik.

„Dolu,“ ukázal Zeno. „Ďaleko nezájdu. Kalli bude potrebovať odpočinok.“

Podivná predstava. Kalli potrebuje odpočinok. Sprvu si to nevšimol, ale po čase pochopil, že Kalli potrebuje pravidelný spánok. Po tisíckach rokov sa stále ukladá na noc spať. Celkom to nechápal. On od prebudenia oka nezažmúril. Vyspal na večnosť dopredu.

Kalli očividne nie.

Prečo spáva?

Prišla o silu?

Nič nedáva zmysel.

„Kam môžu zamieriť?“ odhadoval. Možností je veľa. Za Isleniou sa nachádza centrálna časť kontinentu. Je v nej niekoľko strážnych veží Gardy, hlavné mestá všetkých rás, neutrálne spoločné zóny a stovky obytných, vojenských a magických budov. Sklady, cvičiská aj odpočinkové zóny.

„Niekde, kde sa budú cítiť bezpečne,“ premýšľal jeho brat nahlas. „A kde nájdu zbrane.“

Prirodzene. Avšak Kalli, hoci je perfektná v akomkoľvek druhu boja, preferuje mágiu. Nerada si špiní ruky. Preto ho prekvapil jej priamy zásah v pevnosti. Niečo s ňou naozaj nie je v poriadku.

„Veža umierajúcich hviezd,“ povedal s istotou. „Tam zamieri.“

Drobná vežička vysoká tridsať poschodí nie je nápadná a bola centrom špecializovaných mágov a astronómov. Tí cestovali po celom svete a zbierali pozostatky spadnutých vesmírnych kameňov. Jeden po druhom ich kládli na seba, až vytvorili vežu pretkanú silnou mágiou vesmíru a slnka. Pre Kalli to bude domov. Smrť je jej parketa.

 

 

Bytosti temnoty očividne nedokázali jednu vec – pomenovávať miesta. Kalli gúľala očami, ako so súrodencami a otrokmi prechádzali okolo budov zhluknutých na zeleni. Pamäť jej pomaly vracala staré spomienky.

Potok večného sucha. Potok večného sucha! Prečo? Pretože voda v ňom je magická. Keď sa jej ktokoľvek pokúsi dotknúť, odtiahne sa a zostane len suchá pôda. Mágovia museli vymyslieť mechanické ramená, aby mohli do nádob nabrať niekoľko vzoriek a skúmať ich.

Dom spievajúcich topánok. Bohovia, Dom spievajúcich topánok! Len preto, že v ňom sídlili herci, speváci a tanečníci a každý deň z neho bolo počuť spev s dupaním tvrdej obuvi, ktorá bola typická pre kultúru Hyperborey.

Ale nie, ani to nebol vrchol jej pobavenia. Len čo zapadlo slnko, dopriali si krátky odpočinok pri Liečebni horúcich stehien.

Nie, nie je to podnik, ktorý by bežnému človeku prišiel na rozum ako prvý. Z nejakého dôvodu je to pôrodnica! Netušila síce, čo je potrebné liečiť na tehotenstve, ale prastarý jazyk má rozhodne svoje muchy.

„Myslíš, že nás bude sledovať?“ obávala sa Cassia.

Isteže bude. Nemôžu unikať večne. Ale tu sa aspoň nebudú biť ako v stredoveku. Teda viac-menej. Dúfala, že odložia zbrane a k slovu sa dostane mágia.

Stále však dúfala v akýsi zázrak. Musí predsa existovať iná cesta. Žiadne proroctvo im neprikáže ukončiť život ako podmienku návratu Bytostí temnoty domov. To je predsa šialené!

„Poradíme si,“ odpovedala neurčito.

„Prečo si ho nezabila, Kalli?“ opýtal sa Gero mierne. Vzal jej ruky do svojich a vážne jej pozrel do očí.

„Pretože ja už nie som tá istá Kalli. Som liečiteľka. Pomáham. Nezabíjam.“

Gero jej zovrel dlane. „Ale áno, Kalli. Si bohyňa smrti. To je tvoja existencia.“

Dych sa jej zasekol v hrdle. Bohyňa smrti?

Smrti?

Ona?

Klesla na kamenné schody vedúce do Taverny krvavých očí – príhoda s opitými upírmi, ostrými vidličkami a hladnými vlkolakmi.

Čosi jej v tej chvíli došlo. Smrť je v prastarom jazyku slovo pre viacero vecí – umieranie, kruh a návrat. Nie je len bohyňou smrti, spadá k nej aj reinkarnácia.

Takže tak sa z nej stala Aislin! Jej moc sa stala po uspatí nekontrolovateľnou. Keď strácala vedomie, cítila to.

„Čoho bohom je Alaric?“ opýtala sa zvedavo. Kdesi v mysli to vedela, ale bola príliš vyčerpaná, aby v nej lovila. Ešte stále sa spamätáva z vlastnej identity a toho, že len pred pár dňami umrela.

„Liečiteľstva,“ odvetil Linus s ďalekohľadom na oku, otočený k miestu, kde nechali Alarica so súrodencami.

Zasmiala sa nad tou iróniou. Kto vôbec rozhoduje o ich... zaradení? Čo ju definuje ako bohyňu smrti?

Rozbolela ju hlava. Potrebuje spánok. A nie ten, kde svoje problémy prenesie na inú osobu. Potrebuje si vypnúť mozog a nechať podvedomie pracovať. Inak sa nadobro zblázni.

„Ako ďaleko je to k veži?“ vzdychla.

„Už len kúsok,“ uistil ju Gero a pomohol jej na nohy.

Veža umierajúcich hviezd vyzerala ako vystrihnutá z Pána prsteňov, až na desivé horiace oko navrchu. Bola celá čierna, tiahla sa do výšky a medzi ostatnými budovami pôsobila ako päsť na oko.

Kalli si všimla, že architektúra Hyperborey je vcelku jednotná a podivne magická. Tak trochu očakávala čosi ako prastaré Grécko, ale viac sa to tu podobá na mix čínskej, thajskej a egyptskej architektúry. Samozrejme, nie je odborníčka.

Ale veža, veža je rozhodne špeciálna. Desivá a chladná. Doslova pokrytá mágiou. V jej okolí sú tri zbrojnice a sady s ovocím.

Jeden by očakával, že po toľkých tisíckach rokov bude Hyperborea burinou obrastená džungľa, ale opak sa stal pravdou. Príroda a technika tu žijú v harmónii. Neprebíjajú sa. Sady, parky, záhrady a polia sú plné plodín, rieky poskytujú dostatok vody a dokonca tu žijú aj zvieratá! Tie však nie sú obyčajné ako medzi ľuďmi. Rodia sa z bahnistých močiarov na severe a sú takpovediac umelé. Hyperborea ich vytvorila ako zdroj jedla pre vlkolakov – surové mäso, proteíny, kosti. Nie sú ale celkom živé, tak ako otroci. Nemajú sociálne štruktúry, nemnožia sa, nemajú ani len pohlavia. Vzniknú z mágie, a ak nie sú včas ulovené, mágia ich znovu pohltí. Podobajú sa na čosi medzi antilopou, jeleňom a lamou.

Zatiaľ čo vlkolaci ich zvykli loviť v húfoch, časť z nich predávali aj ostatným rasám ako spestrenie primárne zeleninovej a ovocnej stravy. Kalli nemala mäso už celé týždne. Posledné zviera zjedli ešte pred bojom o pevnosť a odvtedy nedostali príležitosť na lov. Zdá sa, že ešte chvíľu z nej bude vegánka.

Zabezpečiť okolie im trvalo dva dni, počas ktorých sotva spala. Rozostavila otrokov na strategických miestach, zaviedla permanentné hliadky z vrcholu veže a až vtedy si dovolili priniesť nejaké jedlo zo sadov.

Na tretí deň si Kalli konečne dopriala plnohodnotný spánok, aby si obe jej ja konečne odpočinuli.

 

Čestná Garda odchádzala posledná. Anjeli im dopriali viac milosti, než bytostiam, ktoré mali strážiť. Garda sa do poslednej chvíle pokúšala o mier. O oddelenie bojujúcich strán. Za to boli napádaní a trestaní. Za poslanie, ktoré reprezentujú. Preto dostali čas do úsvitu, aby si zbalili čo potrebujú, než budú poslaní medzi ľudí, podivný druh živočíchov vo svete za hranicami Hyperborey.

Kalli meravo stála pred životom unaveným vodcom Gardy. Jeho oči boli prázdne, upreté kamsi do neznáma. V tejto vojne prišiel o rodinu. Zostal len on. Jeho druhovia k nemu stále vzhliadali, ale Kalli bolo jasné, že tento muž dlho žiť nebude. Nechce. Poddá sa smrti, aby mohol byť so svojimi milovanými.

Muž na ňu pozrel so sotva skrývanou nenávisťou. Nedokázala potlačiť slzy. Obzrela sa po okolí hlavného mesta.

Prázdne.

Zničené.

Potrvá stáročia, než technológie obnovia infraštruktúru. Sprvu sa im to darilo, ale stupňujúce sa boje ju ničili rýchlejšie, než sa obnovovala.

Garda tu vždy bola pre mier.

A teraz má trpieť rovnako ako ostatní?

Kalli chcela povedať niečo, čím by zmiernila vlastnú vinu, ale nedokázala to. Jej a Alaricov posledný súboj zničil sirotinec.

Prečo to len došlo až sem?

Podišla k vodcovi a jeho radcom a zložila si z pliec narýchlo zošitý batoh. „Vezmite si to,“ šepla, akoby sa bála, že ju anjeli začujú. „Nazbierala som pre vás cenné kovy a horniny a priložila schémy niekoľkých zariadení, ktoré by vám mohli pomôcť prežiť.“

Trochu nechápavo na ňu pozreli, ale batoh si urýchlene vzali a ukryli ho medzi zvyšnými vecami, ktoré im anjeli dovolili zobrať so sebou. Potom prišli okrídlenci a odviedli ich na čakajúce lode.

Kalli osamela. Prechádzala sa pomedzi trosky kedysi majestátneho mesta a plakala. Bude ešte niekedy Hyperborea plná života? Podarí sa niekedy naplniť proroctvo? Ona alebo Alaric musí umrieť.

Nad ránom sa pri nej zjavil Lucifer. Našiel ju sedieť na zrútenom kuse amfiteátra. Bola bledá a otupená. Keď však naňho pozrela, vedela že on je na tom oveľa horšie. Už to nie je ten Lucifer z jej detstva. Je to bytosť na pokraji zrútenia. Otrasený z toho, kam sa uberá civilizácia ľudí.

„Je čas, Kalli,“ povedal s podivnou nehou.

Zotrela si slzy a vzlykla. „Nechcem ísť spať,“ prosila. „Bojím sa, že sa už nepreberiem.“

Zatváril sa súcitne. „Nič nie je isté. A nič nie je večné.“ Podal jej ruku a pomohol jej na nohy. „Zapamätaj si ale jednu vec, dobre?“

Prikývla. „Akú?“

„Preukázať niekomu milosť nie je slabosťou. Je to sila akej je schopný málokto.“