Znovuzrodená temnota 5

Alaricovi trvalo niekoľko mesiacov obnoviť svoje sily, predovšetkým počty otrokov. Jeho moc stále kolísala, čo robí od prebudenia. Aj keď sa to snažil nedať najavo, frustrovalo ho to. Proti Kalli potrebuje byť pri plnej sile, inak ju nikdy neporazí. Tá ženská je až príliš dobrá bojovníčka.

Zatiaľ čo ona obsadila vežu, on a jeho spoločníci zabrali observatórium a priliehajúce budovy, vrátane jednej zbrojnice a niekoľkých pozorovateľní, ktoré mu umožnili sledovať jej pohyb. Veža jej rozhodne dodáva silu. Dokázala stvoriť ďalších otrokov a vytvoriť mocný štít okolo obsadeného územia.

„Musíme ju zastaviť,“ povedal Thalis jedno upršané ráno, keď spoločne stáli na vrchole observatória a hľadeli na vežu. V niekoľkých oknách sa svietilo a okolo nej hliadkovali otroci. „Má k dispozícii hlavné kasárne. To je obrovské množstvo zbraní.“

Áno, v tom sa jej nevyrovná. Momentálne má Kalli naviac v zbraniach a počtoch. Zdá sa však, že je v poslednom čase zmätená. A jej metódy sa tiež zmenili. Akoby to už skutočne nebola ona.

Kým ju zamestnávali pozorovaním jeho otrokov a zaberania strategických budov, poslal malú skupinku vyzdvihnúť technológie zo susedného mesta. A v tom sa ona nevyrovná jemu.

„Nakalibrovali ste zbrane?“ opýtal sa pokojne, nedajúc najavo vlastnú neistotu.

„Aj otestovali. Sú postavené na Dome sĺz a Úrade smrti.“

Prikývol. „Vyzbrojte otrokov. Na úsvite zaútočíme na vežu.“

 

 

Kalli prebudil náraz. Akoby do veže niekto vypálil balvan o veľkosti Nazgúla. Bohovia, musí prestať myslieť na Pána prsteňov, inak začne o chvíľu viesť konverzácie so šperkami!

Vyhrabala sa z postele, ktorú tvorili len naskladané dosky a tenký matrac, a prebehla k oknu. Magická bariéra okolo budovy povoľovala. Nikde však nevidela útočné zbrane. Dunenie sa však pravidelne ozývalo a otriasalo okolím.

„Čo to...“ nechápala.

Do komnaty vletela vydesená Cassia, ozbrojená až po zuby a s chráničmi na tele. „Sonické zbrane! Ten hulvát dotiahol sonické zbrane!“ kričala v panike.

Kalli sa musela zamyslieť, než jej myšlienky vyplavili informácie. Sonické zbrane boli používané vo veľkom. Nepotrebujú žiadne projektily, majú energiu schopnú zničiť infraštruktúru. A aj magické štíty. „Pošli otrokov k hranici štítu,“ povedala rýchlo a začala sa obliekať. „Alaric nás musel obkľúčiť.“ Zhrabla chrániče a meč.

Cassia odbehla a celá veža bola v pohotovosti. Linus vybehol na strechu a hlásil pohyb nepriateľa. Gero do okolia inštaloval výbušniny.

Kalli možno na tento večný kolotoč bola zvyknutá, ale Aislin nie. Srdce jej bilo až v krku a pokúšala sa o ňu panika. Aj keď ju tvorba otrokov vyčerpala, bolo jej ukradnuté že o nich príde. Ale ako ochráni svojich súrodencov, ktorí boli posledné týždne tak neskutočne nápomocní? Počúvali jej príbehy a rozprávali jej o Hyperborey, aby si ľahšie spomenula.

Prišla ďalšia sonická rana a zem sa zatriasla. Nejaká z nosných stien sa musela zrútiť, pretože sa celá veža začala nakláňať. Všetci z nej vybehli a spevnili ju kúzlami, hoci to šlo ťažko. Nepriateľské sily prenikli cez rúcajúcu sa magickú bariéru a Gero začal odpaľovať nálože. Stabilite okolia to rozhodne nepomohlo.

Kalli zazrela Alarica chráneného troma otrokmi, ako mieri priamo k veži. Tasila meč a rozbehla sa priamo k nemu. Jeho otroci sa ho pokúsili chrániť, ale prúdom mágie ich odhodila ďaleko od bojiska.

Meč udrel o meč. Alaric na Kalli v žiadnom prípade nebral ohľady. Musel by však byť slepý, aby nevidel, že jej štýl boja sa zmenil. Odvádzala jeho pozornosť od svojich súrodencov, ktorí robili všetko pre to, aby veža nespadla.

Neútočila.

Bránila.

Preskakovali napadané skaly a trhliny v zemi, vzďaľovali sa od otrokov a spojencov. Jeho ale neoklame. Kalli nie je žiadna krehká kvetinka. A v ňom tiež veľa zľutovania nezostalo.

Zabijaci.

Presne to sú.

Nezostalo v nich nič než nenávisť.

Zúfalstvo.

Keď pozrel na svoju nenávidenú nepriateľku, nevidel nič iné než cestu k vykúpeniu. Musí ju len zabiť. A konečne sa ocitli sami. Žiadne armády, žiadni poskokovia, ktorí by ich chránili.

Sú len oni dvaja a ostré meče, ktoré o seba zarinčali.

Tak prečo sa tá ženská tvári ako na poprave? Prečo sa ani len nenamáha s útokom? Bohovia vedia, že dokáže odpraviť presilu šiestich trénovaných bojovníkov. Ešte prednedávnom mu takmer oddelila hlavu od tela a usmievala sa pri tom ako maniak.

Zatlačil ju k stene a vyrazil jej meč z ruky. Bol pripravený zabiť ju. Čepeľ mal pri pokožke krehkého krku, kde divoko pulzovala žila.

Zabi ju, sakra!

Nahlas preglgla.

Tie oči... s tými očami nie je niečo v poriadku. Odstúpil od nej. „Posledné slová pred smrťou?“ opýtal sa, aj keď rozhodne nič nedlhuje, určite nie milosť.

Pre zmilovanie, z tých očí sa vykotúľali slzy. Toto nie je Kalli! Nemôže byť. Čo sa stalo s nebojácnou bojovníčkou? Nezabije predsa plačúcu ženu!

Och, ako veľmi ho udrela po hlave?

Prečo by ju nezabil? Nadvihol meč a zahnal sa, aby uštedril smrteľný úder...

Kalli sa pripravila na smrť. Kúsok v nej chcel bojovať. Chcel zasiahnuť jeho nechránený bok, zhodiť ho na zem a navždy mu oddeliť hlavu od tela.

Ibaže ten kúsok umieral a nahradilo ho svedomie doktorky, liečiteľky, ktorá bolesť nikdy spôsobiť nechcela.

V tej chvíli sa zem pod nimi desivo zatriasla. Sonická zbraň to napálila priamo do nálože a otras vytvoril obrovskú trhlinu. Obaja stratili rovnováhu a začali padať. Veža nad nimi prehrala boj s gravitáciou a zrútila sa nad trhlinou.

Kalli zabolelo v hrudi, ako narazila do ostrých skál a kotúľala sa nižšie a nižšie, do hlbín. Kútikom oka zazrela, že Alarica stihol podobný osud. Ťažké skaly veže lietali všade okolo nich a spôsobovali ďalšie a ďalšie zranenia. Keď opäť narazila a pocítila rupnutie kosti, vykríkla a obostrela ju temnota...

 

 

Kalli ubolene otvorila oči a okamžite ich zaliali slzy bolesti. V hrudi cítila pulzujúce pichanie a pravú nohu mala v jednom ohni. Meč jej dávno vyletel z ruky a nezaujímalo ju kde skončil. V ústach mala sucho a pre kvapku vody by vraždila. Čo ako sa namáhala, jej oči nič nevideli. Musí byť v absolútnej tme.

Pokúsila sa pohnúť, ale okrem bolesti jej v tom zabránila váha na zlomenej nohe. Vykríkla ako ranené zviera a len-len že znovu neomdlela.

Kdesi vedľa nej sa ozval ston a nádych.

„Alaric?“ šepla do tmy.

„Teba vážne nič nezabije,“ zamrmlal a zdalo sa, že na tom tiež nie je najlepšie.

„Len vyčkaj,“ povedala ubolene. Je doktorka a bohyňa smrti. Nebude zatvárať oči pred realitou. „Mám vnútorné krvácanie. Zlomené rebrá. A moja noha je zaseknutá. Umriem veľmi skoro.“ Aspoň naplnia proroctvo. Teda ak neumrie aj on. To by mohol byť problém.

„Už si sa vyliečila z horšieho.“

Trpko sa zasmiala a to ju stálo ďalší nával bolesti. „Tentoraz sa to nestane. Zomriem, Alaric. Prosím, buď k Bytostiam temnoty dobrý, keď sa vrátia.“

Alaric sa vyhrabal spod sutín a spoza opaska vytiahol malú skúmavku, ktorú rozbil o najbližší povrch. Pri kontakte s kyslíkom sa jej obsah zmenil na svietiaci sliz, ktorý osvetlil okolie.

Pohľad na Kalli ho prvý raz v živote rozhodil. Bohyňa ležala pod ťažkým balvanom, v tvári bola popolavá a celá od krvi. On pravdepodobne nevyzerá lepšie, hoci sa zdá, že okrem rebier a pár prasklín to jeho kostra vydržala.

Zažmúrila naňho a z úst jej vytiekol prameň krvi. Ako mohla okamžite vedieť, že má vnútorné krvácanie?

Preplazil sa k nej. Skončili v akejsi malej dutine podobnej jaskyni, hoci bola sotva vysoká pre dospelého muža a na šírku nemala viac ako kasárenská bunka. Keď vzhliadol hore, našiel len masu balvanov z veže.

„Museli vytvoriť klenbu,“ teoretizovala Kalli unavene. „Preto na nás nespadli.“ Sykla. „Teda väčšina.“ Ukázala na balvan privalený na jej nohe.

Umiera, konečne pochopil. Kalli skutočne umiera!

„Budeš v poriadku?“ opýtala sa a, drahí anjeli na nebesiach, v jej tóne bola skutočne úprimnosť!

„Uzdravím sa.“ Hoci to potrvá.

Zamračila sa. „Ak nemáš vážne zranenie, už dávno by si mal byť fit.“ Ich rýchle hojenie v kombinácii s jeho mocou boha liečiteľstva...

Alaric uhol pohľadom.

„To snáď nie!“ pochopila. „Tebe sa nevrátila tvoja moc?!“

Zovrel pery. „To je tvoj posledný problém!“

„Alaric, budeš posledným bohom tejto pustatiny! Potrebuješ byť pri plnej sile!“ Chcela sa pohnúť, ale spôsobila si len viac bolesti.

„Prestaň sa hýbať!“ okríkol ju.

Vzala ho za ruku. V očiach mala slzy. „Mohol by si... to urýchliť?“ poprosila ho.

Vyvalil oči. „Urýchliť čo?“

Kalli privrela oči. „Moju smrť. Tá bolesť sa nedá vydržať.“ Smrkla.

Odtiahol sa od nej. Je jedna vec zabiť plne ozbrojenú nepriateľku aktívne bojujúcu proti nemu. Ale umierajúcu, zranenú ženu neschopnú brániť sa?

Prišlo mu zle.

Kalli pozrela na skaly nad nimi. Niežeby nemala čerstvú skúsenosť s umieraním. Teraz je to aspoň rýchle, teda vzhľadom k tomu, čo zažívala ako Aislin. Mesiace utrpenia a strachu.

„Je to ľahšie keď vieš, že nebudeš nikomu chýbať,“ prezradila. Doma v Británii za ňou žialia Salvator a Erin a mnoho ďalších členov kráľovstva, o tom nepochybovala. Ale tu? Tu je sama. Jej súrodenci možno budú smutní, ale sú to generáli. Ich rodinné puto je viac strategické než emocionálne.

Alaric sám neveril tomu, čo robí, ale priložil dlaň Kalli na nechránený krk a poslal ju do sladkého zabudnutia.

 

 

Kalli už zase otvorila oči, hoci by mala byť mŕtva. Zamračila sa a pootočila hlavu za zdrojom svetla. Rozbitá skúmavka ležala na skalách a jej vyliaty obsah osvetľoval jaskyňu, ktorá mala byť jej finálnym miestom odpočinku.

Čo tu má niekto urobiť, aby konečne umrel?

Alarica našla nebezpečne bledého odpočívať vedľa nej, jeho dlaň stále na jej krku. Išli z nej drobné iskričky moci.

Prekvapene pozrela na seba. Nohu mala uvoľnenú spod balvanu, kosti sa zrástli a zdá sa, že ani vnútorné krvácanie už nie je problémom. Dotkla sa Alarica a zistila, že je celý ľadový a trasie sa vyčerpaním.

„Čo si to len urobil?“ zašepkala a prekotúľala ho do pohodlnejšej polohy. Noha ju stále bolela, ale to je malá daň za život. Unavene sa k nemu pritisla a znovu zaspala.