Spisovateľské bloky, alebo "keď kopú múzy"

Ahoj všetci!

Keďže sa mi zdá, že je tu trochu prázdno, pretože sa nové kapitoly objavujú len dvakrát týždenne, rozhodla som sa, že sem občas pribudne aj moje osobné bľabotanie a sťažovanie. Len tak, aby sa mohli zabaviť aj iní :-)

Pre tých, ktorí sa k sérii dostali až v neskoršom období, rada by som ustanovila, že prvá poviedka (Temný záblesk) sa objavila takmer pred ôsmymi rokmi a odvtedy sa veľa zmenilo. V prvom rade som sa naučila, že odseky sa dajú robiť inak, než medzerníkom (ja viem, objav rovný objavu Ameriky!) a že ma absolútne minula gramatika písania čiarok (všetky slovenčinárky, prosím odpusťte).

Takže ako to za tých osem rokov vyzeralo s písaním? Narazila som na predstavu iných ľudí, že keď niekto píše poviedky/knihy a pod., je to niečo ako – každý večer si sadnem k počítaču a napíšem kapitolu-dve. Och, kiež by! Nič by mi neurobilo väčšiu radosť, ale ľudský mozog je podivná vec. Keď sa zatne, dej sa nepohne aj niekoľko mesiacov (osobný rekord – päť mesiacov).

Ja osobne mám len dva extrémy – píšem ako blázon, alebo svoje poviedky nemôžem ani vidieť. Nič medzi tým. Samozrejme, inšpirácia prichádza v absolútne ideálnych momentoch – počas skúškového obdobia, týždeň pred deadlinom bakalárky/diplomky, v práci, alebo keď mám šesťhodinové okno na spánok medzi smenami. A ako to múzy vymysleli v období karantény? Nie, žiadne písanie počas dňa. Inšpirácia prichádza medzi druhou a šiestou hodinou rannou. Prakticky 2/3 Znovuzrodenej temnoty boli napísané pod rúškom noci. A potom mi niekto nadáva, že som lenivá keď spím do tretej poobede!

Samozrejme, je milión ďalších faktorov ovplyvňujúcich motiváciu písať. Emocionálny stav, stimulácia okolia, alebo hoci aj spokojnosť s obedom. A teraz si pohovorme o karme, ktorá trvá na tom, že mi všetko sťaží. Určite nie som jediná, ktorej mozog lepšie pracuje po poháriku vína. Viete ako krásne sa vymýšľa dej s alkoholovou masážou závitov? Samozrejme, nie som alkoholik. Tiež na alkohol nemám peniaze, takže sa musím uspokojiť s fľašou mesačne. Nie som snáď náročná, alebo áno?

Ako zasiahla karma? Nie, tých milión problémov, ktoré ma stoja nemalé peniaze a najnovšie aj výlet pod nôž (teda podľa googla pod ihlu o veľkosti Jupitera s nožom a kamerou vnútri, ktorá mi bude vrazená do lebky) nestačí, ja musím dostať ešte aj reakciu na alkohol!

Na alkohol!

 

 

Kto z vás trpí rovnakým problémom? Bolo mi povedané, že histamínová intolerancia sa prejavuje len na niektoré jedlá/nápoje, nie na všetky. Rajčiny aj čokoládu zvládam jesť na kilá (ak by som prišla aj o tú čokoládu, asi si podrežem žily), ale akonáhle zacítim alkohol, ide mi rozhodiť pľúca. A strach z udusenia celkom slušne zabije motiváciu písať.

Poďakujme však bohom medicíny, ktorí priniesli riešenie aj na tento problém (super drahé riešenie). Jedna malá pilulka 15 minút pred pohárikom a život je znovu krásny. Problém je, že čo pilulka, to prakticky euro, takže každý pohárik sa slušne predraží.

Samozrejme, asi som svoje problémy zveličila. Stále zvládam (viac-menej) plne fungovať, čo mnohým nebolo dopriate. Len som chcela priblížiť, ako to v mojej hlave vyzerá, keď mám písať. Nie je to každodenná záležitosť, nie je to strojové ťukanie do klávesnice a vždy píšem niekoľko príbehov súčasne, aby sa mi nezhnusili. Variabilita je potrebná. Preto ma prosím ospravedlňte, ak sa niekedy objavia výpadky. Plus, keďže za písanie nie som platená, priority sú často inde, než v mojom počítači :-(

 

 

Toľko k dnešnému bľabotaniu. Rada si prečítam komentáre, ak vás niečo zaujalo.

Prajem vám všetkým krásny deň a pokojný týždeň 😊

Alexa

P.S.: viem, že minimálne polovica z vás si priblížila záber na obrazovku za pohárikom :D