Znovuzrodená temnota 6

Alaric sa napriek hučaniu v hlave prinútil prebrať a zistiť, prečo pri sebe cíti teplé, poddajné telo. Mierne sebou trhol, keď objavil Kalli odpočívať po jeho boku. Oči mala otvorené a pozorovala ho.

„Mal si ma zabiť,“ boli jej prvé slová.

Mal. Bohovia, prečo to len neurobil? Prečo riskoval vlastnú smrť a uzdravil ju, keď sám potreboval sily?

„Ty tiež,“ odpovedal zachrípnuto.

Vzdychla a posadila sa. Podľa zasyčania je stále mierne zranená, ale jeho sily sú na nule. „Smrť nič nevyrieši. Neodnaučí nás nenávidieť. Neurobí z nás lepšie bytosti.“

„Tebe naozaj preskočilo. Toto by Kalli nikdy nevyslovila,“ odfrkol si.

Kalli nie. Ale Kalli už viac neexistuje, pretože dostala lekcie od Aislin. „Alaric by ma tiež nevyliečil,“ pripomenula mu.

„Len som nechcel v tejto diere umierať sám,“ zamrmlal.

„My tu neumrieme,“ vyhlásila. „Dostaneme sa von. Nejako.“ Obzrela sa.

„Kalli, sme vo vlastnom hrobe. Ak pohneme skalami, zrútia sa na nás.“

„Skaly sú len nad nami. Táto dutina tu už ale bola predtým. Je dosť možné, že sme v jaskynnom systéme. Len musíme nájsť otvor.“

„A potom? Umrieť v inej jaskyni?“

Prižmúrila naňho oči. „Čo takto trochu pozitivity?“

Rozhodil rukami a tiež sa vytiahol do sedu. Rebrá ho boleli a odreniny na pokožke štípali. „Myslíš, že je nejaká šanca, aby nás vyhrabali?“

Pokrútila hlavou. „Povrch hore musí byť nestabilný.“

„Máš pri sebe nejaké nástroje, ktoré by sme mohli použiť?“

Vytiahla dýku z topánky a dve skúmavky z vreciek róby. Ich jediné zdroje svetla. Ešte neboli použité, tekutina v nich číra a priezračná. „Proti skalám dosť neúčinné,“ posťažovala sa.

„Niekadiaľ tu musí prúdiť vzduch,“ začal premýšľať logicky. „Inak by sme sa už udusili.“ Začali prehmatávať diery okolo seba, pokúšajúc sa zaznamenať akýkoľvek závan.

„Myslím, že niečo cítim!“ vykríkla Kalli po chvíli, dlaň na medzere v povrchu pod nimi, čiastočne zavalenom kameňmi.

Alaric sa k nej prišuchtal a priložil dlane k tým jej, až sa dotkli.

Kalli naňho v tej chvíli pozrela. Aj on sa zatváril podivne.

„Rozhodne tu niečo je,“ povedal, aby zahnal podivný moment. „Pomôž mi!“

Spoločne začali zdvíhať skaly a kusy pôdy. Šlo to pomaly, pretože boli obaja slabí a stále zranení. Niekoľkokrát od únavy zaspali.

Keď sa im konečne podarilo uvoľniť otvor, Kalli sa chcelo plakať. Bol neskutočne úzky. Vysilene sa oprela o stenu jaskyne a ukryla si tvár do dlaní.

Alaric v mdlom svetle skúmal otvor, ale videl za ním len temnotu. Môže to byť len zúženie, ale pokojne aj slepá cesta. Rozhodne tam však niečo je. Išiel odtiaľ vlhký vzduch.

„Kalli, musíme to skúsiť,“ povedal nakoniec.

Vydesene naňho pozrela a na chvíľu mal pocit, akoby bola mladé, neskúsené dievčatko. Tie oči... čo sa len s tými krutými, chladnými očami stalo? „N-nie. To je vylúčené!“

Kľakol si pred ňu a vzal jej dlane do svojich. Opäť nimi prešla vlna podivných pocitov. Oni sa predsa nikdy nemali dotýkať, nie takýmto spôsobom. Nemajú si pomáhať.

„Kalli, je to jediná cesta,“ začal pokojne. „Otvor je stále dosť široký pre dospelú osobu.“

„Pre vychrtlú dospelú osobu, ktorá nemá hrudný kôš!“ vykríkla. Nikdy sa nepovažovala za klaustrofobičku, ale toto je extrém.

„Zvládneme to. Pôjdem prvý,“ ponúkol sa.

Divoko krútila hlavou. „Nie, nie, nie! To je samovražda!“

„Zostávať tu je samovražda. Musíme to aspoň skúsiť, Kalli. Pôjdeš za mnou?“

Uslzene mu pozrela do očí. Prečo by mu malo záležať na tom, či tu umrie alebo nie? „Bojím sa,“ vyšlo z nej nakoniec. Kalli by to nikdy nevyslovila, ale Aislin bola naučená odmala vyjadrovať svoje pocity. Salvator nechcel, aby ju čokoľvek trápilo.

Alaric by ju mal vysmiať, ale čosi ho zastavilo. Bol naučený Kalli nenávidieť, ale odrazu pocítil rešpekt nad tým, že sa nehrá na hrdinku. Nikto z jej rodiny by nikdy niečo také nepriznal.

Možno ani on sám.

„Sme bohovia. Možno slabí, ale sily sa nám vracajú. Ak by sme sa aj zasekli, mágia nám pomôže. Zvládneme to.“

Zotrela si slzy. Nemôže spanikáriť. Nie teraz. Aislinin život v bavlnke skončil. Salvator ju neochráni, armáda upírov jej nepríde na pomoc. Je načase postaviť sa na vlastné nohy.

Neochotne prikývla a podala mu nádobu s tekutinou. „Opatrne.“ Ak ju rozbije, prídu o svetlo.

Alaric skúmavku otvoril, dovolil vzduchu rozžiariť jej obsah, a znovu ju utesnil. Zalialo ich nové svetlo. Ich tváre boli v jeho žiare strhané a špinavé. Pozreli na seba s podivnou ľútosťou a Alaric sa neochotne nasúkal do otvoru.

„Hovor so mnou,“ poprosila ho Kalli a prisadla si čo najbližšie, sledujúc jeho miznúce nohy.

„Zatiaľ sa to nezužuje,“ hlásil tlmeným hlasom. „Ale príjemné to nie je. Sú tu ostrejšie kusy skál, inak sa zdá, že okolie je mäkšie.“ Jeho nohy zmizli v otvore.

„Čo cítiš nosom?“

„Vlhkosť a zem. Podivne, nie pleseň.“ Zaznelo silné šuchnutie, ako sa prudko posunul. „Zvažuje sa to nahor, ale veľmi mierne!“ kričal, aby ho počula. „Rozhodne však cítim vánok!“

Zaliala ju drobná vlna nádeje. Z otvoru prichádzal šuchot a fukot a nadávky a potom: „Kalli? Mám tu menší problém.“

Srdce jej vynechalo jeden úder. „A-aký?“

„Trochu som sa, ehm, zasekol.“

Zamračila sa. „Ako zasekol?“

Chvíľu bolo ticho. „Moje pozadie. Je tu ostrý výbežok, ktorý na mňa tlačí. Nemôžem sa posunúť vpred, inak by som asi začal krvácať.“

Chvíľu váhala, či dobre počula. „Tvoje... pozadie?“ zopakovala.

„Zdrž sa všetkých poznámok, prosím.“

„Ja len premýšľam, ako si sa prepchal hornou časťou tela,“ povedala s potláčaným smiechom. Alaric má predsa rozložitú hruď a ramená.

„To ide trochu proporčne rozdeliť, áno? Jedno rameno, potom hlava a druhé. Môžeš mi pomôcť?“

Naprázdno preglgla a neochotne sa nasúkala do diery. Zistila, že tiež má proporčné problémy, ale nie s pozadím. Upravila si látku na hrudi a odhodlane sa plazila vpred.

Alarica našla asi sedem metrov od vstupu. Podarilo sa mu prestrčiť svetlo smerom k nej, aby niečo videla. A to pozadie rozhodne za pohľad stálo, keby neboli v tejto situácii. Krásne guľaté.

Potlačila nevhodné myšlienky. Dýchalo sa jej ťažko a panika bola len kúsok od prepuknutia. Napriek tomu v sebe našla dostatok sily sústrediť sa. „Nezľakni sa, ale teraz sa ťa dotknem!“ varovala ho.

Pritiahla sa na jeho nohy, čím absolútne upchala úzky priestor. Svietila si na osudnú skalu. Trčala zhora a mala tvar obrátenej pyramídy.

„Vidíš niečo?“

„Áno! Vydrž, niečo skúsim! Máš nejaké bolesti?“

„Nič mimoriadne!“ Teda až na podivné teplo, ktoré sa ním rozlialo pri Kallinom dotyku, hoci vynútenom. Jej ženská mäkkosť ho lákala.

Kalli si navlhčila suché pery. „Alaric, teraz ma počúvaj a počúvaj pozorne!“ kričala čo najhlasnejšie. „Mám v ruke dýku. Odskúšam ňou tvrdosť skaly. Máš moje slovo, že sa ti nepokúsim ublížiť, ale ak pocítiš čepeľ, je to len nechcene. Rozumieš mi?“

Chytil sa za hlavu. Ak sa ho pokúsi zabiť... nebude to pekná a ani rýchla smrť. Ale čo iné im zostáva? „Hlavne opatrne!“ odkričal nakoniec.

Kalli zovrela rukoväť a jednu ruku položila na Alaricovo pozadie. Zarezala do povrchu a ten sa podvolil. Vydýchla si.

„Je to mäkká hornina! Myslím, že sa mi ju podarí zrezať!“

„Uhm. Tak do toho!“ Pretože on celé miléniá nemal sex a teplá ženská ruka na pozadí mu spôsobovala pnutie v predných častiach a to ich situácii vôbec nepomáha.

Kalli sa ešte viac prisunula a pustila sa do piplavej práce s dýkou. Najskôr otupila hrot horniny, aby Alaricovi neublížil, potom pomaly ukrajovala. Ruky ju rozboleli a prsty mala ako z dreva, ale nezastavila sa, kým nevytvorila dosť priestoru.

„Hotovo!“ oznámila s výdychom a sklonila hlavu. „Môžeš ísť ďalej!“ Podala mu svetlo.

Alaric zastonal, prebral skúmavku a prinútil sa zase plaziť, ignorujúc nepohodlie v nohaviciach. Uvedomuje si Kalli, ako naňho pôsobí?

Bojujú spolu tak dlho, že ju zabudol vnímať ako ženu.

Chyba.

Po nekonečnej námahe sa dostal k ďalšiemu otvoru, tentoraz priamo nad jeho hlavou. Otočil sa na chrbát a vystrel von ruku so svetlom.

„Kalli! Kalli, je tu priestranná jaskyňa! Tunel končí!“ zvolal nadšene.

„Už aby to bolo!“ frflala.

S námahou sa vysúkal von. Ďalšie ostré výčnelky mu natrhli oblečenie, ale už sa nezasekol. Postavil sa na nohy a obdivne pískol. Nachádzal sa na plošine v akomsi podzemnom kaňone. Smerom nahor aj nadol bol prudký zráz pokrytý vlhkosťou.

„Alaric, nič nevidím!“ pripomenula mu Kalli.

Sklonil sa a vrátil svetlo do diery, aby vedela kadiaľ ísť. Len čo uvidel jej bledú, špinavú tvár, na malú chvíľu ho obostrela ľútosť. Kalli vyzerala všelijako, len nie ako neporaziteľná bohyňa. Podal jej ruku a ona ju hneď zovrela. Dotyk dlaní ich opäť zasiahol.

Kalli sa nechala ťahať nahor cez úzky otvor a zvrieskla, keď ňou prešla pálčivá bolesť. Alaric hneď prestal a klesol na kolená k nej. „Čo sa deje?“

S hlavou, rukami a pleciami vonku pozrela na svoju hruď. Otvor bol priúzky. Alaric ním prešiel, lebo do šírky ramien sa zmestil, ale jej prednosti sú na trochu inom mieste. A jeden prsník už začal krvácať!

„To nie!“ šepol a začal si prezerať otvor. „Máš bolesti?“

„Viacero,“ sykla a snažila sa nehýbať. Začínala sa o ňu pokúšať bezmocnosť.

„Dostanem ťa odtiaľ, len vydrž,“ povedal rozhodne Alaric. „Máš ešte dýku?“

Podala mu ju a tiež pocítila neistotu. Je v ideálnej polohe k strate hlavy. A pokiaľ by to bolo bezbolestné, ani by nenamietala.

Alaric priblížil dýku k zakrvavenej skale, ale Kalli mu chytila zápästie a vážne pozrela do očí. „Ak ma máš z tohto vyrezať, len aby som znášala ďalšiu bolesť a potom aj tak umrela tvojou rukou, urob to teraz.“

Prudko sa nadýchol. Dlho si hľadeli do očí, než prehovoril. „A čo iné chceš robiť? Čo budeme my dvaja robiť?“

Zovrela pery. „Napíšeme si vlastný osud. Žiadne proroctvo nemá moc nad slobodnou vôľou. Toto je boj našich rodín, nie náš. A tie rodiny nedopadli najlepšie. Chceš ísť v ich šľapajach? Pretože v živote sú aj krajšie veci než boj, vojna a krvavé víťazstvá.“

Ruka sa mu zatriasla. Ani jeden z nich nič iné než boje nepozná. Nemal slov.

Kalli mu pevnejšie zovrela ruku. „Ukonči to, ak si myslíš že si sa narodil, aby si ma zniesol zo sveta.“ Už si jednu ťažkú smrť užila. Má nárok tentoraz odísť o niečo dôstojnejšie.

...ak si myslíš že si sa narodil, aby si ma zniesol zo sveta. Môže sa niekto narodiť len pre to, aby zabíjal? Aby bojoval? Aby naplnil želania iných?

„Som boh liečiteľstva,“ šepol. „Dovoľ mi postarať sa o tú ranu.“

Privrela oči a prikývla. Zatla zuby a dovolila mu odrezať skalu, aby sa dostala von. Kus však zostal zaseknutý v rane. Alaric Kalli opatrne vytiahol a uložil na vlhkú zem. Odopol sponu jej šiat a zhíkol.

Kallino poprsie bolo celé červené od trenia počas plazenia a okrem očividnej rany mala ešte asi tri škrabance. „Ako si to mohla vydržať?“

„Tiež si tú otázku kladiem,“ sykla. „Mohol by si, prosím, vybrať tú vec?“ ukázala na skalu v doráňanej obline.

„Zvládneš sa oprieť, aby som lepšie videl?“

Prikývla a dostala sa do sedu, za chrbtom stalagmit. Na istej úrovni ju znervózňovalo, že ju prakticky cudzí chlap vidí nahú, ale hrôza situácie tú nervozitu potlačila. Je predsa doktorka, pozná priority a celkom rada by mala svoje dvojičky zdravé, keď už tak krásne narástli.

Alaric tiež zatlačil do úzadia nevhodné myšlienky a sústredil sa na problém pred sebou. Kalli je stále slabá zo straty krvi a pádu a teraz jej telo bude musieť bojovať s infekciou, ktorú nemajú ako zmierniť. Je síce nesmrteľná, takže sa zahojí rýchlejšie, ale príde o veľké množstvo energie.

„Budem potrebovať kus tvojich šiat, aby sme zastavili krvácanie. Upozorňujem, že dezinfekcia je nemožná.“

S tým sa už zmierila. „Strhni lem sukne a pokračuj smerom nahor.“

Prikývol a začal trhať látku. Kallina sukňa bola našťastie voľná a dlhá po kolená, čo im dodalo dosť materiálu. Ponechal jej dosť látky, aby zakryla polovicu stehien. a obetoval lem vlastného plášťa, aby čo najopatrnejšie zotrel pramienky krvi. Potom sa pustil do neľahkej úlohy vytlačenia cudzieho objektu. Videl, že Kalli už plače, ale nemal na výber. Silnejšie stlačil pokožku, až kus kameňa vypadol.

Obaja si vydýchli.

Rýchlo jej obviazal hruď najlepšie ako vedel a šaty zase vrátil do pôvodného stavu. Kalli už bola mŕtvolne bledá a musela si zase ľahnúť. Keďže ani jemu nebolo najlepšie, natiahol sa vedľa nej a veľmi neochotne zaspal.