Znovuzrodená temnota 7

Prebrali sa o nejaký čas, ktorý ani nedokázali určiť. Rozhodne sú však pridlho bez jedla a ozvali sa aj iné naliehavé potreby. Našťastie našli niekoľko výklenkov, kde mali súkromie na najnutnejšie záležitosti.

Hladné žalúdky však nemali čím uspokojiť. Spoločne sa posadili k okraju zrázu a pokúšali sa dohliadnuť na spodok, ale videli len čierňavu a nechceli obetovať svetlo, aby ho zhodili.

„Skaly sú tu pevné,“ povedal nakoniec Alaric zamyslene. „A zdá sa, že by sme po nich mohli zostúpiť. Klesanie nie je až také prudké.“

Čo len znamená, že nespadnú priamo do ničoty, len sa omlátia k smrti, ak sa pošmyknú. Nemali však na výber. Ich podošvy boli našťastie pevné a drsné, preto riskli cestu na plošinu o niekoľko metrov nižšie. Kalli neustále slabla kvôli infekcii, preto museli pravidelne odpočívať. Po asi siedmom zostupe sa zhodli, že je čas na ďalší spánok a opretí o skalu predýchavali náročné lezenie.

„Nedesí ťa to? Spánok?“ opýtal sa Alaric, aby neboli v úplnom tichu.

Otočila k nemu tvár. „Prečo by mal?“

„Čo ak sa znovu neprebudíš?“

Ona má skôr opačný problém. Ale pochopila, kam tým mieri. Alaric má určitú formu posttraumatického stresu. „Nie je tu nikto, kto by nás uspal. Naposledy to urobili anjeli a len-len že našli vhodnú mágiu. Plus naše sarkofágy sú zničené.“

To si vždy hovoril aj on, ale aj tak ho spánok desí. „Myslíš, že anjeli o nás vedia? Že sme sa zobudili?“

Odfrkla si. „Nemajú ani poňatia.“ To by už panikárili. Nie, anjeli netušia, čo sa deje. „Ale čo nás vlastne prebudilo?“

Mykol plecami. „Neviem. Jednoducho som otvoril oči. Môj sarkofág už bol prasknutý.“

Zvláštne, ten jej nie. Sklenená rakva sa jednoducho otvorila. „Je možné, že náš spánok bol načasovaný? Že nám niekto určil kedy sa prebudíme?“

„Aj to je možnosť. Alebo...“

„Alebo?“

Alaric sa zatváril až príliš vážne. „Alebo je na Hyperborey ešte niekto živý.“

 

 

Kalli sa prebudila s ukrutnou bolesťou na hrudi. Rana sa zapálila a slabé telo nezvládalo bojovať. Mágia jej tiež vypovedala službu. Zdá sa, že aj ona sa zobudila neúplná na tomto fronte. Len ju nikdy tak neprečerpala.

S plačom sa oprela a rozhalila si šaty. Krvácanie sa nevrátilo, ale práve to by potrebovala, aby sa zbavila zápalu. Strhla pásy látky a prišlo jej špatne.

„Pusti ma k tomu,“ ozval sa Alaric, tiež zhrozený pohľadom na jej hruď. Keďže jeho zranenia sa už uzdravili, začala sa mu po kúskoch vracať moc. Priložil teplú dlaň na Kallin prsník a pozrel jej do očí. Hľadela naňho ako na čosi neznáme.

Liečivá mágia zapraskala a zmiernila zápal, čím sa zmenšil aj neznesiteľný tlak. Opäť ranu previazali a znovu začali zostupovať.

„Myslím, že počujem rieku,“ povedal Alaric po čase a pomohol Kalli doskočiť na balvan. „Všetko je vlhkejšie. Musí tu byť podzemný tok.“

„Dúfajme, že rieka tečie niekam von,“ vzdychla a trela si hrudník.

„A že voda je pitná,“ dodal. Aj keď ako bohovia nemôžu umrieť na hlad a smäd, môžu tak zoslabnúť, že spadnú a viac sa nezdvihnú.

Zišli o ďalší level nižšie a keď sa naklonili cez zráz, aby zhodnotili situáciu, Kalli prižmúrila oči. „Vidíš to isté čo ja?“

Alaricovi klesla sánka. „Opracované skaly.“

Pod nimi sa nachádzali vyhladené strechy čohosi, čo vyzeralo ako vytesané obydlia. Pod správnym uhlom rozoznali čosi ako okenné otvory, hoci bez skla. Pomedzi domčeky viedli cestičky a nižšie sa črtalo čosi ako mólo na rieke.

„Myslíš, že tu niekto žije?“ pípla trochu vydesene.

„Nezdá sa. Nikde nevidím svetlo.“

„Nie všetky bytosti ho potrebujú.“

„Upíri aj šelmy vidia v tme len keď musia. Nevidím dôvod, prečo by vo vlastných obydliach mali tmu,“ argumentoval Alaric. „Toto miesto je rozhodne opustené.“

A tak zišli nižšie. Len čo sa dostali na vytesaný chodník, kráčalo sa im ľahšie. Kalli neveriacky hľadela na jedno až dvojposchodové domčeky s rovnými strechami a malými okienkami. Pristavili sa pri najbližšom z nich a prezreli si ho. Alaric našiel na oknách aj dverných otvoroch pánty a držiaky, čo mohlo znamenať, že kedysi tam musel byť akýsi materiál tvoriaci zábranu. Keď sa odvážili dnu, našli kamenné pulty a vyvýšeniny, pravdepodobne ako náhrada určitých kusov nábytku. V ďalších stavbách našli opracované kusy skál s priehlbinami, slúžiace zrejme ako taniere a nádoby.

„Kto tu len mohol žiť?“ premýšľala nahlas Kalli, keď mierili k rieke.

Ľudia na Hyperborey nikdy neboli a vyvinuli sa dávno po nesmrteľných. A aby nesmrteľní žili v takýchto podmienkach? Pod zemou? Ako dávno to muselo byť?

„Praotcovia a Pramatky,“ povedal Alaric. „Len oni existovali v časoch pred atmosférou. Povrch bol ešte nestály. Dáva logiku, že sa usadili pod ním.“

S tým musela súhlasiť. „Takže tu to všetko začalo?“ Posvätne sa dotkla najbližšieho domčeka. „Odtiaľto vzišla civilizácia nesmrteľných?“

„Je to len teória.“

„Ak tu žili, musia tu byť zdroje potravy,“ uvedomila si. Obzvlášť upíri a vlkolaci potrebujú špecifickú stravu.

„Mohli tu byť vtedy,“ opravil ju. „Ale ak vystúpili na povrch, nemali dôvod tu nejaké zdroje nechávať.“

Porazene zvesila plecia.

Len čo prišli k rieke, pocítili malú nádej. Voda sa zdala byť čistá a pitná. Nabrali ju do nájdených nádob a odniesli do domčeka najbližšie ku kamennému mólu. Usadení na chladnej a tvrdej zemi premýšľali, čo ďalej. Alaricova moc boha liečiteľstva mu pomohla analyzovať vodu a až keď odobril jej nezávadnosť, napili sa a potom ich čakalo ďalšie hodnotenie Kallinej rany.

Tentoraz ju mohli konečne vyčistiť. Alaric si strhol ďalší kus plášťa a namočenou látkou čo najnežnejšie trel pokožku naokolo.

„Tvoja moc smeruje k uzdravovaniu,“ poznamenala Kalli, keď jej jeho dotyk začal byť až príliš príjemný. „Musieť viesť boje spolu s rodinou ťa muselo frustrovať.“

Na chvíľu ustrnul. Rád liečil. Rodina mu však nikdy nedovolila pomáhať všetkým. Mohol liečiť len spojencov a príbuzných. A ostatní umreli.

„Nedostal som na výber,“ zamrmlal nakoniec. „Chrám liečiteľov zbúrali.“

Prišlo jej ho ľúto. Ona odmalička vedela, že chce pomáhať. Čo by robila, keby jej Salvator odoprel štúdium a prinútil ju zapliesť sa do dvornej politiky?

„Teraz na výber máš. Chrám znovu stojí,“ pripomenula mu. Celá Hyperborejská infraštruktúra (mínus to, čo zničili posledných pár rokov) je obnovená a pripravená na používanie.

„A v ňom niet koho liečiť,“ vzdychol a smutne sa na ňu usmial.

„To sa zmení,“ sľúbila mu tajomne. „Uvidíš.“

 

 

Zhodli sa, že kým sa im neobnovia sily a Kalli sa neuzdraví, nemôžu pokračovať. Rozhodli sa teda prehľadať toto podivné mesto na brehu rieky, ktorej prúd bol mierne znepokojivý – ak do nej spadnú ďalej od brehu, pravdepodobne ich strhne.

Kalli si nemohla pomôcť a opäť jej napadol Pán prsteňov. Mestečko bolo vytesané do skaly, hoci nie také honosné a svetlé ako Minas Tirith, podobnosť tu však bola. Rady domov stúpali do výšky a napočítala desať levelov obydlí. Podľa vyhĺbenín v skalách kedysi oba brehy spájali mosty, ale dnes už žiadne nezostali. Preto mohli zostať len na svojej strane.

Kráčajúc proti toku našli po chvíli honosnejšiu stavbu, ktorú odhadli na verejnú budovu, pretože bola priveľká pre obyčajnú rodinu. Vnútri našli vyschnuté studne a aj čosi, čo odhadli na ohradu. Mohli však len tipovať, že v studniach sa kedysi nachádzala tekutina pre upírov a v ohrade zvieratá pre vlkolakov.

Po stranách našli rozdrobenejší povrch pripomínajúci sady. Časť rieky bola odklonená, aby ich zásobovala vlhkosťou.

Konečne však narazili aj na niečo užitočné – mágiou zakonzervované fakle na večný oheň, kusy látok a materiál podobný drevu, len o čosi menej ťažký. Dávni obchodníci zrejme nemali problém so skladovaním nadbytočného tovaru. Pri odchode zrejme nepobrali všetko, obzvlášť ak už mali dostatočné zdroje na povrchu.

Alaric s Kalli si vytvorili provizórne batohy a odniesli potrebné predmety do obydlia, ktoré si privlastnili. Keďže im nebola zima, okná nechali holé a vytvorili si paletu na spanie, ohnisko na zohrievanie vody a pri tretej výprave objavili akési siete, čo im vnuklo myšlienku, že vo vode môžu byť živočíchy.

Vytvorili si teda menšiu konštrukciu, aby nemuseli do vody, a skutočne! Do siete sa chytila zvláštna, tmavá ryba s obrovskými plutvami a podivne pokriveným chvostom.

Ich úľava akoby odplavila všetko napätie. Napriek vyčerpaniu si založili oheň a upiekli uloveného živočícha.

S plnými žalúdkami sedeli na naskladaných kusoch látky pod oknom a konečne si dovolili precítiť celú situáciu.

Sú kilometre pod zemou.

Nevedia, kde je východ.

Ich moc je nestála.

Len pred pár dňami sa chceli pozabíjať. Čo ich čaká ďalej? Dostanú sa niekedy von? A čo bude potom? Nikdy nepoznali nič iné než vojnu.

Pozreli na seba a v tvárach mali navlas rovnaké zdesenie.

„Malo to byť ľahké,“ zachrčal Alaric. „Jeden zabije druhého a Bytosti temnoty sa vrátia domov.“

Kalli zaklonila hlavu a privrela oči. „Keď sa zamyslíš, je hlúpe podmieniť jedno druhým. Kde je záruka, že sa sem vrátia? Ako? Prečo práve po tom, čo jeden umrie?“

Na to nemal odpoveď. Naučil sa neklásť otázky. Ale teraz ich klásť chcel. Napríklad ako dať Bytostiam temnoty najavo, že sa môžu vrátiť domov? Hyperborea je zapečatená nielen zvnútra, ale aj zvonku. Len Sila Hada otvorí cestu po tom, čo ju oni otvoria na tejto strane.

„Myslíš, že to anjeli predpovedali, aby zaistili, že nikto nebude bojovať keď prežije len jeden?“ zamyslel sa.

„Je to možné. Boli nahnevaní. Nenávideli nás. Štvalo ich, že nás nemôžu vyhnať. Je celkom logické, že si povedali, že mier bude len keď sa navzájom pozabíjame.“

Je pravda, že rozhodne sa s nikým nemaznali. „Ale čo budeme robiť? Ak už nemáme bojovať...“

„Bude zrazu pokoj, čo?“ zasmiala sa.

„Prečo, Kalli? Čo sa zmenilo?“

Z očí sa jej vykotúľali slzy. Ona sa zmenila. Aislin ju zmenila. Život človeka ju zmenil. Láska jej nepokrvnej rodiny ju zmenila. Videla, že mier môže existovať. Videla že dvaja rozhádaní bratia, ktorí spolu bojovali a jeden pochoval zaživa druhého, stále môžu nájsť spoločnú reč. Videla, že žena ktorá kedysi mučila upíra a konšpirovala proti nim, má nádej na vykúpenie a život v mieri. Videla, že utláčaná a z nevedomosti týraná rasa dokáže nájsť spoločnú reč so svojimi utláčateľmi a vytvoriť pevnú alianciu založenú na dôvere a rešpekte.

Videla to, čo Kalli, ani Alaricovi ich rodiny vidieť nedovolili.

„Ja už nechcem byť zabijakom, Alaric,“ šepla, akoby prezrádzala tajomstvo. „Som bohyňa smrti, ale nemám ju prinášať. Mám pomáhať prekonať jej ťažobu, nájsť mier, zmieriť sa s karmou a ísť ďalej. Tam, kde jeden život končí, ďalší začína. Nie som zabijak. Som bohyňa. Máme ísť príkladom, viesť bytosti na našom území k lepším zajtrajškom. Bojovať o moc je zbytočné.“

Zamyslene na ňu pozrel. Kedy Kalli tak dospela? Prečo nedospel aj on? „Dokázala by si žiť vo svete, kde som aj ja?“ prišla zvláštna otázka.

Kalli mu pozrela do očí. Prečo by jej to malo vadiť? „Bolo by mi cťou,“ odvetila.

Alaric to nevydržal. Vstal a oprášil sa. „Idem sa prejsť k rieke. Vyspi sa.“

Vševediacky prikývla. Dopraje mu čas osamote. „Buď opatrný,“ vyšlo jej z úst, než zaspala.

Buď opatrný, znelo mu v hlave.

Za celý jeho dlhý život, a to ani keď bol obklopený rodinou, mu tieto slová nikto nepovedal.

 

 

„Musíš čím skôr začať rodiť deti, Kalli,“ povedal jej otec počas večere a ani neodtrhol pohľad od misky. „Tvoje sestry nám už dali sedem nových bojovníkov. Naše počty sa zmenšujú.“

Kalli vypadol príbor z ruky. „Otec, sotva mi minulo pätnásť zím,“ šepla.

Patriarcha rodiny vzhliadol, akoby ho jej komentár otravoval. „Časy sú ťažké. Nemáme čas. Medzi vojakmi máme niekoľko silných mladých mužov. Zajtra ti ich predstavím.“

Mladú bohyňu naplo na vracanie. Odrazu nemala chuť na jedlo. Deti jej sestier boli poslané do boja len čo im minulo desať liet.

Štyri z nich zahynuli.

Do očí sa jej nahrnuli slzy. Čo najdôstojnejšie vstala, ospravedlnila sa a vybehla zo sály. S plačom sa dotackala do sadu, kde klesla do trávy a telom jej otriasali vzlyky.

„Lu-Lucifer!“ zvolala.

Anjel sa pri nej po chvíli zjavil. Len čo ju uvidel, posadil sa k nej. „Kalli, čo sa stalo?“

Kŕčovito mu zovrela predlaktie. „M-môj otec! Chce, aby som... aby som priviedla na svet potomkov!“

Mužova tvár sa zachmúrila. Nemusela viac vysvetľovať, pochopil. Zatiaľ čo jej sestry nemali problém v mene rodinnej vojny rodiť deti, aby ich poslali do vojny, Kalli je iná. Cítil to z nej.

„Je to len tvoje telo,“ povedal čo najmiernejšie. „A ty o ňom rozhodneš.“

Také šťastie nemá. Ešte aj jej bratia boli prinútení k plodeniu niekoľkokrát do mesiaca. Ako môžu necítiť nič k tým drobným stvoreniam, ktoré v sebe nesú kúsok z nich?

„Ako? Ako to dosiahnem?“

„To nechaj na mňa.“ Pobozkal ju na čelo. „Zajtra sa všetko napraví.“

Nasledujúce ráno našli vzdelanci v knižnici starý text vysvetľujúci, že bohovia smrti nie sú schopní splodiť, počať, alebo donosiť živého potomka.

Kalli nikdy viac nebola tlačená do materstva, hoci veľmi dobre vedela, že text je výmysel. Nikto z jej rodiny však nepochopil, že ona nie je bohyňa smrti, ale aj života. A ak niekedy nejaký stvorí, nevyužije ho ako nástroj vojny.