Znovuzrodená temnota 8

O dva dni neskôr si Kalli konečne zložila obväzy a šla sa vykúpať do rieky. Z nájdených látok si vytvorila nové šaty a len čo zo seba zmyla všetku špinu a zaschnutú krv, začala sa cítiť lepšie. Teda vzhľadom k situácii.

Alaric sedel pri ohni na brehu a opekal dve ryby. Hoci našli aj nejaké zakonzervované semená, nemajú dosť času na sadenie a pestovanie. Tak dlho sa nemienia zdržať.

Posadila sa na opracovaný balvan, ktorý pripomínal lavičku, a usmiala sa. Aj jemu vytvorila nové oblečenie, aby si to staré mohol aspoň oprať. Už nebol celý v čiernom, ale mal biely vrchný plášť vpredu spojený sponou a hnedé nohavice. „Čo tvoja moc? Vrátila sa?“

Prikývol. „V rámci možností. Tvoja?“

„Tiež.“ Vzala si rybu a pustila sa do obhrýzania. „Prečo ten zamyslený pohľad?“

Zamrkal. „Premýšľal som.“

„A nebolelo ťa to?“

Vyprskol do smiechu. Kalli sa šibalsky zasmiala.

„Tak nad čím si premýšľal?“

„Ten materiál podobný drevu. Je celkom ľahký a dnes som ho testoval na vode. Mohli by sme z neho vytvoriť menšie plavidlo.“

„Máme ho dosť?“

„Zrejme áno. Nečakaj žiadnu loď, ale niečo by sme mali byť schopní poskladať. Tok rieky nás ponesie prakticky sám.“

„To znie ako plán. Môžeme začať s prípravami.“

„Ako si na tom so zranením?“ zmenil tému. „Čaká nás zdvíhanie a ťažká práca. Nemôžeme riskovať otvorenie rany.“

Zružovela. Alaric mal jej prsia za posledné dni preskúmané a prehmatané do posledného detailu a ona si to ani nemohla užiť. „Koža sa už spojila. Verím, že to zvládnem.“

Napriek tomu sa presunul k nej a po krátkom očnom kontakte jej rozopol nové šaty z mäkkej fialovkastej látky. Každým dňom bolo ťažšie ignorovať Kallinu jemnú pokožku a viac než lákavé krivky. Jej plné prsia sa už zdali zdravé, žiadne začervenanie, len posledný hojaci sa škrabanec.

Neodolal a priložil dlaň na horúcu oblinu zakončenú tmavou bradavkou.

Aké by to asi bolo, mať Kalli v posteli? Bojovať nie zbraňami, ale jazykmi a rukami? Kričať nie bolesťou, ale rozkošou?

Prstom pohladil bradavku, ktorá sa po dotyku napla a Kalli prudko nasala vzduch.

Radšej ruku stiahol. Toto nemôžu. Rozhodne nie tu, nie teraz a nie... nie ako nepriatelia. Mier nikdy neuzavreli, len sa zhodli že spolupráca je nateraz výhodnejšia. A aj keď Kalli jasne dala najavo, že odmieta ďalej bojovať, on mal trochu väčší problém opustiť cestu, na ktorú ho poslala vlastná, dnes mŕtva rodina.

Kalli sa rýchlo zahalila a vstala. „Ehm, začnime s tou loďou. Teda člnom. Teda... čímkoľvek.“ Vydala sa k domčeku, kde mali naskladaný materiál.

Alaricovi napadla zvláštna myšlienka, či Kalli niekedy milenca mala.

 

 

Drevu podobný materiál nanosili k brehu a priniesli ešte niekoľko kusov z centrálnej budovy. Keď Kalli vyprázdnila debnu, na jej dne našla kamenné tabuľky popísané prastarým jazykom. Ukázala ich Alaricovi, ktorý tak ako ona rozumel len kúskom textu. Vzali ich so sebou a počas ďalšieho jedla ich podrobne skúmali.

„Pripadá mi to, že písmo je vyryté pazúrom,“ zhodnotil Alaric, svietiac si fakľou. „Pravdepodobne upíri.“

„Rozumieš tomu?“

„Asi každé piate slovo.“ Prstom prešiel po povrchu. Kalli si predstavovala ten prst na iných miestach a zalial ju rumenec.

„Čo sa tam podľa teba píše?“

„Myslím, že je to niečo ako úvodné predstavenie. My sme rasa nesmrteľných. Niečo, niečo, svet nad nami. Blá blá, smrteľné bytosti. Neviem, neviem, neviem, a niečo o informáciách.“

Nadvihla obočie.

„Narodil som sa do vojny. Lingvistika nebola práve prvá na zozname vzdelávania.“

A tak sa stráca história. Smutne pokrútila hlavou a prevzala si tabuľky. „Rozumiem slovu zachovať, stvoriteľ a svetlo.“ Zdvihla hlavu. „Stvoriteľ?“

Alaric sa napol. Nesmrteľní nemajú stvoriteľa. Teda áno, akási sila im dala vzniknúť, ale nie vedomá bytosť. „Si si istá tým slovom?“

„Áno. Stvorenie s koncovkou odkazujúcou na osobu. Stvoriteľ. Počkaj... nie, mýlila som sa. Stvoritelia!“

Vytrhol jej tabuľku z rúk. „To nedáva zmysel. Stvoritelia čoho? Kde? Kto?“

Mykla plecami.

„Tieto veci berieme so sebou.“ Zabalil tabuľky do látky a zviazal ich dohromady.

Kalli by rada túto tému rozobrala, ale majú iné problémy. Musia odtiaľto vypadnúť. Vrátili sa teda k spájaniu dosiek. Keďže nemajú povrazy, využili mágiu a vytvorili tak pevný a nepremokavý základ akoby spojený lepidlom. Potom pridali zopár bezpečnostných vylepšení pre lepší ponor a manévrovanie. Nakoniec vytvorili dva páry vesiel, ktoré pripevnili o strany.

Po piatich dňoch mali malé plavidlo hotové a balili si provizórne batohy. Kalli našla ďalších šesť tabuliek, ale s toľkou prácou dokázali len jesť, spať a stavať. Všetko ostatné šlo bokom. Ešte aj Alaric driemal niekoľko hodín, aby nabral sily.

Usadení na dekách na brehu dojedali rybu a naposledy si prezerali neznáme miesto, v ktorom sa písala zabudnutá história. Kalli si sľúbila, že len čo to bude možné, nájde sem znovu cestu, tentoraz bezpečnú, a dotiahne sem všetkých nesmrteľných historikov.

Hneď posmutnela.

Ale ako vráti Bytosti temnoty domov? A čo Alaric? Pokúsi sa ju znovu zabiť?

Ľahla si na deku a vzdychla.

Alaric klesol vedľa nej. „Nervózna?“

„Okrem iného.“ Otočila sa k nemu.

Spomenul si na jej strhanú tvár, keď sa potácali skalami. Na jej slzy. Na neistotu. Vždy Kalli videl ako nejakú entitu bez emócií, bez... vôle. Odrazu sa zdá viac živá, viac celá. „Dostaneme sa von,“ sľúbil jej.

„A potom? Späť do vychodených chodníčkov?“

Ak ma máš z tohto vyrezať, len aby som znášala ďalšiu bolesť a potom aj tak umrela tvojou rukou, urob to teraz.

Stiahlo mu hrdlo. Môže ju po tomto všetkom zabiť? Spoločne putovali temnotou, spoločne lovili, spoločne zhotovili plavidlo, pomáhali si a podporovali sa.

Dokážu to isté aj keď táto situácia pominie?

„A potom sa rozhodneme čo ďalej. Spoločne.“

Nie práve deklarácia mieru, ale aspoň niečo. Pritiahla sa k nemu, až mala nos zaborený v jeho hrudi. „Už viac nechcem byť sama,“ zašepkala a kým tie slová pochopil, vstala a ponaťahovala si svaly, pripravená na ďalšiu cestu.

 

 

Prúd rieky ich unášal stabilným tempom vpred. V prednej časti plavidla mali priviazanú skúmavku so svetlom, vzadu fakľu. Batohy rovnomerne rozložili po dne, aby sa čln neprevážil, a obaja boli pripravení v prípade potreby veslovať.

Do kameňa vytesané mestečko sa stratilo a nasledovali monotónne skaly a malé jaskyne so zátokami.

Prúd sa trochu zrýchlil, keď sa rieka rozšírila a prehĺbila a oni pred sebou uvideli ďalšie mesto.

A tentoraz nebolo vytesané z kameňa.

Toto mesto bolo celé sklenené.

Kalli s Alaricom zalapali po dychu a chytili sa vesiel. Naviedli čln k brehu a vytiahli ho na skalnatý povrch, ktorý po niekoľkých metroch prechádzal do jagajúceho sa skla.

Mesto však bolo viac než len sklenená nádhera. Priesvitné tabule striedali farebné mozaiky, pestré budovy a majestátne veže.

A v pravidelných rozostupoch, v malých sklenených guličkách nie väčších než perla, žiarilo svetlo. Celé mesto sa jagalo a fakľa viac nebola potrebná.

„Kde to sme?“ ozvala sa Kalli, keď šok opadol.

„Neviem. Ale desím sa bytostí, ktoré toto mohli vytvoriť.“

To aj ona. Sklo takejto kvality, pevné a stabilné, očividne nerozbitné, sa len tak nevidí. Plus tie zdroje svetla... musia tu byť stovky tisíc rokov!

Povrch pod ich nohami bolo tiež sklo, drsné a nešmykľavé. Vyzeralo to tam ako v rozprávke. A mesto sa tiahlo do diaľky kam až oko dovidelo.

„Kto tu mohol žiť?“ uvažovala, keď ju to ticho začalo znervózňovať. Prechádzali s Alaricom popri brehu a snažili sa pochopiť, na čo sa to vlastne pozerajú.

„Rozhodne nie nikto z našich.“

Nikto zo nesmrteľných.

Existujú snáď aj iné bytosti?

Staršie?

Prepadol ju iracionálny strach a vzala Alarica za ruku. Ten nezaváhal a preplietol im prsty. Obaja sa hneď cítili istejšie.

Nakoniec sa odvážili vojsť do jednej z budov. Jej steny tvorilo zelené nepriehľadné sklo a strechu jagavá mozaika.

Vnútri to vyzeralo ako veľmi pohodlná kaviareň – stoly, stoličky, pult a nádoby podobné šálkam naskladané vedľa zariadenia s páčkou a trubicou. Kalli za páčku potiahla a zistila, že z trubice vyteká akási modrastá tekutina.

Alaric k nej privoňal. „Ako čaj.“

„Je to pitné?“

„Moje zmysly mi hovoria, že áno.“ Napil sa a chvíľu analyzoval chuť. „Nedokážem to popísať. Je to sladké.“

Kalli sa teda napila tiež a jej chuťové bunky zaspievali nad sýtou chuťou neznámej tekutiny. „Neuveriteľné!“

Tým ale ich deň neskončil. Našli sady a záhony s rastlinami, aké nikdy predtým nevideli, budovy so zariadeniami ktoré mohli byť čímkoľvek od počítačov až po mlynčeky na mäso.

V jednej z vyšších budov našli vyvýšeniny podobné posteliam, s látkami na zakrytie nedotknutých časom. Kalli sa odvážila vyjsť na balkón a musela si prikryť ústa.

Mesto bolo ešte väčšie, než si predstavovala. Dovolila by si tvrdiť, že je asi desaťkrát väčšie než celý Londýn.

Alaric sa prinútil k analytickému mysleniu. „Je v tom vzorec,“ uvedomil si.

„Prosím?“

Ukázal do diaľky. „Najskôr menšie budovy nasledované vyššími a v strede veža. Myslím, že je to niekoľko miest stlačených dohromady. Každé trochu iné, ale postavené rovnakým systémom.“

Už to videla aj ona.

Napočítala štrnásť veží. Štrnásť obrovských miest.

Pritisla sa bližšie k Alaricovi. „Ako sa môže pod povrchom nachádzať niečo také obrovské?“ Teda niežeby to bolo nemožné. Hyperborea je veľká približne ako Island. Toto miesto, čo aké je veľké, nepresahuje rozlohu Cypru.

Snáď.

„Všade je silná mágia. Musí mesto chrániť zhora. My sme prišli po rieke, to sa asi neočakávalo.“

„Ale kde sú obyvatelia? Čo sa s nimi stalo?“

Úprimne dúfal, že už nežijú. Niekto s takou obrovskou mocou... „Poďme,“ stiahol ju dnu. Necítil sa dobre na tomto mieste. Čo ako je nádherné, to je celé. Nie je použiteľné.

Hyperborea je funkčná. Vybavená. Vhodná na život, šport, obranu, vzdelávanie, výskum, tvorenie, odpočinok, objavovanie a relaxáciu.

Toto je len... palác na obdivovanie. Pošteklenie zmyslov.

Nedokázal si predstaviť, že by tu behali deti, obchodníci predávali svoj tovar, pekári lákali na jedinečné vône a vzdelanci zhromažďovali knihy, listiny, alebo čokoľvek skúmali.

„Je to ako domov bytosti bez potrieb,“ zhodnotila Kalli výstižne.

Čo ako mesto vyzeralo nádherne, vybrali si najmenej extravagantnú budovu, kde zložili deky a vytvorili si miesto na odpočinok. Na brehu si upiekli ryby a preniesli ich dovnútra.

„Čím skôr vypadnime,“ prosila ho Kalli, keď sa najedli. „Je to tu akési chladné.“

Absolútne s ňou súhlasil. Útulne vyzeral len ich kútik vyložený dekami, nedokonalými nádobami a batohmi.

Všade okolo nich sa mihalo farebné svetlo, dokonalé, ale zvláštne umelé.

Kalli sa vyzula a prehrabla si dlhé vlasy. Vyzerala ako nejaký divoký lesný duch uzavretý v ozdobnej nádobe. „Rozhodne sem ale musíme poslať odborníkov,“ povedala. „Aby všetko preskúmali.“

Usmial sa. Kalli začala plánovať budúcnosť.

„Naozaj si myslíš, že ešte nejaké Bytosti temnoty žijú?“

„Nemyslím, ja to viem.“ Nevinne sa usmiala. „Vrátia sa, Alaric. Som o tom presvedčená.“

Kiež by mal v sebe toľko nádeje ako ona... Stiahol ju k sebe, až pristála na jeho pevnom tele. Zvýskla, ale nedovolil jej vstať. Pridržal ju a pretočil sa, až bola pod ním. Ich tváre boli len pár centimetrov od seba.

„Keby sme viac nebojovali,“ šepkal jej na pery, „čo z nás bude? Čo sa stane s našimi životmi?“

Omámená jeho blízkosťou chvíľu nemohla premýšľať. Jeho váha na nej bola príjemná a sálalo z neho teplo, ktoré nikdy nepocítila. „Budú znovu úplné,“ odvetila rovnako potichu. „Môžeme znovu začať žiť.“ Pohladila ho po líci. „Užívať si jedlo, ktoré nie je pripravené na prenosnom ohni. Spať koľko chceme. Ísť na prechádzky do lesov. Prechádzať sa po pláži. Nechať sa rozmaznávať v kúpeľoch,“ vykreslila mu, ako vyzerá mier.

Dotkli sa čelami. Alaric zvádzal boj sám so sebou. S Kalli predsa nemajú byť spojenci. Ale keď spojili sily, všetko šlo tak jednoducho...

„A ak sa znovu pohádame? Ak v niečom spolu nebudeme súhlasiť?“

Och, jej drahý boh. Nikdy nevidel skutočnú harmóniu. Všetky nezhody sa v jeho živote riešili bojmi a smrťou. „Tak si dáme niečo sladké, sadneme si k stolu a prediskutujeme to. Opýtame sa iných na nezávislý názor. Nájdeme kompromis.“

„Niečo sladké, hm?“ Opatrne im spojil pery. Kalli tie svoje pootvorila v tichom súhlase. Prešlo ňou príjemné chvenie, ktoré sa len znásobilo, keď sa jeho jazyk vydal na prieskum.

Zastonala a privrela oči. Chcela viac. Objala ho a ich nohy sa preplietli. Celé jej telo sa prebralo, nielen Kalline, ale aj Aislinine. Nevinná Aislin vnímala všetko po novom, nechápala vlastné reakcie, a bojmi zocelená Kalli si sotva spomínala, že neha ešte existuje.

Odtrhli sa od seba a Alaric sa tiež pokúšal dostať pod kontrolu. Srdce mu splašene bilo a penis sa tiež hlásil o slovo.

Z jediného bozku!

Keď však uvidel Kalline zraniteľné, sivé očká, riskol ďalšiu neprístojnosť a pobozkal ju na odhalený krk. Odmenou mu bol ďalší ston a akoby sa jej telo viac uvoľnilo.

Tvrdá, nezlomná Kallistrate ho pustila k sebe, odhodila nenávisť a namiesto krutých hádok ho objala.

Koľko šancí na zabitie dostal? Koľkokrát ju mohol zniesť zo sveta? Ukončiť túto strašnú, bojmi naplnenú existenciu?

Ale čo ak to ide ukončiť aj bez smrti? Čo ak stačí kúsok porozumenia a vzájomná podpora? Čo ak oni dvaja prestanú bojovať?

Sú poslednými žijúcimi bohmi Hyperborey, domova nesmrteľných. Ich rody bojovali, viedli vojny a šírili nenávisť a ako dopadli? Všetci sú mŕtvi.

Oni dvaja ale nie.

Nie sú mŕtvi.

Práve teraz žijú viac než všetci ich predkovia dohromady.