Znovuzrodená temnota 9

Kalli spokojne ležala na Alaricovej hrudi, vychutnávajúc si tlkot jeho srdca a hrejivé teplo, ktoré z neho sálalo. Podvedome jej hladil hebké vlasy a nepadlo medzi nimi ani slovo. Ani jeden to nepriznal nahlas, ale báli sa, že rozhovor by mohol niečo pokaziť. Predsa len nie sú práve trénovaní v normálnej konverzácii. Nie tohto druhu. Ani len Aislin nemohla dodať skúsenosť.

Napriek všetkej snahe, Alaric v tichu a mieri, ktorý nikdy v živote necítil, upadol do spánku. Kedysi sa Kalli pýtal, či sa nebojí, že sa už nezobudí. To však nie je jediný dôvod, prečo sa bojí zaspať. Prečo od prebudenia zostáva takmer vždy hore a len občas na malú chvíľu zadrieme. Tým druhým sú sny. Sny, ktoré sa nedajú ovládať...

 

 

Málokedy v snoch niečo počul. Občas, keď naňho niekto hovoril, alebo keď sa sám vyjadroval, do hlavy mu preniklo neznáme mrmlanie. Inak bol väzňom tela a života, ktorý mohol len pozorovať.

Tváre.

Priatelia a nepriatelia.

Boje v neznámych krajoch.

Cestovanie. Toľko presúvania...

Posledné roky sa ale niečo zmenilo. Objavila sa tam ona.

Nepoznal ju. Netušil, prečo je odlišná a čo ho na nej tak láka. Možno nevinnosť v jej očiach, možno dobrota jej srdca. Často ju videl pomáhať iným. Usmievať sa. Rozosmiať aj uplakaných.

Niekoľkokrát sa jej dotkol.

Vždy sa však stiahol.

A prestával ju vídavať. Odišiel do zeme kdesi v púšti. Videl stavby, staré a majestátne. Lúštil neznáme písmo, doslova obrázky. Stretával sa s kýmsi. Ich tváre si ale Alaric nikdy nedokázal presne vybaviť.

V tomto tele je len väzeň. Nemá nad ničím kontrolu.

 

 

S trhnutím sa prebral. Kalli už vedľa neho nebola, čo ho trochu rozhodilo. Vybehol z budovy a našiel ju s dýkou v ruke páčiť večné svetlo zo steny. Usmiala sa naňho.

„Myslela som si, že by sme ich mohli použiť. Teda pokiaľ nie sú napojené na nejaký obvod a nezhasnú po odobratí,“ vysvetlila mu.

Nezhasli. Nabrali si asi desať svetiel, pripevnili ich o čln a opäť sa zbalili. Odstrčili plavidlo od brehu a doveslovali do stredu rieky, kde ich prebral prúd. Mesto ustúpilo do diaľky a znovu ich obklopil všadeprítomný kameň. Strop sa trochu znížil, ale oproti klaustrofobickým tunelom, ktorými sa sem dostali, bolo toto pre Kalli ako futbalové ihrisko.

„Kalli!“ Alaric ju zozadu upozornil dotykom na pleci. „Pozri,“ ukázal na ďalší opracovaný masív, ku ktorému sa blížili. Nachádzali sa na ňom akési línie, ktoré sa rozsvietili len čo sa k nim priblížili.

„Vyzerá to na podobný materiál ako svetlá zo skleneného mesta,“ zhodnotila. „Môžeme k nim priveslovať?“

Prikývol a spoločne sa dostali bližšie k dohladka opracovanej skale. Na výšku mala sotva dva metre, ale ťahala sa do šírky. Ich čln narazil na plytké dno, preto museli vystúpiť a po kolenách vo vode ho ťahali popri stene, kde sa objavovali nákresy.

Kalli ich nepoznávala, ale Aislinin mozog zapracoval. „Rozumieš tomu?“ opýtala sa pre istotu Alarica. Niektoré piktogramy sa chápali ťažko.

„Ani trochu.“

Opatrne sa dotkla nákresu, ktorý dôverne poznala, hoci trochu odlišným spôsobom. „Toto je rozkreslený Vodík. A hneď pod ním Hélium.“

„Čo?“ nechápal Alaric. Kalli akoby prestala hovoriť jeho rečou.

Privrela oči. Ani za nič si nemohla spomenúť na debilné prastaré názvy prvkov, ktoré ich učenci vymysleli. „Prvé dva prvky vo vesmíre.“

Zamračil sa. Kedy sa stihla vzdelať v tomto obore?

Kalli sa nestihla.

Aislin chémiu študovala. Odrazu pochopila nákresy pred aj za vzorcami. Odstúpila, aby lepšie videla a lapala po dychu. „Drahé nebesia, toto je popis vzniku vesmíru!“ vykríkla, až sa jej vrátila ozvena.

Alaric nadvihol obočie.

„Pozri!“ Ukázala na piktogram, kde rozoznala opačne znázornené prvky. „Toto je antihmota. A hneď vedľa je hmota. Hmoty bolo viac, len o kúsok, ale o dosť aby sa vesmír neanihiloval celý. A toto tu,“ ukázala na čmáranice okolo. „Musia byť kvantové javy!“

„Kali, desíš ma a začínaš používať neznámu reč,“ upozornil ju Alaric.

Podišla k nemu v plytkej vode. „Nerozumieš? Už v časoch, keď bol povrch neobývateľný, niekto dokázal zapísať počiatky existencie! Do detailov!“

„Ale kto?“

Preglgla. „To neviem. Ale niekto neskutočne chytrý.“ Prešla ďalej a rozoznávala ďalšie prvky. „Niekto mimo nášho vnímania.“

Alaric ju vzal za ruku a spoločne ťahali čln popri stene. Piktogramy sa zmenili z prvkov na popisy hviezd, čiernych dier a galaxií.

„Toto je naša sústava!“ spoznala Kalli. „A naša Zem!“

To už spoznal aj on. Nákresy sa zmenili na zrozumiteľnejšie. Odrazu sa na stene zjavilo štrnásť náčrtov pokrivených bytostí.

„Štrnásť. Tak ako štrnásť sklenených miest,“ uvedomil si.

Zastavili sa. Štrnásť bytostí, ktoré sa zhmotnili vo vesmíre a akoby boli pritiahnuté k Zemi neznámou silou. Potom sa objavili ďalšie bytosti – prví upíri, prví vlkolaci, prví bohovia.

„Kalli, tu je nákres dlane.“ Alaric ukázal na svietiaci znak na konci celého výjavu.

„Urobíme to?“

Mykol plecami a priložil dlaň k svietiacej kresbe. Hneď vykríkol a keď k nemu Kalli pribehla a dotkli sa, pochopila prečo. Energia zo skaly prešla aj do nej a tentoraz videli hýbajúce sa obrazy. Štrnásť bytostí sa prechádzalo po svete, sledovalo evolúciu a pokúšali sa zakresliť, zapísať a zaznamenať zmeny, no bolo ich priveľa. Nedokázali byť všade, nedokázali všetko vidieť a zapamätať si.

„Vy si zapamätáte. Vy ponesiete históriu,“ ozývalo sa im v hlavách v prastarom jazyku, ktorému odrazu rozumeli. „A keď príde doba zmätku, vy povediete nevedomé bytosti. Ste nesmrteľní. Ste naše dielo a náš dar vesmíru. Dávame vám život a vy ste nositeľmi skúseností. To je váš údel až do skončenia existencie.“

Výjav pohasol a Kalli s Alaricom od šoku spadli do vody. Vydesene na seba pozreli a chvíľu nemohli nájsť slová. Vysilene sa posadili do člna a zostali na plytčine, kde sa malátne držali za ruky.

Toto je teda pravda ich osudu. Boli tu pred ľuďmi, pred väčšinou bytostí, ale nevyvinuli sa. Boli stvorení pre konkrétny účel.

„Sme databanky,“ konečne zo seba dostala Kalli. „Tie bytosti nás nesmrteľných stvorili, aby sme boli svedkami histórie. Aby sme ju zaznamenali.“

Alaric si pretrel unavenú tvár. „Ako sme mohli zabudnúť?“

Pokrútila hlavou. „Zdá sa, že aj my sme sa museli niečo naučiť, než prevezmeme zodpovednosť za tento údel.“ Pretože bez mieru a pochopenia dopadnú presne tak, ako dopadli.

Sami.

Vyhnaní z domova.

Živoriaci.

Vo večnej vojne.

„Vypadnime odtiaľto,“ rozhodol nakoniec Alaric a podal jej veslo. „Na môj vkus je tento výlet až príliš...“ Nedokázal nájsť vhodné slová.

„Život meniaci?“ doplnila Kalli sústrastne.

„Prinajmenšom.“

„Alaric?“ opýtala sa Kalli opatrne, keď ich znovu unášal prúd. „Aj ty si spoznal ten hlas, ktorý nám to hovoril?“

Boh zovrel pery, ale prikývol. „Lucifer.“

 

 

Na žiadne ďalšie mesto už nenarazili, preto keď sa unavili, našli relatívne rovnú plošinu a opäť k nej doveslovali, aby si mohli odpočinúť. Vytiahli čln na skaly, rozprestreli deky, zapálili fakľu a upiekli si ďalšie ryby.

„Myslím, že preto sa anjeli tak nahnevali a vyprázdnili Hyperboreu,“ povedala Kalli zamyslene. „Vtedy ich viedol Lucifer. Ak nás skutočne stvoril a videl ako znevažujeme vlastné poslanie šarvátkami a vojnami, niet divu že odobril vyhnanstvo.“

„Možno by pomohlo keby nám povedal pravdu,“ odfrkol si Alaric.

„Aby sme sa do toho všetkého začali hádať, kto je najpovolanejší uchovať históriu? Nie sme len databanky. Počul si, čo povedal. Keď prídu ťažké časy, my povedieme civilizáciu. Pretože si pamätáme. Pretože vieme aké hrôzy môžu nastať ak si nezapamätáme históriu a vlastné chyby.“ Nadýchla sa, potom zvraštila nos. „Teda nie my dvaja. My sme nepoužiteľní. Ale iní nesmrteľní.“

Musel jej dať za pravdu. „Myslíš, že to prijmú? Teda za predpokladu, že ešte žijú.“

Nuž, bude to šok, ale nie úplný. Nesmrteľní si prešli obrovským ideologickým a filozofickým vývojom. Táto informácia ich životy neznevažuje, naopak. Dáva im zmysel a poslanie.

„Ale áno.“

Alaric si ľahol na deky a pritiahol si ju k sebe. Ochotne sa vedľa neho uvelebila. „Nemysli na to,“ poradila mu a prešla prstom po vytvorenej vráske na jeho čele. „Je to miléniá starý odkaz, ktorý je len informáciou. Stále máme slobodnú vôľu a je na nás ako s ňou naložíme. Môžeme ju odmietnuť, môžeme ju prijať.“

„Odkedy je z teba taký rebel?“

Zazubila sa. „Smrť nehrá podľa pravidiel.“

Pobozkal ju. „A liečiteľ áno?“

„Uhm. Ty musíš. Si dobrý chlapec.“

Prevalil ju pod seba a za trest jej zahryzol do krku. Rozosmiala sa a v rukách mu zovrela zadok, ktorý si tak krásne zachránila pred ostrou skalou a poškodením.

„Zahrávaš sa s nebezpečnými silami, Kalli,“ varoval ju a pohol sa proti jej stredu spôsobom, ktorý jej vysvetlil situáciu.

Očervenela, ale nepustila ho. Dostala sa do trápnej situácie keď si celkom nebola istá, či niekedy mala sex. Teda, Aislin rozhodne nie.

Ale Kalli?

Netušila.

Alaric si nevšimol jej dilemu a stiahol jej z pleca ramienko. Opäť detailne skontroloval zahojenú hruď. Jazykom, samozrejme. Kalli zastonala nad nepoznaným dotykom a zaborila mu dlaň do vlasov. „Myslím, že potrebuješ ďalšiu kontrolu,“ zhodnotil a zbavil ju šiat.

„Nehovor.“

Zazubil sa a pohladil jej stehná.

„Ale tam som nebola zranená,“ podpichla ho.

„Správny liečiteľ si prezrie všetko.“ Pohodlne sa usadil, aby mal na všetko výhľad. Kalli mala vytrénované telo bojovníčky, čo sa dalo očakávať. Pobozkal ju na ploché bruško a škodoradostne zistil, že je šteklivá. Tak ako všetci, nesmrteľní, nemala žiadne kučierky, ktoré by ju chránili na citlivom mieste a Alaric pocítil známy tlak v nižších partiách. Už keď spolu súperili vnímal jej ženskú postavu. Musel by byť slepý, mŕtvy a opačne orientovaný, aby mu neprišla príťažlivá. Tiež si ale uvedomil, z akého rodu pochádza.

„Viem, že v tvojej rodine sa presadzoval názor, že každá žena po svojom prvom krvácaní je schopná priviesť na svet dieťa,“ povedal a v hlase mal žiaľ. Kallin rod rozhodne nebol láskavý. Videl ich dcéry s ešte plochými hrudníkmi, ako sa im zaobľujú bruchá. Prišlo mu z tej predstavy špatne. „Koľkokrát si musela...“

Prudko sa posadila a pobozkala ho, aby nepokračoval. Vedela presne, čo liečiteľ v ňom cíti, pretože sama videla, aké je to choré. „Lucifer o mne vyhlásil, že som neplodná,“ zašepkala. „Odvtedy ma mali len na boj.“

Vydýchol si. Bol rád, že aspoň tohto utrpenia bola ušetrená. Pritiahol ju k sebe. Kalli mu pomohla vymotať sa z oblečenia. Ruky a pery mali všade. Opäť skončili na dekách, prepletení a zadýchaní. Kalli, teda Aislin, videla počas svojho života mnoho vyzlečených mužov (obvykle ich teda zašívala alebo kriesila), ale odrazu bolo všetko iné. Mohla skúmať, hladiť a uvoľniť sa. Z bozkov na krku takmer vyletela z kože a keď do nej Alaric prenikol prstom, zaliala ju vlhkosť. Oprela sa oňho a zaborila mu červenú tvár do rozložitej hrude. Aj jeho boje zocelili. Zostali mu len pružné svaly a štíhle telo. A očividne veľmi skúsené prsty. Z krku jej vyšiel zvuk podobný zamňaukaniu. Celé jej vnútro akoby bolelo, ale tou najpríjemnejšou bolesťou na svete. Tiež postrehla, že ako nesmrteľná je rozhodne citlivejšia. Bokmi spolupracovala s Alaricovými prstami. V nestráženej chvíli vsal do úst jej bradavku, čo len pridalo na šoku z náhlej citlivosti.

Alaric sa preklínal, že toľké roky premárnil bojom s Kalli, keď mohli robiť oveľa príjemnejšie veci. Toľko osamelých nocí... Vynahradil jej ich pomalými bozkami na napätých bradavkách a hebkom brušku. Teplo jej tela ho zahrievalo spôsobom, ktorý nikdy nepocítil. Konečne videl Kalli uvoľnenú a pokojnú. Akási zákerná časť jeho pokriveného mozgu mu naznačila, že v tomto nechránenom momente by ju mohol poľahky zabiť.

Nenávidel tú časť mozgu, pretože vedel, že ju vytvorili jeho po moci bažiaci príbuzní. Zbaví sa jej niekedy?

Vrátil sa ku Kalliným pootvoreným perám a hravo do nich zahryzol. Postrehol, že bohyňa odrazu nevie čo robiť. Jej dotyky boli opatrné a akosi neskúsené. Mal pocit, že tejto aktivite sa rozhodne nevenovala často. Nuž, on ju rád naučí. Odtiahol jej stehná viac od seba a špičkou sa dotkol jej horúceho stredu.

Zalapala po dychu. Neprenikol do nej, len jej penisom prechádzal po vlhkých záhyboch.

Kalli si hrýzla peru. Aislinina neskúsenosť ju ovládla. V sekundovom záblesku čistej mysle si čosi uvedomila. „Ochrana! Alaric, ja neviem ako...“

Dlaňou sa dotkol jej líca. Nesmrteľní, len čo sa ich telá dostatočne vyvinú a dospejú do štádia, keď nestarnú, dokážu ovládať niektoré ich funkcie, ako aj plodnosť. Ale Kalli ani len netuší ako túto funkciu vypnúť.

„Postarám sa o to,“ sľúbil jej.

Váhavo prikývla.

Alaric vyslal rýchly príkaz telu a začal do nej prenikať. Ako očakával, bola úzka a musel spomaliť. Tiež mu došlo, že aj preňho je to pár milénií, čo sa naposledy venoval tejto činnosti a začal sa báť o vlastnú výdrž.

Kalli privrela oči. Alaric si s ňou preplietol prsty a toto jednoduché gesto ju konečne uvoľnilo. Objala ho stehnami a dala mu tiché povolenie pokračovať. Potom zažila šok, keď sa do nej celý zasunul a ňou prešla ostrá bolesť.

„Mala som to tušiť,“ zašomrala.

Alaric vyvalil oči. „Kalli?“

„Prosím, pokračuj.“

Ani sa nepohol, aby jej dal čas zvyknúť si naňho. „Kalli,“ zopakoval nežne.

„Je to v poriadku.“ Mierne sa usmiala a dlaňami mu prechádzala po chrbte. „Po prvý raz v našich životoch je niečo v poriadku a z našej vlastnej vôle,“ uistila ho.

Pobozkal ju. Vyskúšal opatrný pohyb a po chvíli našli spoločný, pomalý rytmus. Kalli ho v sebe zvierala naozaj pevne a len silou vôle nevyvrcholil v prvom momente. Prstami našiel jej klitoris a pomohol jej zbaviť sa zvyškov bolesti a nepohodlia. Čoskoro pod ním znovu začala stonať. Využil novoobjavené citlivé miestečko na krku a priviedol ju k vrcholu, po ktorom ju hneď nasledoval. Obaja vykríkli a ustrnuli v sladkej agónii. Pohľady sa im zasekli do seba a dlho sa nepohli, len prijímali, čo sa práve odohralo. Mali by cítiť vinu a hanbu. Tak boli vychovaní, naprogramovaní.

Kalli z oka vytiekla jediná slza. Alaric ju perami zotrel. V tichom porozumení ich prikryl a pritiahol si ju k sebe. Ani osud nemá silu prinútiť ich odmietnuť, čo sa práve odohralo.

Nie sú len bojovníci.

Sú bytosťami s citmi a svedomím, ktoré ich po mnohých rokoch prestalo strašiť.