Znovuzrodená temnota 10

Kalli sa ráno zobudila na opatrný dotyk na stehnách. Prižmúrila oči a nadvihla sa na lakťoch. Alaric kľačal pri jej nohách a mokrou látkou jej zmýval krvavé škvrny z pokožky.

Očervenela ako paprika a vytrhla sa mu.

„Len pokojne,“ zasmial sa dobromyseľne. „Som boh liečiteľstva. Už som videl viac krvi.“

„Nepomáhaš situácii,“ zavrčala a radšej vstala a vošla do plytkej vody. Úplne nahý Alaric ju nasledoval a zozadu ju objal.

„Pomôže vyhlásenie, že tiež nie si prvá nahá žena, ktorú vidím?“ šepol jej do ucha a včas sa uhol lakťu, ktorý mu mieril na brucho. Opäť sa zasmial, zdvihol Kalli do náručia a spolu s ňou sa ponoril do hlbšej vody.

„Nezabúdaj, mám na srdci len tvoje zdravie a k tomu sú potrebné časté,“ pobozkal ju na krk, „a pravidelné prehliadky.“

Nedokázala hrať urazenú. Zavesila sa na jeho mokré, pevné telo a obmotala si okolo neho nohy. „Pravidelné, hm?“

„Časté, nezabúdaj na časté,“ pripomenul jej a užíval si pocit jej mäkkého poprsia na odhalenej hrudi. Ďakoval sám sebe, že tie pevné dvojičky zachránil pred zničením.

„Prirodzene. Nuž, kto som ja, aby som ti bránila?“

Za odmenu dostala sériu sladkých bozkov. Alaric jej napriek protestom pomohol zbaviť sa zvyškov krvi a chvíľu ešte šantili vo vode ako malé deti, než sa unavili a vybehli na breh usušiť sa.

„Ako je možné, že si nikdy nemala sexuálny vzťah?“ vyzvedal Alaric, keď ťahali čln do vody.

Kalli sa nadýchla. Odpovie mu ako Aislin alebo Kallistrate? Obzvlášť, ak má život bohyne stále trochu zastretý? Rozhodla sa pre najpravdivejšiu odpoveď. „Povedzme, že moja rodina odplašila možných milencov.“

„To musel byť osamelý život,“ zhodnotil a pomohol jej prehupnúť sa do člnu.

„Ty a ani ja sme život nemali. Narodili sme sa ako nástroje vojny. Úprimne, nikdy som nevidela možnosť normálnej existencie. Nejaká rezidencia, rodina a tak.“ Zvesila plecia.

Alaric sa natiahol a pohladil ju po vlasoch. „To by si chcela?“

Sklopila pohľad. „Som bohyňa, môj život bude vždy trochu odlišný. Ale áno. Chcem zažiť to, čo existovalo pred vojnami. Je to príliš naivné?“ otočila sa k nemu.

Zovrelo mu srdce. Sám netušil, aký to môže byť pocit, prebúdzať sa na mieste, ktoré by nazval domovom. Byť obklopený priateľmi a rodinou, nie generálmi a otrokmi. „Možno je to niečo, za čo sa oplatí bojovať. Nie zbraňami, ale činmi mieru.“

Usmiala sa naňho a krátko ho pobozkala. „S tými veľa skúseností nemáme, čo?“ zasmiala sa neveselo.

„To si nemala ani so sexom a šiel ti celkom dobre.“

Pobavene ho plesla po ruke.

„Hej, musíš uznať že základy už máme.“

Nadvihla obočie. „To, že sa nemôžeme zabiť počas sexu, ktorý nás zhodou okolností baví, nie je práve základ.“

„Ako pre koho. Teraz už viem, že ťa nanajvýš môžem mať ako zajatkyňu.“ V očiach sa mu nebezpečne zablyslo. „Spútanú. Vydanú mi na milosť. A na pravidelné...“ naklonil sa k nej, „prehliadky tvojho zdravia.“

Zalialo ju teplo a napriek nepohodliu v nižších partiách pocítila vzrušenie. „Som rada, že máš zoradené priority,“ odšepkala a upravila si šaty, aby odhaľovali čo najviac z jej nôh.

Alaric zastonal.

 

 

Rieka sa začala meniť. Rozšírila sa, prúd sa zrýchlil a nadobudol spád. Preveslovali mimo stredu, aby ich plytčina aspoň trochu chránila, a obzerali sa. Pred nimi sa objavila stena zo skál, a zlom v povrchu, vytvárajúci vodopád kamsi dolu.

Vyštverali sa na bočné skaly a odtiaľ sa pokúšali odhadnúť vodopád. Nakoniec do vody zhodili dva svetelné zdroje zo skleneného mesta. Prúd ich strhol a odhalil asi desaťmetrový spád, pod ktorým sa nachádzalo menšie jazierko. Voda však ďalej prúdila a strácala sa pod povrchom.

Neisto na seba pozreli. Usadili sa na pevnejší balvan a hodnotili svoje možnosti.

„Do vodopádu môžeme skočiť, pád nám neublíži,“ stanovil očividné Alaric. „Ibaže ak to urobíme, zostáva nám jediná cesta a to vpred. Späť sa nemáme ako vrátiť.“

„A nikde nemáme istotu, že rieka vyviera na povrch,“ dodala Kalli nervózne.

„Bez dychu vydržíme nejaký čas. Naše telá sú menej náročné na Prvok horiaceho ohňa.“

Kalli gúľala očami.

Kyslík. Alaric hovorí o kyslíku.

„Ako sa bude prejavovať nedostatok a čo sa stane s telom?“

„Prestaneme vnímať smery, neurčíme čo je hore a dole. Zmätok spôsobí, že zabudneme že sme vo vode a reflexívne sa nadýchneme. To nás zabije.“

Len za predpokladu, že sa o to nepostará tlak, náhla zmena teploty, alebo ostré skaly. Ale majú na výber? Naspäť je len pustatina. A na rybách tiež nemôžu prežívať večne.

„Poďme si zopakovať geografiu,“ vzdychla nakoniec. „Boli sme na východe, keď sme sa prepadli. Netušíme akým smerom sme šli, ale Hyperborea má niekoľko riek a potokov vyvierajúcich spod zeme. Minimálne tri toky sú v horách.“

„Tam nie sme. Hory sú priďaleko, tak ďaleko sme sa určite nedostali.“

„Dobre. V strede sú jazerá. Viaceré majú podzemné zdroje.“

„To je pravdepodobnejšie,“ súhlasil.

„A ak sme mierili na juh?“

„Juh má vysokú podzemnú vodu. Je možné, že sa dostaneme do ďalších jaskýň a tie budú napojené na kanalizáciu.“

Nuž, aj to je lepšie než sa utopiť. „Takže rozhodnutie je jasné. Ideme dolu.“

Alaric sa netváril nadšene, ale pochopil že nič iné im nezostáva. Presunuli sa nad padajúcu vodu a zhodili zo seba ťaživé oblečenie. Kalli si poprepájala kusy látky a vytvorila tak plavkový tvar, ktorý prinútil Alarica chvíľu si ju prezerať.

„Neviem, čo je to za model, ale keď toto všetko skončí, chcem ťa v tej veci v posteli,“ prikázal jej.

Zvodne zavlnila bokmi. „Ako si pán želá.“

Po dlhšom rozhodovaní si vzali ploché provizórne batohy so sieťou, fakľami a zdrojmi svetla z mesta. Dva svietiace kamene si látkami pripevnili na čelá, aby mali voľné ruky. Kalli si splietla vlasy a Alaric si svoju hrivu zviazal ďalším pásom látky.

„Vidíme sa dolu.“ Kalli zavrela oči a skočila. Alaric ju nasledoval.

Kašľajúc a prskajúc sa vynorili v hlbokom jazierku a prúd ich ťahal ďalej. Chytili sa za ruky a nechali sa ním unášať. Tvrdo narazili na ďalší skalný útvar, ktorý bol definitívnym koncom ich cesty. Celý tok mizol pod ním. Bojujúc proti prúdu sa preplavili na okraj a chytili sa skál. Okolo nich hučala voda.

„Nemáme na výber!“ kričal Alaric, aby ho počula. „Musíme sa ponoriť!“

„Ale čo ak je tok pridlhý?“ bála sa Kalli.

„Je to naša jediná cesta!“ Vzal Kalli do náručia. „Zvládneme to! Spoločne!“

Uslzene naňho pozrela. Odkedy sa Zabijem ťa, ty suka! zmenilo na Spoločne?

„Alaric, bojím sa!“ priznala opäť a opäť si tým len vyslúžila jeho rešpekt. Rozhodol sa byť prvý raz úprimný.

„Aj ja, Kalli. Mám smrteľný strach a nielen o seba. Strach, ktorý som nikdy nemal!“

Pootvorila pery, ale umlčal ju bozkom. Pohladil ju po líci. „Dostaneme sa odtiaľto, otvoríme Hyperboreu nesmrteľným a ukážeme osudu, že nejaké proroctvo nás na vrahov zmeniť nemôže!“

Smrkla a objala ho. „Nepustíš ma, však nie?“

„Nie. Keď som ťa už odmietol zabiť tam hore, nedovolím aby som tú príležitosť obetoval zbytočne!“

Zasmiala sa.

„Hlboký nádych, dobre?“

Prikývla a chvíľu obaja trénovali pokojné dýchanie, potom sa nadýchli a spoločne sa ponorili.

Prúd ich hneď stiahol pod skalný masív. Svetlá im odhalili ostré skaly a na dne aj akési neurčité rastliny. Kalli sa kŕčovito držala Alarica a pohybovala nohami. Odhadovala, že vydržia nanajvýš pätnásť minút bez kyslíka. Potom príde pomalá a nepríjemná smrť.

Skaly sa začali približovať a k strachu sa pridala klaustrofóbia. Alaric ju upokojujúco hladil na zápästí. Boli v absolútnom tichu, takmer terapeutickom.

Tlak vody sa zvýšil, a čoskoro zistili prečo. Skalný masív sa spojil a voda v ňom prerazila niekoľko menších otvorov.

Kalli v panike zovrela Alaricovu dlaň. Ukázal na najväčší otvor, len o niečo väčší od toho, ktorým sa plazili na začiatku tejto katastrofy, a naznačil jej, aby šla prvá.

Divoko krútila hlavou, až ju rozbolela.

Prísne na ňu pozrel a ukázal si na nos a pľúca, aby jej naznačil, že nemajú čas. Musela teda potlačiť všetok strach a priplávala k otvoru. Prúd vody v ňom bol silný, ale otvor mal dĺžku sotva pol metra. Ide len o to preštuchnúť sa von. Zložila si batoh a pretlačila ho otvorom. Zahákla ho o ostrú skalu a pustila sa do náročnej úlohy. Aj keď si odrela svoje drahé prednosti a poškriabala pozadie do krvi, zvládla to. Pred očami sa jej na chvíľu zahmlelo v pripomienke, že by to chcelo kyslík, ale udržala sa v pohotovosti. Prevzala Alaricov batoh a pomohla mu nasúkať sa do otvoru. Ťahala ho za ruky.

Uprostred ale prestal postupovať. Tvár sa mu skrivila bolesťou a zasekol sa. Naznačil jej, aby viac neťahala.

Spýtavo gestikulovala rukami. Čo budú robiť?

Naznačil jej, že otvor je priúzky.

Priložila dlane k skale, aby ju zničila vlastnou mágiou, ale odstrčil ju. Ukázal na masív nad nimi a naznačil, že ak narušia krehkú stabilitu, mohol by sa na nich celý zrútiť.

Kalli obostrela panika. Ako si má poradiť? Vytiahla dýku, ale táto hornina bola pevná.

Alaric ukázal, aby pokračovala sama.

Odmietla.

Opäť si ukázal na nos.

Krútila hlavou.

Nemôže ho tu nechať! Nie!

Bojujúc proti prúdu sa držala pri ňom a pokúšala sa nájsť miesto, kde sa zasekol. On ju stále odtláčal, aby pokračovala sama. Tvrdohlavo odmietala.

Alaric rýchlo pochopil, že jeho život bude krátky. Tlak v oblasti trupu sa nedal vydržať a bol nútený vypustiť množstvo vzduchu. Začínal mať problémy so zrakom. Musí ale zachrániť Kalli! Ona nesmie umrieť s ním!

Pritiahol si ju k poslednému bozku a kým bola vyrušená, odtlačil ju do prúdu z vedľajšieho otvoru. Posledné, čo videl, boli jej neskutočne zmučené oči. Potom sa mu stratila z dohľadu a on sa začal lúčiť so životom.

Z posledných síl cúvol a zistil, že krváca z oblasti obličiek, čo asi nie je najlepšie. Telom sa mu rozlievala slabosť. Nedokázal myslieť, nedokázal sa ovládať. Pocítil, že vdýchol vodu. V hlave mu vybuchol ohňostroj bolesti a viac o sebe nevedel...

 

 

Je kdesi vnútri. Sedí za stolom a v ruke má akési karty. Vidí v nich logiku, len nevie akú. Muži pred ním sa rozprávajú. Vo vzduchu je cítiť alkohol a  jedlo.

Smeje sa. Čosi hovorí a vykladá dve karty.

Vtedy ním prvý raz trhne.

Vrava utíchne a všetci ho pozorujú.

Chytí sa za hlavu. Tak strašne bolí! Začína vykašliavať vodu a... krv? Chrbát má v jednom ohni. Pokúsi sa vstať, ale dopadne na zem v kaluži vlastnej krvi.

Muži ho obstúpia, v hlasoch niečo ako panika. Dotýkajú sa ho, chcú mu pomôcť.

Je neskoro.

Nemôže dýchať.

Pľúca mu vypovedali službu.

Krvácanie ho oberá o silu.

Pokúša sa niečo povedať, ale vykašliava viac a viac vody.

Posledné, čo začuje, je zároveň prvé zrozumiteľné slovo: „Nikias!“