Znovuzrodená temnota 11

Tak holky, je to tu. S hlbokým zármutkom oznamujem, že môj počítač naposledy vydýchol (a potom som ho ešte zmlátila). To bohužiaľ znamená, že nemám prístup k súborom. Zálohu som si síce spravila, ale na pevný disk. Môj jediný prístup k blogu je len cez mobil, čo je zúfalé samo o sebe, lebo aj tá mašinka je ešte z doby bronzovej. 

Napriek tomu som v ňom našla rozkúskované časti poviedky, ibaže bez korekcie. Ospraveldlňte teda chybičky a preklepy. Sľubujem, že všetko napravím, len čo mi zelený mimozemšťan prinesie nový počítač (pravdepodobne výmenou za moju obličku). Tiež prosím nejako strpte formátovanie, ktoré na mobile nejde upraviť ako to bežne robievam. Snáď sa mi čím skôr podarí dostať všetko do normálu :-(

Kalli prúd vytlačil hore, až uvidela nad sebou svetlo. Z posledných síl zabrala a vynorila sa nad hladinou. Dlhé minúty lapala po dychu, vyčerpaná a zničená. Doplávala k brehu a ocitla sa na malej kamienkovej pláži chránenej ďalšími skalami, ibaže...

Otočila sa. Na oblohe vychádzalo slnko.

Už nie je v podzemí! Ohromene hľadela na tú nádheru, takú odlišnú od temnoty tam dolu. Dokázali to!

Klesla na kolená. „Alaric,“ smrkla. Boli tak blízko... Prečo to urobil? Prečo sa obetoval?

Voda odrazu prudko zvlnila a zadunelo v nej. Kalli vyskočila na nohy a ustúpila. Prišlo ďalšie zadunenie, ktoré otriaslo aj plážou.

A zrazu hladinu čosi preťalo. Vyletela z nej známa postava a zostala levitovať vo vzduchu. Alaric nastavil tvár slnku a usmieval sa. Jeho telo nenieslo žiadne známky zranenia.

Len čo pohľadom našiel Kalli, zamával jej. „Moja moc sa vrátila,“ oznámil jej veselo.

Od šťastia si pritisla ruku na pery. Dobehla na plytčinu, kde pristál, a skočila mu do náručia. „Toto mi už nikdy viac neurob, počuješ?!“

Pritisol ju k sebe a prisahal si, že ju nikdy viac nepustí. „Vždy urobím všetko pre to, aby si prežila,“ šepol.

Krútila hlavou. „Nie, nie bez teba. Prosím.“

Zvieral jej chvejúce sa telo a pomaly s ňou prešiel na pláž. Voda vyplavila ich batohy, ktoré ležali kúsok od nich. Klesli spolu na kamienky a od vyčerpania si hneď ľahli, obklopení teplom toho druhého.

Alaric zhodnotil ich okolie. Ocitli sa na morskom brehu. Voda bola slaná a vytvárala menší záliv obkolesený najskôr plážou, potom skalami, tentoraz však popretkávanými chodníčkami smerujúcimi do vnútrozemia.

Pobozkal driemajúcu Kalli na čelo a pozoroval vychádzajúce slnko. Nával sily, ktorý zažil, nedokázal popísať. Bol si istý, že umrel. A odrazu... jeho telo sa vyliečilo. Pľúca začali pracovať. Krv sa rozprúdila. A mal dosť energie na to, aby zničil skalu, ktorá ho uväznila, podržal celý masív, než opustil jeho dosah, a vyplával na povrch bez jediného škrabanca.

Po prvý raz od prebudenia sa cítil úplný. Hlavu mu naplnili spomienky iného života. Ale kedy ho žil? Ako ho vôbec mohol žiť?

V hlave sa mu objavila zahmlená spomienka na prebudenie...

 

Otvoril oči. Sklenený sarkofág okolo neho praskol a otvoril sa. Slabý a dezorientovaný Alaric sa posadil. Jeho oči, nezvyknuté na svetlo, sa zaplnili slzami. Pred sebou videl zvláštnu postavu.

Muža.

Svetlé vlasy.

Lapal po dychu.

Kričal bolesťou.

Kľačal v črepoch jeho sarkofágu.

Potom prišla mágia. Silná, ochranná mágia zapečatenej Hyperborey, na ktorú nesmie vstúpiť žiadna bytosť.

Keď sa Alaric spamätal, prelud bol preč. Zdalo sa mu to?

Jeho ďalšou spomienkou sú súrodenci, ktorí ho našli a odviedli do budovy vedľa, aby sa zotavil. Ale jeho sila sa nikdy naplno nevrátila...

 

 

Kalli sa zobudila sama. Kútikom oka zazrela Alarica, ako suší ich oblečenie z batohov. A tým suší, myslela doslova suší. V jednej ruke držal jej šaty, druhou k nim vysielal prúd teplého vzduchu taký silný, že z nich začala stúpať para.

Jeho moc sa skutočne vrátila v plnej sile.

„Čo sa tam dolu stalo?“ nedalo jej neopýtať sa, keď jej šaty podal a ona sa zbavila mokrých handier.

„Nie som si istý,“ priznal a začal sušiť svoje oblečenie. „Umieral som, to viem určite. A potom... sila. Nával sily. Nielen moja mágia. Sú veci, ktoré som predtým nikdy neovládal, ale teraz...“

Zamyslene sa zamračila. Je možné, že aj on mal avatara na Zemi? Ale ako by to bolo možné, keď nespával tak ako ona? Jeho druhé ja by muselo byť v kóme, aby mohol Alaric fungovať.

Nebola však pripravená podeliť sa s ním o toto malé tajomstvo. Nie, kým sama nepochopí vlastnú existenciu. „A cítiš sa dobre? Nie si zmätený?“

Zmätený je, pretože má spomienky, ktoré akoby neboli jeho. „Nie,“ zaklamal. „Všetka tá moc je stále pod kontrolou.“

To jej nateraz stačilo.

Len čo boli oblečení v suchom, nechali batohy v kríkoch a vybrali sa chodníčkom do vnútrozemia. Po asi kilometri vystúpili spomedzi skál a hneď spoznali, kde sa nachádzajú. Pred nimi sa rozprestieral hlavný Hyperborejský prístav s kapacitou viac než tristo lodí.

„Sme na juhu ostrova,“ uvedomila si Kalli. „Podzemie sa muselo tiahnuť pozdĺž pobrežia.“

Prikývol. „Kam pôjdeme? Naši súrodenci si musia myslieť, že sme mŕtvi.“

Na to nepomyslela. Hľadali ich? Alebo sa od zúrivosti pozabíjali? A ak nie, dokážu odhodiť myšlienky na vojnu? Alebo sa obrátia proti nim za to, že spojili sily?

Napadla jej však horšia myšlienka.

Čo ak ich znovu poštvú proti sebe?

Alaric zrejme vycítil smerovanie jej myšlienok, pretože ju vzal za ruku a pevne ju zovrel. „Nedovolím im znovu to rozpútať.“

Prikývla.

Zišli do prístavu, kde v jednej z budov pre lodiarov našli svetlice. Mágia nedovolila ničomu na kontinente prestať fungovať, preto nemali problém jednu z nich vystreliť. Bola dostatočne jasná, aby ju bolo vidieť z akéhokoľvek miesta a zanechala za sebou stopu presne určujúcu miesto vystrelenia.

„Do niekoľkých dní by sa tu mali objaviť,“ odhadol Alaric, keď obaja sedeli na móle a sledovali jagajúce sa more.

Ak sú nažive, dodala v duchu Kalli. „Si v poriadku? Odkedy si sa... takmer utopil, máš v očiach taký zvláštny výraz.“

Pokrútil hlavou a silene sa usmial. „Len ma to zasiahlo. Umieranie... nie je príjemná záležitosť.“

„Mne to hovor,“ zamrmlala. „Čo sa tam ešte odohralo, Alaric?“ naliehala jemným hlasom a jednou rukou ho objala.

„Sám neviem. Prestával som vnímať. Mal som preludy a odrazu... nával sily, akú som nikdy nepocítil.“ Pretrel si oči.

Zamyslela sa. Keď umrela Aislin, Kalli nedostala viac síl. Ale na druhej strane jej ani nikdy nechýbali ako jemu. Prečo ona svoju moc mala a on nie? Prečo sa mu vrátila až teraz?

„Chceš o tom hovoriť? O smrti viem svoje.“

Pobozkal ju na spánok a pritiahol k sebe. „Nie. Zvládnem to.“

Uvoľnene sa oňho oprela. „Ak by si si to rozmyslel... som tu.“

„Ja viem.“

 

 

Prví dorazili Alaricovi bratia. Dovalili sa od severovýchodu, po zuby ozbrojení. Kalli s Alaricom práve čistili svetlá na móle, keď začuli dupot nôh. Thalis a Zeno už z diaľky kričali meno svojho brata.

Alaric pobehol dopredu a postavil sa obranne pred Kalli. „Len pokojne,“ povedal súrodencom.

Zeno mu okamžite hodil ťažký meč, aby ju mohol zabiť, a Kalli na chvíľu ustrnula.

Alaric zagúľal očami. „Nebude žiadne zabíjanie. Upokojte sa a všetko vám vysvetlím. S Kalli sme uzavreli mier.“

V ten večer všetci sedeli okolo umelého ohňa na pláži a Alaricovi bratia ju stále nenávistne pozorovali. Nepokúšali sa jej ublížiť, čo je pokrok, ale rozhodne sa im tá predstava naďalej páčila.

Dvojica im (mínus pár detailov) prerozprávala ich putovanie podzemím, vrátane podivných miest a nápisov. Veľký rozhovor sa nekonal, a nakoniec sa všetci uložili na spánok v ubytovni pre námorníkov (Odpočivárni morských plavcov).

Kalli s Alaricom sa delili o väčšiu izbu a ako každú noc si k nemu ľahla a pritúlila sa. A tak ako každú noc to začalo bozkami, ibaže skončilo príliš skoro.

Alaric bol rozpoltený. Vedomie, že Kalli je tu s ním, že môže cítiť a dotýkať sa jej, ho napĺňalo zvláštnou radosťou. Ako sa však bozky prehlbovali a ruky blúdili čoraz nižšie, rozbolela ho hlava a pred očami videl ju.

Dievča z jeho snov. Svetlovlasú bytosť s láskavým úsmevom a nevinnosťou v očiach. Cítil dotyk jej tela, hebkosť jej vlasov.

So zasyčaním sa odtiahol, nenávidiac sám seba za to, že myslí na inú. Na niekoho, koho ani nepozná. Nie z tohto života.

Kalli porazene privrela oči a posadila sa. „Vieš, nemusíš sa premáhať,“ povedala mierne. „Viem, že tam dole sme boli pod obrovským tlakom, báli sme sa o život a...“

„Tak to nie je!“ zvolal, v očiach slzy. Nenávidel sa za to, že ho Kalli považuje za bastarda, ktorý ju využil. Vstal a prešiel k oknu.

Kalli potlačila slzy. Dávne déja vu sa vrátilo. Ani vtedy nebola dosť dobrá. Je možné zvyknúť si na odmietnutie? V hrudi ju bolelo, ale premohla sa. Vyštverala sa z postele a prešla k Alaricovi. „Čo sa deje?“ šepla.

Neodtŕhajúc oči od jagajúceho sa mora, vzdychol. „Bola tu iná. Kedysi,“ vysvetlil jej čo najpravdivejšie, keďže sám nechápal, čo sa vlastne deje s jeho mysľou.

Kalli len chápavo prikývla. „Pred zapečatením?“

Neodpovedal. Mal pocit... že je to veľmi nedávna spomienka. Ale... ako môže byť? Spal. Nežil. Nemohol žiť iný život. Alebo áno?

„Dávno,“ povedal neurčito. „Sotva si na ňu spomínam. Ale odkedy sme sa vynorili... spomienky na mňa útočia.“

Kalli si zahryzla do pery. „Miloval si ju?“

To keby vedel!

„Je to v poriadku,“ prekvapila ho vyhlásením, až sa k nej otočil. Kalli sa len zmierlivo usmiala. „Nemôžeš si niekoho vymazať z mysle. Ak máš pocit, že sa s tým potrebuješ vyrovnať, nuž, sme nesmrteľní. Ak niečo máme, je to čas.“

Od dojatia ju objal a pevne zovrel. Kalli sa v jeho náručí uvoľnila a pohladila ho po rozložitom chrbte. Bolelo ju, že je opäť odsunutá na druhú koľaj, ale toto nie je prípad ako kedysi.

Je dospelá.

Alaric je dospelý.

Sú si rovní, nevideli sa vyrastať. Prešli si peklom a ich osudy sú prepojené. Nech je tá záhadná žena ktokoľvek, on ju nechce späť. Len ju nedokáže uzavrieť v minulosti.

„Tam v podzemí to nebolo zo stresu, Kalli,“ zašepkal jej Alaric do ucha. „A rozhodne to plánujem zopakovať.“ Pozrel jej do slzami zmáčaných očí. „Keď ma ona prestane prenasledovať.“

„Aká bola?“

Zamyslel sa. „Plná nádeje. Dobra. Pomáhala iným.“

Niekto, kým bola Aislin, ale nie Kalli. Posmutnela. Osud vie byť niekedy neskutočne krutý. „Tiež bola vyhnaná?“

Na to nemal odpoveď. Prisahal by, že tento život sa neodohral na Hyperborey. Ona tu rozhodne nebola. „Spomienky sú zahmlené.“

Kalli ho pohladila po líci. „Pôjdem sa vyspať do vedľajšej izby.“

Chytil ju za lakeť, aby ju zadržal. „Nie, nechoď!“

Nadvihla obočie.

„Moji bratia. Myslím, že ešte nie sú presvedčení,“ vymýšľal si dôvody. „Bude pre teba bezpečnejšie zostať v mojej blízkosti.“

Nadvihla jeden kútik úst. „Bezpečnejšie, hm?“

Prikývol.

Potlačila teda sarkastickú poznámku a vrátila sa do postele. Ich budúcnosť ešte nie je stratená.

 

 

Sen ho zaviedol kamsi do paláca. Častokrát ho videl v spomienkach, ale tentoraz sa všetko zdalo byť jasnejšie. Rozumel vlastným slovám a aj slovám bytostí okolo neho. Pozdravil sa so ženou s farebnými prameňmi vlasov a podpichol akúsi červenovlasú upírku, ktorá ho poslala do análneho otvoru.

Pozná ich. Všetkých.

Jasmine.

Erin.

Bosorka.

Upírka.

A on sa volá Nikias. Je upír, ale nenarodil sa tak. A má rodinu – poloboha Ekrema, nevlastnú matku Rose a mrzutého strýka Kamala.

Tak ako mnohokrát predtým, začal zostupovať do podzemia, v rukách kytica bielych kvetov. Jeho radosť vyprchala a nahradila ju bezmocnosť a ľútosť.

Vynoril sa v osvetlenej krypte s jedinou hrobkou, kamenným sarkofágom s desiatkami ďalších kytíc a iných pamätných predmetov.

Do očí sa mu nahrnuli slzy.

Tam leží ona. Tá, ktorú vždy chcel, ale odmietal. Tá, ktorá mu umrela, ktorá ho poslala preč a ktorá ho vo svojich posledných dňoch pri sebe ani nechcela.

Položil kvety na chladný kameň a prstami posvätne prešiel po vyrytom mene na kameni.

AISLIN.