Znovuzrodená temnota 13

Kalli v tú noc nespala. Behala od panelu k panelu, od senzoru k senzoru. Sotva stihla s bledým Alaricom prehodiť dve slová. Ráno už mali vizuál a hneď pochopila, prečo sa jej tie lode zdali podozrivé.

„Sú to lode duchov,“ zahlásila na bojovej porade po východe slnka. So súrodencami a Alaricom sedeli v reštaurácii, ktorú prerobili na súčasné potreby. Opäť boli všetci v bojovom, zbrane kam oko dovidelo. „Lode, ktoré sa potopili na mori,“ vysvetlila okamžite. „Niekto ich mágiou spojazdnil a naplnil posádkou. Väčšina z nich je vyzbrojená. Rozdelila som ich do troch kategórií.“ Zapla monitor s hologramom. „Prvá sú transporty. Minimum zbraní, maximum posádky, predpokladám že pripravenej na pozemný boj. Potom tu máme historické plavidlá. Majú kanóny, možno nejaké to delo. Posledná a najnebezpečnejšia kategória sú moderné plavidlá.“ Ukázala im desivé konštrukcie. „Ľudia si nedávno prešli veľmi príjemným obdobím dvoch svetových vojen, kedy sa potopilo mnoho bojových lodí. Toto sú ony. A majú strelné zbrane. Ťažké strelné zbrane.“

„Počkaj, počkaj!“ zastavil ju Zeno. „Ako to môžeš vedieť?“

Nemá zmysel zatĺkať. „Kým sme spali, žila som ľudský život. Čerpám z vedomostí ľudskej ženy, ktorou som bola.“

Alaricovým súrodencom klesli sánky.

„Dlhý príbeh, nemáme čas. Takže, dohromady na nás ide tristodvadsaťdeväť lodí. My máme nula lodí. Jediná obrana sú zbrane na pevnine a mágia. Spolu s otrokmi je nás dohromady tridsať. Toľko k našim možnostiam.“

Nastalo ticho. Alaric si len trel spánky a vyzeral, že potrebuje asi trojročný spánok.

„Ako môžeme vedieť, že je to nepriateľ?“ nadhodila Cassia. „Čo ak sú to Bytosti temnoty vracajúce sa domov? Možno len netušia, čo čakať, tak sa vyzbrojili.“

Kalli krútila hlavou. „Bytosti temnoty by plávali pod vlajkami, to za prvé. Za druhé, nemajú moc prekonať bariéru. Za tretie... mám neblahé tušenie, že viem o koho ide.“

„O koho?“

Vypla hologramy. „Volá sa Julius.“

Alaric len zastonal a privrel oči.

Kalli k nemu prešla a jemne mu položila ruky na plecia. „Julius je kríženec neznámych rás. Znepriatelil si všetkých nesmrteľných a pokúša sa ich vyhladiť. Už dlhšie sa vie, že sa chce dostať sem, pretože sa dozvedel o technológiách a zdrojoch tohto miesta. Priznajme si, že s nepriateľským úmyslom by šlo s týmto vybavením zničiť život ako taký na Zemi.“

„Ako teda môže vedieť, že má prísť ozbrojený?“ zamyslel sa nahlas Gero. „Musí si predsa myslieť, že Hyperborea je prázdna.“

Nuž, očividne ho niekto varoval. „Je schopný vydolovať veľké množstvo informácií.“

„Čo teda budeme robiť?“ vrátil sa k podstatnému Linus.

„Brániť sa,“ povedala jednoducho. „Rozostavíme sa s otrokmi pozdĺž južného pobrežia a budeme útočiť na lode. Musíme premiestniť sonické kanóny a katapulty. Potom potrebujeme všetky magické predmety, ktoré nájdete. Pokúsime sa vytvoriť štít okolo kontinentu.“

Alaric chcel Kalli toho toľko povedať, ale nedostali k tomu priestor. Ich súrodenci sa vydali do hlavného mesta, aby priniesli magické premety, a otroci potrebovali presné príkazy, aby správne prepravili sonické zbrane.

Nasledujúci deň vystrelili magické svetlice, ktoré dopadli v kruhu do mora a vytvorili novú bariéru. Nepriateľské lode sa zastavili, ale začali páliť a bariéra slabla.

„Dostali sme nanajvýš tri dni,“ vypočítal Alaric, keď sa opäť radili v pozorovateľni. „A myslím, že niektoré zbrane na lodiach sú účinné proti nesmrteľným.“

Kalli zbledla.

Mýtické zbrane.

Koluje legenda, že každý druh zbrane na svete má jeden ekvivalent v Mýtických zbraniach. Tieto zbrane sú schopné zabiť nesmrteľných, pretože zabránia ich prirodzenému hojeniu a odolnosti. Veľkú časť z nich vlastní Salvator a jeho kráľovstvo po tom, čo ich zhmotnila Erin Anglická.

Ale množstvo chýba. Ak je legenda pravdivá, na svete sú tanky, jadrové bomby a aj bombardéry schopné zabiť Bytosti temnoty.

Dúfala, že nič z toho Julius nemá.

„Ako to vyzerá so sonickým útokom?“ opýtala sa, hľadiac na hologram pred sebou. Juliusove lode vytvárali formácie.

„Aj keď ich rozostavíme včas, nezasiahnu všetky lode. A to len za predpokladu, že na ne vôbec zaberú, keď vravíš že sú zdvihnuté z dna mora mágiou.“ Pozrel na ňu. „Môžeme sa brániť, nič viac.“

Prešla k nemu a udrela na povrch panela. „Sme najvyvinutejší kontinent aký kedy história poznala a viedli sme tu krvavé vojny!“ rozkričala sa od bezmocnosti. „Nehovor mi, že nie sme schopní odraziť jedného zmagoreného démona s mrňavou flotilou!“

Nervy mal na prasknutie aj Alaric, plus naňho tlačil fakt, že je odrazu niekým iným. „Kontinent je prázdny, ak si si nevšimla!“ rozhodil rukami. „Čo ako bol automatizovaný, vojny sme stále viedli ručne! Potrebujeme armádu na ovládanie kanónov! Potrebujeme armádu na pilotovanie lietadiel! Potrebujeme, do horúceho pekla, vlastnú flotilu s kapitánmi, posádkou a trénovanými bojovníkmi! Viac, než my dvaja vyprodukujeme otrokov!“

Zovrela pery a fučala ako býk. Nedovolí Juliusovi obsadiť jej domov!

Alaric si trel spánky a začal sa prechádzať. „Prepáč, nemal som kričať.“

„Nič sa nedeje,“ uistila ho. Možno by mala premýšľať nad tým, že sa ospravedlnil, čo vôbec nie je jeho silnou stránkou, ale majú vážnejšie problémy. Okolo nich sa ako varovné tikanie ozývalo dunenie nárazov do bariéry len pár kilometrov od pobrežia.

„Zhodnime sa, že najdôležitejšie je ochrániť prístav,“ začal sa opäť sústrediť Alaric.

„Obávam sa, že Julius je schopný zakotviť aj na pobreží a osobne sem doplávať.“

„Juh je skalistý. Ak nepozná detailnú geografiu, bolo by šialené to skúšať.“

To je pravda. Prístav je ale veľmi slabé miesto. Je označený magickou stopou a majákmi vo vode, ktoré nejde stiahnuť.

„Musím ísť premýšľať. Daj mi pár hodín osamote,“ poprosila ho a zamierila von z miestnosti.

Alaric ju zastavil, pritiahol k sebe a pobozkal ako nikdy predtým. Dravo. Divoko. „Nevzdáme sa, Kalli,“ sľúbil jej.

Omámene prikývla a zašila sa na streche, kde ďalekohľadom zazerala na muža, ktorého nikdy nechcela stretnúť. Dnes pochopila, že ich čaká veľmi osobný kontakt.

Prečo je taký posadnutý deštrukciou? Kto ho premenil na takéto monštrum? Je vôbec možné s ním vyjednávať? Nesmrteľní to skúšali, ale ani jediný raz neprejavil empatiu a ochotu kompromisu.

Bohovia, teraz by potrebovala Salvatora ako ešte nikdy predtým. On by vedel, čo robiť. Má u seba stovky bojovníkov, spojencov a hlavne stratégov.

Ona má s veľkou pravdepodobnosťou schizofrenického boha, generálov bez armády a otrokov bez schopnosti rozhodovať.

Bariéra sa pred jej očami otriasala, mágia vyprchávala. Ako má prísť s plánom za tri dni, keď za celý svoj život nedokázala robiť nič iné, než nasledovať nenávisť svojich predkov? Ako bábka sa naháňala za Alaricom.

Čo aká je bojovníčka, nie je vládkyňa. Nie je vodca. A nie je ani stratég. Je lekárka, ktorá vie zastaviť krvácanie, transplantovať orgán a hoci aj amputovať končatinu.

Nemôže byť v čele vojny.

Krátko pred úsvitom sa k nej pridal unavený Alaric a vytrhol jej ďalekohľad zo strnulých rúk. Na chvíľu pozrel na lode, ktoré sa na obzore javili ako machule, a odložil ho.

„Hyperborea je nezničiteľná,“ povedal do ticha. „Ak sa sem Julius dostane, nemáme ani len autodeštrukciu.“

Zamračila sa naňho. Odkiaľ pozná slovo autodeštrukcia?

„Musíme vyhrať.“

Vysilene si ľahla na chladnú zem. Nad ňou sa jagali posledné hviezdy. „Ale ako?“

„Nuž, premýšľal som. A áno, bolelo to.“

Zasmiala sa.

„Bariéra padne. Dovtedy rozostavíme kanóny. Tie lode síce spomalia, ale nezastavia. Musíme ho teda zmiasť. Prekvapiť.“

„Počúvam.“

„Zapneme svetlá.“

„Pretože to ho zmätie...“

„Zapneme silné reflektory na pobreží a namierime ich pod konkrétnym uhlom na lode. Ich kapitáni neuvidia na cestu, pretože bude všetko žiariť.“

Posadila sa. „To by mohlo fungovať.“

„Už som dal vedieť Thalisovi a Zenovi, aby pozháňali svetlá a prepojili všetky dodávky energie na juh.“

Kalli vyskočila na nohy a oprášila sa. „Musíme sa pustiť do práce. Také množstvo energie nemusia miestne ističe zvládnuť.“

„Čo navrhuješ?“

„Pridať záložné vedenia.“ Pomohla mu na nohy a na chvíľu si dopriali objatie. Potom sa vrátili do reality a šli brániť svoj domov.

 

 

Julius stál na palube škuneru z predminulého storočia, čierne oči upreté na črtajúci sa kontinent pred ním. Videl skalisté brehy, vyznačenú cestu do prístavu, menšie kopčeky a náznaky budov.

Hyperborea.

Domov nesmrteľných.

Domov neskutočne vyvinutej technológie.

Domov dvoch mocných bohov, ktorí majú proti sebe bojovať.

Keď mučil Helia, jediného preživšieho, ktorý to dotiahol do dnešných čias, tvrdil mu, že bohyňa Kallistrate a boh Alaric sú uložení na spánok, ale prebudia sa akonáhle niekto prekročí hranice okolo kontinentu.

Nuž, niekto rozhodne na kontinente je. Magickú bariéru nezdvihli duchovia.

Nemajú však dostatok osôb. Technológie musia byť ovládané a kontrolované. O čokoľvek sa pokúšajú, je len márna snaha oddialiť vlastnú kapituláciu.

Nesmrteľní možno zničili jeho pevnosť, vzali mu nakradnutú moc a zabili jeho poskokov, ale to bola len malá strata. Jeho verní boli po celom svete a dnes sa všetci zišli na víťaznej plavbe. Obsadia Hyperboreu a svet konečne dostane trest za to, čo spôsobil.

Ľudstvo padne prvé.

Nie, nepadne.

Podrobí sa.

Nesmrteľní budú nasledovať.

Stačí len vytrvať pár dní.

Pozrel na stranu a čosi sa v ňom ozvalo. Očakával, že Carys, jeho dlhoročná milenka, bude v tejto chvíli po jeho boku. Ibaže ona nikdy nebola jeho. Anjeli ju naňho nasadili, urobili z nej lacnú štetku! Och, keď sa mu dostane do rúk...

V tmavých očiach sa mu zableskla krutosť nevídaných rozmerov.

Pri nej dokázal byť mužom, nie zabijakom. Pri nej sa vedel uvoľniť. Spoločne šantili v posteli, v sprche, dopriali si dlhé chvíle v teplom kúpeli, alebo len lenivo vyjedali sladkosti a ovocie a bavili sa o hlúpostiach.

Pri nej bol život o niečo znesiteľnejší.

Nemala ho zradiť.

Z Carys bude exemplárny príklad.

A za ňou si podá všetkých panovníkov, ktorí sa kedy odvážili zdvihnúť proti nemu zbraň.

„Vypustite na bariéru míny,“ povedal znudene. „Toto ma nebaví.“

 

 

Alaric prepojil asi tisíci kábel a unavene sa zviezol na zem v malej búdke na transformáciu energií. „Sektor osem hotový,“ zahlásil do vysielačky.

„Počkaj tam na mňa, o chvíľu budem na tvojej pozícii,“ prišla odpoveď od Kalli.

Ľahol si do trávy vedľa búdky a bojoval so svedomím. Stále Kalli nepriznal, že si na všetko spomenul. Na to, kým bol. Na Aislin, ktorá umrela.

Svedomie sa mu opäť vysmialo.

Ako sa môže cítiť vinný za vzťah s Kalli, keď s Aislin nikdy nič nemal? Pobozkal ju jediný raz, pre všetko na svete!

Kalli nie je ako ona. Je silná, nesmrteľná a staršia. A než si spomenul na Aislin, čosi k nej cítil. Stále cíti.

Vina však neopadla.

Pretože Aislin odmietol z nesprávnych dôvodov. Chcel ju, mal rád jej roztomilú povahu a večný optimizmus, zodpovednosť s akou pristupovala k práci. Vždy v nej však videl dievčatko. Slabé, ľudské dievčatko. A on už vtedy tušil, že kdesi vedie iný život. Videl to v spomienkach. Nedokázal to vysvetliť, len tušil, že je aj niekým iným.

Nikomu to neprezradil.

A Aislin umrela. Odišla.

Kalli je stále tu. A aj ona je iná. Naučila sa myslieť mierovo, citlivo. Táto Kalli nemá problém dať najavo svoje city a pomáhať iným.

V mnohom sa podobá Aislin.

Aký život vlastne žila? Zatiaľ potvrdila len to, že bola človekom. Mala rodinu? Manžela? Deti? Kde žila? Koľko mala rokov a ako to, že už ten život nežije?

Znovu si začal trieť spánky, až kým v údolí neuvidel vysokú postavu mieriť k nemu. Na tvári sa mu okamžite objavil úsmev a vybral sa Kalli naproti.