Znovuzrodená temnota 16

Do piatich hodín sa armáda džinov premiestnila do celého sveta, odkiaľ vzali reprezentantov jednotlivých frakcií a kráľovstiev a dovliekli ich do obrovskej jednacej miestnosti v Rusku.

Po zničení mierovej oblasti v Tibete sa Vasily Ruský, technologický génius a kráľ ruských upírov, rozhodol postaviť jedinečné miesto pre spájajúce sa nesmrteľné bytosti. Pódium v strede bolo obkolesené troma poschodiami balkónikov pre kráľov všetkých krajín, vlkolakov, tigrov, anjelov, džinov, valkýry, bosorky, harpye, bohov, vládkyne ročných období a Gardu – strážcov Hyperborey v exile, ktorí sú mierovými jednotkami medzi nesmrteľnými.

Kalli ohromene hľadela na plniace sa balkóniky. Stála na pódiu spolu so Salvatorom a Erin a pomaly sa k nim primiestňovali najvyšší králi a kráľovné upírov.

„Aislin, zoznám sa s Rebeccou, vládkyňou jesene,“ predstavila jej Erin piatu veľkráľovnú.

Veselá čiernovláska jej podala ruku. „Veľmi ma teší, Aislin.“

„Ehm, Kalli,“ opravila tichučko.

Erin sa v očiach objavil smútok, ale rýchlo ho zakryla.

„Kalli,“ opravila sa Rebecca s úsmevom.

K jednaniu boli prizvaní aj Ninja s Carys, dve nie celkom... kompatibilné bytosti. Ninju nikto nevidel bez jeho čierneho oblečenia a kukly na tvári a Carys je anjel z budúcnosti, ktorá kedysi spávala s Juliusom v snahe zastaviť ho.

Posledný dorazil... Kalli stiahlo hrdlo.

Lucifer.

Podvedome o krok cúvla a ich pohľady sa stretli.

Padlý anjel si prečítal jej výraz, ale nedal na sebe nič znať. Kývol jej a posadil sa na balkónik ku Carys.

Ďalší prichodiaci, ktorí Kalli privodili infarkt, boli princezná Abigail, upírka a sestra najvyšších kráľov, ktorú si Kalli, teda Aislin, pamätala ako ducha seba samej, po boku s Rayom, jedným z vodcov inkvizítorov odhodlaných v modernej dobe vyhladiť nesmrteľných. Obaja sa tvárili uvoľnene, držali sa za ruky a Abby vyzerala, že by bola schopná umlčať celú miestnosť jediným pohľadom.

Čo sa tu odohralo, kým bola mŕtva?

„Kalli, Raya asi poznáš,“ povedala Abby opatrne. „Vedie Gardu.“

Dych sa jej zasekol v hrdle. „Hyperborejskú Gardu?“ vykríkla.

„Správne. Je to trochu dlhší príbeh, ale Ray je na našej strane. V súčasnosti sú medzi nami stovky Gardistov.“

Kalli sa neudržala a Raya pred všetkými objala. „Báli sme sa, že ste neprežili.“

„Nuž... zvládli sme to.“

Odtrhla sa od neho a videla, že si nie je celkom istý svojou pozíciou. Usmiala sa. „Som rada, že sa stretávame.“

Prikývol a nechal sa zatiahnuť na balkónik.

Jednanie začalo. Kalli v podstate prerozprávala, čo sa stalo odkedy sa nevedno ako prebudila, ako striedala životy, prečo umrela a ako to vyzerá na Hyperborey. Opísala plavidlá, ich počet a nezničiteľnosť.

„Netuším, ako sa k nám dostal,“ uzavrela rozprávanie. „Kontinent je stále uzavretý. Julius sa objavil za bariérou. Z ničoho nič.“

„Julius pred niekoľkými mesiacmi zajal Helia, nášho otca,“ vysvetlil jej veľkráľ Alec z pléna. „Údajne existovali tajné cestičky, akési portály medzi kontinentom a vtedajším centrom civilizácie. Helio nám povedal o portáli v Grécku.“

To by veľa vysvetľovalo. „Julius našiel portál na vode a objavil sa za bariérou,“ spojila si súvislosť. „Na to sme nepomysleli. Hyperborea je špeciálne stavaná aj za bežných okolností. Mágia ju chráni pred ľuďmi aj ich pohľadmi. Dostať sa k nej dá len z jedného smeru po mori. Koridor vedie od juhu a má tvar lievika. Len čo prejdete zúženinou, lode sa môžu poplaviť po celom obvode.“

„Julius ju teda nemôže obkľúčiť?“ prišla otázka od Salvatora.

„Nie kým ho budeme držať ďalej. Priamo pred týmto koridorom je hlavný prístav. Ak sa doň dostane...“ nechcela dokončiť.

„To znamená, že ak sa máme na kontinent dostať, musíme sa prebiť cez neho,“ zhrnula Rebecca.

„Tak nejako,“ pripustila Kalli. „Ja viem, že vás žiadam o mnoho a je to veľmi riskantné, ale-“

„O to nejde,“ prerušil ju Dario. „Všetci máme s Juliusom nevyjasnené účty. Napadli sme jeho pevnosť, ale ušiel. Tentoraz mu to nedovolíme.“

Trochu prekvapene sa obzrela. Naozaj sa uzavreli také pevné spojenectvá? „Vy... ste ochotní do toho ísť?“

„Je to náš domov. Ochránime si ho,“ uistila ju Lena, princezná vlkolakov a manželka veľkráľa Drewa.

Kalli sa do očí tlačili slzy. Bytosti temnoty opustili Hyperboreu rozhádané a vo vojne a teraz... teraz sú všetci na jednej strane. Miléniá dlhá lekcia mala úspech.

„Budeme potrebovať lode,“ začal plánovať kráľ vlkolakov Nikolai. „Veľa lodí. A nie vaše luxusné jachty.“

„Viacerí z nás si ponechali rôzne plavidlá. Z nostalgie,“ povedal Salvator. „Otázne je, či včas dorazíme. Kde sa Hyperborea nachádza?“

Kalli sa zaksichtila. „V Severnom Pacifiku. Medzi USA a Japonskom.“

Všetkým klesli sánky. Tak nejako očakávali, že Hyperborea je v Atlantiku.

„Mám zopár rasistických otázok,“ zaznel z pléna hlas nórskeho kráľa Mikkela.

Čínska kráľovná Wei zagúľala očami. „A čo ste si vy Európania mysleli? Že ste pupkom sveta?“

„Nie my,“ bránil sa Nero. „Oni,“ ukázal na sekciu kráľov Blízkeho východu a Severnej Afriky, z ktorých mnohí musia žiť v exile posledné roky. Nikto nechce žiť v oblastiach, kde ľudia sotva majú čo jesť. Žiadny normálny upír by ich neoberal o vzácnu krv.

„Upíri sa objavili v Číne a Japonsku nezávisle na blízkovýchodnej skupine,“ poučil ich japonský kráľ ako malé deti. „Neprešli tam z Údolia polmesiaca.“

„Ale Garda je predsa... a Helio tiež nemá šikmé oči,“ nechápal Mikkel.

Wei neprestávala gúľať očami. „Sme to, čo jeme. Okrem toho že sme premieňali miestnych, cucali sme ich krv, ich DNA. Keby si nejakých sto rokov cuckal krv Keňanov, tiež stmavneš.“

Kalli sa plesla po čele. „Pôvodní Hyperborejci mali hnedastú pokožku a mierne užšie oči. Potom sa začali meniť, keď sa dostali k ľudskej krvi.“

„Ale čo ostatné rasy?“ nenechal sa umlčať mladý kráľ. „Bosorky, džinovia alebo vlkolaci ľudí nejedli.“

Kalli sa zatvárila, akoby zjedla citrón, a pozrela do stropu.

„To snáď nie!“ prišiel výkrik vládkyne tigrov. „My sme boli kanibali?“

„Neboli ste kanibali. Nejedli ste vlastný druh,“ opravila ju Kalli.

„To vážne nepomohlo.“

Lucifer to nevydržal a vstal zo svojho miesta pri pódiu. „Vaši mitochondriálni predkovia, praotcovia a pramatky, boli predátori nie odlišní od zvierat. Riadili sa inštinktmi. Potrebovali potravu. Len čo sa naučili pracovať s mágiou a vedou, od tejto stravy upustili, ale ľudská DNA v nich zostala a spolu s prostredím sa menili aj nesmrteľní.“

Všetky oči sa upreli naňho, len Kalli ich prižmúrila. Opätoval jej pohľad a zhlboka sa nadýchol. „Nesmrteľní majú väčšiu flexibilitu, to je celé. Ak prídu do kontaktu s nejakou DNA, dokážu ju napodobniť.“

„Keď už máme za sebou kultúrne okienko, môžeme sa vrátiť k veci?“ prihlásil sa Michel Francúzsky, svetlovlasý odmeraný kráľ príjemný asi ako vred. „Hyperborea je v Pacifiku. Európske a ani africké loďstvo to včas nestihne. Návrhy?“

„Prečo nemôžeme použiť rovnaký portál ako Julius?“ chcela vedieť Elena Grécka.

„Portály sú na jedno použitie,“ odvetil Helio, jediný, ktorý Hyperboreu videl a zažil. Otec veľkráľov bol vysoký, trochu vychudnutý a v očiach mal priveľa rokov. Kalli ho prišlo ľúto. „Boli to nelegálne prechody pre tých, ktorým sa nechcelo plaviť. Po aktivovaní sú otvorené len chvíľku, potom zaniknú.“

„Nejde len o loďstvo. Potrebujeme dostať na miesto dostatok posádky,“ upozornil ich Salvator.

„Nemôžu sa tam premiestniť džinovia?“ napadlo Erin.

Kalli krútila hlavou. „Aj keď s Alaricom zlomíme pečať, vy musíte vyslať Hada, aby ste ju videli. Mágia umožňuje premiestňovať sa v rámci kontinentu, nie z neho a naň.“

„Dokázala by si zakresliť Hyperboreu na mapu?“ opýtal sa jej Vasily.

„Dokázala.“ V hlave si vďaka Aislininým prepočtom na terajšie jednotky dokázala spočítať polohu.

Vasily jej podal tablet s námornými mapami a Kalli v priebehu pätnástich minút nakreslila celý kontinent, čo je v dnešnom ponímaní len ostrov. Prečo ho vôbec nazvali kontinentom?

Na druhej strane, prečo nazvali čokoľvek tak, ako nazvali?

Vasily premietol obraz na stenu. „Odhady?“

„Päť dní pri vhodnom počasí z Japonska.“

„O deň viac z Číny za najlepších podmienok.“

„Dvojnásobok pre Austráliu.“

„Filipíny sedem.“

„Malajzia osem.“

„Indonézia deväť.“

„Deväť USA.“

„Tri Havaj.“

„Mexiko desať.“

Prišli ďalšie a ďalšie čísla, ktoré Kalli vôbec neuspokojili. Tak dlho Juliusa nezdržia ani pri všetkej snahe.

Keď výpočet skončil, Vasily zamyslene hľadel na mapu. „Mám experimentálne pohonné motory.“ Otočil sa k plénu. „Jeden deň na konštrukciu a zvýšia rýchlosť lodí o štyristo percent.“

„Nemáme moderné lode, Vasily,“ schladila ho Wei dôstojne. „Naše lode sú pozostatky čias minulých. Plachty a veslá.“

Upír sa uškrnul. „Motor poháňaný mágiou, Wei. Ak majú vaše lode dno, čo predpokladám majú, dokážem ho inštalovať.“

„Máš dostatok pre všetkých?“ pochyboval veľkráľ Nero.

„Nie, ale viem ich expresne vyrobiť. Radšej by som začal počítať lode.“

Jednotliví králi posielali správy svojim poddaným doma a čakali na odpovede. Po štyroch hodinách sa dostali na číslo dvestoosemnásť, čo je stále primálo proti nezničiteľným lodiam duchov.

„Valkýry, bosorky a harpye zvládnu poletieť,“ prehovorila Juniper, vládkyňa Valhally. „Sme rýchle. Za tri dni dokážeme z Európy doletieť do Pacifiku. Pustí nás Hyperborea dnu?“

„Ak priletíte správnym koridorom, áno.“

Nadišiel čas na matematiku. Lode nie sú bezodné, preto potrebujú poniesť zásoby, lekárske tímy, bojovníkov a kapitánov.

„Dobre,“ uzavrel diskusiu po dvanástich hodinách veľkráľ Alec, sklonený nad prineseným stolom, pri ktorom unavene sedela Kalli. „Máme menej lodí, ale narveme do nich približne sedem tisíc osôb. Tristo žien poletí.“

„Nič z toho nám nepomôže, keď narazíme na blokádu,“ hádal sa Michel Francúzsky. „Len ho zatlačíme bližšie k Hyperborey, namiesto toho, aby sme ho odrazili.“

„Budeme ho musieť poraziť na mori,“ povedal Salvator, tiež na konci s nervami.

„Naše šance sú minimálne! Má lepšie lode a pravdepodobne väčšie počty. Potrebujeme byť na Hyperborey, nie vedľa nej.“

„Pokiaľ plánuješ len kritizovať a neprísť s lepším nápadom, zavri si ústa!“ okríkla ho Wei. „Nepomáhaš nám.“

„Pomáham vám uvedomiť si, že je to samovražedná misia!“ ohradil sa.

Kalli si vzdychla. Michel má pravdu. Hyperborea je plná technológií a krytia, ktoré ale nemajú ako využiť, lebo sa na ňu nedostanú! Nie cez Juliusa.

Vasily si k nej prisadol. Okolo stola sa mihalo niekoľko bytostí, ktoré pomáhali s počtami a plánovaním.

„Aký hlboký je prístav?“ opýtal sa vyrovnane.

Zamrkala, aby odohnala spánok. „Prosím?“

„Hĺbka prístavu. Povedala si mi, že má kapacitu stoviek lodí. Aký je hlboký?“

„Netuším. Ale dosť. Hyperborejské lode mali slušný ponor.“

„Potrebujem nejaké číslo, akokoľvek približné,“ prosil ju.

Zamyslela sa. „Sto metrov. Možno viac. Prístav sa tesal do skaly, ktorá sa ukázala byť dutá. Voda ho prehĺbila.“

Vasily luskol prstami, aby upútal pozornosť. „Mám k dispozícii päťdesiat ponoriek.“

Ostatným zúčastneným klesli sánky. Je niečo, čo ten chlap nemá?

„Načo máš, pre všetko na svete, ponorky?“ nedalo Lene neopýtať sa.

„Niektoré vedecké pokusy sa zle robia na súši, kde je vidieť výbuchy,“ vysvetlil jej nevinne. „Ponorky sú malé, ale rýchle. Sedem osôb na jednu, ale musia mať mojich kapitánov.“

Už aj Michel spozornel a pristúpil k stolu. „Za koľko by sa dostali na miesto?“

„Do zajtra ich viem dostať do Japonského mora a odtiaľ nanajvýš dva dni na Hyperboreu. Preplávame popod Juliusa do prístavu.“

„Kalli, pomohlo by vám viac bojovníkov? Zvládnu použitie technológií?“ opýtal sa vážne Salvator.

Unavene prikyvovala. „Áno, áno. Naša technika je založená na intuitívnom vnímaní.“

„Mali by ísť Gardisti,“ prerušil ich Ray s kruhmi pod očami. Vystúpil na pódium. „Máme najviac poznatkov o Hyperborey a jej technológiách. Niektoré sú stavané len pre nás.“

„Má pravdu,“ súhlasila Kalli. „Viaceré útočné zbrane boli určené len Garde, aby ich proti sebe nepoužili ostatní.“ Pozrela naňho. „Ale nebude to ľahké.“

„S tým počítame. Ak nás džinovia dostanú na ponorky, zajtra budeme pripravení odplávať.“

Abby po jeho boku vyzerala zničene, ale vedela že v tomto boji má každý svoju úlohu a tá jeho je v ich pôvodnom domove.

„To zvládneme,“ uistil ho Levent. „Vasily, musíš nám dať súradnice ponoriek.“

„Pošlem ti ich.“

Džinovia a Garda zmizli. Ázijskí upíri šli pripravovať lode a posádky. Bytosti schopné letu sa tiež pomaly vytrácali.

„Džinovia nás popremiestňujú na lode, len čo sa postarajú o ponorky,“ ohlásil Alec, keď ukončil asi hodinový telefonát.

Kalli unavene klesla na stôl. Na chrbte pocítila teplú dlaň. „Potrebuješ si odpočinúť,“ prehovorila Erin jemne.

„Na to nemám čas. Alaric ma o deň a pol prebudí a ja vám dovtedy musím pomôcť najviac ako môžem.“ Usmiala sa. „Je to v poriadku. Som bohyňa, nepotrebujem spánok. Len som bez neho dlho nebola.“ Zamyslela sa. „Poskytneš Mýtické zbrane do boja?“

„Samozrejme. Práve ich nakladajú na lode.“

Vďačne kývla hlavou a znovu si ju položila na stôl.

„Kalli,“ vyrušila ju tentoraz Rebecca. „Nie som si istá, či to pomôže, ale môžeme so sestrami vyvolať búrku nad Hyperboreou. Aby trochu zamestnala Juliusove lode.“

Kalli bola hneď čulá. „To by ste dokázali?“

„Na krátku dobu áno. Nanajvýš dva dni.“

„Urob to!“

Vládkyňa jesene sa teda rozlúčila a šla za sestrami.

Ako sa tak okolo nej mihali bytosti, plánovali, počítali a nadávali, ktosi odtiahol stoličku vedľa nej a s povzdychom sa posadil.

Mrkla na narušiteľa a hneď sa vystrela ako pravítko. „Lucifer.“

Pousmial sa. „Spomínaš si na mňa z detstva?“

Či si spomína? Zachránil ju pred vlastnou rodinou. Ibaže... ona si spomína na anjela Lucifera. Nie na stvoriteľa Lucifera.

Prisunula sa k nemu, v očiach milión otázok. „Bola som v podzemí,“ šepla. Zo svojho rozprávania vynechala tento detail. Len povedala, že po náročnom boji s Alaricom uzavreli mier.

Lucifer zbledol. „V podzemí?“

„Je to pravda? Stvoril si nás?“

Odrazu vyzeral rovnako unavený ako ona. „Prosím, nechaj si nateraz túto informáciu pre seba.“

„Tak je to pravda?“ naliehala a trhla mu predlaktím.

„Áno aj nie. Nie som boh, Kalli.“

„Si starý ako vesmír. Ako inak by si mohol nakresliť jeho vznik?“

„Nie som starý ako vesmír. Mám asi o tristo miliónov rokov menej.“ Obzrel sa, akoby sa bál, že ich niekto začuje. „Prosím, Kalli.“

„Odpovedz mi, sakra! Žijem vďaka tebe?“

Zaškrípal zubami. „Áno. Ale ja som vás nestvoril s božským úmyslom. Nie ste mi podriadení a nezodpovedáte sa mi.“

„Čo si zač?“

„To nechceš vedieť, Kalli.“ Smutne sa usmial. „Len si pamätaj, že aj rodič splodí dieťa a príde čas, keď mu dá voľnosť. Ten váš nadišiel už dávno.“ Vstal, prehodil pár slov s veľkráľmi a odmiestnil sa.

Kalli len zastonala a mala chuť si vytrhať vlasy. Zatúžila po Alaricovom objatí. Ako to asi zvláda? Bdie nad jej telom? Dohliada na krehkú existenciu bytosti, ktorú len pred pár týždňami z duše nenávidel?