Znovuzrodená temnota 20

Démonov zabavili na dostatočne dlhý čas, aby stihla pribehnúť Garda. Jej členovia sa organizovane rozostúpili po móle a pobreží a hyperborejskými strelnými zbraňami poomračovali väčšinu démonov. Niekoľko ich umrelo v boji, ale všetci sa zhodli, že napriek všetkému im dajú poslednú šancu, pokiaľ to bude možné. Ich telá zviazali, do krku im naliali silné sedatíva a automatizovanými transportérmi ich poslali do vybraného mesta.

Ray dal Abby rýchly bozk a poslal ju späť na základňu. Kapitáni lodí sa vzdali a boli odvedení mimo bojiska.

Kalli s Alaricom zostali stáť na móle, pripravení na ďalší boj. Lode v diaľke bojovali s prekážkou, ale zdalo sa, že pár cielených výbuchov vlnolamy zničí.

Keď začalo svitať, Kalli zovrela Alaricovu dlaň. Spýtavo na ňu pozrel.

„Ak umrieme, nechcem odísť rozhádaná,“ zašepkala.

„My neumrieme,“ povedal sebaisto.

Obaja však poznali ich šance.

„Našli sme sa v dvoch odlišných životoch,“ pripomenul jej. „Myslím, že môžeme spoľahlivo tvrdiť, že osud nerozhoduje o všetkom.“

To teda nie. Ako Aislin a Nikias sa narodili tak ďaleko od seba, ako len mohli. On poloboh z Egypta, vychovaný v Grécku, ona dcéra nepriateľov nesmrteľných a človek. Ako Kalli a Alaric boli splodení len pre boj, pre rozšírenie radov.

„Aj tak ťa čaká spánok na gauči za to, že si mi klamal,“ podotkla.

Zasmial sa a pobozkal ju. Pery sa jej triasli, hoci sa to snažila zamaskovať. Pohladil ju po líci. „Kalli, je v poriadku báť sa.“

Smrkla. „Som predsa bohyňa. Smrti, pre všetko na svete!“

„To neznamená, že sa nemáš báť o svoj život a životy svojich blízkych. Aj ja sa bojím. Nie sme všemocní.“

Vysilene sa oprela o jeho hruď. „Budeš pri mne?“

„Až do konca,“ sľúbil jej.

Nežne sa pobozkali a vyslúžili si niekoľko poznámok od pobavenej gardy. Kalli sa ešte stále ťažko verilo, že len kúsok od nich stojí bývalý inkvizítor a chystá sa bojovať za nesmrteľných.

„Kalli, Alaric?“ ozvala sa Abby z vysielačiek. „Na ceste sú posily. Oči na oblohu.“

Nadšene vzhliadli a v prvých slnečných lúčoch uvideli húf letiacich bytostí v niekoľkých formáciách. Na ich čele letelo šesť bosoriek na metlách a držali okolo svojich sestier magický štít. Valkýry začali po lodiach páliť horiace šípy. Démoni sa na ne pokúšali strieľať samopalmi, ale štít bosoriek držal. Na chvoste leteli harpye, napoly ľudské, napoly vtáčie. S ohavným škrekotom sa zniesli k lodiam a ostrými pazúrmi trhali a hádzali démonov do mora.

Kalli nadšením vykríkla. Ray vystrelil svetlicu, aby ich rýchlejšie našli, a len čo potopili desať lodí a spálili ďalších dvadsať, valkýry s harpyami začali pristávať na vŕškoch okolo prístavu. Bosorky prišli až na mólo. Všetky boli strapaté a ošľahané vetrom, ale odpočinuté a pripravené do boja.

„Aislin?“ oslovila najmladšia z nich, Casey, Kalli.

Kalli nadšene roztvorila náruč a objala čiernovlasú kamarátku. „Ani nevieš, ako rada ťa vidím.“

„Wau, vyzeráš... odlišne. Hej, kde si zohnala tie prsia?“

Alaric vyprskol do smiechu. Kalli ich zoznámila, ale pomlčala o Nikiasovi.

„Ako môžeme pomôcť?“ ozvala sa hneď Jasmine, Caseyina matka a manželka šéfa Salvatorovej ochranky.

„Modifikovali sme tri observatóriá,“ vysvetlila jej Kalli. „Uvidíte z nich na bojisko. Sú v nich pôvodné technológie vytvorené vaším druhom. Budete sa s nimi musieť pohrať.“

„Pohráme. Kam máme ísť?“

Alaric privolal jedného z otrokov, aby ich odviedol, kde sú potrebné.

Vládkyňa valkýr k nim priletela tiež. „Budete musieť pustiť prístav,“ oznámila im vážne. Juniper mala na sebe koženú rovnošatu a množstvo zbraní, ktoré museli prevážiť jej vlastné telo. Tmavé vlasy si splietla do pevného copu.

„Nemôžeme. Je to cesta na celý kontinent.“

Valkýra sa k nim otočila. „Na mori má priveľkú výhodu. Juliusove lode sú na rozdiel od našich nezničiteľné. Ale ak nebudú posádky, lode sú zbytočné. Rozumiete mi?“

Vymenili si neisté pohľady.

„Môžeme ho zdržať, ale to je všetko. Zabarikádujte okolie. Toto mesto padne, ale radšej mesto než všetko ostatné.“

Kalli smutne premýšľala. „Ako?“

„Ja a moje sestry budeme finálna línia a nepustíme jeho démonov ďalej. Fyzicky ale musíte odstrihnúť všetky prístupové cesty.“

Alaric tlmočil správu svojim bratom. Keďže ich Abby a Garda odľahčili, vzali niekoľko otrokov a pustili sa do blokády. Vyhodili do vzduchu hraničné budovy a troskami zablokovali cesty, ale aj transportéry. Valkýry obohnali celý perimeter ďalšími výbušninami.

 

 

Julius znudene sledoval, ako sa jeho démoni štverajú späť na lode po tom, čo sa s nimi pohrali tie okrídlené kreatúry. Kdesi v hlave mu vŕtalo, ako mohli vedieť, že majú prísť a ako vôbec toto miesto našli, ale nevidel v nich veľkú výzvu. Je ich len zopár v porovnaní s jeho silami a sú to, nuž, len ženy.

Len čo sa jeho flotila obnovila a konečne sa zbavili tých smiešnych vlnolamov, vydal príkaz na pohyb vpred. Prístav už mali na dohľad a tie prvé lode, hoci padli, im urobili cestu. Nemusia k mólu, zvládnu aj plávať. Sonické zbrane, ktoré ich stále spomaľujú, ho len napĺňali nadšením. Keď ich konečne použije proti ľuďom...

Tá radosť z blížiacej sa pomsty ho napĺňala nádejou. Radosťou. A tie emócie už veľmi, veľmi dlho necítil. Ak vôbec.

Počas noci sa na nich zniesla hmla, ale rozohnal ju okolo svojich lodí, aby mali čistý výhľad. Konečne však začala rednúť.

„Pane!“ vykríkol kapitán jeho lode zdesene.

„Čo zase?“ zagúľal očami.

Svalnatý démon ho otočil a odtiahol k boku lode a do rúk mu strčil ďalekohľad. Potom ukázal smerom k rednúcej hmle.

Jedna loď. To ho má vydesiť? Niekto sa len plaví okolo.

Ibaže tú  jednu loď nasledovala ďalšia. A ďalšia. A tri ďalšie. Potom päť. Sedem.

Dych sa mu zasekol v hrdle. To nie je možné! „Ako sa sem dostali?!“ zreval.

„Neviem, pane. Ale hmlu využili, aby sa priblížili bez povšimnutia.“

A on im pomohol, keď ju rozohnal len okolo svojich. Do horúcich pekiel!

„Pane, ďalšia flotila od východu!“ doľahol k nemu krik zo susednej lode.

Zvrtol sa a musel sa zhlboka nadýchnuť, aby to ustál. Odvšadiaľ sa vynárali plavidlá. Nesmrteľní našli Hyperboreu.

Ako?

„Nabiť kanóny!“ kričal. „Sústreďte paľbu na nepriateľa!“

Posádky sa pustili do práce, ale Julius si priložil ďalekohľad k očiam a zameral sa na prvú loď, ktorá sa objavila a začala sťahovať plachty. Podľa všetkého ju poháňa aj čosi mechanické.

Po najvyššom sťažni sa začala zdvíhať vlajka. Julius zaťal zuby. Posádka stála celá na palube a na prove sa týčila známa postava.

Vlajka zaviala vo vetre. Bol na nej vztýčený prostredník.

„Carys,“ odfrkol si. Prisahal by, že sa naňho aj z tej diaľky zákerne škerí. Vedľa nej stál maskovaný Ninja, stoický Lucifer a anjel Drake v červenom kabátci, s rozprestretými krídlami.

A za nimi stovka ozbrojených ázijských upírov mávajúca mečmi.

„Sme obkľúčení, pane,“ oznámil mu kapitán.

To nie je až taká katastrofa. Nepotrebujú sa dostať von, ale dnu. A ak si správne všimol, okrem Drakea a Carys sa anjeli neangažujú. Operenci sa stále držia svojich smiešnych pravidiel o nezasahovaní. Vtedy, v jeho bývalom brlohu, ho porazili len vďaka nim. Ich počty ho zastihli nepripraveného.

Dnes to nehrozí. Má menej démonov než vtedy, ale oni sú omnoho viac oslabení.

„Potopte ich čo najviac,“ povedal opäť vyrovnane. „Čo nepôjde potopiť, spáľte.“ Na chvíľu sa zamyslel. Chce sa mu vôbec zahadzovať s Carys? Nie, ani nie. Už ho prestala baviť. „Tú malú suku môžete zabiť. Ak by to šlo pomaly a bolestivo, budem vám vďačný.“ A s tými slovami sa vrátil na provu, aby skontroloval Hyperboreu. Prístav je plný bojovníkov, ale nie nedobytný. Len to bude chcieť trochu námahy.

 

 

Kalli pochopila jednu hroznú vec. Julius má nielenže nezničiteľné lode, on ich má viac! Po rýchlej porade s Cassiou a Abby v pozorovateľni sa všetci zhodli, že ich musia pustiť do prístavu, aby Juliusa prinútili bojovať na dvoch frontoch.

Vytvorili teda provizórne barikády, poschovávali sa do budov a nechali démonov vylodiť sa. Ona s Alaricom stáli na najbližšej budove a strieľali na všetko, čo nebol spojenec. Prvé lode dosiahli Juliusovu flotilu a bosorky konečne prišli na to, ako využiť dodané hračky. Na diaľku vyslali kúzla, posilnené špeciálnymi ďalekohľadmi a sklíčkami. Vytvárali okolo lodí štíty, kým Julius nepochopil, že ich len tak nepotopí.

Bol to rovnako náročný boj ako spred mesiacov, keď útočili nesmrteľní na jeho brloh. Deň sa prehupol do večera. Polovica lodí zaplnila prístav, druhá bojovala na mori. O polnoci museli bojovníci s Gardou na zemi ustúpiť o viac než kilometer a démoni obsadili niekoľko budov. Tri kanóny nezvládli nápor a Vasily sa zmenil na mechanika. Čo najďalej od bojiska Valkýry postavili poľnú nemocnicu. Obaja bohovia a Abby sa zase zmenili na doktorov. Kalli prestala počítať, koľko rán a zlomenín ošetrila. Keď si dopriala odpočinok v parku vedľa, bola celá od krvi, unavená a pokúšalo sa o ňu zúfalstvo. Klesla na zem a začala na seba striekať dezinfekciu, aby sa zbavila krvi z pokožky.

Alaric sa k nej pridal.

„Prehrávame,“ povedala bez emócie.

„Ešte nie je dobojované,“ odvetil rovnako otupene.

„Týmto tempom rýchlo bude.“

Zovrel pery. Na malú sekundu mu mysľou prebehla myšlienka na útek, ale kam by ušli? Julius sem neprišiel na dovolenku. Len čo obsadí Hyperboreu, pustí sa do celého sveta. Nebude existovať žiadne bezpečné miesto.

Pritiahol ju k sebe a pobozkal do vlasov. „Niečo vymyslíme. Ako vždy.“

„Ako ste vyhrali predtým? Útočili ste predsa na jeho domov. Čo pomohlo?“

Vzdychol. „V prvom rade, nepočítal s Gardou, ktorá prišla tajne na pomoc. V druhom rade, mali sme anjelov. A za tretie, nebol pripravený. Sám utiekol. Teraz neutečie. Je to jeho posledná šanca na získanie moci.“

Bezradne vzhliadla k oblohe, akoby sa na nej nachádzali odpovede. Hviezdy však neprehovorili. „So všetkou našou technológiou...“

„Ani technológia nevyrieši všetko.“ Malé bojové lietadlá lode len potopia, ale tie veci sa jednoducho zase vynoria. Garda skúsila niekoľko náletov, ale bez väčšieho úspechu.

„Keby sme ho len mohli zabiť... nevzdali by sa démoni? Aspoň časť z nich?“ premýšľala.

„Pravdepodobne áno. Ale zabiť ho je ťažšie než zaviesť rovnosť pohlaví v Saudskej Arábii. Bohužiaľ, Julius nie je len mocný, ale aj chytrý.“

Koľká smola. Pobozkala Alarica a zatiahla ho hlbšie do tieňov. „Zostalo ti ešte trochu sily? možno je to naposledy, čo-“

V momente ju stiahol pod seba.

Nemali čas na dlhé ceremónie. Zbavili sa nevyhnutných častí oblečenia a Alaric prstami prenikol do Kalli, aby ju pripravil. Perami ju dráždil na krku tak, ako to mala rada. Len čo bola dostatočne vlhká, ponoril sa do nej a náhlivými pohybmi sa navzájom priviedli k orgazmu. Len čo náhlivá potreba opadla, pokračovali v nežných bozkoch a dotykoch na ubolených telách. Kalli po lícach stieklo niekoľko trpkých sĺz. Toľko rokov... toľko prekážok. Toľko nenávisti. Všetko prekonali. Chceli len mier. Prečo im osud poslal ďalšiu vojnu? Nie je im snáď súdené žiť v mieri? Ako trest za všetko, čo ich rodiny vykonali?

„Všetko sa napraví, Kalli,“ sľúbil jej Alaric so slzami v očiach a sám začal o tých slovách pochybovať.