Znovuzrodená temnota 22

Caseyina veža padla. Bosorka spolu s matkou Jasmine boli najbližšie k prístavu a spojenci museli ustúpiť. Len čo nepriatelia pochopili, že ochranné kúzla pre lode idú z observatórií, začali po nich páliť.

Bosorky mali čo robiť, aby vybehli von skôr, než sa celá stavba zrútila.

„Casey! Casey, hláste sa!“ kričala v panike Abby cez vysielačku.

Kašľajúce ženy utiekli do bezpečnej vzdialenosti a narýchlo si obviazali najhlbšie rany. „Sme celé,“ zahlásila Casey. „Minimálne zranenia. Ale idú po nás!“

Obe sa rozbehli do najbližšieho mesta, keď uvideli päticu okrídlených démonov blížiacich sa k nim.

„Potrebujete posily?“ zisťoval Ray zo zákopov.

„Potrebujeme zázrak,“ zašomrala Casey. Prístavné mesto neudržali. A toto je už šieste, do ktorého vstupujú Juliusove sily.

„Stiahnite sa na východ,“ inštruovala ich upírka z už tretej pozorovateľne, kam sa musela presunúť aj s generálmi. „Asi kilometer od vás je oddiel valkýr. Posielam ich na pomoc.“

Casey sa zničene posadila do úkrytu za malým sadom s ovocím. Jasmine mala v očiach zúfalstvo prameniace z veľmi odlišnej emócie. Je oddelená od manžela. Netušila, či ho ešte niekedy uvidí a to ju ubíjalo. Will je spolu so svojím kráľom Salvatorom na lodiach a ona ani nevie, či ešte žije... Z očí sa jej vykotúľali slzy.

„Mami, je to v poriadku,“ pokúšala sa ju vzpružiť Casey. „Ten chlap prežil horšie veci než tento drobný tréning.“

Jasmine smrkla. Nie je čas na to zrútiť sa. „Čo urobíme?“

Nad nimi preleteli okrídlení démoni.

„Nuž, v prvom rade si niekým dáme preplatiť posledné dni,“ teoretizovala Casey.

Jasmine ju objala. „Chcela som pre teba lepší život.“

Casey na ňu vážne pozrela. „A ten si mi aj dala. Som dospelá, mami. Mala som krásne detstvo a vďaka tebe a tetám som videla svet, stala sa medzinárodne hľadaným zločincom a vyskúšala si basy takmer vo všetkých krajinách sveta.“

Staršia bosorka sa zasmiala.

„Casey? Jasmine? Prišli posily,“ oznámila im veselo Cassia cez vysielačku.

„Valkýry to stihli?“ prekvapila sa Casey.

„To nie sú valkýry.“

Odkiaľsi spoza nich preleteli vzduchom šípy a zasiahli démonov. Tí spadli na zem a to už za nimi trielila pätica postáv v čiernom oblečení, ktorá za sebou zanechávala mokré stopy.

Bosorky sa chúlili v úkryte a len počúvali výkriky agónie. Keď ustali, v napätí čakali, čo bude ďalej. Len čo sa z útrob mesta vynorili známe tváre, obe vykríkli nadšením.

„Brian!“ Casey sa neudržala a skočila mu do náručia. Čiernovlasý upír, hoci ju má rád asi ako kurie oko, ju s úľavou objal.

„Si v poriadku? Cítim krv.“ Prezrel si ju.

„Len škrabance,“ uistila ho, keď sa s horiacimi lícami odtiahla. „Ako ste sa sem dostali?“ Po jeho boku sa zjavili dvaja thajskí upíri a dvaja čínski upíri.

„Naša loď šla ku dnu,“ vysvetlil jeden z bojovníkov. „Tak sme si zaplávali.“

Jasmine vyvalila oči. „Zaplávali?“

„Juliusove loďstvo je takmer celé v prístave,“ vysvetlil Brian neradostne. „Prekonali sme úzky koridor, ktorým môžu prísť lode, a viaceré zmenili smer pozdĺž pobrežia. Na plážach sa vynárajú ďalší.“

„Videl si Willa?“ pípla v obavách Jasmine.

Neisto na ňu pozrel a vzal jej ruku do dlaní. „Naposledy pred pol dňom. Plavil sa so Salvatorom. Obaja sú obklopení ochrankou. Som si istý, že je v poriadku.“

Opäť smrkla. „Ďakujem.“

„Casey, mali by ste odtiaľ vypadnúť,“ urgovala ich Abby. „Prichádzajú ďalší.“

„Poďme, rýchlo!“ Brian ich popohnal cez mesto a šiel ako posledný, obzerajúc sa ponad plece. Len čo sa stretli s valkýrami, boli odvelení do ďalšieho mesta, ktoré bráni niekoľko Gardistov, ale potrebujú pomoc a majú zranených.

 

 

Carys útočila v tandeme s Drakeom. V budúcnosti, keď nadišiel koniec sveta, a ona sa rozhodla to napraviť, ho na jeho vlastnú žiadosť zabila, čím mohla prebrať jeho silu najvyššieho anjela a odkedy sa to dozvedel a jej zo srdca spadol obrovský kameň, že jej to nemá za zlé, prestala sa mu vyhýbať. Niežeby bola špeciálna, keď prišla ona a nie on, ale Drake umieral a nemal dosť síl. Ukončila jeho život len o pár sekúnd skôr. V ten osudný deň ich obkľúčili Juliusove sily.

Pocítila déja vu. Keďže ich moc je teraz rovnaká, ich spolupráca je priam smrtiaca. Obaja vo vzduchu, obaja s karmínovými krídlami a červenými, desivými očami. Carys dokonca stratila kontrolu nad mágiou, ktorá maskovala jej výzor, a hnedasté vlasy sa zmenili na červené pramene.

Spoločne vysielali kúzla, šermovali s okrídlenými démonmi a ohnivými mečmi podpaľovali plachty a sťažne Juliusovej flotily. Po čase boli takí zahltení, že k nim vzlietla aj Angelica, najvyššia kráľovná upírskeho dvora. „Nechceli by ste pauzu?“ navrhla pomedzi údery a kopance.

„Pauza je pre slabochov,“ precedila pomedzi zuby Carys, hnaná všetkými potlačovanými emóciami za posledné roky.

Prišla sem slabá a dobitá. Anjeli ju rešpektujú len pre to, že má moc a okrem troch najvyšších nikto nevie o jej skutočnom pôvode. Sotva sa spamätala, šla za Juliusom. Nakecala mu, že aj ona je démon a on jej poskytol prístrešie. Démoni boli vždy považovaní za spodinu nesmrteľných. Kríženci rás. To ich spojilo. Trávili spolu čas, spávali spolu.

Myslela si, že ho zmení.

Opak sa stal pravdou. On zmenil ju. Vzal jej nádej, vieru vo všetko dobré, kus jej srdca a psychickú stabilitu.

V tejto bitke jeden z nich umrie a ona to nebude!

Prečo si len myslela, že ho... zláka k mieru? Áno, v budúcnosti bol on to menšie zlo. Teraz si len uvedomila, že je to preto, lebo ho predbehol jej drahý otecko, ktorý šiel zničiť svet prvý a Juliusa si len pribral ako kamaráta pre urýchlenie procesu.

Ten démon nemá v sebe štipku svedomia.

Odvrátila však hrôzovládu svojho otca. Stačilo o kúsok zmeniť jeho minulosť a voilá, svet bol zase krásny.

Mala Juliusa zabiť v spánku.

„K prístavu mieri škuner chránený trojicou lodí,“ prehodila Angelica len tak mimochodom.

Carys spozornela. Julius. Len on si môže dovoliť takú ochranu. Musí sa k nemu dostať! „Zbavte ma niekto týchto faganov!“ Kopla súpera do brucha a zlomila mu niekoľko rebier. Spadol do vody, ale hneď ho nahradil ďalší.

„Winter, je čas,“ povedala do vysielačky Angelica.

Démoni ako jeden ustrnuli, zmodrali a popadali do vody. Na lodi pod nimi sa vládkyňa zimy usmiala a hoci jej ten kúsok odobral sily, nikdy nemala takú radosť zo zmrazovania živých bytostí, ako dnes.

Drake, Carys a Angelica mávli krídlami a zamierili cez niekoľko vystrelených šípov za loďou.

 

 

Kalli zrevala, keď si horko-ťažko napravila zlomenú kosť. Pred očami mala hviezdičky a bolo jej na zvracanie. Chrániče mala preliačené, oblečenie nasiaknuté krvou a za sprchu by dala pol princeznej a celé kráľovstvo. S Rayovými jednotkami sa presúvali ďalej a ďalej do vnútrozemia. Sonické kanóny museli opustiť, ale Vasilyho muži mali dosť rozumu, aby z nich vybrali kľúčové súčiastky a tak zabránili ich použitiu Juliusom.

Po úteku do už štvrtého mesta využili umelo vytvorené koryto potoka ako zákopy. Odklonili tok do jazera za poliami a vysušili povrch. Garda nazhromaždila ďalšie strelné zbrane, ale démonov je stále priveľa. A vždy prichádzajú noví, zatiaľ čo oni sú unavení a zranení. Kalli sa dostala do obkľúčenia, keď sa trom nepriateľom podarilo dostať do zákopov a pochopila, že najbližší deň nezdvihne zbraň. Nemá ani dosť síl sa sama uzdraviť.

Dopotácala sa do provizórnej nemocnice a klesla na lôžko. Problém je, že ona je jedna z troch doktorov pracujúcich na tomto fronte.

„Kalli!“ Alaric bol v momente pri nej. Vyzeral o niečo lepšie, ale unavený bol rovnako. Má len tú výhodu, že okrem moci Hyperborejského boha má v sebe aj kúsok egyptského božstva.

„Čistá zlomenina,“ povedala cez návaly bolesti a ukázala na ruku. „Infekcia v nohe. Vodu som nemala od včera.“

Okamžite ju prinútil ľahnúť si a po ošetrení najhorších rán jej priniesol fľašu s vodou. Pila tak rýchlo, že sa rozkašľala a Alaric ju musel upokojovať.

„Musíš spomaliť,“ dohováral jej. „Takto sa ubojuješ k smrti.“

Keď k nemu vzhliadla, v jeho očiach uvidela rovnaké zúfalstvo, akému prepadla ona. Prehrávajú. A ak sa vzdajú... Julius nie je práve vedúcou osobnosťou v udeľovaní milosti. Nemá problém mučiť slabších a ani ženy.

Bude lepšie umrieť za vlastných podmienok. Rozplakala sa.

Alaric nemal slová útechy. Posadil sa k nej a pritiahol ju k sebe. „V čom sme pochybili, Kalli?“

Cez vzlyky nedokázala odpovedať.

Po chvíli k nim dokrivkal unavený Ray. Ani on nemal šťastný výraz. Jeho situácia je o to horšia, že Abigail je o tri mestá ďalej. A nedostali ani šancu sa rozlúčiť. Strávili spolu sotva pár mesiacov. Nestihli ísť ani na svadobnú cestu.

Alaric ho pobúchal po pleci. „Mal by si ísť za ňou.“

Gardista prekvapene zažmurkal.

„Ak padneme, nech aspoň umrieme po boku našich milovaných. Ani ty nie si robot, Ray. Každý vojak si zaslúži dôstojnosť.“

Rayove oči sa zaplnili slzami. Vedel, že mesto je stratené, ale existuje vôbec šanca na víťazstvo ako také?

„Vytiahni svojich druhov zo zákopov. Zaplníme ich horľavinou a zapálime. To nám dá dosť času dostať sa preč.“

Gardista si prešiel dlaňou po tvári. „Musíme niečo urobiť. Takto to nesmie skončiť.“

„Robíme čo môžeme.“

Bezradne krútil hlavou. Musel odísť, aby sa nenakazil Kallinými vzlykmi. Našiel si odľahlý kútik a vysielačkou zavolal Abby. „Vieš, že ťa ľúbim, však?“

„Ach, Ray,“ fňukla Abby. „Chcela by som byť pri tebe.“

„Mal som ťa ochrániť. Už nikdy si nemala zažiť násilie a vojnu a...“ Stiahlo mu hrdlo.

„Toto nie je tvoja vina. Prosím, Ray, neobviňuj sa za nič, čo sa práve deje. Prežila som nádherné mesiace, ktoré mi stáli za všetko, čím som si prešla.“

Rozplakal sa ako malé dieťa. Prinútil sa nájsť normálny hlas, aby ju ešte viac nerozrušil. „Ľúbim ťa, princezná,“ zopakoval. „A neumriem bez teba. Ani ty bezo mňa. Platí?“

Zdalo sa, že aj ona na druhom konci roní slzy. „Máš moje slovo.“

 

 

 

Kalli sa pozviechala a zjedla ten kúsok jedla, ktorý im ešte ostal. S Alaricom zostali pozadu, aby zapálili koryto a zanechali niekoľko pascí a mín pre démonov. Nakoniec ruka v ruke zmizli v lese, ktorý je síce obchádzka, ale aspoň im poskytne krytie.

Na noc sa uložili pod skalným previsom, schúlení jeden vedľa druhého na niekoľkých dekách. Alaric pobozkal Kalli na čelo, nos, pery a krk a masíroval jej stuhnutú šiju. Hľadeli si do očí a ľutovali všetko, čo im nebude dopriate.

„Naše deti by boli chodiaca katastrofa,“ predpovedala Kalli smutne.

„To rozhodne. Pravdepodobne by už počas školských čias ničili mestá vždy, keď sa pohádajú.“

Usmiala sa nad tou predstavou. „A ak by sme im niekedy prepašovali do jedla špenát, natlačili by nás do tých sarkofágov znovu.“

Prikývol. „Áno, to znie ako naše genetické vybavenie.“

Posmutnela. Zavrela oči a užívala si Alaricovu blízkosť a teplo jeho tela. „Keby som bola Aislin... a ty Nikias... naozaj by si ku mne nikdy nič necítil?“

„Blázniš? Mal som z teba erekcie keď to ešte ani nebolo legálne. Si zodpovedná za väčšinu mojich studených spŕch!“ obvinil ju.

„Tak prečo... prečo si ma odmietal? Prečo si bol taký chladný?“

Vzdychol. „V prvom rade ma ťažilo svedomie z vecí okolo otca. Mal som vlastné problémy a nechcel som ich na teba preniesť, Kalli. A tiež som ti chcel dopriať ľudský život. Vedel som, že jedného dňa ťa Salvator dá premeniť a to by moje odhodlanie zlomilo. Vždy som si opakoval, že ti musím dopriať aspoň sto rokov, než po tebe vyštartujem. No a potom tu bola tá vec s neznámym životom v mojej hlave.“

„Ako je vôbec možné, že sme sa vyvíjali úplne inak? Aislin nič nevedela. Kalli musela spať. Ty nie.“

Zamyslel sa. „Myslím, že je to kvôli pôvodu. Ľudské mysle nie sú stavané na tieto veci. Preto tá tvoja oddelila oba životy. Ja som sa ale narodil ako čiastočný boh a stal som sa upírom. Môj mozog tiež nepojal všetko, ale vedel, že niekde... je toho viac. Mal so z toho migrény.“

To dáva zmysel. Tiež to vysvetľuje, prečo je odrazu silnejší než ona. Vliala sa doňho sila Nikiasa. Aislin však s ničím neprišla, bola len človek.

Nefér.

Pobozkala ho na kútik pier. „Už nikdy, nikdy mi to neurob. Je jedno, čo sme.“

„Sľubujem. A ty mi už nikdy nesmieš umrieť.“

Slová jej zamrzli na perách.

Vymenili si zúfalé pohľady.

„Často som si ťa predstavoval ako nevestu,“ priznal v tme.

Prekvapene sa zasmiala. „Mňa?“

„Aislin. Tá nevinnosť bola priveľkým lákadlom. Vždy som ťa v predstavách videl v bielych šatách. Takých tých princeznovských, ktoré sa pol hodiny navliekajú a nožom vyzliekajú.“

To je vtipný obrázok. „Ale ty si gentleman, ty by si ich zo mňa civilizovane strhal, všakže?“

„Iste. Nie sme predsa zvery.“

„A namiesto toho sme mali podivný svadobný rituál s lukom a afrodiziakom.“

Alaric jej nežne prehrabol hebké vlasy. Držal ju pri sebe tak pevne, až sa bál že ju udusí, ale nesťažovala sa. „Vzala by si si ma, keby bola situácia iná?“ šepol a bál sa odpovede.

Kalli sa zamyslela. „Myslíš keby sme neboli uväznení na prázdnom kontinente čeliacemu útoku a jedinou cestou na vpustenie spojencov by bol zväzok?“

S úsmevom prikývol. „Tak nejako.“

„Hmm... Nuž, klamal si mi. Takže najskôr by si musel chvíľu spať na gauči. Potom, samozrejme, oboznámenie Salvatora s tvojimi úmyslami. Za predpokladu, že by ťa nezabil za to, že si ma zneuctil a ak by si mi zohnal skutočne chutnučký prsteň... tak by som nad tým popremýšľala,“ podpichla ho.

Uštipol ju na krku. „Potvorka malá. Priam by si ma prosila, aby si si ma mohla vziať.“

„Iste, ak ťa to uteší...“

Pobozkal ju, aby zmĺkla. Pod perami cítil, ako sa usmieva. Zaliala ho úľava. Svet možno padne, ale Kalli je stále jeho.