Temná skúška 1

 

Casey padala a padala, udierala sa o skaly a v jednej chvíli dostala ranu do hlavy, pretože stratila vedomie. Odolnosť bosoriek ju však zachránila pred smrťou a hoci niekoľko hodín ležala na zemi, nakoniec sa zotavila a otvorila modré oči. Všetko ju bolelo. Na rukách a nohách mala rany z boja a teraz sa k nim pridali škrabance z pádu.

Ale pádu kam?

Spomínala si, že s Brianom bojovali proti démonom. Upír bol zamestnaný piatimi útočníkmi, ona odpálila niekoľko granátov a zem pod ňou praskla. Nestihla uskočiť a pohltila ju akási puklina.

Padala snáď hodinu. Hnedasté skaly boli temnejšie a temnejšie, až sa jej zliali dohromady. Po dopade sa však objavilo svetlo. Pozviechala sa na nohy a zhodnotila okolie. Bola v akejsi jaskyni, celkom priestrannej a podivne prispôsobenej na pohyb. Zdrojom svetla ale bola... drahé nebesia! Láva! Po celom obvode tiekol malý potôčik, odnikiaľ  nikam.

Preto je tu tak teplo. V chráničoch a koženom oblečení sa začala potiť. Zbavila sa kabátika a obviazala si ho okolo pása. Pod ním mala len kedysi biele tielko, teraz pošpinené krvou a prachom. Čierne vlasy s dvoma červenými prameňmi, znakom jej druhu bosoriek, sa vyvliekli z gumičky a odstávali jej v chumáčoch z hlavy. Rukami si ich upravila a stiahla do novej gumičky. Počas pádu stratila svoj meč, ale zostali jej dve dýky v ťažkých topánkach.

Čo je však najväčšia strata, prišla o paličku. Bez nej bosorky nezvládajú iné než základné kúzla, pretože ich vyčerpávajú.

Sakra!

Vo svetle lávy pozrela nad seba. Strop nad ňou sa strácal v temnote. Neexistuje, aby vyliezla hore a vyštverala sa späť na Hyperboreu.

Do horúcich pekiel! Boli uprostred boja! Najväčšieho boja nesmrteľných, ktorí sa po miléniách vrátili na svoj pôvodný domov! Celé národy sa postavili silám démona Juliusa, odhodlaného zničiť svet ako ho poznáme.

A ona skončila v zemi!

„Haló!“ zakričala, ale ani len ozvena jej neodpovedala.

Suchý, teplý vzduch jej nerobil dobre a rozkašľala sa. Čo len bude robiť? Kde to je?

„Brian!“ vykríkla v márnej snahe kontaktovať svojho nepriateľa/spojenca. Nie je to tak dávno, čo ho trošičku bodla do hrude a nechala vykrvácať. Na jej obranu – myslela si, že zabil jej kamarátku Carmen.

Ale nie, to je len začiatok ich pokriveného príbehu. Brian totiž pred storočiami zradil vlastné kráľovstvo upírov, keď doň privolal inkvizítorov – ľudských zabijakov odhodlaných vyhladiť nesmrteľných. Do toho sa pridali vlkolaci, vtedajší nepriatelia, a všetko to vyústilo do krvavej noci, počas ktorej umrelo mnoho nevinných.

A pár vinných.

To mal byť koniec príbehu. Brian sa zmenil na zlého chlapca, začal kradnúť moc iným bytostiam a ubližovať každému, kto sa mu postavil do cesty.

Ibaže nie. Jej život taký ľahký byť nemôže. Ona sa s ním stretla až neskôr, keď sa jej adoptívna matka zamilovala do šéfa ochranky Brianovho nástupcu Salvatora. Brian ukradol upírom cennú knihu mágie a požadoval ďalšiu. Casey sa obetovala a doniesla mu ju. Zviedla ho a keď bol bezbranný, bodla ho do srdca, vzala si knihu späť a ušla.

Aj to mal byť koniec príbehu.

Ale nie. Komédia ešte len začala.

Casey bola o pár mesiacov nútená pátrať po magickom náhrdelníku tigrov, rasy sesterskej k vlkolakom. Keďže ich tlačil čas, rozhodla sa vypátrať ho pomocou nahliadnutia do minulosti – do života jeho poslednej nositeľky, Cateline. Urobila to už mnohokrát a malo ísť o rutinné kúzlo.

Vtedy sa všetko zvrtlo. Pri ceste do minulosti sa nestala nezávislou pozorovateľkou, ale skončila v tele samotnej Cateline. Mladá žena bola proti svojej vôli vydatá za násilníckeho vodcu vlkolačej svorky a trpela ťažké zneužívanie. Aj keď sa vlkolaci a upíri nenávideli, spoznala Briana, vtedy ešte kráľa britských upírov. Zamilovali sa a čakali bábätko. Cateline však nemohla odísť od manžela, pretože musela dohliadnuť na určité politické záležitosti okolo vlastnej rasy a náhrdelníku.

Odhalili ich. Catelinin manžel Sergey ich pristihol, prebodol jej bruško a nakoniec ju zabil. Brian od hnevu zabil jeho mužov a poslal inkvizítorov na vlkolakov, ale tí boli zase na ceste k upírom a tak sa všetko zomlelo. Brian v skutočnosti kradol magické knihy, aby sa mohol postarať o dieťa, ktoré sa narodí dvom rasám a tým pádom skončí ako odsudzovaný démon. V tých časoch sa dbalo na čistú krv.

Nie, výpočet zlých správ stále neskončil. Casey na chvíľu upadla do akéhosi šoku. Cateline bol jej minulý život. Nikto si na minulé životy spomenúť nemá, spôsobuje to maléry a psychické problémy. Casey zrazu cítila to čo Cateline a nedokázala oddeliť jednu od druhej. Zároveň k svojmu bývalému ja cítila hlbokú nenávisť za to, aké rozhodnutia urobila.

Casey čakala ťažká dilema. Mohla všetko ututlať, ale nakoniec vyhral rozum. Dokázala všetkým, že Brian je nevinný. Aj keď aj on je poznačený, aspoň prestal byť lovnou zverou a spojil sily s ostatnými nesmrteľnými proti Juliusovi.

O jej minulom živote mu nepovedala. Vedela, že Brian na ňu stále myslí. A Casey je všetko, len nie tá submisívna, slabá tigrica neschopná postaviť sa za vlastné práva. Napriek tomu sa od neho nedokázala držať ďalej. Vybudovali si akýsi opatrný vzťah založený na rozhovoroch o všetkom a o ničom. Keď prišiel čas ísť do boja, stáli si po boku.

Teraz je však sama. A mala by niečo robiť. Len dúfala, že boj tam hore sa vyvíja v prospech spojencov a nie Juliusa. Nechce sa vrátiť do sveta, kde bude vládnuť ten maniak.

Zotrela si pot z čela. Z jaskyne viedla jediná cesta, preto sa ňou vybrala. V nose ju dráždila síra. Keď sa prach a smrad nedali vydržať, vytiahla z vrecka čiernu šatku, pôvodne určenú na rýchle ošetrenie rany keby krvácala, alebo upevnenie zlomenej ruky. Bola začarovaná, aby zároveň dezinfikovala, a v tomto prípade poslúži ako ochrana dýchacích ciest. Urobila z nej trojuholník a priviazala si ho okolo hlavy, až jej bolo vidieť len oči.

Teraz vážne, kde to je? Láva nielenže tiekla na zemi, pulzovala aj medzi skalami, ako keby to boli žily.

Kráčala a kráčala. Chodba sa rozširovala, až vyústila do obrovského, prázdneho priestoru.

Casey klesla sánka. Láva osvetľovala podzemie veľké ako metropola. Medzi skalami boli chodbičky, strop v nedohľadne, prašné miesta akoby vytvárali polia a niekoľko metrov od zeme bolo očividne opracovaných. Niektoré miesta pokrýval mach, inde rástli akési sivé organizmy a okrem lávy povrchom pretekali aj drobné stuhy vody.

Voda! Rozhodne sa musí dostať k vode, pretože v tomto teple dlho neprežije. Nedokázala však dovidieť na koniec tohto priestoru, pretože všetko sa zdalo byť v jednej rovine.

Preskočila pramienok lávy a nasledovala tichý hukot vody. Len čo dorazila k malému potôčiku, potešene klesla na kolená a dotkla sa teplej tekutiny. Umyla si v nej ruky a potom sa opatrne napila.

To nemala robiť. Telom jej prešiel kŕč taký bolestivý, že mala kúsok od straty vedomia. S výkrikom sa schúlila do klbka a nasledovali hodiny agónie.

 

 

Brian mal podobné pristátie ako Casey. Po tom, čo napriek protestom viacerých nesmrteľných, ktorí ho len pred pár rokmi chceli zabiť, skočil do trhliny kde zmizla nenávidená bosorka, mal dosť času meditovať nad tým, prečo to vlastne urobil.

Casey naňho pozitívny dojem rozhodne neurobila. Keď predstierala, že je len hlupučká bosorka, nechal sa oklamať. Chcel jej moc a zdala sa byť ľahko manipulovateľná. Do postele s ňou vliezol len z nudy. Je predsa chlap a tá ženská má krivky, ktoré by máloktorého muža a zrejme aj málo žien nechali chladnými. Casey bola vychovaná vo veľkej chudobe a ako to už u nesmrteľných býva, táto skúsenosť ich obvykle naučí udržiavať si postavu mimo dnešných pozemských štandardov. Bosorka si dala záležať, aby jej netrčali rebrá, netýrala svoje hebké bruško a ten zadok by mal byť zapísaný ako hmotné kultúrne dedičstvo.

Nikdy by to nahlas nepriznal, ale neskutočne ho ranilo, že sa s ním vyspala len z nenávisti. Ako veľmi ním musela opovrhovať, keď bola ochotná obetovať panenstvo takouto cestou? On nikdy ženy nevyužíval mimo tých, ktoré využité byť chceli, ale po tejto noci sa cítil tak trochu ako násilník. Nešla s ním do postele z vášne. Potrebovala len odviesť jeho pozornosť.

Samozrejme, ich spoločnú noc si užila, to nešlo celkom predstierať, obzvlášť nie pre neskúsené dievčatko, ktorým bola. Teda dvestoročné dievčatko, ale aj tak. Druhá vec je, že oproti jeho dvom tisíckam rokov je stále dieťa a on sa okrem násilníka môže považovať za pedofila, ale nesmrteľní vnímajú vek inak. Keď je raz niekto dospelý, je dospelý. A oni obaja boli.

Nikdy, ani za milión rokov by nečakal, že práve táto žena dokáže jeho nevinu v osudnú noc, keď neurobil nič iné, než že sa naštval. Ale kto by zostal chladným? Pred očami mu zabili milovanú ženu aj bábätkom pod srdcom.

Len pre to, že boli z dvoch odlišných druhov.

Samozrejme, nahnevalo ho, že sa zaplietla do niečoho, čo nie je jej problémom, ale nedokázal ju nenávidieť. Casey nemala vždy na ružiach ustlané a napriek tomu si dokázala zachovať čistú myseľ a neprestala bojovať za to, čo je správne.

O ňom sa to povedať nedá.

Napriek tomu sa sem vybral za ňou, hoci sám nevie do čoho skočil. Kalli, bohyňa Hyperborey, miesta odkiaľ sa Casey prepadla, mu dala veľmi málo informácií. Trhlina údajne vznikla ako výsledok výskumu vedcov z dôb pred ľuďmi. Nikto nevie kam vedie a čo v nej je.

Nech žije veda!

Odfrkol si a nadýchol sa, čo takmer spôsobilo, že sa povracal. Ako upír má silnejšie zmysly, na čo si už zvykol, ale tento pach síry ho odrovnal. Musel sa oprieť o teplú stenu, aby nespadol. Napriek odpornému zápachu pocítil závan Caseyinej krvi a preto vedel, kadiaľ šla. Niežeby tu bola viac než jedna cesta.

Len čo dorazil do nadrozmernej jaskyne, ak sa to tak vôbec dá nazvať, obdivne pískol. Smrad síry sa trochu rozložil, a pridalo sa k nej čosi iné. Trochu vlhkosti, zem, rozklad, pot a krv.

Rozhodne zlá kombinácia.

Ako predpokladal, Casey zamierila k vode. Šiel po jej stopách a k ušiam mu okrem šumenia rieky doľahli vzdialené stony, výkriky, dupot viacerých nôh a... prásknutie biča?

Uvedomil si, že tu nie sú sami. A čokoľvek na nich čaká, nikde nie je garancia, že je to priateľské. Chcel na Casey zavolať, ale bál sa, že by odhalil ich polohu. Dal sa do behu, neustále kontrolujúc jej pachovú stopu. Medzi jej a jeho skokom do diery ubehlo niekoľko hodín, čo predstavuje Caseyin náskok. Na druhej strane je to žena netrénovaná na tieto podmienky, má menší vzrast a počas boja bola rapídne vyčerpaná. Ďaleko sa nemohla dostať. Ak však nemá paličku, je zároveň aj bez mágie, čo ho stresovalo najviac. Bosorka bez paličky je ako upír bez tesákov.

Konečne dobehol k brehu podivne páchnucej rieky, ale nikde ju nevidel. Nos mu ale napovedal, že sa tu zdržala. Kľakol si na nerovnú zem pokrytú prachom, kde sa črtal obrys schúlenej postavy. Tu ležala. A podľa všetkého sa pokúšala plaziť.

Bohovia, snáď nie je zranená?!

Nasledoval stopy v prachu a keď ustúpil, musel sa zase spoliehať na nos. V Caseyinom pachu sa rozhodne niečo zmenilo. Stúpol jej adrenalín a upadla do stresu. To nie je dobré. Je málo vecí, ktoré bosorku jej kalibru vyvedú z rovnováhy.

Beh horúcim podzemím ho vyčerpával. Sám bol oslabený po náročnom boji, keď sa ju rozhodol nasledovať. Našťastie ho jeho nasledovník a bývalý nepriateľ Salvator prinútil zobrať si nejaké zásoby. Vysal sáčok krvi a hneď sa cítil lepšie.

Odrazu zastal. Na hnedastej skale to nebolo vidieť, ale nos to zachytil. Casey začala krvácať! Modlil sa, aby len dostala menštruáciu a zabudla na tampóny, ale také šťastie asi mať nebude. Hlavne ak vypila antikoncepčný odvar, ktorý menštruáciu zastaví nadobro.

Kvapky krvi preňho vytvorili cestu. Potkýnal sa na stúpajúcom teréne, na akýsi kamenný kopec plný ostrých útvarov. Cítil, že začala kľučkovať. Buď je to dôsledok zlyhávajúceho myslenia, alebo ovláda základy výcviku prežitia.

Dostal sa do plytkého jaskynného systému. Šlo viac o priehlbiny pod prevismi, ale rozhodne lepšia skrýša než čokoľvek, okolo čoho doteraz šiel. Caseyin pach sa znásobil a k ušiam mu doľahli aj ženské stony a lapanie po dychu. Opäť sa dal do behu, až ju našiel schúlenú v tmavom kútiku pod neuceleným previsom.

Musel sa premáhať, aby nevykríkol. Čiernovlasá bosorka ležala na boku, pod ňou kaluž krvi. Tiekla jej z úst a z hrude – priamo z miesta, kde má srdce. Oči mala privreté a celá sa triasla.

„Casey!“ Klesol k nej a pokúsil sa ju prebrať. „Maličká, zobuď sa,“ prosil jemne.

Modré očká sa zachveli, ale boli podliate krvou. Z úst jej vychádzali nezmyselné slabiky vo viacerých jazykoch, spolu s množstvom krvi.

„To nič, to nič. Dáme ťa do poriadku.“ Ešte netušil ako, ale nenechá svoju vyšinutú bosorku napospas osudu!