Temná skúška - Prológ

 

Už je to dávno, čo videl... nuž, svet. A normálne bytosti. Teda niežeby sa nebavil s toľkými trestancami pod jeho vedením, ale cítil, že mu čosi uniká pomedzi prsty. Nedokázal však prísť na to čo to je.

Zamyslene sa prechádzal pomedzi klietky s prosiacimi, plačúcimi a kričiacimi obeťami a hodnotil ich stav. Po toľkých rokoch mu už prestal vadiť aj smrad potu, fekálií a iných príjemných sprievodných pachov.

„Kde sú nováčikovia?“ opýtal sa najbližšieho strážcu s bičom v ruke. Tie biče nie sú nutné, ale tak ako rovnošatu ich pridal k povinnej výbave. Nech to tu nejako vyzerá.

„O krídlo ďalej, pane. Už zase sme museli expandovať,“ prišla monotónna odpoveď.

Zagúľal očami. Koľká je to už expanzia? Týmto tempom ich bude musieť o chvíľu stavať na seba. „Zmenšite klietky.“

Znudene prešiel pavilónom klietok (rozhodol sa rozdeliť svoj domov na pavilóny, znie to coolovejšie) a zastavil sa vo svojom obľúbenom úseku. K ušiam mu ako obvykle doľahol krik. Nuž, znásilnenia rozhodne nie sú príjemná záležitosť. Prečo je tu vždy tak plno? Vážne, už by to chcelo trochu preriediť. Pavilón ohňa je omnoho prázdnejší. Staré dobré upálenie stráca na popularite.

Odfrkol si nad tou nezrovnalosťou a vrátil sa do svojho chladného, luxusného paláca. Doprial si ľahké jedlo a bol na ceste do knižnice, keď sa čosi stalo.

Všetko sa otriaslo. Nábytok, podlaha... zem. Bolo to len malé chvenie, ale aj tak ho zaznamenal. Čo to má znamenať?

Spýtavo pozrel na otroka pri stene, ktorý tiež vyzeral zmätene. „Žeby pavilón terorizmu zase skúšal nové hračky?“

„Mám to zistiť, pane?“

Pokrútil hlavou. „Nie. Je to len malé chvenie.“ Nerúca sa predsa svet.