Temná skúška 2

 

Casey pomaly nadobúdala vedomie. V hlave sa jej mihali spomienky na odpornú vodu, neskutočnú bolesť a krvácajúce srdce. Potácala sa, až nakoniec kdesi skolabovala. A potom halucinovala, že je pri nej Brian.

Uf, Catelinine spomienky ju vážne ničia. A nielen spomienky. Jej city sa prebíjajú na povrch tiež.

Prinútila sa pohnúť rukou a zistila, že už na sebe nemá tričko, v ktorom prišla. Vlastne je tak trochu nahá! Prudko sa posadila a takmer znovu omdlela. Až vtedy si uvedomila, že krvou nasiaknuté tričko je síce preč, ale niekto jej obliekol kabátik, len ho nezapol. Čo znamená, že jej dve slečny na hrudi dostali voľný výbeh.

„Podprsenku nešlo zachrániť,“ prišlo vysvetlenie.

Šokovane sa otočila za hlasom, ktorý si vysnila. „Brian?“ zachrčala cez suché hrdlo.

Jej upír sedel opretý o skalu sotva o meter ďalej, v ruke dýka a po boku fľaša s vodou. Pre tú vodu by mu bola v tejto chvíli sľúbiť hoci aj svoje prvorodené dieťa!

„Je tvoja. Napi sa.“

Ani sa nepohla.

„Priniesol som ju zhora, nie z rieky. Bola si mimo cez dvanásť hodín, Casey. Napi sa.“

Poslúchla ho a stiahla polovicu objemu. Bola by sa ulakomila aj na zvyšok, ale vedela, že ju ešte budú potrebovať. „Čo tu robíš?“ dostala sa konečne k otázkam a zapla si kabátik.

„Prišiel som po teba.“

„Takže vieš ako sa odtiaľto dostať?“ nadchla sa.

Skrivil tvár. „To celkom nie.“

Zamračila sa. „A vieš aspoň kde sme?“

Pokrútil hlavou.

Premerala si ho. Vyzeral rovnako zničene ako ona. „Tak prečo... Brian, prečo si sem prišiel?“

Pozrel na ňu pohľadom, ktorý sa jej vôbec nepáčil. „Nemohol som ťa len tak nechať kdesi v temnote.“

„Ale mohol. Úprimne, bolo by to veľmi rozumné riešenie,“ karhala ho.

„Až tak ma nenávidíš?“ v hlase mal bolesť.

Vzdychla. Keby len vedel, ako ďaleko je od pravdy. Želala si ho nenávidieť, ale nemohla. Od momentu, keď ho zažila prostredníctvom Cateline, ju ovládli iné city. A práve preto ju ničilo vedomie, že je v tejto diere s ňou, možno bez nádeje na únik.

„Riskuješ život, Brian,“ vysvetlila mu slabým hlasom.

Chvíľu jej hľadel do očí. „Aj tak nemá veľkú cenu.“

V srdci ju zabolelo. Hodila sa mu okolo krku a rozplakala sa. Udalosti posledných hodín ju príliš zasiahli. Najskôr tvrdý boj na Hyperborey, únava, bolestivý pád a neskutočné muky po vypití vody z rieky.

Brian na chvíľu zaváhal, než ju objal a začal tíšiť.

„Tá voda... akoby som vypila kyselinu,“ habkala medzi vzlykmi. „Myslela som, že mi rozožiera telo zvnútra.“

„Aj to tak vyzeralo. Mrzí ma to, musel som ťa vyzliecť.“

Nuž, aj tak ju už nahú videl. „Ďakujem. Ako si ma vyliečil?“

Odtiahol sa a zotrel jej slzy z líca. „Nebol som to ja. Po čase si prestala krvácať. Zvláštne je, že si neumrela. Podľa môjho odhadu si prišla o takmer dva litre krvi, ale napriek tomu...“

Ustarane si zahryzla do pery, čo prilákalo Brianovu pozornosť. Hneď s tým prestala.

„Myslíš, že tu pôsobí nejaká mágia?“ premýšľala nahlas.

Mykol plecami. „Láva bežne neprúdi stenami. Toto miesto sa mi nepáči.“

„Tiež by som sem dobrovoľne nešla na dovolenku,“ súhlasila a posadila sa vedľa neho. Podal jej energetickú tyčinku, ktorú vďačne zjedla.

„Ako to vyzerá na Hyperborey?“ spomenula si. „Julius?“

„Je mŕtvy. Vyhrali sme. Anjeli prišli na poslednú chvíľu. Len čo sa veci dostali pod kontrolu, skočil som sem.“ Vysvetlil jej, čo mu povedala Kalli.

„Takže toto je nejaká iná dimenzia?“ pochopila Casey. „Možno mimo našej Zeme?“

„Pravdepodobne. Rozhodne nemôžeme byť v podzemí pod Hyperboreou. A ten pád musel byť desiatky kilometrov. Pri bežnom gravitačnom zrýchlení krát hodina...“

„Chápem, sme v riti,“ prerušila ho. „Nemusíš mi k tomu písať vzorec.“ Prehrabla si strapaté vlasy a ako-tak ich skrotila. „Bohovia, pre sprchu by som vraždila!“

„Skúsme nateraz znížiť štandard na nájdenie východu,“ schladil ju Brian.

Pousmiala sa. „Ďakujem, že si po mňa prišiel,“ povedala úprimne a zovrela mu dlaň.

Vyzeral, že chce čosi odvetiť, ale rozmyslel si to a len prikývol. Sám nevyzeral najlepšie po páde a túre podzemím. Obvykle uhladené čierne vlasy po šiju mu odstávali do strán a hnedé oči mal neprítomné, akoby bol duchom neprítomný.

„Čo urobíme?“ zmenila Casey tému, aby ich dostala z nepríjemnej situácie.

To ho prebralo. „Rozhodne nemá zmysel vracať sa. A nie sme tu sami. Počul som zvuky podobné rozhovorom. Mohli by sme to omrknúť.“

„Chceš sa predstaviť miestnym?“ Casey mala v hlase nesúhlas.

„To radšej nie. Ale tam kde je život, je aj voda a iné základné potraviny, ktoré sa nám zídu. A možno zbrane s oblečením.“

Má pravdu. Problém je, že sú len dvaja, vyčerpaní a nemajú ani poňatia, do čoho sa dostali. Zostáva im ale iná možnosť? „Ako si na tom s krvou?“ Upíri tiež potrebujú stravu a to oveľa špecifickejšiu, než ona.

„Ešte mám pár sáčkov.“

Casey nechcela začať rozhovor na tému, že len čo mu sáčky dôjdu, bude jediným zdrojom jedla ona. Ten problém budú riešiť, keď nastane.

„Poďme,“ rozhodla nakoniec a vstala.

„Si si istá, že si nechceš ešte odpočinúť?“

„Áno.“ Ponaťahovala si stuhnuté svaly. „Nestrácajme čas.“ Zapla si kabátik a odrezala z neho rukávy, aby sa zaživa neusmažila. Nakoniec odrezala aj jeho spodnú časť, čo jej mierne odhalilo bruško. Brian sa zatváril nesúhlasne, akoby sa práve rozhodla chodiť len v negližé. Jej pohľad ho ale uzemnil. Nie sú v stredoveku a je teplo!

Zišli z vyvýšeniny, aby neboli viditeľní, a dostali sa späť k rieke. Casey sa od nej držala čo najďalej. „Čo z tej vody cítiš? Je to nejaká kyselina?“

Brian sa nadýchol. „Nie. Neviem čo tvoj stav spôsobilo, ale molekulárne je to nevinná H₂O.“

Prečo je odrazu taký zadumaný? Nikdy pri nej síce nebol pán vtipálek, ale aspoň spolu zvládali komunikovať. Čo sa v ňom zmenilo?

„Brian?“ oslovila ho, keď asi polhodinu kráčali v tichu.

„Hm?“ ani na ňu nepozrel.

Zastavila ho a postavila sa oproti nemu. „Čo sa deje? Urobila som niečo, čo ťa rozrušilo?“

Hnedé oči sa zaryli do tých jej. „Nie, Casey.“

Zovrela pery. „Ešte stále sa hneváš za tú dýku cez rebrá? Už som sa predsa ospravedlnila!“

Tentoraz sa mu zvlnil kútik pier. „Dýka je odpustená, máš moje slovo. Hlavne ak o nej nikomu nepovieš.“ Pokračoval v ceste cez skaly a čoraz viac roztrúsený terén.

Casey ho nasledovala. „Ale no tak! Zoe o tom určite vie!“ Zoe totiž pôvodne pracovala preňho ako špeh, kým bol ešte na nože so Salvatorom.

„Len preto, lebo musí strkať nos všade.“ Vyskočil na vysoký balvan a podal jej ruku, aby ju vytiahol. Zistili, že balvan je súčasťou prirodzenej hranice kamenného údolia s ďalšou riekou ťahajúcou sa od neznáma do neznáma.

„Pozri!“ vykríkla Casey a prstom ukázala na kamenný kopček naľavo od nich. Bol síce ďaleko, ale hýbali sa na ňom postavy.

Brian zaostril svoj zrak. Dokázal rozoznať postavy v špinavom alebo tmavom oblečení. Kráčali smerom nahor, kde sa strácali z dohľadu.

„Myslíš, že sú to ľudia?“

„Pochybujem. V týchto podmienkach by bežný smrteľník umrel do roka.“

„Nová rasa?“

„Možné je všetko. Nevieme kde sme. Pri našom šťastí to pokojne môžu byť Marťania.“

Pochybovačne naňho pozrela. „Nemyslíš si snáď, že nás to premiestnilo na inú planétu?“

„Ja už nepovažujem nič za nemožné.“ Vybral sa do údolia, ale nie priamo smerom k vŕšku. Musia sa priblížiť nenápadne.

Casey bola zhrozená. Ako by sa z Marsu dostali domov, keď to ľudia nezvládli ani naň? „Nemôžeme byť na Marse,“ argumentovala. „Gravitácia je zhodná so Zemou.“

Brian sa zasmial nad jej panikou. „Myslím, že sme len v inej realite. Podobne ako keď sme dali nakladačku Juliusovi.“ Znovu jej podal ruku, aby jej pomohol cez náročný terén.

Casey zaškrípala zubami a kráčala po jeho boku. Dostali sa k rieke a nikde nevideli priechod, alebo most. Casey sa odmietala priblížiť k tej tekutine na viac než meter.

„Táto má iný pach,“ zhodnotil nakoniec Brian.

„Čo tým myslíš?“ opatrne docupitala ku kamenistému brehu, ale zostala bezpečne ukrytá za jeho rozložitým chrbtom.

„Rieka, z ktorej si sa predtým napila, mala iné zloženie. Táto sa líši. Má viac minerálov a menej kyslíka.“

„Je niečo, čo necítiš?“

Spokojne sa usmial. „Málo vecí. Keď sme pri tom, zišlo by sa ti viac železa v krvi. A ani s vitamínom D na tom nie si najlepšie.“

Plesla ho po ramene. „Iste, pretože tu je toľko miest, kde sa opaľovať!“ ukázala okolo seba.

Upír cmukol a kľakol si k vode. Nemajú dôvod nedomnievať sa, že aj táto im môže ublížiť.

„Brian, nerob to,“ prosila ho Casey. „Tá bolesť bola strašná.“

„Ja viem.“ Videl ju zvíjať sa, stonať a prosiť. „Ale za prvé, nemáme ju ako prekročiť, než preplávať a za druhé, potrebuješ piť. Už teraz si dehydrovaná.“

Casey od nervozity rozbolel žalúdok. „Ale ak sa ti stane to, čo mne, budeš krvácať a pre teba je strata krvi horšia než pre mňa.“

„Máme snáď na výber?“

Inštinktívne mu zovrela predlaktie a pokúsila sa ho odtiahnuť. „Prosím, nerob to.“

Otočil sa k nej, až boli len pár centimetrov od seba a dych sa im miešal. Casey pocítila náhle teplo, odlišné od páľavy okolo nich. Hľadela do Brianových hnedých očí a stratila sa v nich.

Naprázdno preglgla. Odkedy zistila, že je Cateline, bála sa len jediného – že ju v nej Brian uvidí. Kdesi v jej tvári, očiach, gestách... Čo vidí, keď sú tak blízko? Šialenú bosorku? Alebo pravdu?

„Len sa dotknem hladiny. Čokoľvek by sa stalo, odtiahni ma z dosahu a nič by sa nám nemalo stať.“

Nám. Nie len jemu, nám. Kdesi v jej srdci sa ozvala bolestivo známa emócia.

Brian sa sebavedome usmial a opatrne sa sklonil nad tečúcu tekutinu. Chvíľu si ju prezeral a potom do nej ponoril ukazovák, ako neposlušné dieťa do pripravovanej torty.

Hneď sa vystrel a čakal. Casey ani nedýchala.

„Cítiš niečo?“ pípla.

„Ani nie.“ Skúmal mokrý prst. „Voda je príjemne chladná.“

Casey mala stále pochybnosti. Alebo je Brian ako upír odolnejší?

Znovu sa naklonil a tentoraz sa napil.

„Hej, to nebolo v pláne!“ Hneď ho stiahla preč.

Brian sa nadýchol a uvoľnene prestúpil z nohy na nohu. „Cítila si účinky okamžite po napití? Pretože so mnou sa nič nedeje.“

„Áno. Sotva pár sekúnd na to. Naozaj ti nič nie je?“ Stále mala svoje pochybnosti.

„Som v úplnom...“ Dych sa mu zasekol v hrdle a nezdravo zbledol, čo v upírskej terminológii znamená, že priam zosivel.

„Brian!“ Casey ho podoprela sekundu pred tým, ako ho zradili kolená. Pomohla mu posadiť sa. Zreničky sa mu rozšírili, ale nezdalo sa, že by krvácal.

Brian sa roztriasol, ibaže sa zdalo, že sa mu napli všetky svaly a vyzeral dvakrát tak hrozivo, ako doposiaľ. Čo je pre takmer dvojmetrového upíra rozhodne nebezpečné. Casey sa začala báť o vlastný život, pretože na ňu pozrel pohľadom predátora. V tej chvíli vedela, že ju nespoznáva.

„Brian,“ šepla a opatrne vstala. „Len pokojne.“

Nie, pokojne sa nekonalo. Upír sa vymrštil do vzduchu, zhrabol dýku a zaútočil ňou na vysilenú bosorku. Tá od šoku vykríkla a sotva sa jej podarilo uhnúť pred bolestivou ranou. „Čo to robíš?!“

„Nenávidím ťa,“ povedal s toľkou horkosťou, že nepochybovala o jeho slovách. Ten muž ju musí skutočne nenávidieť a doteraz to len dobre ukrýval.

„Prestaň!“ Siahla po vlastnej dýke, ale priečila sa jej myšlienka, že by mu mala ublížiť. Uhýbala pred ním a pokúšala sa ho nejako spacifikovať.

„Si odporná, zvedavá, manipulatívna ženská!“ precedil pomedzi zuby. Kopol ju do brucha, čo skutočne nečakala. Niekoľkokrát s ním trénovala, ale boli pohyby, ktorých sa nikdy nedopustili. A tentoraz sa ani nesnažil krotiť. Preletela meter a tvrdo dopadla na kamene. Prekotúľala sa pred ďalším úderom a so slzami v očiach porezala Briana na stehne, aby ho spomalila. „Prosím, prestaň,“ pokúsila sa mu dohovoriť.

„Prečo? Ty si tiež s potešením prehnala čepeľ mojou hruďou, suka!“ Hodil po nej nôž spoza opaska a škrabol ju na ramene.

„Povedal si, že...“

„Nemala si právo odhaliť moje súkromie! Cateline bola mojím tajomstvom!“ Potkýnal sa za ňou pomedzi skaly, ktoré využívala ako štít. „Nemala si právo priviesť ju späť z minulosti!“ Kopol do skaly a tá sa rozpadla.

Casey vykríkla a utekala ďalej. Čo len urobí? Brian zošalel! Hodila po ňom ťažký kameň a zasiahla ho do hlavy. Na chvíľu ho to spomalilo. „Chcela som ti pomôcť,“ obhajovala svoje činy.

„Nie, chcela si uľaviť vlastnému svedomiu! Aby si nebola tá vinná za to, že si sa nechala pretiahnuť a potom ma takmer zabila! Si potvora!“

Vyskočila na skalu. „Máš pravdu, cítila som sa vinná!“ vykríkla konečne. „Chcela som, aby si mal znovu dôstojný život! Chcela som, aby aj ostatní videli, že si nevinný, že si trpel a trpíš kvôli tomu, čo sa stalo!“

Zozadu ju napadol a začal ju škrtiť. Casey sa mu pokúšala nechtami zasiahnuť tvár a oči. Nakoniec ho ale kopla do kolena a to ho prinútilo uvoľniť zovretie. Od zúfalstva naňho namierila dlaň a vediac, že ju to vyčerpá, vyslovila: „Conpedibus!“

Briana okamžite oblapili putá a reťaze. Vykrútili mu ruky za chrbát a nemohol viac siahnuť po zbraniach. Na spútaných nohách stratil rovnováhu a dopadol ako múmia na kameň.

Casey námahou sotva dýchala, ale podarilo sa jej zostať pri vedomí. Bola na všetkých štyroch a znovu ľutovala, že nemá paličku. To by mala Briana pod kontrolou ihneď.

Upír však neprestával. „Si len namyslená bosorka, ktorá si užíva luxus, lebo si jedna z posledných a všetci vás majú za zlaté prasatá!“

Do očí sa jej tisli slzy. Toto si o nej myslí?

„Nenávidím ťa za to, že si rozhodla o mojom osude a vrátila ma tam, kde na ňu musím neustále spomínať. Nenávidím ťa za to, že si ju znovu priviedla na svetlo.“ Nešlo ho zastaviť. „Nenávidím Conora a Salvatora za to, že ma len tak vzali späť. Nenávidím všetkých, že na mňa hľadia ako na nejakého chudáka!“ Jeho slová prerušovalo rinčanie reťazí, ako sa pokúšal oslobodiť. Casey mohla len bezmocne hľadieť na jeho hnevom skrivenú tvár. „Ale vieš koho nenávidím najviac?“ Jeho hlas nebezpečne potemnel. „Cateline.“