Temná skúška 4

 

Napriek očividnému faktu, že vo svete mŕtvych sa nedá znovu umrieť, hlad a smäd rapídne zhoršovali Caseyin stav. Už asi piaty krát za dve hodiny bola nútená klesnúť na zem, aby sa s ňou všetko netočilo. Briana ešte stále udržovala krv, ktorú si so sebou priniesol, no už mu nezostal ani jediný sáčok.

Posadil sa k nej do prachu a špiny a oprel ju o seba. Cítil jej stres. Jej paniku. Pretože toto nie je miesto, odkiaľ sa dá len tak uniknúť. A v tomto stave sú jej aj schopnosti bosorky nanič.

„Nechceš si zdriemnuť?“ navrhol jej. Mohol len hádať, ale predpokladal, že sú na nohách viac než dvadsať hodín.

Smrkla. „Keď sa zobudím, budem slabšia, smädnejšia a hladnejšia.“

Rád by jej povedal niečo povzbudivé, ale klamať nemá zmysel. Casey nie je dieťa, aby mu uverila. Hoci je na jeho dve tisícky rokov mladá – sotva dvesto rôčkov, už zažila svet. Pozná zlé situácie, keď ich vidí.

Zovrelo mu srdce, keď pochopil, že nehovorí vedecky. Casey prežila detstvo v neskutočnej chudobe. Aj keď ju tety bosorky s adoptívnou matkou Jasmine chránili a snažili sa jej dopriať čo najviac, Jasminin manžel Will mu prezradil, že boli časy, keď mali jedlo len trikrát do týždňa a o kvalite ani nechcel hovoriť.

„Tvoje telo si potrebuje odpočinúť,“ argumentoval. „Sama to musíš cítiť.“

Nepoprela to. Presunula sa s ním k skalnému previsu, aby mali aspoň nejakú ochranu, a uložila sa na nepohodlnú zem. Bála sa však zatvoriť oči.

„Vieš, čo je najhoršie?“

Zložil sa vedľa nej, aby si videli do očí. „Čo?“

„Nie je to hlad, čo spôsobuje najdesivejšie utrpenie. Po troch dňoch ho totiž prestaneš cítiť. Brucho ťa prestane bolieť. Ale tá slabosť, čo príde...“ Po lícach jej stiekli slzy. „A únava. Stále častejšie nutkanie na spánok. A ten sa bude predlžovať, až nakoniec nezvládneš viac než štyri hodiny bdelosti,“ popísala mu následky hladu.

Brian sa premáhal, aby sa tiež nerozplakal. Koľko rokov takto žila? Keby ju len našiel skôr...

V hlave sa mu okamžite zjavila spomienka na Cateline. Ako ju našiel počas loveckého výletu v malej jaskyni v lesoch. Šla sa tam ukryť po tom, čo ju manžel zbil a znásilnil. Tvár mala celú napuchnutú a krívala. Zvládla so sebou priniesť jedinú nádobu s vodou, ktorú ale využila na vyčistenie rán.

Briana do jaskyne prilákali vzlyky. Cateline našiel ležať na zemi schúlenú do klbka. Aj keď vtedy boli upíri s vlkolakmi v otvorenej vojne a ona bola manželka alfu svorky, nedokázal ju nenávidieť. Vyzerala ako vydesené dieťa.

Vrátil sa do prítomnosti. Pohladil zaspávajúcu Casey po líci. Táto žena by sa rozhodne nenechala zmlátiť jediným chlapom. Bol si istý, že by mu nielenže ukázala, kto je silnejšie pohlavie, ale ešte by aj prišiel o rodinné klenoty.

„Nie si sama,“ zašepkal jej do ucha. „My dvaja niečo vymyslíme.“

Slabučko sa usmiala a upadla do spánku.

Briana však sladké zabudnutie obchádzalo. Posadil sa a položil si Caseyinu hlavu do lona. Pred očami neustále videl jej zakrvavené telo, keď ju v tomto pekle našiel. Bola dosť silná, aby sa sama odplazila na bezpečnejšie miesto. A jej slová v agónii... Na tie nikdy nezabudne.

Toľko bolesti.

Toľko strachu.

Čo ako sa jeho šialená bosorka pokúša nedať najavo slabosť, bojuje s veľmi silnými démonmi. A čo je horšie, zožiera ju vina.

Ako by jej len mohol pomôcť? On, ktorý sám nedokáže viac vidieť, čo je správne a čo nie?

Bezradne zvieral jej teplú dlaň a netušil ako, ale nakoniec predsa len upadol do nepokojného, plytkého spánku.

 

 

V klimatizovanom pekelnom paláci si jeho vládca dopriaval honosnú večeru. Bol na svojom štvrtom chode, keď k nemu prenikla dlho nepocítená mágia. Prekvapene odložil príbor a prijal komunikačný kanál.

Pred ním sa v oblaku vodnej pary zjavila majestátna sieň nebeských vládcov. Vládcov, ktorí to zabalili pred štrnástimi tisíckami rokov. A ten, čo sedí na tróne, rozhodne nie je jeden z nich.

„Dobrý deň, dovolali ste sa k manažmentu podsvetia a večného zatratenia, akciová spoločnosť. Ako vám môžem pomôcť?“ povedal neutrálne.

Muž na druhom konci na sekundu nahodil kyslý ksicht, akoby pochopil, že tento rozhovor nebude jednoduchý, ale hneď sa ovládol.

„Hádes?“ oslovil ho.

„Osobne.“

„Som... Ninja. Ja... nateraz vládnem v nebi.“

Sú dva pojmy vlády v nebi. Nekonečná hierarchia oddelení anjelov má svoj top v podobe štyroch najvyšších anjelov vôbec. Starých dedkov neustále opakujúcich tisícky rokov staré pravidlá. A potom je tu skutočné vládnutie zo siene stvoriteľov.

Archanjelské tróny.

Štrnásť tisíc rokov prázdne.

Zdá sa, že už viac nie.

„Dobyl si ho?“ vyzvedal Hádes.

Ninja, melancholicky vyzerajúca bytosť so zjazvenou tvárou a utrápenými očami, zovrel pery. „Nie. Len som si sadol na stoličku. Dlhý príbeh. Nie som tu, aby som nebo zničil.“

To je prekvapivé. „Si o tom presvedčený? Pretože, chlape, mám ťa na zozname už slušne dlho. Och, toľko pavilónov, čo na teba čaká...“ Desivo sa uškrnul. „Mučenie, genocída, vraždy... Jediné, čo si si ešte neodškrtol, je znásilnenie.“

Ninja normálne vyzeral prekvapene. „Naozaj?“

Hádes nadvihol obočie. Kto z nich je viac nenormálny? „Neujdeš mi navždy. Už teraz si na vypožičanom čase.“

„Povedz mi niečo, čo neviem.“

„Takých vecí je veľa. Prečo mi voláš? Ak chceš milosť pre svojich kumpánov, sú zaneprázdnení v pavilóne nútených prác. Kotúľajú mi balvany do kopca.“

„Buď si istý, že to nechcem. Viem, že vzťahy medzi nebom a tvojou ríšou boli doteraz prakticky neexistujúce, ale plánujem zmeniť pravidlá. Anjeli sa už viac nebudú riadiť zastaralým systémom. Ako prvé ruším zabíjanie nefilim. Odteraz anjeli nebudú chránení pred trestami.“

Sladké. Mysleli si snáď okrídlení, že ich perie ochráni? Je to síce veľká výnimka, ale už mu tu zopár z nich skončilo. Práve za zabitie nefilim.

Barbarské.

„Prečo?“ vyzvedal Hádes zamračene. „Prečo to robíš?“

„Čo?“

„Prečo... veci naprávaš? Práve ty?“

Ninja naprázdno otvoril a zavrel ústa. „Pretože môžem,“ odpovedal po chvíli.

„Mohol si aj predtým, ale zvolil si si deštrukciu a utrpenie. Z môjho zoznamu sa neškrtá. Aj tak skončíš tu.“

„Ja viem. Ale dovtedy urobím, čo môžem. V tom mi nemôžeš zabrániť.“

O to ani nemá záujem. „Takže mi voláš, aby si sa predstavil?“

„Nie, volám ti, aby sme obnovili komunikáciu. Sme dve strany tej istej mince. A ja viem, že ti musí v podsvetí preskakovať. Nechceš pomôcť?“

Hádes si odfrkol. „To nie je také ľahké.“

„Ja viem. Ale svet nesmrteľných sa zmenil. Stačí povedať a pokúsime sa niečo vymyslieť, aby si viac nebol uväznený. Sú to už tisícročia. Musí ti preskakovať.“

Nie, to obdobie má dávno za sebou. Už je len mentálne narušený. „Mne sa nedá pomôcť.“

Ninja pochopil, že nie je jediný s problémom apatie. „Ak zmeníš názor, sme tu. Nielen anjeli, všetci.“

Hádom prešla neznáma, pálčivá emócia, ktorú už nedokázal zaradiť. Ani len neurčil, či je pozitívna, alebo negatívna. „Ja si poradím.“ Už mal na jazyku informáciu o dvoch votrelcoch, ktorí sem nepatria, ale nakoniec sa zdržal. Toto zvládne sám.

„Nechceš aspoň vedieť viac o svete?“ nadhodil Ninja. „Ako vyzerá kultúra, kam to ľudia dotiahli...“

Hádes zagúľal očami. „Viem to veľmi dobre. Tá kultúra mi sem pravidelne chodí, spolu s úžasnými ľuďmi a ich “pokrokom“. Musel som postaviť pavilón ionizačného žiarenia a spánkovej deprivácie. Veľmi príjemné miesta.“

„To je len jeden pohľad. Dobro nevymrelo.“

Tomu sa ťažko verí. „Ušetri ma detailov.“

Ninja nad ním len krútil hlavou. „Potrebuješ cvokára.“

Hádes sa vrátil k chladnúcej večeri. „Mám ich tu plný pavilón,“ povedal s plnými ústami.

„Ešte sa ozvem,“ vzdal to Ninja a ukončil spojenie.

Hádes nenútene pokračoval v konzumácii.

 

 

Brian sa prebudil skôr než Casey. V hrdle mal sucho ako na Sahare a vdychovanie výparov mu ničilo telo rýchlejšie než pobyt na slnku. Čoskoro na tom bude rovnako zle ako bosorka.

Unavene sa rozhliadol a zamrkal.

Má vidiny?

Medzi skalami kúsok od nich rástol maličký stromček, na ktorom sa vynímal guľatý plod.

Opatrne uložil Casey na zem, vstal a prešiel k rastline. Strom mal sotva výšku dieťaťa a rástla na ňom jediná broskyňa. Od nadšenia ju odtrhol. Voňala lahodne. Prehľadal celú oblasť, ale žiadny ďalší strom nenašiel.

Jeden jediný kus ovocia.

Hrdlo ho prosilo aj o tú malú omrvinku.

Pozrel na Casey. Bola bledá a v tvári mala ešte aj v spánku obavu. Vrátil sa k nej a opatrne ju zobudil. To, ako je na tom zle pochopil v momente, keď ju reflexy neprinútili siahnuť po zbrani a obzrieť sa. Len slabo otvorila modré očká a zdvihla sa do sedu.

„Niečo pre teba mám,“ povedal Brian a ukázal jej sladké ovocie.

Nadšene sa nadýchla. „Kde si ju našiel? Je ich viac?“

„Len táto jedna. Na tamtom malom stromčeku,“ ukázal medzi skaly.

Sklamane privrela oči. Jedna broskyňa ich nezasýti a ani neuhasí smäd.

„Hej, aj toto je niečo. Cukry a voda. To ťa vzpruží,“ sľúbil jej, vytiahol dýku a odkrojil jej mesiačik.

Váhavo k nemu vzhliadla. Pootvorila pery, aby jej do nich vložil sladkú dobrotu a blažene sa usmiala. Napoly očakávala, že je to ďalší krutý trik ako s riekami, ale neprišla žiadna bolesť.

Brian sa pri jej výraze usmial. Casey stačí k šťastiu málo. Odkrojil ďalší kúsok a podával jej ho. Tentoraz ale ústa neotvorila.

„Deje sa niečo?“

„Aj ty potrebuješ jesť.“ Každý, kto pozná upírov vie, že ľudské jedlo síce nie je extra výživné oproti krvi, ale keď tá nie je poruke, stále je to aspoň pár kalórií.

„Keď toho nájdeme viac, dám si aj ja. No tak,“ znovu jej priblížil mesiačik k ústam.

Casey ale odmietla. „Nevieme, či ešte niečo nájdeme. Chripíš ako starý tuberák, Brian. Potrebuješ do seba dostať trochu vlahy.“ Vytrhla mu mesiačik a podávala mu ho.

„Ja to zvládnem,“ argumentoval.

Casey sa k nemu prisunula bližšie, až sa im miešal dych. „Ja nepotrebujem, aby si bol pre mňa silný,“ vysvetlila mu. „Odmietam zjesť viac než ty. Sme v tom spolu, spomínaš?“ ukázala okolo seba.

Brianovi sa rozbúchalo srdce. Čím si túto bosorku zaslúžil? Suché hrdlo nad ním vyhralo a ponúkané sústo prehltol.

Casey sa usmiala. „Lepšie?“

Nemá ani poňatia. Odrezal ďalší mesiačik a dal jej ho. Pocítil čosi barbarsky uspokojivé na tom, že ju môže kŕmiť. Keby len toho mal viac... Tajne vždy odrezal väčší kúsok pre ňu a menší pre seba. Posledný kúsok Casey rozdelila na polovicu a spoločne si vychutnali posledné chvíle vykúpenia od sucha a hladu.

Len čo tak urobili, okolo nich sa rozrástol celý sad ovocných stromov.

 

 

Hádes sa pobavene usmieval, keď ich sledoval na tablete. Zlatíčka nevinné, ešte nepochopili, ako tu veci fungujú. Poslal im dostatok stromov, aby si naplnili žalúdky.

Nateraz.

Upír bude čoskoro potrebovať krv.