Temná skúška 5

 

„Myslím, že toto miesto na nás reaguje,“ povedala zamyslene Casey, keď s relatívne plnými žalúdkami kráčali náhodným smerom.

„Ako reaguje?“ zamrmlal Brian znudene.

Odkopla malú skalu, aby aspoň trochu uľavila frustrácii. „Keď som sa pokúsila odtrhnúť halúzku, aby som ju použila ako paličku pre svoju mágiu, zhnila,“ začala. „Stromy zmizli len čo sme opustili ich blízkosť.“

„A?“

Zagúľala očami. Chlapi a holistická mágia. „Sme na mieste, kde sa trestajú najhorší z najhorších. Čo ako sme sa počas života snažili, nesiahame nejakému Maovi alebo tamtomu Korzičanovi ani po členky. Ak je podsvetie založené na karme, aby mohlo byť neutrálne, musí nejako interagovať s trestanými. Chápeš, čo tým chcem povedať?“

Nechápavo na ňu hľadel. „Ani trochu.“

Casey počítala v duchu do desať, aby mu nepripomenula jeho menejcennosť na základe chromozómu Y. „Najskôr si dostal jeden kus ovocia. Mohol si ho zjesť, ale neurobil si to. Dal si ho mne. Ja som mohla prijať a vykašľať sa na teba. Tiež som to neurobila. Čo ak tento akt nezištnosti od nás oboch spôsobil, že sme dostali odmenu?“

Brian tú myšlienku hneď nezavrhol, hoci sa mu nepáčila ani v najmenšom. Hlavne, ak vie o ďalšom dôkaze potvrdzujúcom Caseyine dohady, o ktorý sa ale nepodelí. Zatiaľ. „Nie je to vylúčené.“

„Takže sú to skúšky,“ ukončila svoje teoretizovanie. „Otázne je, či nás niekto sleduje, alebo sa to deje prirodzene.“

„Ale aký je ich princíp? Máme dokázať, že nie sme blbci?“

Zamyslene naňho pozrela. „Nemyslím si, že sa na tomto mieste nachádza veľa mužov, alebo ľudí obecne, ktorí by sa v našej situácii podelili o jedno drobné ovocie. To, že ty si sa ani nezamyslel, je len ďalším dôkazom, že sem nepatríme.“

Naozaj je niekto, kto by sa zachoval tak sebecky? Brian sa nikdy nevyznačoval dobročinnosťou, ale kúsky svedomia mu ešte zostali.

„Netvrdil nám snáď Lucifer, že peklo neexistuje? Že si ho vymysleli ľudia?“

Casey ironicky ukázala okolo seba. „Ľudská predstava pekla sa predsa musí líšiť od reality. Inak by sa tu v kotloch varili všetci homosexuáli, prakticky každý gynekológ a nechcem ani začínať o všetkých, čo sa zúčastnili na pred a mimomanželskom sexe. Pracovne to môžeme nazvať peklom, ale je to len miesto pre zlé duše. Lucifer len neznáša ľudské definície.“ A ľudí. Hlavne ľudí.

Pri slove predmanželský sex Casey zružovela a Brian si to všimol. Áno, ich jediná spoločná noc, hoci skončila katastrofou, rozhodne nebola nevinná.

Ale Casey bola. Uvedomuje si to dievča, že to zistil? Je upír. Vie, kedy tečie krv.

„Brian?“ jej hlas ho prebral zo zamyslenia.

Pokrútil hlavou, aby sa zbavil nevhodnej predstavy. „Nech je to akokoľvek, sme vo svete mŕtvych. Zlých mŕtvych. A ak nás nejaká energia tu pôsobiaca skúša, nemôžeme sa správať tak, ako si myslíme, že by to malo byť správne, ale tak, ako nám našepkáva svedomie. A zdravý rozum.“

„Zbláznil si sa? Náš zdravý rozum? Tvoj zdravý rozum spôsobil, že si tu a môj zdravý rozum... keď ho uvidím, dám ti vedieť.“

Pousmial sa. „Chcel som tým povedať... nejednať na základe pohodlia, ale spolupatričnosti. Znie to lepšie?“

Prikývla. „Ale čo z toho? Nie je toto... konečná stanica?“

Brian úprimne dúfal, že nie. Nebude naveky niekde, kde musí fetovať síru. „Nájdeme cestu von,“ uistil ju, hoci v jeho slovách veľa sebaistoty nebolo.

 

 

S malými prestávkami zvládli kráčať takmer šestnásť hodín, než na nich doľahla únava. Brian začínal tiež pociťovať slabosť a hlavne známy hlad, ktorý ovocie neuspokojí. Nie je to ale prvý raz, čo nemá poruke krv a už zvládol aj týždeň bez kŕmenia. Samozrejme, vtedy nemusel kráčať kilometre a pľúca mu neničila síra.

Len čo sa usadili na dlhšie než dve hodiny a začínali driemať, znovu okolo nich vyrástli stromy. Najedli sa banánov, jabĺk a manga, potom jeden vedľa druhého zaspali, obklopení skalami, ktoré ich aspoň trochu ukryli.

Casey trápili nočné mory. Znovu bola v bolestiach, pokrytá krvou po vypití vody z Acherónu a priala si umrieť. Stonala. Pred očami mala Brianovu tvár a rozbolelo ju srdce. Toľko vecí, čo mu chce povedať a nemôže...

Cateline. Casey nenávidí, kým bola. Aký život žila a aké rozhodnutia urobila. Pretože napriek celej situácii mala na výber. Mohla ochrániť dieťatko, ktoré v sebe nosila. Mohla mať s Brianom šťastný život. Mohla naďalej chrániť svoju rasu.

Ale ona si zvolila politiku.

Chcela byť mučeníčkou.

Obeťou.

Casey nie je obeť. Už viac nie. Žiadny chlap na ňu nevztiahne ruku a ani iné časti tela. Jej postavenie nebude závislé od toho, za koho sa vydá. Je silná. Je nezávislá a nikdy viac nebude ukrývať svoju moc a svoju zodpovednosť.

Prvýkrát sa narodila silná a podriadila sa.

Druhýkrát sa narodila slabá, ale naučila sa nebáť. Bojovať za to, čo je jej. Za rodinu, hoci nepokrvnú. Za spojencov, ktorí sa ako jeden postavili na obranu bosoriek, poskytli im útočisko a na výmenu nechceli ani kúsok ich moci.

Ale Brian nie je jej.

Je Catelinin.

S trhnutím sa prebudila a všetko ju bolelo. Svaly na nohách mala stuhnuté a hoci sa najedla ovocia, žalúdok zase zíval prázdnotou. Pozrela na odfukujúceho Briana a potichu sa došuchtala k najbližšiemu stromu. Až na malý sad, ktorý okolo nich vyrástol, sa stále zdalo, akoby boli na inej planéte. Strop v nedohľadne, všade skaly a prach, tenké potôčiky ohnivej rieky a večný zápach síry, ktorý ju začal doháňať do šialenstva.

Odtrhla si náhodné jablko a zamrzla. Niekoľko metrov od nej sa po ovocí načahovalo malé dieťa, sotva šesťročné. Svetlovlasé dievčatko oblečené vo voľných modrých šatočkách si ju nevšimlo a Casey zovrelo hrdlo.

Ak je toto podsvetie pre najhoršie z najhorších duší...

„A-ahoj,“ pokúsila sa nadviazať konverzáciu.

Dievčatko sa otočilo a previnilo sklopilo pohľad. Sandálkami rozvírila prach, ale neutiekla.

Ak je dieťa trestané na tomto mieste, niečo tu vážne, vážne nesedí. Casey nevedela, čo si pomyslieť. Musí to byť predsa chyba, nie? Deti nemajú v podsvetí čo robiť.

„Ehm... kto si?“ skúsila to znovu.

Dievčatko nechápavo našpúlilo pery.

„Ja som Casey.“ Opatrne sa priblížila a sklonila sa asi dva metre od nej, aby ju nevydesila. „Ako sa voláš ty?“ Alebo je to len prelud? Ďalšia skúška?

Sivé očká nechápavo skákali zo stromu na strom. „Ja ti nerozumiem,“ povedala po nemecky.

Casey teda prešla do jej jazyka. „Teraz mi už rozumieš?“

Dievčatko s úsmevom prikývlo. „Odtrhneš mi jablko? Vyzerajú tak chutne.“

Casey zaváhala. Toto musí byť falošný obraz. Je to dieťa! Prečo by tu bola? Opatrne ale vstala a podala jej červené ovocie. Dievčatko nadšene poďakovalo a hneď sa zahryzlo.

„Ako sa voláš? Si tu sama?“ dolovala Casey informácie.

„Theresa,“ odpovedala malá placho.

„Ja som Casey. Rada ťa spoznávam, Theresa.“ Prinútila sa k úsmevu.

„To je smiešne meno,“ zasmiala sa.

„Možno. Dala mi ho mama. Kde máš mamku ty?“

Malá mykla plieckami. „Neviem. Zomrela. Dávno.“

Je tej malej jasné, že aj ona je mŕtva? Casey sa posadila do tureckého sedu v nádeji, že to Theresu priláka k rozhovoru. „Si tu úplne sama?“

Dievčatko pomaly obhryzkávalo jablko a prechádzalo sa pomedzi stromy. „Áno. Teda sú tu aj ostatní, ale tvrdia že nie som ako oni. Väčšinou som u Háda, ale on ma vždy posiela hrať sa a mňa to v paláci nebaví. Je tam prázdno.“

Hádes. Takže on tu vládne. Ale čo robí s dieťaťom?! „Theresa... vieš kde sa nachádzame?“

Malá si k nej konečne prisadla aj s ďalším jablkom, na ktoré dosiahla. „Hádes to volá podsvetie. Niektorí peklo.“

To len vyvoláva viac otázok. „A ty žiješ s Hádom?“

Pokrútila hlavou. „Nie, žijem s ostatnými v Tartare, ale sú tak... odmeraní. Nebavia ma. Hádes nemá rád, keď odtiaľ odídem. Vraj uňho nemám čo robiť.“ Detsky sa zamyslela. „Nemá okolo seba žiadne deti. Je tak sám.“

Casey to nevydržala. „Dotýka sa ťa Hádes?“ vyletelo z nej.

Sivé očká sa nechápavo prižmúrili. „Niekedy ma odtiahne z pavilónov. Mám zakázané do nich chodiť. A raz som dostala na zadok za to, že som otvorila klietku. Klietky nemáme otvárať.“

Fajn. Hádes asi nebude pedofil. To aj tak nevysvetľuje prítomnosť dieťaťa v pekle! „Je tu viac detí?“

„Áno. Sú nudné. Správajú sa ako dospelí.“

Toto je zvrátené. „Prečo sú tu deti?“

Malá mykla plecami. „Neviem. Hádovi vadia. Nechce ich tu, ale nemôže ich poslať preč.“

„A kde je Hádes?“

„V paláci.“

„A kde je palác?“

Theresa ukázala náhodným smerom. „Ďaleko. Všade okolo sú pavilóny.“

Casey sa nechcela pýtať, čo sú to za pavilóny, pretože mala pocit, že asi tuší a nebude to preberať s dieťaťom. „Theresa, ja a môj... kamarát sme tu zablúdili. Zobrala by si nás s Hádovi?“

Dievčatko zabudlo jesť. „Od Háda každý uteká. Nikto k nemu nechce ísť.“

Áno, čo veľa hovorí o jej a Brianovom mentálnom stave. „Prosím. Potrebujeme jeho pomoc.“

„Utiekli ste z pavilónov?“

„Nie. Sme tu omylom.“

Očká sa jej rozšírili. „Ako ja?“

„Áno!“ Malé klamstvo snáď v pekle nikomu neublíži.

Ich rozhovor prerušilo tiché vrčanie prechádzajúce do stonov. Theresa vyskočila na nohy a začala sa obzerať. „Čo je to?“

„Len pokojne,“ tíšila ju Casey. „To je...“ Theresa sa už ale rozbehla preč a zmizla medzi skalami. Casey ju nasledovala, ale stratila sa jej.

Zanadávala a kopla do balvanu. Potom ale utekala naspäť za Brianom, ktorý sa v spánku zmietal na zemi  držal sa za brucho.

„Brian!“ zatriasla ním, aby ho prebrala.

Upír sa s trhnutím posadil a chvíľu mu trvalo, kým sa spamätal. Pretrel si strhanú tvár a Casey si všimla, že sa mu trasú dlane. A je bledší než normálny nemŕtvy.

„Je ti niečo? Máš bolesti?“

„Som v poriadku,“ precedil pomedzi zuby.

Casey mu neverila ani slovo. Nemusela ani trikrát hádať, aby vedela čo ho trápi. Brian je hladný. A tento hlad žiadne ovocie nezaženie. „Potrebuješ krv.“

„Zvládnem to.“ Postavil sa, ale do očí jej nepozrel.

Obaja poznajú rovnicu. On je hladný a ona je jediný obnoviteľný zdroj potravy. Ibaže ak sa od nej napije, Casey zoslabne. A ak sa napije priveľa...

Nie je to práve ťažká rovnica.

„Brian, viem že už sú to dni, čo si mal naposledy...“

„Nie som na tom až tak zle,“ skočil jej do reči otrávene, čo je len ďalší dôkaz, že potrebuje stravu. Upíri bez krvi sú ako ženy s PMS.

Casey len zagúľala očami a dopriala mu ešte chvíľu dojmu, že je silný, nezlomný chlap. Povedala mu o podivnom stretnutí s Theresou a obaja uvažovali, či bola skutočná, alebo len ďalšia skúška tohto miesta.