Temná skúška 6

 

Hádes prísne zazeral na previnilo sa tváriaceho špunta pred sebou. Odkedy tomuto chaosu vládne, nevidel také všetečné stvorenie. Prišla sem pred rokom ako päťročná a odvtedy preliezla snáď celé podsvetie a našla všetky portály, ktoré sú určené len zamestnancom.

„Prečo si odišla z Tartaru?“

Malá krútila bokmi a hľadela všade, len nie naňho.

Porazene vzdychol. „Stretla si sa s niekým?“

„S Casey!“ vyhlásila nadšene, že na ňu nebude kričať. „Má veľmi smiešne meno. Vraj je s ňou aj kamarát, ale toho som nevidela.“

„Čo ešte ti Casey povedala?“

„Nič. Vraj chce vidieť teba. Vraj zablúdili. Za čo ju trestáš, Hádes? Bola veľmi milá.“

Frustrovane si stisol koreň nosa. „Mohla by si sa im, prosím, vyhnúť?“

„Prečo? Sú zlí?“ vydesilo sa dieťa.

Hádes si len povzdychol. „Nie. Casey hovorila pravdu. Ale stala sa veľká chyba a ja ju musím napraviť.“

„Chcem ti pomôcť!“ nadskočila nadšene.

„Theresa... toto sú záležitosti dospelých. Urob mi láskavosť a vráť sa do Tartaru. Dám ti vedieť, len čo sa s nimi... vysporiadam,“ sľúbil jej falošne.

„Ale mňa to v Tartare nebavííííí,“ zafňukala.

„A mňa snáď niečo v tejto diere baví?“ zamrmlal sarkasticky.

Malá naňho zazrela.

„Nehádž po mne ten kukuč! Nie je to moja vina, že tu trčíš,“ bránil sa.

„A čia?“

„To keby som vedel, tak dotyčnému vykrútim krk.“ Už znovu sa oňho pokúšala migréna. „Neželám si, aby si odchádzala z Tartaru, Theresa,“ povedal prísne.

Dievčatko bojovalo so slzami. Otočila sa a utiekla z paláca.

Hádes si šiel párkrát udrieť hlavu o stenu.

 

 

 

Kókýtos, rieka nárekov. Tentoraz sa jej nemuseli dotknúť, aby vedeli, s čím majú dočinenia. Namiesto prirodzeného šušťania vody sa z vĺn ozýval plač, stonanie a srdce drásajúce náreky.

Casey zaškrípala zubami. „Nejaký návrh?“ otočila sa k slabému Brianovi. Ten sa naďalej hral na silného chlapa a trval na tom, že mu nič nie je.

Obaja stáli pri masívnom kaňone, cez ktorý pretekala rieka. Opačný breh bol asi tridsať metrov pred nimi. Keby Brian nebol tvrdohlavý, preskočil by to aj s ňou v náručí, ale nie, on bude radšej slabnúť, než aby sa napil.

„Niekde musí byť nejaký prirodzene vytvorený most. Alebo zúženina,“ teoretizoval.

Prekrížila si ruky na hrudi. „A niekde je aj zúbková víla, ale to neznamená, že ju budeme hľadať.“

Spražil ju pohľadom a začal kráčať proti smeru rieky po kamenistom a prašnom povrchu osvetleným tou podivnou lávou.

Casey len vzhliadla nad seba, k nebu, ticho sa pýtajúc anjelov, prečo majú vlastne chlapi svojprávnosť a volebné právo.

„Len tak zo zaujímavosti, nechceš moju krv lebo ti nechutí B pozitív, alebo som ti odporná ja?“ zakričala za ním.

Brian sa v momente otočil, v očiach šok, že jej niečo také vyšlo z úst.

Casey nadvihla obočie. „Ja viem že nie som ako od šéfkuchára, ale potrebuješ krv a ja som jediná bytosť so žilami široko-ďaleko!“

Vrátil sa tých pár krokov k nej. „Úplne ti preskočilo? Len nedávno si krvácala, si slabá a nemáš potrebnú potravu! Musel by som byť monštrum, aby som sa od teba napil!“

„Ale no tak. Som bosorka. Nesmrteľná. Nezložím sa po troch deci, ktoré potrebuješ. A očividne nie som panna, takže nám puto nehrozí.“

„Áno, a aj na tom mám svoj podiel.“

Casey vyvalila oči. Nikdy mu nepovedala, že je panna, keď spolu spali. „Ty si si to všimol?“

Rozhodil rukami. „Áno Casey, som dvetisíc rokov starý upír. Niečo som sa o biológii za ten čas naučil.“

Nastalo trápne ticho. Sem ten rozhovor nechcela otočiť.

Brian privrel oči, ako bojoval s návalom slabosti. „Poďme. Niekde tu bude cesta.“

Casey mu za chrbtom ukazovala, ako ho škrtí.

Prešli necelých päť kilometrov, než si potreboval odpočinúť. A nie, žiadny zázračný most nenašli. Usadili sa medzi skalami a čakali, až ich obrastú stromy. Casey neustále vyčítavo zazerala na Briana, ale odmietol ustúpiť. Zdola zavýjala rieka, hore jeho žalúdok. Bol taký vyčerpaný, že krátka pauza sa zmenila na šlofík. Upír zaspal ako mŕtvola, zatiaľ čo Casey chrúmala jablko a pokúšala sa vymyslieť, ako ho prinútiť k tomu, aby sa konečne najedol. Nakoniec zvolila najjednoduchší spôsob, a to znásilnenie jeho zubov. Ľahla si k nemu a chvíľu sa nehýbala, aby si na ňu zvykol. Brian má plytký spánok aj keď je ustatý. Musí byť pokojný a nevidieť v nej hrozbu. Preto chvíľu len vyrovnane dýchala blízko neho a nenápadne si trela predlaktie. Len dúfala, že jej po zahryznutí pošle do krvi dosť endorfínov tlmiacich bolesť.

Po polhodine sa odhodlala k rýchlemu činu. V priebehu sekundy zdvihla predlaktie k jeho ústam, otvorila mu ich, napichla sa na ostré tesáky a zapchala mu nos.

Brian začal inštinktívne piť a jeho telo chcelo viac a viac lahodnej tekutiny. Prebral sa až po chvíli a nedokázal prestať. Zhrozene pozrel na bosorku sklonenú nad ním.

Casey mnohé manželky upírov na dvore varovali o rizikách uhryznutia. V prvom rade musí byť krv darovaná dobrovoľne, inak sa upír nenasýti a pravdepodobne ju vyzvracia. Potom sú potrebné endorfíny, aby to nebolelo. Tých dostala požehnane. Nikto ju však nevaroval pred ďalším účinkom. Len čo sa jej oči stretli s Brianovými, celé telo jej zahorelo. Bradavky sa napli a medzi stehnami pulzovala zvlhnutá pokožka.

Brian musel cítiť niečo podobné, pretože ju od seba neodstrčil, len si ju pritiahol bližšie, čo spôsobilo, že jeho stehno skončilo medzi tými jej. Neúmyselne sa oňho obtrela a chcela viac.

Potrebovala viac.

Zastonala.

Brianove oči potemneli a voľnou rukou jej nahmatal plné prsia pod zničeným kabátikom. Pregúľal ich a uväznil ju pod sebou. Jej vlhkosť mu napriek pachu síry naplnila nozdry a sám bolestivo stvrdol. Dostal sa medzi jej nohy a od toho, aby skončil v nej, ich zachránili len nohavice, ktoré si v tejto polohe nemohli rýchlo vyzliecť. Napriek tomu sa proti nej pohol a to úplne stačilo, aby stratil aj ten zvyšok zdravého rozumu, ktorý mu ostával.

Casey privrela oči. Toto neskončí dobre. Brian prestal hltavo piť a odtiahol sa. Potom jej jazykom zacelil rany. Ten jazyk... Bol len na nevinnom predlaktí, ale akoby ho cítila priamo... tam. Tam, kde sa nemohli spojiť.

Upír na chvíľu ustrnul, pery stále na jej jemnej pokožke. Potom sa neudržal a pobozkal ju. Ich telá sa o seba treli ako dvaja tínedžeri na zadnom sedadle auta. Casey však vedela, že ju tým bozkom trestá. Vyčíta jej, že ich do tejto situácie dostala. A ona už má dosť jeho frflania! Znovu ich pregúľala, ďalej od miesta, kde toto fiasko začalo. Bolestivo mu zahryzla do pery. Ako odpoveď jej zaboril ruku do vlasov a trhol jej hlavou, až odhalil krk s divoko pulzujúcou žilou. Znovu sa dostal na vrch a bozkami, ktorými jej mienil spôsobiť cucfleky, si urobil cestičku pozdĺž toho zdroja krvi, ktorá mu naplnila žalúdok. Casey stonala a treli sa o seba čoraz naliehavejšie.

Ich pohyb po skalách blízko zrázu a niekedy až drsné nárazy však mali nebezpečný účinok. Vratká skala strácala stabilitu a oni si nevšimli, že mieria bližšie a bližšie k priepasti. V jednej chvíli boli na sebe nalepení, telá rozhorúčené, bažiace po jedinej veci, v druhej sa pôda pod nimi rozdrobila a oni začali padať nadol.

Okamžite vytriezveli a snažili sa niečoho zachytiť, ale bolo to márne. Narážali do ostrých výčnelkov a sotva rozoznali, kde je hore a kde dole.

„Casey!“ kričal Brian a pokúšal sa ju zachytiť. Bosorka k nemu vydesene natiahla ruku. Pod nimi kvílila voda a oni mohli len vydesene sledovať, ako si to mieria priamo k nej. Potom odrazu tvrdo dopadli na skrytý chodníček pozdĺž kaňonu, ktorý zmenil ich smer a kotúľali sa pozdĺž rieky, namiesto k nej. Brian držal Casey čo najtesnejšie pri sebe a snažil sa ju chrániť pred nebezpečnými údermi a nárazmi, ale čoskoro aj jeho hlava dostala silnú ranu a stratil vedomie.

 

 

Lucifer sa premiestnil do trónnej siene nebies, odkiaľ kedysi dávno sám vládol. Dnes by si radšej prešiel kolonoskopiou, než znovu zasadol na trón. Preto považoval za vrchol masochizmu, dostaviť sa sem. Našťastie na tróne sedel iný debil než on, čo mu trochu vylepšilo náladu.

Však uvidíme ako dlho vydrží, pomyslel si škodoradostne.

Ninja, chlapík pomenovaný po oblečení, ktoré stále nosil a ktoré mu zahaľovalo tvár, bol výnimočne bez masky. Čierne vlasy mu padali do zjazvenej tváre a trhol sebou, keď zaznamenal prichodiaceho.

„Ako to šlo?“ vyzvedal Lucifer, ktorý si stále na jeho ksicht nezvykol.

Ninja sedel na schodíkoch pod trónom a vyplňoval papiere. Áno, nebo je raj byrokracie. A cintorín kopírok.

„Myslíš moja neželaná vláda nad inštitúciou, ktorá potrebuje podpis ešte aj na to, aby postavila toalety v Oddelení prerozdeľovania autoimunitných ochorení?“ prskol na svojho predchodcu.

Lucifer obranne zdvihol dlane. „V tomto nemám prsty. Za mojich dôb tie sračky ešte neboli.“

Ninja odložil štós papierov a pretrel si tvár. Reforma neba neprebehne za deň a dovtedy musí hrať podľa starých pravidiel. A tá reforma bude veľká.

„Nebudeme sa baviť o tom, aké oddelenia tu boli za tvojich čias.“ Strnulo vstal a ponaťahoval si svaly. „A šlo to nahovno. Hádes má o koliesko viac. Alebo menej. Čokoľvek.“

„Nič nepriznal?“

Pokrútil hlavou. „Si si istý, že Brian s Casey sú v podsvetí?“

„Tú trhlinu si pamätám. Musia tam byť. A neexistuje, aby si ich Hádes nevšimol. Nepáči sa mi to.“

„Čo by s nimi mohol plánovať? Nemôže ich mučiť nad hranicu ich prečinov a tie sú nanajvýš tak na jeden kopanec do gulí.“

Lucifer tiež nemal poňatia, aké využitie by dvaja nesmrteľní mohli mať pre vládcu pekla. Sú síce mocní, ale nie bohovia. Stále sú o úroveň nižšie než Hádes.

„Počkaj do zajtra a skús ho znovu kontaktovať,“ rozhodol Lucifer. „Ja sa idem s niekým poradiť.“

„A s kým?“

Lucifer sa pobral na odchod. „S Persefonou,“ odvetil ponad plece.

 

 

Casey prebudil pocit chladu na čele. Strhla sa a otvorila oči. Ležala na akomsi lehátku pri... bazéne? Nad ňou stála mladá čiernovlasá žena v svetlom oblečení a omývala jej tvár. Ktosi ju zbavil špinavého oblečenia a navliekol ju do bielej košieľky.

Prudko sa posadila. „Brian!“ vykríkla.

„Ak máš na mysli upíra, ktorý s tebou spadol, je hneď vedľa,“ prehovorila žena po anglicky s cudzím prízvukom.

Otočila sa k susednému lehátku a úľavou vydýchla. Brian bol tiež čistý a oblečený vo voľných nohaviciach. Ďalšia mladá žena mu omývala tvár.

Casey sa k nemu chcela rozbehnúť, ale zatočila sa jej hlava.

„Pomaly,“ upozornila ju žena. „Mali ste prasknuté lebky. Ešte sa hoja.“

Čo je toto za podivné miesto? Len prednedávnom sa plahočili jaskyňami a prachom a odrazu sú v luxusnom areáli s bazénom a rastlinami? A niekto ich ošetruje? Je to nejaký zvrátený spôsob mučenia?

Ukryla si tvár do dlaní, aby sa s ňou netočil celý svet. „Kde to som?“ opýtala sa, keď sa jej prestal pliesť jazyk.

„V Tartare.“

Znovu sa obzrela. Najhlbšie roviny pekelné sú prerobené na oázu? „A kto si ty?“

„Volám sa Shirli,“ predstavila sa žena. Casey si nemohla nevšimnúť, že nemôže mať viac ako dvadsať rokov. „Žijem tu.“

„V pekle?“ Zháčila sa. „Si trestanec?“

Shirli mierne zozelenela. „Nie. Prosím, nehovor mi tak. Nikto z nás nie je trestaný.“ Znovu sa usmiala. „A ani vy dvaja nie ste zatratené duše.“

„Ako to môžeš vedieť?“

Mierne sa usmiala. „Bojovali ste statočne. Pre záchranu toho druhého. Takého niečoho skutoční zločinci schopní nie sú. Nie tí tunajší.“

„Stále nerozumiem,“ zastonala a prekonávala ďalšiu epizódu hučania v hlave.

Shirli jej podala pohár vody. Casey sa odtiahla.

„Nemusíš sa báť, toto je z rieky Okeános. Je neškodná.“

Casey sa konečne vyjasnila hlava, aby uvidela desiatky ďalších mužov, žien aj detí okolo bazéna a v oknách niečoho, čo sa podobalo na luxusné kúpele. Všetci mali podobné črty – tmavé vlasy, tmavé oči, niektorí aj tmavšiu pokožku.

Čo jej to len pripomína?

„Musíš im odpustiť tie pohľady. Cudzinci sem nechodia. Hádes nás drží mimo pavilónov.“

„Akí cudzinci, do pekla?!“ Na tretí pokus vstala a precupitala k Brianovi. Vzala ho za ruku. Na hlave mal obrovskú ranu, ktorá sa pomaly hojila. Bol bledý a mohla len hádať, že bude zase potrebovať krv. „A kde je Hádes? Musíme s ním hovoriť.“

„Dáme mu vedieť. Netušili sme, čo robiť. Nie ste hriešnici. Ako ste sa sem teda dostali? Deje sa niečo?“

To keby vedela! „Spadli sme sem.“ Pohladila Briana po líci. „Chceme sa len vrátiť domov. A kto ste vy? Ani vy tu celkom netrpíte!“

Shirli neisto pozrela na svojich kamarátov. Prečo sú si takí podobní? Brianova ošetrovateľka sa načiahla, aby mu na čelo dala nový obklad, a Casey jej zachytila odhalené predlaktie. V hrôze na ňu pozrela.

„Povedzte mi, že je to veľmi zlý vtip!“ sykla.

Žena stiahla tetované predlaktie. Casey sa postavila a konečne pochopila, prečo sa títo ľudia na seba podobajú. Napočítala minimálne dvadsať ďalších s tým odporným tetovaním na predlaktiach.

„Nie je to tak, ako si myslíš,“ uisťovala ju Shirli.

„Tak ako to je?“ šepla, pripravená podať si Háda najhorším možným spôsobom.

„Sme jedna rodina,“ prehovoril starší muž, ktorý práve vyšiel z dverí. „Stovky generácií.“ Usmial sa. On tetovanie nemal. „Kedysi sme sa postavili na nesprávnu stranu a za trest je každý odsúdený na posmrtný život v podsvetí. Hádes pre nás vyhradil toto miesto,“ ukázal okolo seba. „Pretože ako si asi pochopila, nie sme agresori.“

„Jedna rodina? A všetci končíte v pekle za... čo ste to vyviedli?“

„To je veľmi dlhý príbeh. Nie sme tu v nepohodlí, ale ceníme si tvoj záujem. Žijeme tu už tisícročia. Sme jediné nevinné duše v podsvetí. A toto sú Hádove osobné kúpele. Čas od času nás navštívi.“

Hádes má v Tartare luxusné kúpele?! Casey sa musela znovu posadiť.

„Musíme hovoriť s Hádom,“ začala konečne uvažovať v prioritách.

„Už sme ho informovali. Poslal po vás eskortu. Čoskoro dorazí.“