Temná skúška 7

 

Lucifer presne vedel, kde sa Persefona nachádza. Za prvé, pocítil jej silu, za druhé si ju pamätal z čias, keď Hádes prebral jeho post. Netušil kedy a za akých okolností podsvetie opustila, ale nepredpokladal, že to bolo pekné.

Keďže si ale vybudovala nový život a novú identitu, nechcel ju znovu zatiahnuť do záležitostí pekla a jeho úlohy. Preto si ju odchytil keď sa s knihou zašila v kaviarni, aby si odpočinula od každodenných povinností.

Oči sa jej rozšírili, keď ho uvidela ako si sadá oproti nej, ale nedala na sebe znať, že ho pozná. On síce videl ju, ale ona jeho nie. Pre ňu je len Lucifer, ktorý sa objavil pred pár rokmi.

„Prečo mám zlú predtuchu?“ povedala nezaujato a odložila literatúru.

„Potrebujem tvoju pomoc, Persefona,“ začal Lucifer bez obalu.

Vystrela sa ako pravítko a obzrela sa, či ich nikto nepočul, ale v tmavom kúte boli sami. Zelené oči sa zaleskli niečím bolestivým. „Ako si vedel?“

Padlý anjel sa uvoľnene oprel a objednal si silnú kávu. „Som Lucifer. Cítim kto je kto.“

Prudko sa nadýchla. Videli sa minimálne tridsaťkrát a ani jediný raz nedal nič najavo. „Prosím, neprezraď ma,“ pípla. „Neber mi tento život.“

„Pre to som neprišiel. Je mi jasné, že si od Háda neodišla len z rozmaru.“

Persefona sa k nemu sprisahanecky naklonila. „Je šialený, Lucifer. Ten muž... čokoľvek sa s ním stalo, nemá to v hlave v poriadku. A nielen to. Jeho moc...“ Striaslo ju. „Nie je normálna. Peklo naňho pôsobí. Robí z neho magora. Necíti emócie. Necíti nič. A čo je horšie, začína si to uvedomovať.“

„Čo to znamená?“

„Chce von. Keď po tebe prebral údel, bol rád že nemusí byť medzi ľuďmi. Nenávidel ich. Stále ich nenávidí, ale chce sa vrátiť na povrch.“

Lucifer pochopil. „Ale nemôže.“

„Nemá dosť sily. Peklo potrebuje vládcu a on je jediný, kto ho drží pokope. Preto ma zviedol. Pumpoval do mňa svoju moc, aby mňa nechal dolu a on sa vytratil medzi ľudí. Prišla som na to. A ušla prvá. Uväznila som ho tam, ale nemohla som inak. Ja som si ten údel nevybrala, Lucifer. On áno.“

Ľútostivo ju pohladil po dlani. Persefona je bohyňa. Narodila sa medzi ľuďmi a patrí medzi nich. Jej láska k Hádovi bola skutočná, ale jeho nie. Niet divu, že zdrhla. Zaslúži si lepší život. „Rozumiem.“

Vďačne naňho žmurkla, v očiach slzy. „Prečo sa oňho po toľkých storočiach vôbec zaujímaš?“ zmenila tému.

„Myslím, že uňho skončili Casey s Brianom,“ prezradil.

Persefona zbledla ako stena. „Tá trhlina?“ pípla.

Prikývol.

„Nie! Lucifer, to je katastrofa!“

„Prečo?“ zamračil sa. Čo mu uniká?

„Nerozumieš tomu? Hádes chce von! Ale nemá sa s kým vymeniť. Niekto musí v podsvetí vládnuť, ale trestanci sú len duše. Casey s Brianom... oni tam spadli živí. A ich duše sú dostatočne čisté na to, aby do nich prepumpoval svoju moc a pripútal ich k peklu! Uväzní ich tam!“ hovorila náhlivo.

Lucifer napol všetky svaly. Peklo nie je hračka. Je to miesto vyšších síl a hoci sa mu podarilo vymeniť si vládu s Hádom, obyčajným bohom, nie je určené pre každého. Hádes je zo silnej generácie bohov, na ktorej stvorení sa Lucifer aktívne podieľal. Hádes sa stovky rokov učil pracovať s energiami a silami vesmíru.

Brian a Casey by mohli umrieť. A peklo by sa rozpadlo. Všetky prehnité duše by ušli. To by svet nezvládol.

„Musíme ho zastaviť!“ náhlivo vstal. Persefona vážne prikývla, hodila na stôl bankovky a spoločne vybehli na ulicu.

 

 

 

Hádes nevyzeral práve... pekelne. Casey so stále malátnym Brianom stáli pred vysokým, chudým mužom v čiernom obleku, s uhladenými čiernymi vlasmi a, pre všetko na svete, modrými očami! Stál v nadrozmernej vstupnej hale plnej kvetín a mramoru a premeriaval si dvojicu pred sebou. Obaja dostali čisté biele handry a pohodlné topánky.

„Vitajte v mojom skromnom domove,“ privítal ich Hádes príjemným hlasom.

Casey si s Brianom vymenila neistý pohľad.

Hádes sa len milo usmial. „Viem, že ste to tu mali ťažké, ale musíte pochopiť – obvykle u mňa nekončia bytosti ako vy. Však viete – bytosti bez záznamu o genocíde, vykorisťovaní alebo znásilnení. Nasledujte ma,“ zvrtol sa a viedol ich von z kúpeľov, kde už čakal podivný transportér podobný koču, ibaže namiesto koní ho ťahal tucet mužov.

Casey zalapala po dychu.

Hádes zagúľal očami. „Pokojne, nie sú živí. Stvoril som ich. Sú to otroci.“

Vydýchla si. Vytváranie otrokov je privilégiom niektorých bohov, ako nedávno zistila od Kalli. Otroci sú umelé schránky bez života, emócií, duše a samostatného uvažovania. Niečo ako roboty. Neživí.

Nastúpili do otvorenej kabíny, ona a Brian oproti sebavedomému Hádovi. Z toho chlapa sa jej ježili vlasy.

„Chápem to správne, že ste mi sem omylom spadli?“ prehovoril, keď sa pohli po kamenistom teréne a tartarské kúpele nechali za sebou.

„Viac-menej,“ odpovedal Brian opatrne. „Ako sa dostaneme von?“

Hádes cmukol. „To nie je tak celkom ľahké. Alebo možné. Ste v konečnej stanici, živáčikovia. Odtiaľto niet cesty späť.“

Upír sa zamračil. „Ale my sem nepatríme. A keď sme pri tom, ani tí ľudia...“ ukázal na kúpele, ale Hádes ho zastavil posunkom ruky.

„Tí ľudia, ako ich nazývaš, sú odlišný prípad. Niekto ich sem zámerne posiela. Snažím sa im dopriať čo najväčšie pohodlie, ale ich vykúpenie je príbeh sám o sebe.“

„Čo to znamená?“ prskla Casey. „Majú tetovania z koncentrákov! Netrpeli už dosť?“

Vládca pekla mal tú drzosť zagúľať očami. „Takých je tu len zopár. Ako som povedal, ich osud leží inde než váš. Oni aspoň umreli. Vy nie.“

„Čo s nami teda chceš urobiť?“ vyzvedal Brian. „Mučiť nás?“

Hádes si odfrkol a pohodlne sa pomrvil na sedadle. „Možno vás to prekvapí, ale energia tohto miesta mi neumožňuje mučiť každého. Preto mi tu končia len skutoční... hriešnici.“ Skazene sa usmial.

Casey zovrela pery. „A ako definuješ týchto... hriešnikov?“

„Ja nie. Karma a anjeli. Ešte si to nepočula? Všetko je relatívne. To platí aj pre mojich hostí v pavilónoch. Mám ich tematicky rozdelené.“ Hrdo vypol hruď. „Napríklad tam,“ ukázal na otvor do väčšej jaskyne, z ktorej sa ozýval krik, „je pavilón chemických zbraní. Slušný humus. Kto v ňom podľa teba je?“

Stiahlo jej hrdlo. Ten krik... „Každý, kto kedy využil chemickú zbraň?“

„Ha! Chyba!“ Hádes sa zatváril ako profesor na prednáške. „Nie každý, kto ju kedy použil, je pekelný materiál.“

„Ako to môžeš povedať?“ Do očí sa jej nahrnuli slzy. Videla vojny. Videla obete. Videla ľudskú ignoranciu.

„Jednoducho. Vezmi si napríklad váš pozemský... ako ho nazývate? Blízky východ? Odtiaľ mi sem putuje zvýšený počet trestancov. Takže máme situáciu – chlapík je regrutovaný extrémistami aby zabíjal, týral, masakroval a znásilňoval. Baví ho to. Fajn. Ten sem patrí, pretože urobil slobodné rozhodnutie. Dajme tomu, že tento človek unesie novorodeniatko. Vychová vojaka k tomu, že vraždenie nepriateľov je dobré a čestné. Že znásilnenie je jediný spôsob, ako zaobchádzať so ženou. Že to je jeho poslanie. On nikdy nič iné nevidel. Nepoznal. Nevie, ako vyzerá skutočná, zdravá spoločnosť. Je chlapec vinný, aj keď spáchal to isté ako vyššie spomenutý regrút?“

Casey pozrela na Briana. Nedokázala odpovedať, pretože sa v nej bili dve protichodné emócie. Upír tiež váhal.

„Nie, nepatrí,“ ukončil ich váhanie Hádes. „Ale má zlú karmu a musí ju napraviť v cykle znovuzrodenia. Karmická sila ho pošle tam, kde sa naučí iným hodnotám. A teraz si vezmime premennú – chlapcovi jeho obeť povie, že trpí a začne prosiť o milosť. Povie mu, že má na výber a môže žiť v mieri. Chlapec tento druh života uvidí a odmietne ho napriek možnosti uniknúť svojmu režimu. Patrí sem?“

Casey s Brianom klesli sánky.

„A toto, moji drahí, je relativita,“ ukončil svoju reč Hádes. „Myslíš, že tu mám tisícky tých... tamtých... džihádistov? Pár ich tu je. Ale vieš koľko tu mám blbcov, čo im predali zbrane, materiál a techniku?“ Povzdychol si. „Už tretí pavilón a to len za posledných dvadsať rokov. Čo tam hore stvárate?“

Transportér začal stúpať do prudkého kopca.

„Aby som to uzavrel, vy dvaja mojim trestancom nesiahate ani po členky,“ pokračoval Hádes.

„Prečo nám to všetko hovoríš?“ opýtal sa podozrievavo Brian.

„Aby ste pochopili, v akých exkrementoch ste sa ocitli,“ zafučal vládca pekiel. „Duše z podsvetia sa nikdy na Zem nevrátia. Sú príliš... pokrivené. Najskôr sú mučení. Každý spôsobom, ktorým ubližoval. Násilníci sú znásilňovaní. Vykorisťovatelia pracujú bez prestávky. Ale to nie je koniec. Len čo im konečne dôjde, že ich činy asi neboli práve OK, príde druhá fáza. Musia dobrovoľne prijať ešte ťažší trest – prežiť utrpenie každej jednej bytosti, ktorej ich činy spôsobili utrpenie. A keď dokončia túto fázu, to znamená sú si vedomí svojich chýb a zvráteností a cítia vinu, musia odísť portálom zatratenia. Je to miesto, kde sa ohýba čas a priestor. Ich duše sú rozložené a nikdy viac sa nevrátia. Energia, z ktorej pozostávajú, je rozdelená a roztrúsená vo vesmíre. Stanú sa z nich častice a fotóny. Chaos vo svojej podstate. Už mi rozumiete?“

Brian obranne objal Casey, akoby ju chcel ochrániť pred osudom, ktorý im Hádes vykreslil. Bosorka sa nenápadne triasla. V tichu stúpali na vŕšok, až sa ocitli na rovnej ploche kúsok od majestátneho paláca vytesaného do tmavej skaly, husto obohnaného žilkami lávy, ktoré mu dodávali hrozivý nádych. Casey napočítala dvadsať poschodí základnej stavby a osemnásť veží po piatich až siedmych poschodiach. Viedla k nemu opracovaná cesta a na hradbách strážili ďalší otroci.

Briana naplo od smradu fekálií, zvratkov a potu, ktorý mu udrel do nosa. Musel zadržať dych, zatiaľ čo Casey vykríkla. Cestu lemovali stovky klietok, v ktorých sa krčili ľudia. Špinaví, vychudnutí a prosiaci o milosť. Niektorí boli zranení, alebo im chýbali končatiny.

„Čo je toto?!“ vykríkla zhrozene Casey.

Hádes ani brvou nemihol. „Ach, títo týrali zvieratá,“ odvetil bez záujmu. „Je to len časť z nich. Rozširujeme pavilón, takže zatiaľ ich skladujem tu.“

Brian len privrel oči. Toľko utrpenia... „Kde je hranica medzi karmou a peklom?“

„Neviem. Nikto nevie. Relativita. Karma je vyššia sila vesmíru. Sú určité zločiny, ktoré ťa sem dostanú automaticky, ale niektoré sa dajú napraviť za života. Samozrejme, aj tak ťa karma znovuzrodí, kde si to zaslúžiš. Počul som, že top osudom pre zločincov je narodiť sa ako žena v Sudáne, piate a viac dieťa v Indii a Bangladéši a homosexuál v Čečensku alebo Jemene.“

Casey pukalo srdce pri pohľade na tie masy trestancov. Chcela im pomôcť, ale ako? To, kde sú, si spôsobili sami a dobrovoľne, teda ak Hádes hovorí pravdu. Po líci jej stiekla slza.

„Čo máme teda robiť?“ dostala zo seba cez stiahnuté hrdlo.

„To keby som vedel,“ zašomral Hádes a dal znamenie, aby otvorili nadrozmerné vstupné vráta paláca. Skrúšenú dvojicu ovial studený klimatizovaný vzduch.

„Ako tu môžeš mať klímu?“ neverila Casey, keď transportér zastal.

Hádes pružne doskočil na zem. „Mám tu množstvo vedcov. Nakecal som im, že ak mi sem zavedú elektrinu, kanalizáciu a klímu, pustím ich.“ Škodoradostne sa zasmial. Brian si uvedomil, že tento muž má radosť z mučenia. Znepokojilo ho to.

„Prečo vedcov? Ako sa už len mohli previniť?“ protestovala Casey. Nestačí, že boli stovky rokov zosmiešňovaní a trestaní len pre to, že tvrdili niečo, čo nesúhlasilo s dogmami ich dôb?

„Miláčik, tie chemické zbrane, drogy a vaše veselé zariadenia masového zabíjania sa nevynašli sami,“ pripomenul jej Hádes znudene.

Brian si pritisol bosorku k boku, nedôverujúc ich hostiteľovi. Niečo je na ňom divné. Rozhodne je psychicky narušený. Nie je to len v jeho ľahostajnosti, ale aj v nenápadných tikoch a lesku očí.

„Moji otroci vás odvedú do hosťovských komnát. Niežeby som ich niekedy využil. Dajte si sprchu a pošlem vám čisté oblečenie.“ Mávol rukou, akoby ich posielal preč. Sám sa odporúčal.

Casey sa v panike otočila k Brianovi a nemuseli ani nahlas vysloviť, čo si myslia. Hádes je šialený a oni skončili v jeho područí.

„Myslíš, že hovorí pravdu?“ šepla bosorka. „Že nie je cesty von?“

Brian sa zachmúril. „Nie som si istý. Začínam mať pocit, že ak by tá cesta bola, už dávno ju použije.“