Temná skúška 13

 

Zostrojiť metlu nie je také jednoduché, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Casey to zabralo celý deň, ale aspoň mala zámienku, prečo sa vyhýba Brianovi. Ten sa znovu vydal na lov a ona zostala strážiť Theresu. Dieťa jej pomáhalo zbierať tenké halúzky v okolitom lese. Casey sa tiež rozhodla, že ju začne vzdelávať, keďže Theresa je vo veku, kedy by mala nastúpiť do školy. Preto, kým sa pľahočili lesom, bosorka čo najjednoduchšie vysvetľovala, prečo sú niektoré rastliny zelené a ako im pomáhajú dýchať.

Dievčatko nadšene počúvalo, hladilo rastlinky a privoniavalo ku kvetom.

Na poludnie sa usadili v spoločenskej miestnosti ich skromnej jaskyne a Casey začala spájať halúzky, aby ich upevnila na dlhší kus dreva, ktorý poslúži ako základ metly.

„Bude aj Brian lietať na metle?“ opýtala sa Theresa, keď si dali pauzu na obed.

Casey sa zastavila sekundu pred poznámkou o jeho vybavení medzi nohami nekompatibilnom s princípom letu na metle. „Nie, on to nevie,“ odpovedala jej diplomaticky. „Brian je veľmi silný. On nelieta, ale dokáže skákať neuveriteľne vysoko a ďaleko.“

„A ja? Čo dokážem ja?“

Starnúť. Casey sa znovu musela zastaviť, aby jej to nevyletelo z úst. S úsmevom sa sklonila k dieťaťu, ktoré jej prirástlo k srdcu, a pohladila ju po vláskoch. „Ty dokážeš čokoľvek, čo budeš chcieť. Keď budeš veľká, môžeš liečiť ľudí. Maľovať krásne obrazy. Učiť ďalšie generácie. Letieť do vesmíru. Riadiť orchester. Byť prezidentkou. Alebo aj kráľovnou.“ Usmiala sa.

Theresa nad tým premýšľala. „Ale aj ja chcem lietať,“ nespokojne našpúlila pery.

„Tak poletíš. Svojím vlastným spôsobom.“ Pobozkala ju na líce.

To dievčatko konečne nadchlo. Zamávala rukami ako krídlami a najbližšiu hodinu predstierala, že je lietadlo.

 

 

 

Brian sa krčil v korunách stromov na pobreží a pozoroval hemžiace sa živočíchy naokolo. Vnímal ich pachy a pokúšal sa nájsť nejaký, ktorý bude jedlý pre homo sapiens, hoci on a ani Casey k tomuto druhu nepatria. Ich žalúdky sú ale podobné. Ako bolo naznačené, si to, čo piješ. Alebo ješ. A zdá sa, že nesmrteľní mali veselé obdobie, keď si pochutnávali na vyvíjajúcom sa rode Homo. Preto nadobudli ich podobu. A niektoré črty. Ich pôvodní predkovia ale tiež mali určité charakteristiky podobné ľuďom. Dve nohy, dve ruky, symetria tela. Rozloženie a počet kostí síce nesedeli, ale ak by sa aj ľudstvo nevyvinulo (krásna to predstava), pravdepodobne by sa od nich veľmi nelíšili. Asi by len mali odlišné zafarbenie, ochlpenie a dĺžku končatín. Niektoré rasy by neskrývali krídla, zuby a iné špecifiká.

Brianov nos zachytil malého cicavca, čosi medzi hlodavcom a niečím, čo o mnoho miliónov rokov môže a nemusí byť opica.

Evolúcia je divná vec.

Čo najtichšie zoskočil z vetvy a vydal sa za ich večerou. Kým lovil, myšlienky mu zabiehali ku Casey. To dievča má veľkú kopu nevyriešených problémov s vlastnou mysľou. A telom. Chápal, že po dvoch storočiach bez sexuálneho vzťahu je trochu vydesená novými pocitmi, ale tušil, že to nie je jadrom problému. Casey, tak ako ostatné bosorky, trochu mení podobu pri silnejších emóciách, vrátane sexu. Narastú jej zuby, zježia sa vlasy, zahrotia nechty. Čo je pri ľuďoch síce nepríjemné, ale on je predsa upír. Nielenže mu jej drápky neublížia, nevydesí ho ani jej podoba. Len dúfal, že si to uvedomuje.

Ona však trpí oveľa horším strachom, ktorému on sám nerozumie. Casey neverí vlastným pocitom. Neverí telu, ktoré je len jej. A to je neskutočne smutné.

Ale ako ju presvedčiť, že je všetko v poriadku? A chce ju o tom presviedčať? Casey nie je... Casey nie je jeho. Nikdy nebola. Oni dvaja... drahé nebesia, oni dvaja sú živel. Nikdy sa nemali stretnúť. Pretože zatiaľ pokašľali všetko, čo mohli. Je veľmi dobre možné, že zase niečo pokašlú a asteroid nebude ani nutný na vyhladenie viac než polovice terajších životných foriem.

Keď za ňou prišiel do pekla... Chcel ju len zhrabnúť a dotiahnuť naspäť. Z princípu. Ibaže teraz nevie, čo robiť. Ani ako si poradiť s Catelininým duchom, ktorý ho neustále straší. Ktorý nad nimi stojí ako nejaká zlá kliatba.

Brian začínal pochybovať o svojich citoch k dávnej láske. A tiež o svojom mentálnom zdraví, to len tak mimochodom.

Dolapil malého živočícha, doprial mu rýchlu smrť a zabalil ho do provizórneho batohu. Našiel aj farebné bobule, ktoré objedali ďalšie neurčité stvorenia. Oňuchal ich a keď sa uistil, že v nich nie sú toxíny, našiel nedotknutý ker a nazbieral ich čo najviac. Potom sa vydal na spiatočnú cestu pozdĺž pobrežia.

Casey našiel na pláži, ako s paličkou v ruke mení tvrdý kameň na jemný piesok, po ktorom by mohli chodiť bosí. Biele šaty po kolená okolo nej viali a vlasy jej skučeraveli pôsobením vlhkosti.

Vyzerala ako divoká víla z lesov.

Víla silná za troch chlapov a chytrá za piatich.

Na sekundu na jej mieste videl Cateline a zabolelo ho pri srdci.

Cateline. Zlomená, hanblivá Cateline bažiaca po bezpečí pre svoj ľud, až zostala zaslepená.

Ako by si v tých dobách poradila Casey? Tiež by sa podrobila? Osobne o tom pochyboval. Casey sa narodila do strašných podmienok, no vyrástla z nej silná a nezávislá žena plná života.

Prestaň ich porovnávať!

Nenávidel sa za to, že ich škatuľkuje. Akoby si robil stĺpčeky, ktorá je lepšia.

Ale ako by nemohol? Cateline ho zaujala od prvého momentu, keď ju našiel v tej tmavej jaskyni, ako si omýva rany od násilníckeho manžela. Jej tichá dôstojnosť a odhodlanie mu prehovorili do duše.

Na druhej strane Casey? Tá bosorka pohltila jeho pozornosť v momente, keď nakráčala k nemu domov a začala si klásť podmienky výmeny magickej knihy (s ktorou si urobila selfie) za bezpečie celého kráľovstva. A keď si už myslel, že ju má prečítanú, zahrala mu divadielko naivnej slečinky, okradla ho a zmizla.

Vtedy už bol presvedčený, že ju pozná a nechce s ňou mať nič spoločné, no ona sa nevzdala a nadobro opantala jeho myseľ v momente, keď zastavila jeho útek zo Salvatorovho väzenia a všetkým dokázala, že je nevinný.

Pretože chcela.

Nikto ju k tomu nenútil. Nemala z toho žiadne výhody. Nedostala odmenu, nezískala jeho lojalitu. Jednoducho sa rozhodla pre správnu vec. A odvtedy ani brvou nemihla, keď mala bojovať po jeho boku.

Možno ani ona nie je mentálne v poriadku.

Casey je prvá bytosť, ktorá sa pri ňom rozhodla stáť bez nároku na čokoľvek. Kým bol kráľom, stál pri ňom Salvator, ale to bola upírska hierarchia. Obaja plnili spoločenské funkcie. Cateline pri ňom stála, pretože ho potrebovala. Ako ochrancu. Milenca, ktorý ju k ničomu nenútil, ktorý jej dal to, o čo sa manžel ani nesnažil.

Vážne, tá bosorka potrebuje cvokára!

Čo len bude robiť? Ako sa zbaviť toho nechceného pocitu, že zrádza Cateline keď je s Casey a zároveň zrádza Casey, pretože ju neustále spája s Cateline?

 

 

Keď po západe slnka sedeli pri večeri na terase, Casey ukázala na metlu v rohu. „Zajtra by som vyletela hore,“ prezradila svoj plán zamyslenému Brianovi, ktorý okamžite obrátil svoju pozornosť na ňu.

„Je to bezpečné?“

Mykla plecami. „Asi tak ako v budúcnosti. Len namiesto lietadiel a mrakodrapov nesmiem naraziť do dinosaurích hláv a pterodaktylov.“

Upír sa zasmial. „Ako zvládaš dýchať vo výškach? Neomdlievaš?“

Pokrútila hlavou. „Naše telá sú adaptabilné. Keď letíme a prekonáme bežné atmosférické hodnoty, červené krvinky prestanú prijímať kyslík a pľúca ustrnú. Preto je možné, že budem po návrate trochu modrá.“

„Myslel som si, že okrem upírov iné rasy potrebujú stabilné prostredie.“

„Bosorky sa nerady delia o tajomstvá. Ale sme ako vy. Teda až na pitie krvi.“

„Čo vám teda dodáva energiu?“

Vzdychla. „Predpokladáme, že radiácia zo Slnka alebo vesmíru obecne.“

„Gamma?“

„Čo je Gamma, Casey?“ prerušila ich zvedavá Theresa s plnými ústami.

Bosorka hľadala pomoc u upíra. Ten sa usmial a otočil sa k dieťaťu. „Vieš, Theresa, všetko okolo nás je plné energie. Spomínaš si, ako ťa slnko zahreje?“

Prikývla.

„Slniečko k tebe posiela žiarenie. Také neviditeľné vlnky. Tie sa ťa dotknú a preto ti je teplo. Je však obrovské množstvo druhov žiarenia. Existuje žiarenie, ktoré nevidíme. Je to ako veľmi tichučký šepot. Vieme ale, že je veľmi, veľmi nebezpečné pre ľudí. Preto sa tu len tak neobjavuje.“ Pokiaľ, samozrejme, nie ste mocou posadnutý magor s potrebou spustiť bombu na Japonsko. „Ale čím vyššie k oblohe si, vyššie než mraky, vyššie než akákoľvek hora, toto žiarenie sa objavuje.“

Malá vyvalila očká. „A ublíži ti, Casey?“

„Nie,“ uistila ju rýchlo. „Pretože ja a Brian sme veľmi silní.“

„Príde to žiarenie sem?“

Casey jej chcela odpovedať, ale zavrela ústa a pozrela na Briana. Majú jej povedať pravdu? Že asteroid mohol odfúknuť atmosféru a vpustiť na Zem radiáciu z vesmíru?

„Isteže nie,“ zaklamal Brian okamžite. „Naša Zem je veľmi špeciálna. Nedovolí zlému žiareniu dostať sa k nám.“

Theresa si vydýchla a pokračovala v konzumácii. Casey len vďačne mrkla na Briana.

„A čo tlak?“ vrátil sa k pôvodnej téme.

„Metla nejako ukotvuje naše telá. Pocítim zmenu, ale neovplyvní ma.“ Ešte nikdy s nikým nehovorila o špecifikách svojej rasy. S tetami a mamou sa vždy snažili čo najviac ukryť informácie o ich existencii.

„Tak mi napadlo,“ pokračoval upír a odložil príbor, „prečo ste vlastne odkázané na latinčinu? A ako fungovali bosorky predtým?“

„Nie je to o jazyku, ale jeho význame,“ vysvetlila mu. „Pred latinčinou to bola aramejčina, pred ňou iná hatlanina. Predpokladáme, že na Hyperborey mali bosorky svoj špecifický jazyk mágie, ale nedochoval sa. Latinčina je najmladší a najkomplexnejší mŕtvy jazyk. Musí sa jednať o jazyky už nepoužívané, ale ktorými je doslova nasiaknutá zem. Zistili sme, že čas od času už fungujú aj protoslovanské jazyky, ale komu sa chce ich učiť? Keby nás bolo viac, asi by sme si lepšie vymieňali poznatky, ale zostali sme len my s tetami a mamou. Môžeme len predpokladať, že keby žili bosorky v Ázii, využívali by tamojšie mŕtve dialekty.“

Briana jej vysvetlenie zasiahlo. Toľko vedomostí a kultúry sa stratilo, len preto, že ich ľudia takmer vyhladili... O koľko viac moci mohli mať, keby využívali viac než jeden jazyk?

„Mrzí ma, čo vám urobili,“ povedal úprimne.

Casey len smutne nadvihla kútik pier. Minulosť nezmenia, aj keď sa v nej nachádzajú. Nemôžu. A niežeby sa dalo prežiť toľké milióny rokov. Najstarší nesmrteľní majú menej než desať tisíc rokov a už na tom psychicky nie sú dobre. Aj keď je nesmrteľnosť krásna predstava, každý raz dospeje do štádia, keď chce ísť ďalej.

„Vyletím čo najvyššie a snáď uvidím kde sa nachádzame,“ zmenila bolestivú tému. „Mám približnú predstavu, ako vyzerala Pangea v tomto období. Väčšina kontinentov je stále natlačená na sebe.“

„Buď opatrná.“

„Brian,“ zasmiala sa. „Som bosorka. Takú vec nemáme v slovníku.“

 

 

Nasledujúce ráno sa Casey vyhupla na metlu, zatiaľ čo ju Brian a Theresa pozorovali. Vlasy mala spletené do pevného copu a obliekla si biele nohavice s bielym rolákom, hoci sa ani trochu nejednalo o dokonalé modely. Stále vyzerala ako vo vreci.

Zamávala im, odrazila sa od zeme a vzlietla. V naučenom štyridsaťpäť stupňovom uhle mierila vyššie a vyššie. S úsmevom privítala vietor v tvári a tlak vzduchu. Chýbalo jej lietanie. Odkedy vyšli na verejnosť a pridali sa k nesmrteľným, lietala takmer každý deň. Upokojovalo ju to.

Na chvíľu spomalila a kochala sa výhľadom na zalesnenú zem pod sebou. Žiadne cesty, žiadne budovy, žiadne komíny. Len nedotknutá príroda a stáda nadrozmerných jašterov.

Znovu zamierila vyššie a cítila, ako pomaly prestáva dýchať. Krv jej prestala pravidelne prúdiť, srdce prešlo do úsporného režimu.

Prekonala vlhké oblaky a uvidela zakrivenie celej planéty, oceán a prvé tvary kontinentov. Dostala sa tak vysoko, ako jej to len metla dovolila (keďže sa zdá, že  aj metly majú svoj výškový limit).

Obrátila pozornosť k povrchu pod sebou a takmer spadla z metly. V očiach mala číru paniku a takmer sa rozplakala.

Kontinenty...

„Nie!“ zrevala. „Nieeeeee!“

Nemôžu mať až také nešťastie! Nemôžu! „Nie, sakra! Nie!“ Hlasivky ju zaboleli. Od zúrivosti udrela do nevinnej metly a tá sa aj s pasažierkou zatriasla.

„Prosím,“ pípla, akoby mala koho prosiť. Akoby ktokoľvek mohol mať podiel na situácii, ktorú uvidela pod sebou.

Preletela niekoľko stoviek kilometrov, aby si overila krutú pravdu, ktorá jej bila do očí. A nešlo popierať očividné.

Sú v riti.

Celá zničená obrátila metlu, aby sa vrátila odkiaľ prišla, a v tej chvíli takmer druhýkrát zletela zo svojho dopravného prostriedku.

Sánka jej klesla.

Nad povrchom sa len tak nevinne vznášalo obrovské, žiarivé, sklenené mesto. Ligotalo sa miliónmi svetiel všetkých farieb. A na okraji toho neskutočného mesta stála postava o veľkosti dubajského mrakodrapu s roztiahnutými krídlami.