Temná skúška 14

 

Briana prepadla zlá predtucha v momente, keď Casey pristála. Bola celá modrá, oči podliate krvou, studená ako ľad. Bol to však jej pohľad, čo mu napovedalo, že prináša len zlé správy. A možno ešte niečo horšie.

Drahé nebesia, takúto beznádej videl naposledy u Cateline keď naposledy vydýchla!

Našťastie predpokladal podobnú situáciu a kým bola Casey preč, učil na plytčine Theresu plávať. To ju dostatočne vyčerpalo, aby si šla na poludnie odpočinúť a on zostal na pláži sám.

Okamžite pribehol k premrznutej bosorke a objal ju, aby sa čo najskôr zahriala. Netriasla sa, len bola... strnulá. Ako mŕtvola. Pomaly však počul, ako sa jej vracia tlkot srdca a do krvi sa prinavracal kyslík.

„Bolí ťa niečo?“ Zabalil ju do deky a pomohol jej posadiť sa pod skalný previs, kde rozložil oheň.

Casey sa k nemu tisla ako opustené mačiatko. Jeho blízkosť ju zahrievala a nielen fyzicky. Vo svojom živote veľa objatí nezažila a už rozhodne nie od niekoho, kto nie je jej rodina.

„S-s-som v poriadku,“ dostala zo seba.

Brian jej trel zápästia. Casey od pôžitku zastonala. Nedokázala hneď hovoriť, preto s ním komunikovala len vrčaním a stonaním. Brian ju vyzliekol, uložil na kusy látky na zemi a opatrne jej začal masírovať končatiny. A nie, ani jeden z nich nedokázal predstierať, že si túto činnosť neužíva. Casey privrela oči a plne vnímala jeho pevné dlane na pokožke. Začal na lýtkach, pokračoval na ramenách a nakoniec sa dostal k stehnám.

A zrazu Casey nepotrebovala zahrievať, pretože ju celú zalialo teplo. Otvorila oči a pozrela na Briana, ktorý tiež rýchlo pochopil, že jej dostatočne rozprúdil krv.

Pomohol jej dostať sa do čistých šiat a podal jej teplú vodu na vypitie. Vďačne vypila celý liter, než sa konečne cítila vo svojej koži. Teda asi tak vo svojej koži, ako sa len žena so sexuálnou depriváciou môže pri sexy upírovi s veľmi, veľmi skúsenými prstami (a inými časťami tela) cítiť.

„Zistila si, kde sa nachádzame?“ začal Brian s najľahšou otázkou.

Prikývla a rozpustila si vlhké vlasy. „Niekde v okolí toho, čo bude Oklahoma alebo Arkansas.“

„Čo si ešte videla?“ Pritiahol si ju k sebe, aby boli bok po boku.

Casey naňho zničene pozrela, ich tváre pár centimetrov od seba. „Kontinenty sú plne sformované, Brian.“

Srdce mu vynechalo jeden úder. „Ako plne?“

Smrkla. „Severná aj Južná Amerika vyzerajú ako v našich dobách. Len Florida je zaplavená. Videla som časť Európy. Škótsko aj Írsko sa už vynorili. More pokrýva len kus Francúzska a Strednej Európy. A Afrika je priamo pod ňou.“

Porazene privrel oči. Pangea sa rozpadla. To znamená, že nie sú v prvotných obdobiach kriedy, ale v poslednom. V období, keď sa vyformovali kontinenty ako ich poznáme. V období pádu asteroidu.

A ešte aj ten spadne len kúsok od nich, na Yucatán.

Casey sa oňho vysilene oprela. „Tá vec na nás môže spadnúť každým dňom.“

Nedokázal jej povedať nič povzbudivé. Čo by aj mohol? Možno nespadne?

Casey je všetko, len nie naivná. Ak by aj vedecká menšina mala pravdu a asteroid na Zem nespadol, stále niečo spôsobilo katastrofu, ktorá mala za následok masové vyhynutie väčšiny organizmov.

„Nájdeme cestu domov,“ vyhlásil rozhodne. „Teleskop je takmer hotový. Ak aj asteroid príde, budeme to vedieť s niekoľkomesačným predstihom.“

To im nepomôže. Ani len nezačali premýšľať nad tým, ako sa dostanú späť a ona mu stále nepovedala všetko. „Brian, bolo tam ešte niečo,“ šepla. „Niečo, čo si nedokážem vysvetliť.“

Prekvapene nadvihol obočie. Čiastočne dúfal, že videla mimozemskú loď.

„Nad oblasťou Kanady sa vznáša... obrovský palác. Celý zo skla a niečoho farebného. Má veľkosť Manhattanu a...“ preglgla. „Videla som v ňom postavu podobnú anjelovi s krídlami. Anjelovi veľkému ako Burj Al Arab.“

Upír sa odtiahol, aby jej pozrel do tváre a zhodnotil, či sa neudrela do hlavy. Casey bola bledá, ale smrteľne vážna. „Casey, si si istá? Nebol to odraz v oblakoch? Zvláštny tvar z vodnej pary?“

Zovrela pery. „Obloha bola čistá. A je dosť ťažké spliesť si mega veľkého... anjela.“

„To predsa nie je možné.“ Prehrabol si vlasy. „Ľudia dali podobu nám, nie naopak. A anjeli sa objavili...“ Vlastne nevedia, kedy sa objavili, ale aj keby už v tejto dobe existovali, ako by mohli mať podobu, ktorej DNA ešte ani neexistuje?

Casey si hrýzla peru a zapojila všetky premrznuté mozgové závity. „Teoreticky... ľudia sa do tejto podoby nevyvinuli náhodou.“

„Čo tým myslíš?“

„Nehrali evolučnú lotériu, tvarovali evolučnú štatistiku.“

„Vysvetli.“

Nadýchla sa. Kedy to naposledy bola na antropologických štúdiách? Rozhodne ešte nepadol Východný blok. „Pozemské organizmy sú prispôsobené existujúcim podmienkam. Množstvo kyslíka ovplyvňuje veľkosť živočíchov. Gravitácia stavbu tela, kostí a jeho tvar. Potreba uchopiť veci viedla k protistojným palcom. Radiácia zo slnka reaguje s melanínom a pokožkou. Pokožku máme ako ochranu. Každý jeden orgán, každá jedna kosť, zmyslový orgán, sú len štatisticky najvhodnejším prvkom existencie. Vrátane lebky a mozgu s jeho elektrickými prepojeniami.“

„No a? Trvalo milióny rokov túto podobu docieliť na základe pravidla prežitia najsilnejšieho.“

„To áno. Štatistika. Eliminácia nefunkčných génov. Gaussova krivka. Ale potrebujeme tento proces? Ak si inteligentná bytosť, logicky pochopíš aká podoba bude najvhodnejšia pre podmienky našej planéty so súčasnými hodnotami dýchacích plynov, gravitácie, radiácie a ostatných organizmov.“

Brian krútil hlavou. „To by chcelo... neskutočnú inteligenciu. Za hranicami čohokoľvek, čo ľudstvo zistilo a vypočítalo.“

„Ľudstvo možno.“ Ukázala prstom nad seba. „Ale tá vec tam hore nebola človek. Minula sa výškou, ale mala dve ruky, dve nohy a hlavu.“

„Kam tým mieriš?“

„Rebecca kedysi najvyššiemu dvoru upírov naznačila, že existujú neskutočne staré bytosti, entity z počiatkov vesmíru, ktoré sem boli stiahnuté neznámou silou. V našich dobách sa stratili, ale čo ak som videla jednu z nich?“

Upír naprázdno otvoril a zavrel ústa. Legendy o predchodcoch všetkého živého sú rôzne, ako medzi ľuďmi, tak medzi nesmrteľnými. Ľudia majú bohov, nesmrteľní majú... entity. Ktoré znenávideli svet a ľudstvo. A zmizli štrnásť tisíc rokov pred ich súčasnosťou. Nebol si istý, či je to lepšie než neviditeľný chlapík v oblakoch, ktorý tvrdí, že predmanželský sex je tabu.

„Rebecca povedala, že tu boli uväznení od pôvodu Zeme. Štyri miliardy rokov.“

A asi nie sú práve nadšení. „Myslím, že by bolo zdravé sa im vyhnúť.“

„Súhlasím. Obzvlášť ak prežijú náraz. Sú spojivkom s budúcnosťou, a teda potenciálnym paradoxom.“

„Čo ak nás ale nájdu oni? Počul som, že sú takmer všemocní.“

„Nikto nie je všemocný a náš svet je toho dôkazom. Myslím, že sú rovnako bezmocní ako my a je stále otázne, či sú schopní emócií.“ Casey si pretrela oči. „Nemôžem uveriť, že to hovorím, ale sú naším najmenším problémom.“

„Jedno po druhom. Odpočiň si a najedz sa. Večer sa pokúsim nájsť niečo na oblohe.“ Alebo radšej nič.

Casey výnimočne neprotestovala a nechala sa odniesť ako malé dieťa do ich podivného príbytku a uložiť na drevenú vyvýšeninu pokrytú masou bielej látky. Okamžite od vyčerpania zaspala.

 

 

Prebudili ju až hlasy kdesi nad ňou. Ospalo otvorila oči a začula, ako Brian vysvetľuje Therese niečo o hviezdach. Vyšla na terasu a zistila, že stoja na vrchole útesu, ktorý sa stal ich domovom. Bola hlboká noc.

Rýchlo skočila pod provizórnu sprchu medzi skalami, obliekla si voľné biele šaty a vyštverala sa na rovnú plošinku k nim. V skalných výklenkoch horel oheň a osvetľoval pozorovateľňu. Brian mal na stojane položený teleskop a ukazoval Therese čosi uprostred ničoho nad nimi. Casey nerozoznala žiadne súhvezdia a ešte aj Mesiac sa zdal byť bližšie.

Len čo ju zbadali, Theresa jej veselo zamávala a šla ju objať. Casey pocítila zvláštne teplo v hrudi pri tom prejave detskej oddanosti. Pohladila ju po vláskoch. „Čo ti Brian ukázal, maličká?“

„Videla som hviezdy!“ pochválila sa nadšene.

„A páčili sa ti?“

Theresa veselo prikývla. „Brian povedal, že keď sa pozeráme na hviezdy, vidíme ich minulosť. Že v skutočnosti vyzerajú úplne inak.“

Casey pobavene nadvihla obočie na Briana. „Relativita pre šesťročné dieťa? Vážne?“

Nevinne sa zazubil a odhalil tesáky. „Hladná?“ Ukázal na drevený stôl s večerou.

Casey sa okamžite posadila a zjedla všetko, čo videla. Stiahla ďalší liter vody a keď upokojila hladný žalúdok, pozrela na Briana s jasnou otázkou v očiach.

„Žiadny asteroid som nevidel,“ upokojil ju. „S touto hračkou počítam, že ho uvidíme najskôr tak desať mesiacov pred dopadom.“

Vydýchla si. Bola to najväčšia úľava odkedy sa tu ocitli. Majú čas. Môžu konečne začať premýšľať, ako sa dostať naspäť. A potom vytrieskajú z Háda dušu!

Brian jej asi čítal myšlienky, pretože sa mu v očiach nebezpečne zablyslo. Ó áno, Hádes to má spočítané!

Theresa mala ako obvykle milión otázok o vesmíre (a relativite), na ktoré obaja trpezlivo odpovedali, než ju celú vyčerpanú uložili do postele. Potom sa vrátili na pozorovateľňu, posadili sa na hrubé vrstvy látky a opretí o skalu hľadeli na hviezdy.

„Sme šesťdesiat miliónov rokov v minulosti,“ povedala Casey, akoby jej táto informácia konečne doputovala do mozgu.

Na Briana tiež doľahla realita. „A predsa len kúsok od počiatkov hominidov.“

„Je desivé, že cestovanie v čase je také jednoduché. Najskôr Carys, teraz my.“

Áno, ale Carys cestovala len dekády. Oni milióny rokov. Môžu byť radi, že neroztrhli vesmír. Aspoň o tom nevedia.

„Myslím, že nepoznáme celú pravdu,“ nadhodila Casey.

Brian na ňu so záujmom pozrel. „Pravdu?“

„O nás. Našom pôvode. Poslaní. My vieme, že neexistuje žiadna božská bytosť. Ale predsa sme sa nevyvinuli prirodzene. Kto nám vdýchol život? Ako je možné, že ovládame sily odporujúce fyzike a biológii?“

„To je rovnaká otázka ako prečo existuje vesmír. Neprídeme na to, Casey,“ prehovoril jemne Brian.

„Myslíš?“ Aj ona odvrátila pohľad od hviezd. „Ja si myslím, že odpoveď je jednoduchá a tých štrnásť... stvorení vie niečo, čo by sme mali aj my. A čo ich tak vytočilo? Štrnásťtisíc rokov pred našou súčasnosťou? To ľudia sotva prestávali kočovať.“

„Nepoznáme presné detaily minulosti. Ani len našej vlastnej.“

A to ju vytáčalo. Časť minulosti im vzali ľudia, ale ešte väčšiu časť anjeli. Ale kto bol pred nimi? Prečo nemajú nič od predkov? „Neštve ťa to? Všetko, čím sme si prešli...“

„Čo by ma malo štvať?“

„Že nás v tom nechali. Nielen oni, ale aj anjeli.“

Brian privrel oči. „Všetci sme mysliace bytosti so slobodnou vôľou a to znamená, že robíme chyby a riadime sa emóciami. Ak aj nejakým spôsobom stáli nad nami... Nie je už len to, že sa stiahli dôkazom, že sú ako my?“

Casey zovrela pery.

„Viem, kam sa chceš dostať. Niekto by mal byť vinný a zodpovedný za naše utrpenie. Ver mi, sedíš vedľa experta na tieto záležitosti.“ Neveselo sa zasmial. „Ale niekedy je odpoveďou na všetku neprávosť fakt, že sme blbci. To my sme dovolili, aby veci zašli do extrému. Začali sme medzi sebou bojovať a to nás dostalo medzi ľudí. A namiesto toho, aby sme spojili sily, sme sa ešte viac vzdialili. A oni to využili. Mohli sme im pomôcť. Mohli sme ich učiť, uchovávať ich históriu, pomáhať im s výskumom a pokrokom, ale tak ako sa oni odvrátili od nás, odvrátili sme sa aj my od nich. A ako to dopadlo? Kým sa oni mlátili o to, ktorý chlapík na oblohe je mierumilovnejší, alebo ktorý národ je nadradený, prípadne kto si uchmatne viac ropy, my sme sa zbavili chudoby, populačnej explózie, nerovnoprávnosti, a uzavreli sme mier medzi rasami. Nemáme otrokov, nebudujeme atómové bomby. Je krásne hodiť naše nedostatky na absenciu zodpovednej osoby, ale svet tak nefunguje. Sme v ňom sami.“

Áno? Tak prečo skončila ako rozdvojená osobnosť? Prečo jej anjeli dali tento osud? Triedia si duše ako sa im chce a preto sú dnes medzi dinosaurami! Čo za silu sa im to vysmieva? Otvára staré rany?

„A čo Cateline?“ šepla opatrne. „Dostala ona na výber?“

Brian sa zaksichtil. „Dostala.“ Nenávidel sa za to priznanie.

Casey potlačila slzy. „Ale to maličké v nej nie.“ A ju bude naveky strašiť svedomie. „Máš pravdu, sme blbci.“ Obzvlášť jej minulé ja.

„Aj blbec sa poučí,“ zamrmlal upír. Casey si nebola istá, či hovorí o sebe, alebo o nej.