Temná skúška 15

 

Lucifer reálne uvažoval nad sťatím hlavy.

Svojej vlastnej. 

Ubehol celý deň a jeho migréna presiahla všetky hranice. Pred očami mal farebné bodky, ruky sa mu triasli a ani alkohol a štyri balenia ibuprofenu nepomohli. Celý bledý a zaliaty studeným potom sa premiestnil na najvyšší dvor upírov, kde vyhľadal Rebeccu, vládkyňu jesene a najvyššiu kráľovnú, ktorá ako jedna z mála pozná pravdu jeho existencie.

Len čo ho uvidela v prijímacom salóniku, podoprela ho a napoly ho odtiahla do svojej pracovne, kde zamkla dvere a zatiahla závesy. „Čo je s tebou?“ opýtala sa ustráchane a posadila sa oproti nemu do kresla.

„Neviem. Mám neskutočnú migrénu. Človeka by to zabilo.“ Oči mu pravidelne menili farbu, ako strácal kontrolu nad svojou podobou.

„Skúšal si-“

„Všetko,“ skočil jej do reči podráždene. Vysilene sa oprel. „Lieky, chlast, vodu, spánok, štyri rôzne podnebia, strčil som hlavu do mrazáku, pre všetko na svete!“ Stisol si koreň nosa. „Akoby mi v lebke rástol kaktus.“

Rebecca si ho ustarane premerala. „Už si niekedy niečo podobné zažil?“

Odfrkol si. „Naposledy keď ma Ash zhodil do čiernej diery. Trvalo mi tridsať miliónov rokov spamätať sa a dostať sa von.“

Vládkyňa vyvalila oči. „Ash?“

„Ashmedai.“

Stále jej nedochádzalo. Zapátrala v pamäti. „Ash? Asmodeus?“

Prikývol.

Plesla sa po čele. „Vtedy si nemohol mať fyzické telo.“

„Ale pocit to bol podobný.“

„Nemal si nervovú sústavu!“

„Rebecca! Je mi nahovno, ide sa mi rozletieť hlava a nie je to prirodzené. Niečo sa deje a ja potrebujem pochopiť čo.“ Zmenil polohu a ľahol si krížom cez luxusné kreslo, až mu nohy a hlava trčali do strán.

Kráľovná sa pokúsila nepanikáriť. „Môže sa jednať o nezrovnalosti v našej realite? Deje sa niečo s hmotou? Nevybuchla niekde supernova?“

„Nie v našej blízkosti.“

„Žiarenie?“

„Obehol som celú planétu a nikde sa to nezlepšilo.“

Rebecca nevedela, čo ďalej. „Hovoril si s Carys? Tá vie vždy všetko.“

„Nie, ale pristála pri mne Opal.“

„Heliova neviditeľná kamarátka?“ Rebecca stále nevedela, čo si má o jej existencii myslieť.

„Je to zlá paródia na Carys. Živá mŕtvola. Dlhý príbeh.“

„A?“

Pokrútil hlavou, čo malo za následok ďalšie ohňostroje pred očami.

„A Ninja?“

„Ten je za väčšinu mojich migrén zodpovedný, ale nie, ani on v tom nemá prsty. Necítiš niečo ty? Nezrovnalosti v existencii?“

„N-nie. Naposledy som pocítila záblesk silného svetla, keď sme sa zbavili Juliusa.“

„A čo Hádes? Vieš o ňom niečo?“

Zahryzla si do pery. Persefona ich už informovala a bola vytočená. „Ellie po ňom začala pátrať aj s niekoľkými našimi a vlkolačími agentmi, ale zatiaľ nič nové. Myslíš, že za tvoj stav môže on?“

„Pochybujem. Začalo to ešte pred Persefoniným výletom dolu.“ Zastonal a znovu zmenil polohu, tentoraz hlavou dolu a nohy vysoko vo vzduchu.

„Mohlo by to mať niečo spoločné s Casey a Brianom?“

„Nedokážem si predstaviť ako. Ani len nevieme, kde sú. Portál tam dolu skratoval. Môžu byť na Mesiaci, opačnom konci galaxie, vesmíru...“

To im skutočne nepomôže zúžiť okruh pátrania. „Sú vôbec nažive?“

„Podľa Opal áno.“

Iste. Keď neviditeľná slečna povie, že sú nažive, tak to predsa musí byť pravda. „A Opal je...“

„Chyba v programe, na dvoch miestach súčasne, obeť vražedného maniaka. Mám pokračovať?“

Rebecca len krútila hlavou. „Ako ti pomôžem, Lucifer?“ zvolila iný prístup. Táto bytosť je nepriamo jej stvoriteľ a nemala záujem vidieť ho trpieť. Toho si užil viac než dosť.

„To keby som vedel! Dúfal som, že trpíš podobnými príznakmi.“

„Čo znamená, keď netrpím? Že neznáma sila sa sústredí len na teba?“

„Nie si ako ja. Máš len zlomok mojej moci. Neber to osobne, ale asi nie si dosť... dobrá na to, aby sa ti išla rozletieť z neznámych dôvodov lebka.“

Z nejakého dôvodu ju to potešilo. „Napriek tomu je podozrivé, že to začalo krátko po Caseyinom a Brianovom zmiznutí. Možno to, čo sa s nimi stalo v portáli, nejako súvisí s tvojím stavom.“

To sa môže ísť rovno obesiť. „Ale ja neviem, čo sa v tom prekliatom portáli pokazilo!“ vykríkol.

„Kto ho vytvoril?“

Lucifer si vzdychol a rozhodil rukami. „Bolo to spoločné rozhodnutie. Ale najviac sa na ňom podieľali Lev s Monom.“

Rebecca naňho zazrela ako prísna učiteľka v škôlke.

„Leviathan a Mammon,“ preložil.

„Vy nemáte normálne mená?“

Odfrkol si. „Toto sú normálne mená.“

Rozhodla sa túto tému nerozoberať. „Neexistuje šanca, že by si ich kontaktoval?“

Tentoraz na ňu zazrel on.

„Fajn, fajn, blbá otázka. Späť k portálu. Na akom princípe funguje?“

„Maxwellov démon.“

Rebece klesla sánka. „To je vtip?“

„Ani v najmenšom.“

„Frfleš na Carys za porušenie zákonov času a priestoru a po celý čas máš tam dolu Maxwellovho démona?!“ obvinila ho. „Pokrytectvo?“

„Je to posledná šanca najhorších z najhorších. Čo ako sa ti páči predstava, že ich mučíme večne, zlo večné nie je. A časom sa potrebuje pohnúť ďalej. A my si porušenie termodynamiky môžeme dovoliť, pomáhali sme ich formovať!“

Vládkyňa jesene pochopila, že táto hádka nikam nepovedie. „Poďme teda uvažovať na teoretickej úrovni. Ak portál rozozná častice, je možné že ich nerozložil po vesmíre, ale spoznal ich dobré duše a niekde ich zase sformoval.“

„Portál nereaguje na linearitu času. Ak je aj dostatočne inteligentný, aby ich ponechal na Zemi vzhľadom k ich biologickým požiadavkam, môžu byť v ktoromkoľvek známom aj neznámom období.“

„Alebo na inej planéte vhodnej pre ich telá,“ dokončila Rebecca.

„Správne.“

„Čo ak tvoja migréna je následok pôsobenia portálu v kombinácii s ich dušami? Čo ak je to snaha samotného vesmíru komunikovať s tebou, ako jedinou bytosťou dostatočne triezvou na vyriešenie tohto problému?“

„Tak to je vážne zúfalé.“

„Ale nie vylúčené. Nezačali tie migrény niekedy v čase, keď Persefona vstúpila do podsvetia a portál skratoval? To je silná náhoda, nemyslíš?“

„Vesmír sa so mnou nebaví,“ prezradil jej Lucifer napaprčene.

Rebecca nadvihla obočie. S ňou vesmír veľmi ochotne komunikuje. Naposledy na smrť vydesil Persefonu. Persefonu, ktorá žila v pekle! „On sa s tebou nebaví?“ zopakovala ironicky.

„Už nejakú dobu.“

„Asi tak... štrnásť tisíc rokov?“ Obdobie, keď on a jemu podobní opustili sami seba, svoje poslanie a ľudstvo.

Lucifer namiesto odpovede zmenil polohu a znovu si civilizovane sadol. „Pravdepodobne.“ Uhol pohľadom.

Rebecca ho priam prepálila pohľadom. „Lucifer? Čo ešte neviem?“

Chvíľu váhal, než jej pravdivo odpovedal: „Prichádzam o svoje sily.“

Vládkyňa jesene takmer spadla z kresla. „Ako môžeš prichádzať o sily?!“

„Ja... akoby som na ne nedosiahol. Odkedy ľudia pred štrnásť tisíc rokmi...“ Pretrel si tvár. „Už nie som, čo som býval.“

„Sám si sa tak rozhodol!“ zvýšila hlas. „Aj sval ochabne, keď ho nepoužívaš!“ Zhlboka sa nadýchla, aby nezačala kričať na stvoriteľa nesmrteľných.

Lucifer len privrel oči a bojoval s ďalším návalom migrény. „Stále mám dosť.“

Konečne niečo pochopila. „Ale nie dosť, aby si znovu vládol nebu. Nie dosť, aby si vládol v podsvetí.“ Plesla sa po čele. „Preto nezosadíš Ninju z anjelského trónu.“

Čiastočne. A aj preto, že nebo potrebuje schopného vládcu a čo ako pateticky to vyznie, len on tento údel ustojí.

„Ohó, toto je malér epických rozmerov!“ Rebecca zatlieskala situácii. „Napadlo ti, že máš migrénu z toho, že si stratil tú časť svojho ja, ktorá by ti umožnila pochopiť čo sa deje? Musíš sa vrátiť do formy!“

„To nie je také jednoduché.“

Rebecca vyvrátila oči k nebu. „Je to štrnásť milénií, Lucifer! Vzchop sa! No tak nenávidíš ľudstvo, je tam toho! Ono aj tak nemá dlhú životnosť! Ani ja ich nemám rada. Nikto z nás. Ale neprestaneme pre to žiť. Ak oni umrú, my pretrváme a ty ešte dlhšie. Vesmír tu bude ešte minimálne dvadsať miliárd rokov! Naozaj chceš tento zvyšok večnosti stráviť frflaním na jednu nepodarenú civilizáciu?“

„Nemám s tým problém.“

Do Rebeccy sa odrazu oprela neskutočná sila. Dovolila jej ovládnuť telo a myseľ. Oči jej potemneli a stratila kontrolu sama nad sebou.

Lucifer sa vystrel ako pravítko.

„A čo keď ti poviem, že to, po čom prahneš, je práve medzi tými, ktorých nenávidíš?“ prehovoril hlboký, neprirodzený hlas, ktorý v sebe niesol eóny existencie.

Rebecca sa nadýchla, ako ju masívny nával vedomia opúšťal. Oči sa jej vrátili do normálu a znovu bola sama sebou. Nadvihla na Lucifera obočie. „Je niečo, čo by si chcel, Lucifer?“ Nikdy si nevšimla, že by ho niečo lákalo. Rád si robil z ľudí srandu, koniec-koncov preto pracuje ako vatikánsky kňaz. Ale čo by už všemocná bytosť ako on mohla chcieť?

Padlý anjel mal ústa dokorán. „Tak zrazu sa so mnou bavíš?!“ zreval a obzrel sa.

Rebecca len zúfalo krútila hlavou. Skvelé, teraz bude kričať na vesmír, pretože to je inteligentná vec, ktorú robiť s migrénou a vážnymi psychologickými problémami.

„Vieš, čo si myslím?“ povedala nakoniec. „Že od ľudí a nás nemáš ďaleko. Čo ako nenávidíš všetko naokolo, chceš to, čo cítia a zažívajú. A hnusí sa ti to. Hnusí sa ti, že by si sa znížil na ich úroveň.“ Pozrela mu do očí. „Dovoľ mi povedať ti novinku. Nie všetko, k čomu dospeli je deštruktívne. Pocítil si niekedy súcit? Skutočný súcit? Ľútosť? Zmätok? Lásku? Stratil si niekedy kontrolu, Lucifer? Pretože tá večná kontrola rýchlo omrzí. Keď vieš, že nič nové neuvidíš, nezažiješ. Ja a moje sestry tomu rozumieme. Si ako my. Si ako ľudia. Dostal si ich podobu, ich cítenie. Brániš sa niečomu, čo im umožňuje ísť vpred. Či už je to nenávisť, vášeň, žiaľ, alebo zúfalstvo. Ak hľadáš len utópiu, tá nenastane. Začni žiť. Tak ako kedysi. Keď si nás stvoril. Keď ste všetci držali pohromade a vdýchli život niečomu tak jedinečnému, ako my.“ Vstala. „Aj z absolútnej mizérie môže vzniknúť niečo dobré... keď sa snažíš!“ posledné slová zakričala. Drzo odkráčala z miestnosti a nechala trpiaceho Lucifera premýšľať nad jej slovami.

Na chodbe si ju odchytila kráľovná Mina s nesúhlasným pohľadom. „Nechceš mi niečo povedať?“

„Áno, Lucifer má migrénu.“

Mina jej zovrela lakeť a zabránila jej odísť. „Rebecca, niečo sa deje. Je načase prestať s polopravdami.“

„Je to komplikované.“

„Áno, na tom sú založené naše životy. O čo ide?“

„Lucifer stráca kontrolu, o to ide.“

Mina nesúhlasne krútila hlavou, ale Rebecce sa podarilo ujsť ďalšiemu výsluchu. Sama nevedela, ako nesmrteľným len tak medzi rečou povedať o tom, ako a prečo boli stvorení a že ich stvoritelia sa scvokli, na čele s Luciferom, ktorý umiera na migrénu.

Ale prečo? Čo ju spôsobuje? Stále bola presvedčená, že sa jedná o niečo, čo by mal byť schopný zachytiť a pochopiť, keby normálne fungoval.

Zamyslene vyšla na najvyššiu vežu paláca, ktorú využívala na jogu a meditáciu. Dopriala si niekoľko cvikov, než sa posadila do pozície lotosového kvetu a pokúsila sa uvoľniť svoju myseľ, aby vnímala svet. Pre niekoho tak mladého ako ona to nie je práve bezpečné, ale pátranie po princeznej spred niekoľkých mesiacov jej pomohlo kontrolovať výbušnú moc, ktorá v nej drieme. Dotkla sa tektonických dosiek, vnímala morské prúdy, zaznamenala fotóny, žiarenie a energie bytostí na planéte. Zaútočili na ňu frekvencie vysielačov, satelitov, veží a telekomunikačných zariadení. Lucifer si myslí, že má migrénu?

Toto je migréna!

Rebecca sa musela premáhať, aby nestiahla svoje vnímanie. Niečo však na Lucifera vplýva a ona musí zistiť, čo to je. Prekonala nával nevoľnosti a pokračovala. Z vesmíru rozhodne nič neprichádzalo. Na obežnej dráhe nie je žiadne nové zariadenie, ktoré by ho mohlo rozrušiť.

Tak čo sa zmenilo?

Svetelné spektrum je v poriadku. Radiácia sa rapídne nešíri z jej zdrojov.

Vtedy to zaznamenala. Nenápadné vlnenie. Skákalo z jednej frekvencie na druhú, vyhýbajúc sa frekvenciám používaných ľuďmi. Opakovalo sa. Akoby podľa vzorca.

Zo všetkých síl sa sústredila na túto anomáliu, až ju zalial pot. Čo to je?

Tri krátke vibrácie.

Tri dlhé vibrácie.

Tri krátke vibrácie.

Tri dlhé vibrácie.

Tri krátke vibrácie.

Tri dlhé vibrácie.

Odkiaľ to len pozná? A prečo sa signál vyhýba najpoužívanejším ľudským frekvenciám? Prečo sa opakuje?

Tri dlhé... tri krátke... tri dlhé...tri...

Rebecca prudko otvorila oči, rozbehla sa do najbližšej – Nerovej – pracovne, vytrhla mu priamo z ruky pero, zdrapla prvý papier, ktorý uvidela, a nakreslila naň vzorec: tri bodky, tri pomlčky, tri bodky.

„Rebecca?“ Nero sa už naučil byť pokojný v podivných situáciách, preto ani brvou nemihol nad jej správaním. Bohovia vedia, že táto žena má od normálu ďaleko.

Kráľovná mu ukázala papier. „Spoznávaš to?“

Nero sa zamyslel. „Morzeovka.“

Prikývla. „Niekto vysiela SOS. A nechce, aby to ľudia zachytili.“