Temná skúška 21

 

Casey znovu snívala o pekle, o tých strašných chvíľach agónie, keď sa napila z Acherónu, rieky bolesti. A tej mala v sebe dosť. Bolesť z bremena života, o ktorom ani nemala vedieť. Bolesť zo smrti, zo straty potomka, zo straty milenca.

Snívala, ako sa v kŕčoch plazila po kamenistom povrchu, sotva vidiac pred seba. Pľúca jej horeli, srdce bilo na poplach, až to nevydržalo a začalo krvácať. Hruď sa zmenila na obrovskú, otvorenú ranu a všetka bolesť v srdci sa stala fyzickou. Zmietala sa na zemi, plakala a prosila o milosrdnú smrť.

Odrazu uvidela blížiacu sa postavu. Nemala síl sa ukryť. Sotva sa zvládala pohnúť. Potom k nej doľahli nežné slová upíra, pre ktorého jej neskúsené srdiečko krvácalo. Privinul ju k sebe a neustále jej opakoval, že bude všetko v poriadku.

To bol skutočný Brian. Nie zradca, na ktorého sa hral. Tento Brian chránil slabších, veril v nápravu a v dobro. Veril, že zachráni niečo také úbohé, ako ona v tej chvíli.

S vypätím všetkých síl sa dotkla jeho teplého líca. Mal tak nádhernú tvár... „B-bolí. Všetko bolí,“ vykoktala, hrdlo suché.

„Ja viem, maličká, ja viem. Dostaneme ťa z toho. Neopúšťaj ma, dobre?“ prosil ju.

Smutne privrela oči. „Nikdy som... ťa nechcela... opustiť.“ Točila sa jej hlava. Všetko sa točilo. Už nevedela, kde je hore a kde je dole. „Nikdy som nechcela... toľko smrti.“

Sotva rozumel jej slovám, ale ochotne prikyvoval. „Nič sa nedeje. Je to v poriadku, áno? Len vydrž. Máš ranu na hrudi.“

„Srdce. Bolí.“ Rozvzlykala sa, čo bolesť len zhoršilo.

Brian ju odtiahol hlbšie medzi skaly a neustále ju držal pri sebe ako vydesené batoľa svojho plyšáka. Casey potrebovala jeho teplo, jedinú vec zmierňujúcu ten pálčivý pocit bezmocnosti. „Len vydrž.“

„Bolí pre teba,“ habkala ďalej. „Bolí už tak dlho.“

Nechápavo jej pozrel do neprítomných očí. „Pre mňa? Čo som ti urobil?“ Znel, akoby ho ranila. „Ako som ti ublížil, malá bosorka?“ vyzvedal s nehou v hlase.

„Ty nie. To ona. Nenávidím ju.“ Prekonala ďalší nával bolesti. „Nenávidím, že som ňou bola. Že som ťa mala ako špinavé tajomstvo. Že sme spolu nečelili osudu. Že som pri tebe nestála a nedovolila tebe stáť pri mne. Že som obetovala všetko pre pocit, že som aspoň niečo dosiahla.“ Naplno sa rozplakala. „Ja by som nikdy neohrozila svoje dieťatko.“ Rukou sa dotkla brucha. „Cateline ťa mala ako barlu, keď sa život nedal zniesť. A ja nenávidím, že som tá istá osoba. Bolí ma to Brian. Bolí ma srdce.“

Brian ňou divoko zatriasol, v očiach slzy a des. „O čom to hovoríš? Casey! Neomdlievaj!“

Casey naprázdno preglgla a nedokázala sa zastaviť. Slová jej vychádzali z úst bez jej pričinenia. „Bolí ma, že som Cateline. Že som ti tak veľmi ublížila. Nezaslúžila som si ťa. Ale tá láska sa vrátila,“ povedala takmer obviňujúco. „Nechce odísť. Ona bola slabá, ale milovala ťa. A ja teraz tiež. Od momentu, keď som vás videla spolu. Od momentu, keď som videla tvoju oddanosť.“ Záchvat plaču ju na chvíľu umlčal, ale bolesť v srdci akoby slabla. „Ibaže ja už nie som ona. A ty chceš ju. Nie Casey. Nenávidíš Casey.“ Našla jeho dlaň, ktorou jej držal ranu na hrudi, kde jej bilo srdce, a pevne ju zovrela. „Ja by som nikdy neriskla život vlastného dieťatka. Nedovolila by som inému dotknúť sa ma. Neodmietla by som spoločný život. Neodmietla by som teba, Brian, a to čo predstavuješ. Aj keby mal padnúť svet... stála by som pri tebe.“ Bolesť v srdci sa vytratila, zostalo len tupé dunenie. „A bolí ma, že ťa ľúbim a nikdy nebudem mať to, čo ona.“

Brian mal ústa dokorán. „Casey...“ hlas sa mu zlomil. „Ty si po celý ten čas bola...“

„Cateline. Tvoja Cateline.“ Smutne odvrátila tvár. „Nemôžem viac byť ako ona. Nechcem.“ Privrela oči. Bolesť nahradila únava. „Kiež by si sa niekedy naučil milovať aj mňa ako ju.“ A po tých slovách ju obostrela temnota.

 

 

 

Casey otvorila oči, stále uvelebená v Brianovom náručí, a trvalo celú minútu, kým jej došla hrôza celej situácie. Meravo sa posadila, dych zrýchlený.

Ako mu to mohla povedať a nepamätať si to?!

Chytila sa za hlavu a chcela sa prepadnúť pod zem.

Brian sa vedľa nej pomrvil a tiež sa prebral. Vonku bola stále tma a jediným zvukom na pozadí bol šum mora. V ich malom hniezdočku svietila jediná lampa, ktorá všetkému dodávala desivé tiene. „Casey?“ oslovil ju.

Pomaly, hrozivo sa k nemu otočila a jej pohľad by zmrazil aj peklo. Vyhrabala sa na nohy a naslepo našla biele šaty, do ktorých sa rýchlo obliekla.

„Čo sa deje?“

Ani nevedela, čo povedať. Ako reagovať. Len naňho hľadela, na smrť vydesená. Ukázala naňho prstom, ale aj tak jej z úst nič nevyšlo.

Brian vyskočil na nohy, vediac, že niečo nie je v poriadku. Obliekol si voľné nohavice a nepáčilo sa mu, ako Casey cúva k východu. „Hovor so mnou,“ prosil ju.

Casey prudko dýchala. „T-ty...“

Zamračil sa. Keď urobil krok vpred, ona urobila ďalšie dva dozadu.

„Prečo plačeš? Casey, desíš ma.“

Dostali sa až na pláž, osvetlení mesačným svitom. Casey len cúvala a cúvala, neschopná zniesť jeho blízkosť. Srdce sa jej znovu lámalo. „Po celý ten čas,“ dostala zo seba plačlivo. „Po celý ten čas...“

Pochopil. Tvár mu zaliali obavy. „Casey,“ povedal mierne a natiahol k nej ruku v márnej snahe priblížiť sa k nej, dotknúť sa jej.

„Vedel si, kto som!“ okríkla ho, až sa jej vrátila ozvena. Tá pravda medzi nimi visela ako temná kliatba.

Áno, vedel. Od prvého dňa v pekle. Nevedel, či sa má smiať, alebo plakať. Celé hodiny pri sebe Casey držal, kým sa jej rana na srdci zahojila, a aj potom mal problém ju pustiť a zbaviť špinavého oblečenia. Pocítil všetko od hnevu, cez radosť, až po bezmocnosť. Má pri sebe svoju dávnu lásku, ktorá už nie je ako kedysi. Ktorej city sa nevytratili, ale ničia ju. Pretože sa bojí, že by nikdy nevidel Casey, len Cateline. Ako sa s tým asi mal vysporiadať? Spomenul si, ako Casey očistila jeho meno, ako ho našla pri Catelininom – vlastnom – hrobe, ako bojovala po jeho boku, ako sa mu hodila do náručia, keď ju prišiel zachrániť počas boja na Hyperborey. Aj keď sa nikdy nepokúsila získať jeho náklonnosť, vždy bola nablízku.

Jeho pojašená bosorka.

Prijal by milión ďalších dýk cez srdce, len aby nevidel tento ublížený pohľad, akoby sa jej práve zrútil svet.

„Casey, nič to nemení,“ pokúšal sa jej dohovoriť.

„Nič to nemení?!“ zrevala cez slzy. „Nič to nemení?! Klamal si mi! Je to ona, ktorú chceš, nemám pravdu?! Dozvedel si sa, že som ona a zrazu si nemal problém so mnou spať!“ Prehrabla si čierne vlasy. „Videl si vôbec mňa? Alebo si si predstavoval ju?!“

Stiahlo mu žalúdok. „Tak to nie je.“

Odfrkla si. „Ako by nemohlo?! Ja som predsa iba všivavá bosorka, čo ti prepichla hruď! O mňa by si ani nezakopol!“ Niet divu, že sa jeho správanie tak rýchlo zmenilo. Za celé tie mesiace, čo bol naspäť u Salvatora sa videli snáď každý deň a ani jediný raz sa o nič nepokúsil. Sotva sa jej dotkol.

Nemohla byť ďalej od pravdy a Brian jej to nemal ako dokázať. Hoci v nej videl kus Catelininej obetavosti, bola to Casey, ktorú potreboval mať pri sebe. Casey, bosorku so šialenými nápadmi, schopnú ísť aj na koniec sveta pre tých, na ktorých jej záleží. Casey, ktorá očistila jeho meno. Casey, ktorá cítila neistotu kvôli minulému životu. Casey, ktorá sa nevzdáva.

„Teba by som našiel aj medzi miliónom,“ uistil ju.

Pokrútila hlavou, pery zovreté. „Chceš niečo vedieť?“ Jej tón naznačoval, že príde krutá rana. „Aj ty si mal svoj záchvat pravdovravnosti keď si si logol zo Styxu. Povedal si mi, že Cateline nenávidíš, že nenávidíš aká bola slabá!“

Brian urobil kyslú grimasu. Považoval za zneuctenie jej pamiatky priznať, že bola slabá. Tak neskutočne odlišná od svojej terajšej inkarnácie.

„Tak vitaj v klube, pretože ja ju nenávidím rovnako,“ dodala sucho. „Nechápem, ako si mohol spať s niekým, kto ti je tak odporný.“

„Prestaň!“ zahriakol ju. „Nehovor tak o sebe! Stačilo!“

„Inak čo?!“ posmievala sa mu trpko. „Sme sami svojho druhu na celom svete!“ rozhodila rukami. „Šesťdesiat miliónov rokov v minulosti! Neboj sa, už ma nebudeš musieť dlho trpieť. O chvíľu to tu aj tak ľahne popolom.“ Zvrtla sa a vyrazila smerom k obydliu.

Brian ju kedysi nechal odísť a odmietal to zopakovať. Rozbehol sa za ňou, chytil ju za lakeť a pritiahol ju k sebe, hoci sa hneď začala brániť.

„Pusti ma!“

„Tentoraz nie!“ povedal rozhodne a oprel ju o skalu vedľa nich. „Neujdeš odo mňa, Casey,“ mrmlal jej na pery.

Pokúsila sa mu vytrhnúť, ale bojovať proti upírovi o dvojnásobku jej váhy bolo viac než zbytočné. Vzdorovito zdvihla bradu. „Čo chceš dosiahnuť, hm?“

Začína mu preskakovať, alebo je niečo roztomilé aj na vytočenej Casey? Vlasy sa jej zježili, ale dokázala udržať svoju premenu a nezačala ceriť zúbky. „Chcem dosiahnuť, aby si sa so mnou vrátila do postele, ale nateraz postačí rozhovor.“

Chcela ho kopnúť do rozkroku, no očakával to a včas uhol. „Nemáme si čo viac povedať.“

„Ale máme.“ Drsne ju pobozkal, len aby ju na chvíľu umlčal. Ako predpokladal, Casey ho uhryzla do pery. „Máme si toho veľa čo povedať a ty nikam nejdeš. Nie bezo mňa.“

Jeho blízkosť ju ničila. Nechcela nič iné, než byť znovu v jeho náručí, cítiť jeho teplo a dotyk, ale na druhej strane nedokázala byť pri niekom, kto namiesto nej vidí osobu z dávnej minulosti. Stále viac a viac sa bránila, až sa od zúfalstva rozplakala. Päsťami ho mlátila do odhalenej hrude, ale v tých úderoch nebola žiadna sila. „Mal si mi to povedať,“ nariekala zlomene. Aspoň by nedúfala. Netúžila.

Brian ju pevne objal. „A ako inak by som ti dokázal, že to nie je Cateline, koho v tebe vidím?“ zašepkal jej do vlasov.

Kiež by mu dokázala veriť. Všetko, čo sa stalo odkedy sa stretli v pekle, sa jej odrazu zdalo falošné. Jednal by s ňou inak, keby nevedel, že je Cateline?  Dovolil by si viac? Menej?

„Plánoval si mi to niekedy priznať?“

„A ty mne?“

Zovrela pery. Doteraz si myslela, že sú s Brianom chodiace protiklady, ale opak je pravdou. Sú až príliš rovnakí. Tvrdohlaví klamári hnaní vlastnou hrdosťou. „Nikdy som si nemala spomenúť. Je to proti pravidlám.“

„A napriek tomu si nezašla za anjelmi, že sa niečo pokazilo.“ Oni by jej ochotne vymazali nesprávne spomienky.

Nie, nezašla. Prečo? Okrem faktu je že pravdepodobne masochistka, nedokázala sa rozlúčiť s tým, čo cítila. K Brianovi. Čo ak by sa to stratilo spolu so spomienkami? Rozplakala sa ešte silnejšie. „T-tá bolesť... bola tak strašná, Brian. Smrteľná rana. Nikto nemá žiť s bolesťou na ranu, ktorá mu vzala život!“

Upír ju len pevne zvieral a z očí sa mu vykotúľali slzy.

„A tá strata,“ pokračovala. „Prišla som o dieťatko. Prišla som o ten drobný život, ktorý som mala chrániť. Ktorý bol vo mne úplne bezmocný!“

Neexistovali slová, ktorými by ju mohol upokojiť. Casey musí odpustiť Cateline a aj sama sebe. A tento druh odpustenia jej nikto iný nedá. Ani len anjeli.

„P-preto som sa narodila takto, Brian,“ pokračovala.

Nechápavo jej pozrel do uplakanej, zružovenej tváre. „O čom to hovoríš?“

Casey vzlykla a musela urobiť niekoľko hlbokých nádychov, aby bola schopná súvislých viet. „Všetko to živorenie, chudoba, hlad... bol môj trest. Trest za uprednostnenie ega pred životom. Mojím. Tvojím. Nášho bábätka.“

Brian krútil hlavou. „Tak to nie je...“

„Ale je! Moja adoptívna matka pre mňa urobila aj nemožné, to ona mi ukázala, že prežiť sa dá všetko. Že keď ide o rodinu, aj dôstojnosť ide bokom. Bola ochotná vyspať sa s nejakým boháčom, len aby som mala čo jesť!“ A drahí bohovia, aj táto vina ju zožiera už storočia!

„Casey, keby anjeli trestali každý potrat-“

„Tu nejde o potrat. My sme to malé chceli, Brian! Dobrovoľne sme sa rozhodli chrániť ho a ja som to dobrovoľne pokašľala!“ Už zase sa rozplakala.

Nebesia, nikdy netušil že Cateline a tým pádom aj Casey môžu cítiť takúto vinu. A možno je oprávnená, ale zaplatila za ňu. Tak ako on. „Myslíš, že si jediná kto niečo pokašľal?“ zatriasol ňou a prinútil ju pozrieť naňho. „Ja som zradil celé kráľovstvo, spôsobil smrť svojich druhov, ublížil Isobel, Izabele, Annie, Salvatorovi, Damianovi, Zoe, Kamalovi, Caroline, tvojej matke, Willovi, a to je zoznam len za posledných pár rokov! Myslíš, že ja som nemal na výber? Tiež som to robil z vlastnej zloby a ega! To je údel nás nesmrteľných, Casey. Žiť s našou vinou. Poučiť sa a ísť ďalej, ale nikdy nezabudnúť!“

Casey od vyčerpania klesla na kolená do chladného piesku. „Ale ja chcem zabudnúť,“ šepla zničene.

Brian si kľakol pred ňu a pozrel jej do očí. „Skutočne, Casey? Skutočne chceš zabudnúť?“

Áno, chce! Ale nie na všetko. Ako by mohla? Je cenou za lásku k Brianovi bolesť z minulého života? A je tá láska vôbec skutočná?