Temná skúška 22

Nadišlo depresívne ráno. Casey by si najradšej išla lízať rany niekde do kúta, ale kvôli Therese sa obaja vzchopili a predstierali, že je všetko v najlepšom poriadku. Pripravili raňajky a zamestnali ju rozhovorom o všetkom a o ničom, len aby si nevšimla to napäté ticho, ktoré medzi nimi zavládlo.

Brian priam fyzicky trpel. Každý jeden pohľad na Casey bolel, akoby ju kúsok po kúsku strácal. Myslel si, že zachovanie tajomstva jej identity je správna vec, ale teraz videl, že v nej len vyvolal väčšie pochybnosti. Jeho pojašená bosorka si myslí, že ju v hlave vymenil za Cateline. A pritom práve vďaka nej dokázal nechať Cateline v minulosti. Uzavrieť tú smutnú kapitolu, ktorá ho trýznila stáročia.

Myslí si snáď, že on nemá pochybnosti? Že ho nemáta možnosť falošných citov na jej strane? Je to Casey, kto ho chce? Alebo Cateline? Cítila k nemu vôbec niečo pred tým, než si spomenula? A čo by cítila, keby o spomienky prišla? On nechce emócie mŕtvej ženy. Potrebuje Casey a jej spôsob náklonnosti. Divoký, nezlomný a mierne morálne pokrivený. Kde je však hranica medzi bosorkou a mŕtvolou? Ktorá z nich vyhráva v jej hlave?

Možno k sebe skutočne nepatria, pretože si nikdy nebudú môcť dôverovať. Ona bude pochybovať o tom, ktorú z dvoch odlišných žien Brian chce a on si nikdy nebude istý, či je to Cateline alebo Casey, ktorá s ním chce byť.

Možno sú obaja stále trestaní karmou za hlúposti, ktoré vyviedli.

Než by sa dostali k ďalšiemu rozhovoru kým sa Theresa hrala v mori, cez portál k nim prišiel Asís s Chmím v závese. Obaja vyzerali byť odpočinutí a pokojní. Teda vzhľadom k situácii. Obaja sa pozdravili s Theresou, chvíľu sa s ňou bavili v plytkej vode, potom podišli ku Casey s Brianom s pohľadmi, ktoré jasne naznačovali vážny rozhovor.

Usadili sa okolo stola, nasadili si obruče na porozumenie jazykom a Casey pre Theresu vytvorila niekoľko tekutých farieb, ktoré využila na kreslenie prstom na steny, čo ju dostatočne zamestnalo.

„Chmí sa vyjadril, že vám sľúbil bližšie vysvetlenie o našich stvoriteľoch a dôvodoch našej existencie výmenou za pomoc, ktorú ste mu poskytli,“ začal Asís.

Casey prikývla. „Povedal, že je to nebezpečné.“

„Neklamal vám. Môžeme vám všetko povedať, ale sú to len naše slová. Stvoritelia zanechali svoj odkaz pre nasledujúce generácie v zemi pánov, ibaže dostať sa tam je náročné.“

„Táto... zem pánov,“ vyzvedal Brian, „je skutočný kus zeme? S mestami a technológiami?“

Asís prekvapene zažmurkal. „Áno. Navštívili ste ju?“

„V našich časoch,“ vysvetlila mu Casey. „Istý nepriateľ sa chcel zmocniť zdrojov zo zeme pánov a my sme mu v tom zabránili. Počas tohto boja vlastne všetko začalo. Ak je nebezpečné sa tam dostať, vaše slová postačia. Prosím, vysvetlite nám čo sa tu vlastne deje.“ A prečo o tom v budúcnosti nič nevedia.

Chmí poklepkal prstami po stole. „Naši stvoritelia sú tu veľmi dlho,“ začal. „Prišli sem ešte v časoch, keď bol povrch veľmi horúci a tekutý. Je ich len štrnásť a aj keď putovali kam sa dalo, nezvládali byť svedkami všetkých zmien, ktoré sa tu odohrávali. Už vtedy vedeli, že na tejto planéte sa bude diať veľa vecí. A nemali by byť zabudnuté. Preto začali vytvárať prvé generácie bytostí schopných vydržať tieto podmienky a zaznamenať všetko okolo nich. To sú naši páni. Prví na planéte.“

„Počkaj,“ zastavil ho Brian. „Prečo ich stvorili? Z nudy?“

„Nie,“ odvetil Asís trpezlivo. „Aby si pamätali. Aby sa učili. Aby videli. A aby, keď to budú stvoritelia potrebovať, priniesli informácie o dianí. Priniesli a uchovali.“

Casey s Brianom na seba pozreli. Nesmrteľní majú niekoľko výhod voči ľuďom. Takmer všetci majú nadpriemerné IQ, v istej miere fotografickú pamäť a potomkovia prvých upírov – Erinin rod – dokonca genetickú pamäť.

„A keď tieto informácie získajú... čo s nimi stvoritelia urobia?“ opýtala sa Casey.

„Nič. Nie sú ako naši páni. Stvoritelia sú len zvedaví. Chcú počuť príbehy. Novinky. To je celé. Chcú, aby existovali bytosti pamätajúce si históriu.“

Brian udrel dlaňou po stole. „Sme úložiská. Databanky.“

Bosorka si hrýzla peru. Na to sú tu? Ako pamäťové karty? To je ich poslanie? Ako môže byť? Dokázali toho toľko... vyvinuli sa. Začali tvoriť. Objavovať. Zisťovať. Cítia emócie, bolesť, zúfalstvo, radosť... Nie sú len nejaké úložiská!

„Vám to nevadí?“ nechápal Brian podráždene. „Že sme len nejaké... zdroje?“

Chmí vyzeral byť prekvapený. „Prečo by nám to malo vadiť? Stvoritelia nám neberú nič, na rozdiel od našich pánov. Ani len nechcú, aby sme im slúžili alebo ich uctievali. Podporujú objavovanie a výskum.“

Casey sa na tom aj tak zdalo niečo podozrivé. Rebecca povedala, že týchto štrnásť bytostí sem bolo stiahnutých neznámou energiou proti ich vôli a nemôžu odísť. „Prečo stvoritelia skončili práve tu, na tejto planéte?“

„Pretože už v jej počiatkoch bolo jasné, že tu vznikne život. Dokonca aj inteligentný, ako potvrdila existencia malej Theresy,“ Asís pozrel na kresliace dieťa vo vedľajšej miestnosti. „Myslíme si, že stvoritelia to pochopili hneď v začiatkoch. Dokonca vedeli predpovedať, ako budú tieto životné formy vyzerať. Preto sa podobáme druhu, ktorý tu ešte ani nevznikol. Ich simulácie a predpovede sú veľmi komplexné.“

Ani Brian nevyzeral byť presvedčený o dobrosrdečnosti a nezištnosti stvoriteľov, obzvlášť vzhľadom k faktu, že v ich dobách zmizli a traduje sa, že nenávidia ľudí. „Prečo teda dovoľujú vašim pánom ubližovať vám? Čo s vami vôbec robia?“

Chmí pobledol, ako ho prepadli temné spomienky a Asís ho upokojujúco pohladil po chrbte. „Stvoritelia nevedia, čo na nás páni vykonávajú,“ vysvetlil im Asís. „Keď stvorili nové generácie, spoľahli sa na pánov, že nás všetko naučia a budeme spolupracovať. Doteraz sú o tom presvedčení, pretože páni im často rozprávajú o nových veciach. Nových veciach, ktoré majú od nás.“

„Ale prečo?“

„Naši páni majú veľa moci,“ zhrnul základy Chmí. „A sú pohodlní. Nechcú odísť z pohodlia svojich domovov. Preto z nás urobili sluhov. Ale to nie je všetko. Zistili, že nad nami majú istú formu kontroly. Môžu nám brať spomienky a prijať ich za vlastné. Ak niekto z nás napríklad pocítil radosť z výhľadu po vystúpení na horu, táto skúsenosť sa prenesie na nich. Ibaže keď sa rozhodnú zobrať nám tieto spomienky, je to pre nás smrteľné. Umrieme.“

„To som videla, keď som ťa zachránila?“ pochopila Casey. „Kradnutie spomienok?“

„Správne.“ Chmím prešla triaška.

Asís ho znovu pohladil a prevzal slovo: „Nejde len o spomienky. Všetko čo sa naučíme, niekedy tvrdou prácou a skúsenosťami, nám tiež berú. To, čo nám trvá roky, oni získajú v jedinom momente. A keď sa stvoritelia prídu pozrieť ako sa im darí, majú veľké množstvo noviniek. A keď chcú konkrétnu skúsenosť... nútia nás ju vykonať. Niektoré veci, ku ktorým nás prinútili... sú proti nášmu presvedčeniu. Vôli. Preferenciám.“

Casey z toho prišlo zle. To je za hranicou ešte aj ľudských zvráteností. „Videla som tam mŕtve deti. Prečo zabíjajú deti?“

Asís si zotrel slzy. „Deti sú nevinné. Čím sme starší, tým viac negatívnych skúseností získavame. Nešťastných spomienok. Deti nie sú schopné vnímať realitu tak tragicky. Preto keď si vezmú spomienky niekoho staršieho, cítia sa smutní a vezmú myšlienky dieťaťu. Aby sa cítili lepšie.“

Casey naplo. Reálne naplo, až sa takmer pozvracala. Nesmrteľní by sa asi nemali chváliť svojimi silnými morálnymi zásadami, pretože sa zdá, že vo svojich počiatkoch neboli odlišní od ľudí a ich zverstiev. „A stvoritelia si nič z toho nevšimli?“

„Nemajú dôvod pochybovať. Dopriali nám pohodlie svojich domovov a dostatočné zdroje. Nevedia, že páni sú posadnutí vlastnou mocou. A keďže nás páni nenaučili jazyk stvoriteľov a nedovoľujú nám priamo sa s nimi stretávať, neexistuje možnosť ako ich na všetko upozorniť.“ Asís si smutne povzdychol. „Keď sme sa niektorí začali brániť a ušli sme od pánov, ako prvé sme začali vyvíjať obruče,“ ukázal si na hlavu. „Aby sme si rozumeli navzájom a aby sme mohli prehovoriť aj k stvoriteľom.“

„Prečo ste to ešte neurobili?“ zaujímalo Briana.

„Naši páni majú pod kontrolou mestá v oblakoch a aj zem tu na povrchu, kde žijú spolu so stvoriteľmi. Ich moc je priveľká a my nevieme ako sa k stvoriteľom vôbec priblížiť. Páni nás poznajú pridobre. Vedia ako zmýšľame, čoho sme schopní,“ vysvetlil Chmí. „Aj keď som ukradol plán zeme na povrchu, nemáme šancu dostať sa dostatočne blízko k stvoriteľom a aj keby sme to urobili, musia si tiež nasadiť obruče, aby nám vôbec porozumeli. Nehovoriac o tom, že sú neustále obklopení pánmi, ktorí nás môžu oslabiť alebo aj zabiť bez jediného dotyku.“

Ako teda mohli vyhrať? Casey s Brianom sú dôkazom, že ich prapredkovia padli a nikdy sa nevrátili a nové generácie sa oslobodili z ich nadvlády. Čo im teda uniká? Kde, kedy a ako sa to zmenilo? Keby tu neboli oni dvaja, títo vzbúrenci by umreli na Yucatáne. Ak sa aj odohral prevrat, musel nastať ešte pred asteroidom.

„Máte aspoň nejaké nápady?“ zúfala si Casey. „Čokoľvek?“

„Jediné čo zvládame je zachraňovať zopár obetí z miest na oblohe,“ povedal smutne Asís. „Aj to je obtiažne.“

„Nemáte aspoň prevahu v počtoch proti pánom?“ chytal sa stebla Brian.

„Ani v najmenšom. Aj keby sme mali, stačí jeden pán, aby nás naraz zabil len pohľadom.“

Toľko moci v jednej bytosti... ako by s nimi mohli súperiť? Kto s nimi môže súperiť?

„Musí existovať spôsob,“ vyhlásila Casey. „Musí, pretože naša budúcnosť nemá žiadnych sadistických pánov, ktorí by nám kradli spomienky. Potrebujeme ho len nájsť.“

 

 

 

Isobel, jedna z prvých nesmrteľných ktorí dostali možnosť po víťazstve nad Juliusom preskúmať Hyperboreu, celá nadšená prekladala tabuľky nájdené v zapečatenej miestnosti knižnice. Nedostali by sa k nim, keby otrasy a výbuchy počas boja nepoškodili pečať a nespôsobili dostatočnú prasklinu indikujúcu tajnú miestnosť. Náhodne ju objavili Kalli s Alaricom, keď údajne “študovali“ v knižnici. Isobel radšej nechcela poznať detaily.

Do privlastnenej študovne v jednej z budov neďaleko knižnice jej po niekoľkých dňoch prišla návšteva v podobe Erin Anglickej, najlepšej priateľky a kráľovnej britských upírov. Červenovlasá upírka sa vyhupla na pevný roh stola. „Už si dnes vôbec jedla?“ povedala namiesto pozdravu.

Isobel zdvihla oči od tabuliek a usmiala sa. „Áno, cucla som si od Conora.“ A tým nemala na mysli z jeho pohára.

Erin sa zaškerila a zo zaujímavosti vzala jednu z tabuliek do ruky. „Vyzerá to ako čmáranice trojročného dieťaťa. Ako tomu môžeš rozumieť?“

„Za prvé, držíš to hore nohami a za druhé sa to číta zhora nadol, z ľavej strany na pravú. A je to nanajvýš zaujímavé čítanie,“ ozrejmila jej svetlovlasá upírka a pretrela si oči. „Kedy si dorazila?“

„Asi pred hodinou. Dvor poslal ďalšiu loď s odborníkmi. Jedna kockatá hlava vedľa druhej.“

Hyperborea stále nie je sprístupnená verejnosti, ale každý dvor na ňu poslal najlepších historikov a archeológov, aby zhodnotili situáciu, zachovali čo sa dá a pripravili ju na príchod más nesmrteľných. Erin nepatrí ani k jednej skupine, ale je málo vecí, ktoré jej najvyšší dvor odmietne vzhľadom k jej genetickej výbave.

„A ty nemáš nič lepšie na práci než nám nazerať cez rameno?“

Kráľovná pohodila vlasmi. „Možno som trochu zvedavá,“ pripustila.

Isobel sa zasmiala a ponúkla jej kus čokolády, ktorý mala na stole. „Chceš vedieť čo je v týchto tabuľkách?“

Erin nadšene prikývla.

„Popisujú pád tvojho rodu. A všetkých ostatných praotcov a pramatiek.“

Kráľovná sa vystrela. O svojom pôvode veľmi dlho nevedela. Ona a jej súrodenci sú poslednými potomkami prvých upírov, ktorí podľa legiend neboli práve mierumilovné bytosti a mladšie generácie proti nim povstali. Nikto však nevie kedy, ako a prečo k tomu došlo. „Stalo sa to tu? Na Hyperborey?“

„To mi celkom nie je jasné. Som len v začiatkoch.“ Isobel sa prehrabala tabuľkami zo zvláštneho pevného materiálu a našla začiatok príbehu. „Úvod je veľmi všeobecný. Mocní páni utláčali mladšie generácie a tie sa po kúskoch spájali v akejsi rebélii. Nikdy ale nemali úspech, pretože páni boli príliš mocní. Je tu detailný popis ich moci a ak som to správne pochopila, doslova zabíjali mladšie generácie pre skúsenosti. Nikde však nie je vysvetlenie pod čiarou, čo to má znamenať.“

Erin sa zamračila. Aj keď so súrodencami majú genetickú pamäť, je veľmi okresaná a z každej generácie si pamätajú menej a menej. Ona, ako najmladšia, sotva ovláda túto schopnosť. „Nikdy som si nerobila ilúzie, že som potomok dobrodincov.“

Isobel sa súcitne usmiala. „Nie sme nositeľmi činov našich predkov. Každopádne, rebélia bola dlho neúspešná. Potom získala akýchsi spojencov. Sú tu uvádzaní ako cudzinci. Títo cudzinci sa stratili a zachránili jedného z budúcich vodcov slobodných nesmrteľných.“

„Cudzinci ako mimozemšťania?“ Erin si nad hlavou naznačila tykadlá.

„To nie je jasné. Ich opis je divný. Budem potrebovať konzultácie z ostatnými lingvistami, aby som ho pochopila. Zaujímavé je, že s príchodom týchto cudzincov sa rebélia stala úspešnou.“

„Z akého dôvodu?“

Isobel vyhrabala ďalšiu tabuľku. „Pretože, citujem: Priniesli moc do týchto čias nevidenú, schopnú odolať zlobe pánov, a odvahu riskovať stratu cesty späť domov.“

„Stále viac a viac mimozemské,“ teoretizovala Erin napoly pobavene. „Majú aspoň mená?“

„Majú, ale vtedajší jazyk nebol prispôsobený na ich, ako uvádza autor, netradičné a komplikované mená. Pri mojej výslovnosti by som povedala, že ich mená zneli niečo ako Ksí, Brín a Trís.“

Obe sa zasmiali.

„Akú moc mali podľa teba na mysli?“ zamyslela sa Erin.

„Tam som sa ešte nedostala.“

Erin zagúľala očami. „Kde je posledná strana tejto ságy?“

„Erin, to nemôžeme! Je tu dôležitý dej!“ pohoršovala sa Isobel, ale kráľovná sa už prehrabávala tabuľkami.

Isobel len vzdychla a vzala do rúk záverečný kus príbehu. „Čítaš všetky knihy od konca?“ vytkla kamarátke.

„Samozrejme! Nebudem plytvať časom na nejakú depresivitu so zlým koncom,“ ohradila sa červenovláska.

Isobel sa na perách pohrával úsmev. Odkedy sa Erin udobrila so Salvatorom, vrátil sa jej do očí život a sršala energiou. Za svojich poddaných bojovala ako matka levica a ak niekedy, chráňte bohovia, padne najvyšší dvor, Erin bude schopná poviesť upírov bez mihnutia oka. Niežeby o to mala záujem, ale je toho schopná.

„Tak čo sa tam píše?“ naliehala kráľovná.

„Uf... nemám kontext. Niečo o páde skaly, umierajúcom svete a spiacich záchrancoch.“ Nadvihla obočie. „Povedala som ti, že musíme ísť postupne.“

Erin znudene zoskočila zo stola. „Fajn, tak ty si čítaj a ja idem robiť niečo záživnejšie. Napríklad trápiť Vasilyho.“ Ruský kráľ upírov sa stal jej najnovším projektom, pretože je na jej vkus pridlho nezadaný.

Isobel jej len neprítomne zamávala, znovu pohltená podivne napísaným príbehom. Dlho po Erininom odchode stále zvierala poslednú tabuľku, ktorá jej prišla odlišná od ostatných. Jej citlivé vnímanie zachytilo o niekoľko gramov zvýšenú hmotnosť. Znovu stĺpec po stĺpci prečítala záver posolstva. Posledná veta jej vŕtala v hlave.

„A rozbitím niečoho, čo sa zdalo byť nerozbitné, skončila doba poloprávd. Nie všetky rozbité veci prinesú skazu. Niektoré prinesú pravdu.“

Váhavo vstala. Každý historik a archeológ by ju pravdepodobne ukrižoval za to, čo sa chystá urobiť, ale zvedavosť jej nedala. Hodila tabuľku o zem a tá sa rozpadla na márne kúsky. Isobel na chvíľu zabudla dýchať a nadávala si do bláznov, kým medzi roztrúsenými kusmi neuvidela ďalšiu, tenšiu tabuľku, ktorá bola ukrytá vnútri ako v schránke.

Trasúcimi rukami vytiahla tenký kus materiálu a oči sa jej prekvapením rozšírili. Nová tabuľka bola popísaná latinkou v súčasnej angličtine a začínala vetou Isobel, ak toto čítaš, nájdi láskavo Lucifera a vykrúť mu krk!