Temná skúška 23

 

Casey, Theresa a Brian boli pozvaní na hostinu do bunkra vzbúrencov. A slovo bunker rozhodne nesedelo rozsiahlemu komplexu, v ktorom sa po prechode portálom ocitli. Steny boli hladké, natreté belasými a pastelovými farbami, so zavedeným osvetlením, komunikačnými panelmi, výťahmi, transportérmi a vzduchotechnikou.

„Podobné technológie sú aj v mestách na nebesiach?“ nadchýnala sa Casey.

Chmí si odfrkol, čo znelo skôr ako mačacie syčanie. „Oveľa lepšie. Čo tu máme sú len vyradené kusy.“

Mali by mu povedať, že ani v ich budúcnosti niektoré z týchto vynálezov nemajú?

Chmí ich zaviedol do obrovského priestoru plného menších stolov prehýbajúcich sa pod množstvom jedla.

„Nemáte problémy s potravinami?“ prekvapilo Briana.

„Vôbec nie. Vlastne ich máme nadbytok,“ povedal hrdo Chmí. „Naši páni si ani len nevšimli, keď sme si vzali semená na prvotné pestovanie. Niektoré produkty vyrábame technológiou, alebo lovíme na povrchu. Zvieratá chováme v týchto priestoroch.“

Usadili sa okolo stola v rohu a čoskoro sa k nim pripojil Asís a dve ženy, z ktorých jedna sa zdala byť z rodu vlkolakov a druhá z rodu džinov. Obe boli okamžite priateľské a kládli množstvo otázok. Asís ich predstavil ako svoje partnerky Samí a Ním, ibaže Casey ani Brian nedokázali vydedukovať, či myslel partnerky v boji alebo v romantickom zmysle.

Jedáleň sa do niekoľkých minút zaplnila stovkami ďalších bytostí s rôznymi črtami. Ani jeden nevyzeral úplne ako človek, ale boli blízko. Asís na chvíľu vstal, aby formálne privítal nových hostí a všetkých vyzval, aby sa najedli. Theresa bola prvá, kto siahol po šaláte s mäsom. Chúďa dieťa bolo viac než prejedené jednotvárnej stravy, ktorú jej boli schopní poskytnúť Casey s Brianom.

„Povedzte nám viac o stvoriteľoch,“ poprosila okolosediacich Casey, zatiaľ čo analyzovala niečo podobné cestovinám.

Samí jej pobavene podala omáčku so zeleninou a ukázala jej, ako si pokrm upraviť. „Sú veľmi mocní,“ povedala jednoducho očividný fakt. „Dlho tu boli sami. Hovorí sa, že na začiatku ani len nemali hmotné telá. Môžu meniť podobu. Je ich štrnásť, každý istým spôsobom odlišný.“

„A oni si postavili mestá na oblohe?“

„Samozrejme. Ešte než stvorili nás. Neskôr ich prispôsobili.“

Brian si pričuchol k tekutine v pohári, ktorú dostal len on s Asísom a zistil, že je to vyrobená náhrada krvi. „Vravíte, že ich je štrnásť. Viete aj o iných bytostiach, ktoré by žili na oblohe s krídlami?“

Všetci naňho zvedavo pozreli. „Nie. Viete vy o nejakých?“

Brian váhavo pozrel na rovnako zadumanú Casey. Prečo boli doteraz v presvedčení, že anjeli boli prví nesmrteľní? „Nuž... kto sa teda stará o duše? A reinkarnáciu?“

Ďalšie nechápavé pohľady. „Čo je duša?“ opýtala sa Ním.

„Keď umriete... čo sa stane s, ehm, vedomou časťou z vás?“ pokúšala sa im to priblížiť Casey.

Stále len nechápavé pohľady. Brian sa mračil. „Ste si vedomí, že smrťou nič nekončí? Že vaše vedomie naďalej existuje?“

Nie, podľa vydesených výrazov o tom nemali ani poňatia.

„Ak neexistujú anjeli a nikto sa o duše nestará,“ povedala Casey vážne. „Kde sú?“

„Chcete nám povedať... že naši druhovia, ktorí umreli... sú niekde tu?“ šepol posvätne Asís.

Ako to majú vedieť? Casey privrela oči. „V našich časoch existuje rasa anjelov, ktorí sa starajú o duše. Proces je taký, že duša po smrti ide k anjelom, ktorí rozhodnú o jej znovuzrodení. Ak vykonala zlé činy, narodí sa do ťažších podmienok. Dobré duše majú lepšie podmienky. Každý život je ale samostatný. Kým žijú, nepamätajú si kým boli.“ Teda nemali by.

Asís zabudol jesť. „Nikdy sme o ničom takom nepočuli. Mysleli sme si, že smrť je koniec. Po nej nič nie je.“

„To nie je pravda!“ vyhlásila Theresa s plnými ústami. „Po smrti sme to stále my. Aj ja som zomrela. Videla som iných mŕtvych. Nestratili sa. Len odišli na iné miesto.“

Asís s otvorenými ústami pozrel na Briana. „Je to pravda?“

„Je. A myslím, že vaši stvoritelia urobili nanič prácu a rozhodne by ste ich mali konfrontovať.“

Chmí mal v očiach odhodlanie. „Asís, nesmieme čakať! Čo ak naši druhovia trpia? Kde sú? Kto sa o nich stará?“

„Netrpia,“ pokračovalo dieťa nezaujato, sústredené na sladkú kašu s ovocím.

Nastalo ticho. Casey sediaca vedľa Theresy ju pohladila po vláskoch. „Prečo si to myslíš, zlatíčko?“

Drobný anjelik sa na všetkých usmial. „Videla som ich. Strážia vás. Sú všade naokolo a veľmi milí. Vy ich nevidíte?“

Brian sa naklonil k šokovanej Casey. „Nezjedla pred príchodom nejaké nevhodné rastliny?“ šepol vážne.

Theresa sa stále tvárila, akoby sa nič nedialo. Prestala jesť a postavila sa na lavičku, na ktorej sedeli. „Okolo nás sú traja.“ Ukázala prstom do neznáma. „Táto pani sa volá Bími. Má smiešne červené vlasy a ňufáčik. Máva na mňa.“ Tiež zamávala.

Samí ustrnula. „Bími? Moja sestra?“

Casey sa postavila za Theresu, akoby ju chcela chrániť pred neviditeľným nepriateľom. Brian stále hľadal neznámu osobu, na ktorú dievčatko ukazovalo.

„Hovorí, že je na teba hrdá a máš pokračovať v boji za to, čo je správne. A že ťa má rada.“

Samí sa rozplakala.

„Je tu aj Amí,“ pokračovala Theresa veselo. „A odkazuje vám, že máte komicky vydesené tváre. Chmí, nemáš si vyčítať jeho smrť. Je rád, že žiješ.“

Chmímu po tvári tiež stiekli slzy.

„A potom je tu Nía. Ahoj Nía!“

Chmí vyskočil na nohy. „Nía?“

„Máš sa upokojiť. Nía tvrdí, že zomrela pri úteku a nie rukou vašich pánov.“

Asís odstrčil nádobu s jedlom a tiež vstal. „Nía bola ako Chmí naša informátorka. Stratili sme ju pred rokom.“

Theresa sa niečomu zasmiala. „Všetci traja hovoria jeden cez druhého. Pokojne. Vypočujeme vás. Casey, Brian, vy ich nevidíte?“

Obaja vydesene krútili hlavami.

„Zvláštne,“ povedala, akoby oni boli tí divní. „Amí hovorí, že väčšina mŕtvych je na Zemi, ale nikto ich nevidí. Ale veľa z nich je okolo vás a sledujú, čo sa deje. Majú o vás obavy.“ Zoskočila z lavičky a podišla k stene. Zdvihla ruku, akoby sa chcela niečoho dotknúť. A zrazu už nebola pri stene sama. Držala ruku nízkej ženy s divokými, krvavočervenými vlasmi a polozvieracím nosom. Táto žena bola priesvitná ako duch, ale zdalo sa, že ju konečne uvideli aj ostatní. Miestnosť stíchla.

Bími sa zohla k Therese. „Ďakujem, dieťa. Si neobyčajná.“

Theresa sa zapýrila. „Je mi ľúto, že si zomrela.“

Žena sa smutne usmiala. „Nič nie je večné. Ale veľmi si mi pomohla. Myslíš, že by si mohla urobiť to isté pre Amího a Níu?“

A o chvíľu tam s nimi boli tri priesvitné postavy, ktoré po Theresinom dotyku boli viditeľné. Amí sa podobal na Chmího, pravdepodobne sú z jedného rodu, a Nía bola upírka.

„Ako to robíš, Theresa?“ Casey sa triasol hlas, keď zdvihla dieťa do náručia.

„Asi to vieme vysvetliť lepšie my,“ ozvala sa Nía pokojným tónom. „Toto dieťa je akoby v oboch svetoch. My mŕtvi vidíme vás živých ako cez závoj. Prechádzame vami. Theresa je pre nás ale skutočná. Mysleli sme si, že je mŕtva ako my, ale keď sme spozorovali že s vami interaguje, pochopili sme že nie je ako my. Je... oboje. Živá aj mŕtva zároveň.“

Brian sa postavil ku Casey. „A ako je možné, že si rozumieme, keď nemáte obruče?“

„Obruče využívajú energiu veľmi podobnú našej existencii. Nie sme hmotní, Brian. Naše myšlienky sa dostávajú vám do hlavy v reči, ktorej najlepšie rozumiete. Prosím, nemusíte sa báť. Nie sme hrozba.“

Asís k nej opatrne pristúpil. „Vy ste po celý ten čas boli pri nás?“

Nía sa so slzami v očiach usmiala. „Každý jeden moment. Tak veľmi sme sa obávali, že si nevšimnete asteroid.“

Theresa sa odrazu začala obzerať. „Prišli ostatní. Môžem ich zviditeľniť, Casey? Aj oni chcú byť so svojimi rodinami.“ V hlase mala prosbu, akoby obetovala celodenný prídel jedla za možnosť pomôcť iným.

Casey sa v obavách otočila k Brianovi. Čo sa to s ich malou deje? Ani on nevyzeral nadšene. Pristúpil bližšie a nadýchol sa, aby ju skontroloval. „Necítiš sa slabá, maličká?“ Priložil jej dlaň na čelo. „Ospalá? Nebolí ťa niečo, keď sa ich dotýkaš?“ vychrlil otázky.

Pokrútila hlavou. „Prosím, Brian.“

Majú snáď na výber? Casey ju neochotne postavila na nohy a dieťa sa hneď rozbehlo po miestnosti, aby zviditeľnilo desiatky mŕtvych duší. Nastal čulý ruch, ako sa blízki znovu uvideli, a došlo aj na slzy.

Casey sa pritisla bližšie k Brianovi. „Ešte stále je vo svete mŕtvych, však?“ pípla. „Preto ju videli. Portál jej dal len telo.“

„A schopnosti navyše,“ dodal Brian.

Bosorka si pritisla ruku na ústa, ako bojovala s návalom emócií. „Cítil si predsa, že žije. Starne.“

„Srdce jej bije a bunky starnú. Nevieme, čo jej portál urobil. Nevieme prečo jej to urobil, tak ako nevieme prečo nás vypľul práve tu.“

Pokiaľ teda nepripustia teóriu Maxwellovho démona. V takom prípade to bol cielený zámer.

Nadšená Theresa k nim dohopkala, na tvári veselý úškrn. „Duchovia boli veľmi smutní. Konečne môžu prehovoriť.“

Brian ju zdvihol a privinul k sebe, akoby sa bál že o ňu každou chvíľou príde. „Nič ti nie je?“

Pokrútila hlavou.

V celom tom zmätku ich Asís s Chmím odviedli mimo jedálne, do pokojnejšej neveľkej miestnosti s mäkkým nábytkom na sedenie. O chvíľu sa k nim pridali aj Samí s Ním a ich troma priesvitnými kamarátmi.

Casey s Brianom sa usadili ochranne okolo Theresy ako ustarostení rodičia.

„Toto bolo... veľmi informatívne odpoludnie,“ povedal stále dojatý Asís. „Ďakujeme ti, Theresa.“

Dievčatko len myklo plieckami. „Ale ja som nič neurobila. Len som vám ukázala duchov.“

Vodca si pred ňu kľakol a pobozkal ju na čelo. Brian sa nebadane usmial, keď pochopil, že toto gesto hlbokého rešpektu medzi upírmi prežilo až do jeho čias.

„Sme ti naveky zaviazaní. Nech sa stane čokoľvek, budeme ťa chrániť vlastnými životmi.“

Theresa znovu zružovela. „Ďakujem.“

Casey ju hrdo objala a Brian ju pobozkal do vláskov.

 

 

 

 

Isobel trvalo celý deň splašiť loď, ktorá by ju dostala von z hyperborejského ochranného kruhu, ktorý zabraňoval premiestňovaniu na a z kontinentu. Len čo opustila hranice, nechala sa džinmi premiestniť na najvyšší dvor upírov, kde mala Rebecca práve úradné hodiny.

Čiernovlasá vládkyňa jesene sedela vo svojej pracovni, myšlienkami čiastočne pri Luciferovi a jeho migréne. Na počítači mala otvorené mapy, na ktorých sa pokúšala nájsť miesto, odkiaľ sa ozývalo SOS, ale myseľ jej pri poslednej meditácii sotva zaostrila. Dokázala len určiť, že vychádza niekde zo severnej pologule na strane Ameriky.

Nadskočila, keď sa dvere pracovne rozleteli a zjavila sa v nich naštvaná Isobel s akýmsi zdrapom papiera v ruke.

„Ako si nám to mohla zatajiť?!“ oborila sa upírka na svoju kráľovnú a dvere za sebou zaplesla. „Ako si nám celé tie roky mohla odopierať pravdu?!“

Rebecca by sa skutočne rada zatvárila previnilo, ale dostala sa do trápnej situácie, keď nevedela, na ktorú pravdu Isobel naráža a preto ani nevedela, ako vhodne reagovať. Len v obavách civela na, zdá sa, právom vytočenú poddanú. „Mohla by si byť trochu konkrétnejšia?“

Isobel pred ňu šmarila kópiu odkazu, ktorý našla v tabuľke. „Máš mi čo vysvetľovať, Veličenstvo!“

Rebecca sa zatvárila, akoby zjedla citrón.